Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010535
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5618010535.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr.
Evy Kyselovej a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. novembra
2020 odvolanie obžalovaného Ing. P. Q. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
3T/117/2018 zo dňa 20.7.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.

3T/117/2018 zo dňa 20.7.2020.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného Ing. P. Q., nar. XX. 6. XXXX v D. P., trvale
bytom E. F. D., okres D.

P., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody
v inej trestnej veci v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody Ružomberok,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 6.9.2017 medzi obchodnou spoločnosťou CAR4U, s. r. o.,
IČO: 36 434 183, so sídlom ul. 1. mája 709, Liptovský Mikuláš ako prenajímateľom a Ing. P. Q., nar.
XX.X.XXXX, bez prihlásenia k trvalému pobytu, korešpondenčná adresa: P.O.W. XX, F. D., okres D. P.,
ako nájomcom mu bolo na obdobie od 6. 9. 2017 do 20. 12. 2017 zverené osobné motorové vozidlo
továrenskejznačkyŠkodaFabia,rokvýroby:2012,VIN:TMBJJ25JXD3020078,bielejfarbysprideleným

evidenčným číslom: LM 690 CU podľa odborného vyjadrenia v hodnote 4.500,- Eur, ktoré v rozpore so
znením čl. VII. ods. 2 zmluvy o nájme v bližšie neurčený deň mesiaca septembre 2017 po dátume
6.9.2017 prenechal bez vedomia a súhlasu jeho vlastníka na ďalšie používanie S. N., nar. X. X. XXXX,
trvale bytom Q. I. XXXX/X, S., pričom osobné motorové vozidlo napriek opakovaným výzvam vlastníka
po skončení nájomného vzťahu tomuto nevrátil, čo viedlo dňa 8.5.2018 k jeho zaisteniu príslušníkmi
Policajného zboru a odovzdaniu jeho vlastníkovi,

t e d a

neoprávnene používal cudzie motorové vozidlo, ktoré mu bolo zverené a čin spáchal vo vzťahu k
motorovému vozidlu väčšej hodnoty,

č í m s p á c h a l

prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm.
c/ Tr. zák.

Za to sa

o d s u d z u j e :Podľa § 217 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák.,
§ 41 ods. 1 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. na s ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného z a r a ď u j e na výkon trestu odňatia slobody
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 42 od. 2 Tr. zák. súd obžalovanému Ing. P. Q. u k l a d á aj

súhrnný trest zákazu činnosti spočívajúci

v prijímaní peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho
zhodnocovania na dobu 5 (päť) rokov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd r u š í výrok o treste rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.

2T/21/2016 zo dňa 1.10.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/2/2019 zo dňa
26. 2. 2019, právoplatný dňa 26.2.2019, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1 Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov, na výkon
ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a trest
zákazu činnosti spočívajúci v prijímaní peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb

za účelom ich ďalšieho zhodnocovania na 5 rokov.
Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd u k l a d á obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému CAR4U, s.

r. o., IČO: 36 434 183, so sídlom Ul. 1. mája 4625/109A, Liptovský Mikuláš, škodu vo výške 900,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/117/2018 z 20.7.2020 bol obžalovaný Ing. P.
Q. uznaný vinným z prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods.
1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 6.9.2017 medzi obchodnou spoločnosťou CAR4U, s.r.o.,
IČO: 36 434 183, so sídlom ul. 1. mája 709, Liptovský Mikuláš ako prenajímateľom a Ing. P.. Q.., nar.
XX.X.XXXX, bez prihlásenia k trvalému pobytu, korešpondenčná adresa: P.O.W. XX, F. D., okres D.
P. ako nájomcom mu bolo na obdobie od 6.9.2017 do 6.12.2017 zverené osobné motorové vozidlo

továrenskejznačkyŠkodaFabia,rokvýroby:2012,VIN:TMBJJ25JXD3020078,bielejfarbysprideleným
evidenčným číslom: LM 690 CU podľa odborného vyjadrenia v hodnote 4.500,- Eur, ktoré v rozpore
so znením čl. VII. ods. 2 zmluvy o nájme v bližšie neurčený deň mesiaca august 2017 prenechal
bez vedomia a súhlasu jeho vlastníka na ďalšie používanie S. N., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Q.
I. XXXX/X, S., pričom osobné motorové vozidlo napriek opakovaným výzvam vlastníka po skončení

nájomného vzťahu tomuto nevrátil, čo viedlo dňa 8.5.2018 k jeho zaisteniu príslušníkmi Policajného
zboru a odovzdaniu jeho vlastníkovi.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol Ing. P. Q. podľa § 217 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h), m)
Tr. zák. § 38 ods. 4 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na súhrnný trest odňatia

slobodyvovýmere2(dva)roky.Podľa§48ods.2písm.b)Tr.zák.bolobžalovanýnavýkontrestuodňatia
slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.
zák. súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti spočívajúci v prijímaní peňažných prostriedkov od
fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho zhodnocovania na dobu 5 (päť) rokov. Podľa
§ 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.

2T/21/2016 zo dňa 1.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 1To/2/2019 zo dňa
26.2.2019, právoplatným dňa 26.2.2019, ktorým bol obžalovaný odsúdený na trest odňatia slobody vo
výmere 1 rok a 6 mesiacov a na jeho výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia a tiež mu bol uložený trest zákazu činnosti spočívajúci v prijímaní
peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho zhodnocovaniana 5 rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému CAR4U, s.r.o.,

IČO: 36 434 183, so sídlom ul. 1. mája 4625/109A, Liptovský Mikuláš škodu vo výške 900,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný Ing. P. Q. ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Odvolanie obžalovaného smerovalo proti
všetkým výrokom rozsudku, ako aj proti konaniu, ktoré predchádzalo ich vyhláseniu.

Obžalovaný zahlásené odvolanie zdôvodnil prostredníctvom obhajkyne písomným podaním zo dňa
9.10.2020, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 12.10.2020, s poukazom na nasledovné:
Napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, nakoľko vychádza z neúplných a nesprávnych skutkových
zistení, ktorých nesprávnym vyhodnotením súd dospel k nezákonnému záveru o naplnení zákonných
znakov skutkovej podstaty prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa §

217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. konaním obžalovaného Ing. P. Q. popísaným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku. V danom prípade bol v súlade so zákonom plne na mieste postup okresného
súdu podľa § 285 písm. a) Tr. zák., teda oslobodenie obžalovaného spod obžaloby.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním, zhodnotením všetkých
dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach súd dospel k záveru, že skutok popísaný

vo výrokovej časti rozsudku sa stal, tento napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., po objektívnej,
ako aj po subjektívnej stránke a bolo spoľahlivo preukázané, že sa ho dopustil obžalovaný Ing. P. Q.,
na základe čoho súd obžalovaného uznal vinným. Takýto záver súdu však nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Z hľadiska naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla, konajúci súd podľa názoru obhajoby nevyhodnotil správne
otázku, či obžalovaný skutočne vozidlo užíval neoprávnene. Súd tzv. objektívne skutočnosti o tom, či
obžalovaný užíval vozidlo oprávnene alebo nie, vykladá výlučne v neprospech obžalovaného, pričom sa
v otázke posúdenia jednotlivých ustanovení občianskoprávnej (a najmä spotrebiteľskej) zmluvy zásadne

odchyľuje od rozhodovacej činnosti súdov v civilnoprávnych konaniach, hoci ide o otázku zásadnú
pre posúdenie viny obžalovaného. Napokon, skutočnosť, že samotný poškodený nebol v konaní pred
súdom schopný súvisle uviesť v podstate ani jednu vetu, je v zásadnom nepomere s jeho rozsiahlou
výpoveďou z prípravného konania (ktorá nebola realizovaná kontradiktórnym spôsobom) a vzbudzuje
pochybnosť o tom, kto vlastne túto výpoveď formuloval, o to viac, že poškodený potvrdil priateľský

vzťah na polícii. Poškodený tiež potvrdil, že dôvodom podania trestného oznámenia na obžalovaného
bolo to, že súd v civilnom konaní nemá podľa neho žiadnu váhu - je teda zrejmé, že v tomto prípade
cesta trestného konania nahrádza pre poškodeného pravdepodobne komplikovanejšiu cestu civilného
sporového konania, kde by navyše súd zmluvu uzavretú medzi ním a obžalovaným posudzoval z
hľadiska noriem spotrebiteľského práva.

Vykonaným dokazovaním sa nevyvrátila obhajoba obžalovaného, že obžalovaný uviedol poškodenému,
že vozidlo bude užívať iná osoba. Napokon, k užívaniu vozidla inou osobou ako nájomcom nesmerovalo
ani samotné trestné oznámenie, podľa údajov samotného obžalovaného poškodený mal vedomosť
o tom, že vozidlo bude pre obstaranie jeho záležitostí používať tretia osoba, konkrétne synovec
obžalovaného. V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému Ing. P.. Q..

pod ČVS:ORP-304/00-LM-2018 zo dňa 30.5.2018, z ktorého je zrejmé, že obvinenie bolo vznesené na
tom skutkovom základe, že obvinený mal porušiť podmienky uvedené v bode VIII. nájomnej zmluvy.
Až po argumentácii obvineného v prípravnom konaní, keď konajúci policajt zistil, že ustanovenie § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje predĺženie zmluvy, začal vyšetrovanie viesť iným smerom.
Súd, hoci si bol vedomý tejto skutočnosti, v rozsudku v skutkovej vete napriek tomu uviedol, že

obžalovaný „osobné motorové vozidlo napriek opakovaným výzvam vlastníka po skončení nájomného
vzťahu tomuto nevrátil..." - obžalovaný podotýka, že nájomný vzťah sa opakovane v zmysle §
676 ods. 2 Občianskeho zákonníka obnovoval, nakoľko vlastník vozidla nepodal návrh na súd, nájomný
vzťah teda nemohol byť skončený. V tomto zmysle úplne mimo vykonaného dokazovania je súdom
vyslovenýnázor,žeobžalovanýmalvyužiťneznalosť§676ods.2Občianskehozákonníkapoškodeným.

Poškodený sa totiž dlhodobo venuje prenájmu áut, sám uviedol, že prenajíma asi 20 áut, potvrdil, že
mu zmluvy pripravuje advokát, je teda krajne nepravdepodobné, že by si poškodený ako osoba roky
podnikajúcavoblastiprenájmuvozidielnebolvedomýprávnejúpravytýkajúcejsaprípadnéhopredĺženia
nájmu. Skôr má obhajoba ten doje, že osoba, ktorá výpoveď poškodeného spísala, resp. možno ajnapísala, si tohto zákonného ustanovenia vedomá nebola, tento dojem vzniká aj s ohľadom na to, že
výpovede poškodeného z prípravného konania (kde mal byť na výsluchu prítomný len poškodený a
konajúci policajt), sú podrobné, obsiahle, naopak v konaní pred súdom, keď sa mal poškodený vyjadriť,

nevedel samostatne v podstate nič uviesť. Súd tento stav odôvodňuje tým, že si vzhľadom na odstup
času nepamätal detaily, skôr sa však obhajobe javí, že výpoveď poškodeného z prípravného konania
je výsledkom tvorby aj inej osoby ako samotného poškodeného a o zhode v podstatných okolnostiach
výpovedí z prípravného konania a z konania pred súdom tiež nemožno hovoriť. Tento dojem ešte
umocňuje fakt, že poškodený spomenul v konaní pred súdom svoje priateľské vzťahy na polícii a tiež

fakt, že obžalovaný vždy vozidlá poškodenému parkoval, aj si ich bral z parkoviska pred políciou v
Liptovskom Mikuláši, čo u obžalovaného vytvára dojem, že poškodený môže mať na polícii tak povediac
dobré vzťahy a že sa mu mohlo dostať aj nadštandardnej pomoci v neprospech obžalovaného.
Súd svoj záver o tom, že poškodený nemal o užívaní vozidla treťou osobou vedomosť, vyvodil svojvoľne,
bez opory vo vykonanom dokazovaní. Posúdenie tejto otázky, ako aj výklad ustanovenia čl. VII. ods. 2
nájomnej zmluvy sú pritom zásadné pre zistenie viny obžalovaného. Obhajoba má za to, že súd toto

posúdenie vykonal svojvoľne, jednoznačne v neprospech obžalovaného, pričom pokiaľ ide o tvrdenie
poškodeného, že o užívaní vozidla treťou osobou nevedel, toto uviedol len sám poškodený a tomuto
nenasvedčuje žiaden iný dôkaz, skôr naopak, iné dôkazy nasvedčujú tomu, že vedomosť o tomto mal,
čo možno vyvodiť z nasledovných okolností:
- Je nepravdivým tvrdenie poškodeného, že by pri podpise zmluvy upozorňoval obžalovaného na

akékoľvek podmienky zmluvy. Podľa výpovede obžalovaného toto vozidlo (Fabia) mal poškodený ako
náhradu za vozidlo Škodu Roomster, ktorú využíval pred tým (bez akejkoľvek zmluvy, ako aj iné vozidlá
pred tým). Toto tvrdenie poškodený uviedol až neskôr, pričom k osobnému odovzdaniu motorového
vozidla Fabia ani zo strany poškodeného nedošlo, obžalovaný dostal kľúče a doklady a auto si vyzdvihol
na parkovisku pri polícii v Liptovskom Mikuláši, kde parkovalo medzi policajnými autami.

- Tiež poškodený nevysvetlil, aký by mal dôvod žiadať od obžalovaného fotky vozidla, či nie je
poškodené. Pokiaľ by toto vozidlo poškodený obžalovanému odovzdal sám, mal by vedomosť o jeho
stave. Obžalovaný tiež predložil e-mail, ktorý poškodenému posielal s fotkami vozidla a že tieto fotila iná
osoba, na základe čoho poškodený vedel, že vozidlo používa aj synovec obžalovaného.
- Poškodený žiadal obžalovaného v priebehu trvania nájmu, že je potrebné vymeniť letné pneumatiky

za zimné. Obžalovaný mu uviedol, že auto je v Trnave, že pneumatiky kúpi a staré dovezie, čo sa aj
stalo, pričom prišiel za poškodeným na inom aute, ako na tom požičanom, poškodený to nijako neriešil.
- Poškodený potvrdil, že mu obžalovaný spomínal, že auto potrebuje pre vybavenie nejakej záležitosti v
Trnave - je otázne, prečo by mu to obžalovaný spomínal, ak nie v súvislosti s tým, že vozidlo bude pre
obstaranie jeho veci využívať jeho synovec.

- Napokon, v Trnave sa pre toto vozidlo riešila aj STK, o čom bol poškodený tiež informovaný.
Obžalovaný nedal vozidlo do podnájmu, preto nemohol porušiť bod VIII. nájomnej zmluvy. Tiež je
potrebné podotknúť, že platí, že ak právne predpisy (v tomto prípade Občiansky zákonník) nemajú
bližšie ustanovenia o forme súhlasu prenajímateľa s podnájmom, platí, že súhlas prenajímateľa môže
byť učinený ako písomnou formou, tak aj ústnou formou. Pripúšťa sa aj to, aby súhlas prenajímateľa

bol učinený konkludentne, teda iným spôsobom ako písomným či ústnym, ak tento spôsob nevzbudzuje
pochybnosť o tom, čo chcel prenajímateľ prejaviť. Tiež poukazuje na čl. VII. ods. 2 zmluvy - ustanovení
o tom, že nájomca môže vozidlo užívať „len pre svoje potreby". Výklad súdu, že „len pre svoje potreby"
znamená „osobne", je svojvoľný výklad súdu. Navyše, uvedené ustanovenie nie je koncipované ako
povinnosť, ale ako oprávnenie, nevylučuje možnosť, aby nájomca užíval vozidlo aj inak. Výklad súdu

k tomuto ustanoveniu nezodpovedá ustálenej súdnej praxi, navyše súd si neuvedomuje podstatnú
okolnosť,žeuvedenéustanoveniasúvzásadekoncipovanétak,abynemoholnájomcaprenajatévozidlo
ďalej prenajímať a mať tak zisk z tohto prenájmu. Je zrejmé, že svedok N. neužíval vozidlo ako nájomca,
preto poukazovanie súdu na inú predtlač nájomnej zmluvy je irelevantné. Práve tieto skutočnosti sú tými,
pre ktoré nie je vylúčená možnosť aj iného záveru, ako toho o vine obžalovaného.

Nemožno sa tiež stotožniť s argumentáciou súdu, pokiaľ ide o aplikáciu princípu ultima ratio. Predmetný
prípad je úplne zrejmou a jasnou ukážkou potreby aplikovania princípu ultima ratio v praxi orgánov
činných v trestnom konaní a súdu. Ide o klasický prípad riešenia štandardného civilného vzťahu
prostriedkami trestného práva a to na úkor jedného z účastníkov, obžalovaného. Vydaním napadnutého
rozsudkusúdznerovnoprávnilobžalovanéhonaúkorpoškodenéhovichvzájomnýchcivilnýchvzťahoch,

čím prejavil neúctu k rovnosti občanov. Je potrebné uviesť, že v takomto type vzťahu veľmi veľa záleží na
individuálnej aktivite jednotlivca, aby si ustrážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu.
Je neprijateľné, aby takúto aktivitu preberali orgány činné v trestnom konaní a súd. Trestné konanie
nie je na mieste, ak sa konanie obžalovaného pohybuje v rovine vzťahov občianskoprávnych, v tomtoprípade o to viac, že súd v trestnom konaní založil výrok o vine obžalovaného na výklade ustanovení
občianskoprávnych noriem a spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi poškodeným a obžalovaným. V
právnom štáte nie je akceptovateľný postup konajúceho súdu, ktorý prostriedkami trestnej represie

poslúžil ochrane subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy poškodeného za stavu, kedy, ako už bolo
vyššie uvedené, neboli predpoklady trestnej zodpovednosti u obžalovaného nespochybniteľne zistené.
V takýchto prípadoch aktuálna judikatúra vyžaduje konanie obžalovaného podrobiť testu proporcionality,
teda skúmať spôsobilosť, adekvátnosť a nevyhnutnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany, čo
súd síce vykonal, ale nesprávne. Obžalovaný aj poškodený mali dostatok možností vyriešiť ich vzájomný

spor prostriedkami civilného práva, čo však poškodený nevyužil, nakoľko zvolil „jednoduchšiu" a menej
nákladnú cestu trestného konania, čo napokon aj sám vo svojej výpovedi uviedol.
K samotnej náhrade škody, ku ktorej bol obžalovaný zaviazaný, uvádza:
Považuje za zarážajúce, že súd bez toho, aby mal k dispozícii akékoľvek doklady ohľadom
už uhradeného nájomného obžalovaným poškodenému, priznal poškodenému sumu, ktorej výšku
poškodený nevedel nijako vysvetliť, pričom obžalovaný túto sumu rozporoval a uviedol, že dlžná čiastka

je 600,- Eur. Podľa názoru obhajoby mal súd od poškodeného žiadať, aby predložil doklady o úhradách
nájomného za čas trvania nájomného vzťahu (poškodený mal povinnosť evidovať platby vo svojom
účtovníctve) a až po ich zhodnotení uložiť povinnosť náhrady škody, nie tak učiniť bez akéhokoľvek
dôkazu zo strany poškodeného (jediný dôkaz bol totiž poškodeným spísaný prehľad, bez akejkoľvek
verifikácie ním tvrdených skutočností). Súd mal v tejto situácii podľa jeho názoru postupovať podľa §

288 Trestného poriadku a poškodeného odkázať na civilný proces, aj s ohľadom na skutočnosť, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu. Súd tak nepostupoval podľa názoru obhajoby preto, že sám poškodený uviedol,
že dôvodom podania trestného oznámenia boli jeho finančné nároky, čím zvýhodnil poškodeného, ktorý
by v civilnom sporovom konaní musel svoje nároky reálne preukázať. Tu považuje obhajoba za potrebné
tiež podotknúť, že poškodený len za posledné dve požičané autá obdržal od obžalovaného sumu cca

4.000,- Eur, žiadny príjmový doklad však obžalovanému neodovzdal. Navyše, povinnosť evidovať tržbu
prostredníctvom pokladne mal poškodený určite už v tom čase, kedy k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo.
Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný zastáva názor, že napadnutý rozsudok je nesprávny, konanie
obžalovaného nemožno kvalifikovať ako trestný čin a je preto na mieste postup v zmysle § 321 ods. 1
písm. d) Tr. por., t.j. zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby

podľa § 285 písm. b) Tr. por., nakoľko skutok nie je trestným činom. Navrhuje, aby krajský súd napadnutý
rozsudok zrušil a následne sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby. Ak by
mal odvolací súd za to, že je potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie, navrhuje, aby po zrušení
rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný Ing. P. Q. zahlásené odvolanie zdôvodnil aj sám písomným podaním zo dňa 31.10.2020,
doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 13.11.2020, nasledovnými dôvodmi:

Okresný súd ho uznal vinným pre neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla z dôvodu
porušenia bodu VII. ods. 2 Zmluvy s poškodeným, hoci obvinenie mu bolo vznesené pre porušenie bodu

VIII. Zmluvy. Okresný súd správne dospel k záveru, že bod VIII. Zmluvy porušený nebol. Podľa bodu VII.
ods. 2 Zmluvy, nájomca je oprávnený používať prenajaté vozidlo len pre svoju potrebu. Porušenie bodu
VII. ods. 2 Zmluvy okresný súd konkrétne videl v tom, že prenajaté osobné motorové vozidlo zn. Fabia
nepoužíval len on pre svoju potrebu, ale toto používal aj jeho synovec S. N. bez vedomia a súhlasu
prenajímateľa.

Primárne k bodu VII. ods. 2 Zmluvy uvádza, že toto ustanovenie nejasne vymedzuje užívanie
prenajatého vozidla. Podľa znenia ustanovenia nájomca je oprávnený používať auto len pre svoje
potreby. Podľa jeho názoru to znamená, že prenajaté auto (hlavne pri dlhodobom prenájme)
môže byť nájomcom použité na vybavenie všetkých potrieb, na vybavenie ktorých nájomca vozidlo
potrebuje. Veď práve to je zmyslom dlhodobého prenájmu auta, ktorý predstavuje službu nahrádzajúcu

používanie vlastného auta. On si auto požičal prioritne na to, aby na ňom on a synovec vybavovali všetky
potrebné záležitosti spojené s kúpou pozemkov v Trnave, ale aj na všetko ostatné, čo si autom potrebuje
vybavovať on a jeho rodina. Pritom je úplne jedno, či tieto potreby zabezpečuje on osobne alebo tým
niekoho poverí. Nájomná zmluva nezakazuje pri zabezpečovaní potrieb nájomcu viesť prenajaté vozidlo
inou osobou. Ak by chcel prenajímateľ obmedziť práva nájomcu v používaní, resp. vedení prenajatého

vozidla len na jeho osobu, stačilo by do Zmluvy doplniť bod: „viesť motorové vozidlo môže len nájomca".
Toutoformulácioubyboljasnevymedzenýajspôsobužívaniaprenajatéhoauta.Potombydávalazmysel
aj kontrola vodičského oprávnenia prenajímateľom, aj keď táto otázka je jasne vyriešená legislatívou a
každá osoba je právne zodpovedná sama za seba pri jej dodržiavaní.Na rozdiel od názoru súdu je pre neho absurdná predstava, že si prenajme auto, bude ho platiť a bude
ho používať pre cudzie potreby, proti jeho záujmom. Ako by to bolo vôbec možné? Len on predsa určuje
svoje potreby. Ak prechodne poveril svojho synovca, aby autom zabezpečoval všetky úkony spojené s

kúpoupozemkovpreneho,synovecšetriljehočasahlavnezbytočnécestymedziLiptovskýmMikulášom
a Trnavou, ktoré by musel absolvovať pre každý úkon s developerom, resp. inými subjektmi. Súčasne
takto šetril amortizáciu prenajatého auta prenajímateľovi, a preto by ho každý normálny prenajímateľ za
takéto používanie auta skôr pochválil. O to skôr jeho „známy" U. P.. Prečo to však práve jemu vadilo,
uvedie v druhej časti odôvodnenia odvolania.

Aj týmto spôsobom si zabezpečoval oprávnenie od prenajímateľa jeho autom si vybavovať všetky jeho
potreby. Auto si však požičiaval ako súkromná osoba pre seba a jeho rodinu. Jeho potreby sú totožné s
potrebami jeho rodiny. Čo z nasledovných potrieb je alebo nie je jeho potreba. Synovec S. N. prenajaté
auto parkuje u seba, resp. v garáži, stráži ho, umýva a čistí, robí údržbu a stále bol pripravený plniť jeho
pokyny na telefóne. Bol s jeho manželkou (ZŤP) na vyšetrení v Nitre, na pravidelnej kontrole (po operácii
nádoru mozgu) na Kramároch v Bratislave, odviezol ju podľa potreby v rámci Trnavy, bol viackrát zaviesť

veci jeho synovi do Bratislavy, pomôcť vyložiť jeho kúpený nábytok z Rakúska v sklade v Trnave a pod.
Týmto všetkým mu šetril jeho čas a napĺňal jeho potreby. Ušetrili zbytočné jazdy, ktoré by musel osobne
absolvovať po každej tejto akcii, keď by autom išiel „ parkovať " do Liptovského Mikuláša. Jeho potrebou
je aj to, že synovcovi pomohol v dobe, keď nemal auto, vybaviť si pár vecí autom, je to predsa jediný
syn sestry - dvojičky jeho manželky, teda blízka rodina. To, že si popri jazdách, čo mu kázal vybaviť,

vybavil svoje veci, nakúpil a pod. je úplne normálne. Všetok ušetrený čas on mohol venovať jeho hlavnej
pracovnej náplni, ktorou je obchodovanie s finančnými derivátmi cez internet. Preto si dovolí tvrdiť, že
auto používal v súlade so znením bodu VII. ods. 2 nájomnej zmluvy.
Na potvrdenie skutočnosti, že sa skutočne kupovali pozemky v Trnave, v konaní predložil kúpne zmluvy
a list vlastníctva, pričom vlastníctvo pozemkov je evidované na S. N.. Kúpa pozemkov bola hlavným

dôvodom na prenajatie auta v období apríl 2017 až december 2017. Iba neplánovaná zmena termínu
kolaudácie inžinierskych sietí zo strany developera predĺžila tento prenájom až do apríla 2018.
Súd vyhodnotil výpoveď synovca S. N. na hlavnom pojednávaní, ktorou potvrdil kúpu pozemkov pre jeho
firmu (aj keď sú vedené na jeho meno) ako nedôveryhodnú pre údajné nezrovnalosti s jeho výpoveďou.
Zaujímavé na tom je to, že nezrovnalosti vo výpovediach poškodeného sú podľa názoru súdu v poriadku,

lebo od skutku uplynulo dosť času a poškodený si už na všetko nemusí pamätať. Ale pri výpovedi svedka
S. N. to isté už neplatí, súd tomuto svedkovi rozdiely vo výpovediach vytýka, následne výpoveď svedka
vyhodnotil ako nehodnovernú, t.j. že svedok klamal. Kladie otázku, z akého dôvodu má súd rozdielny
prístup k rovnocenným stranám sporu. Škoda, že sa súd viac nezameral práve na nezrovnalosti vo
výpovediach poškodeného U. P..

V súvislosti s týmito jeho tvrdeniami poukazuje na dôkazy, a to predloženie stanoviska developera o
zamietnutí zmeny kupujúceho z S. N. na jeho firmu Bioteco s.r.o. a zmluvu o pôžičke, ktorou jeho firma
Bioteco s.r.o. zaplatila pozemky.
V ďalšej časti odôvodnenia odvolania poukáže na zásadné fakty, ktoré potvrdzujú vedomosť
poškodeného U. P. s používaním prenajatého auta treťou osobou, ktorou bol S. N. a tiež na dôkazy,

ktoré potvrdia jeho tvrdenia.
Za dôležité považuje dať odvolaciemu súdu do pozornosti, že od 27.5.2020 je vo výkone trestu
odňatia slobody na základe rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp.zn.
2T/21/2016, kde bol poškodeným rovnako U. P.. V tejto už právoplatne skončenej trestnej veci podal
návrh na povolenie obnovy konania, v rámci ktorého jednoznačne preukáže, že skutok podvodu podľa

§ 221 Tr. zák. sa nestal.
Pobyt vo výkone trestu odňatia slobody mu neumožnil dostatočne sa pripraviť v tomto konaní na hlavné
pojednávania konané pred okresným súdom dňa 1.7.2020 a 20.7.2020. Od nástupu do výkonu trestu
odňatia slobody bol kvôli Covid - 19 v karanténe až do 16.6.2020. O konaní hlavného pojednávania
sa dozvedel až začiatkom júla. Pre obmedzené možnosti telefonovania počas karantény si nedokázal

zabezpečiťpotrebnédôkazyasvedkov.Nemoholsaspojiťanisjehoprávnikom,apretomusúdustanovil
ako obhajkyňu JUDr. Baloghovú až 24.6.2020. Bolo to veľmi málo času na akúkoľvek prípravu. Navyše,
týždeň pred súdom bol eskortovaný do Ružomberka. Dôsledkom tejto situácie nedokázal na hlavnom
pojednávaní vyvrátiť obžalobu odhalením nepravdivých tvrdení poškodeného U. P., z ktorých niektoré
povedal aj pod prísahou. Dúfal aspoň v to, že súd vyhodnotí rozpory v jeho výpovediach správne a zistí

logické nedostatky v tvrdeniach poškodeného, ktoré vyvracajú jeho verziu udalostí.
Poškodený U. P. vo viacerých výpovediach v prípravnom konaní, ako aj pred súdom zavádzal, resp.
priamo klamal. Dôsledkom takéhoto konania bolo, že súd nemohol vyniesť spravodlivý rozsudok. Súd vo
svojomodôvodneníuvádza,ženajpodstatnejšouskutkovouokolnosťou,ktorábolavkonanídokazovanáa riešená, je skutočnosť, či mal poškodený po celý čas trvania nájomnej zmluvy vedomosť, že prenajaté
vozidlo používa aj tretia osoba, jeho synovec S. N.. Spáchanie skutku je preukázané len tvrdením
poškodeného U. P., že nemal vedomosť o tretej osobe. Oproti tomu stojí jeho tvrdenie, že takú vedomosť

mal. Súd však rozpor v tomto spore „tvrdenia proti tvrdeniu" vyriešil v prospech poškodeného. Súd
vyhodnotil tvrdenie poškodeného ako dostatočne presvedčivé, vierohodné a logické a preto pravdivé.
Jeho tvrdenie je nedôveryhodné a bez podloženia dôkazmi nepravdivé. Na pojednávaní mu však súd
nedovolil klásť poškodenému „ navádzacie " otázky, bez položenia ktorých sa ale klamstvo poškodeného
dá ťažko odhaliť. Mal viac ako 20 priamych otázok, ale vzdal sa aj pripomienok, lebo poškodený na veľa

faktov hovoril, že nevie, nepamätá si. Rovnako ako v už právoplatne skončenom konaní vedenom na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/21/2016. Nerozumie tomu, ako môže protistranu v
spore nejako navádzať na želanú odpoveď.
Vzhľadom na uvedené chce odvolaciemu súdu v rámci tohto odvolania objasniť logické nezrovnalosti v
tvrdeniachpoškodenéhoU.P..SúdakceptovalrozdielyvovýpovediachpoškodenéhoU.P.vjednotlivých
fázach konania a odôvodnil to tým, že od skutku už uplynuli dva roky a teda U. P. si už na všetko nemusí

pamätať. Preto sa vráti do prípravného konania, ktoré bolo tesne po skutku a teda poškodený si udalosti
mohol pamätať dobre.
V trestnom oznámení z 15.5.2018 U. P. tvrdí: „6.9.2017 okolo 11.00 hod. prišiel M. Q. do kancelárie s
tým, že by si chcel zapožičať motorové vozidlo. Opýtal som sa ho, že na aké účely by prenajaté vozidlo
potreboval, pričom on mu uviedol, že toto by potreboval na podnikateľskú činnosť spojenú s výkupom

pozemkov. Uviedol mu, že tieto pozemky sa nachádzajú v okolí Trnavy. Musel mu uviesť, že pri podpise
zmluvy mu spomínal nejakú tretiu osobu, s ktorou sa musí spojiť a ktorá mu mala pomáhať vybavovať
kúpu tých pozemkov v okolí Trnavy. Vtedy mu ale vôbec neuviedol, že by ho mala dlhodobo užívať
nejaká tretia osoba. Nepýtal si od neho ani žiadny súhlas na to, či by mohol požičať vozidlo nejakej
ďalšej osobe."

Touto výpoveďou U. P. klame v tom, že až od 6.9.2017 si prvýkrát požičal auto, ktoré potrebuje na
vybavovanie kúpy pozemkov. Už samotné dátumy na kúpnych zmluvách svedčia, že to bolo skôr a
prenájom Fabie už bol na konci celého procesu kúpy, kedy sa čakalo len na kolaudáciu inžinierskych
sietí a potom vyplatenie kúpnej ceny. Táto udalosť v „kancelárii" sa stala len telefonicky a bolo to v
apríli 2017 pri požičiavaní Škody Roomster. Toto samozrejme nemohol U. P. priznať, pretože Roomster

mal požičaný bez nájomnej zmluvy, a preto by podanie trestného oznámenia nemalo právny podklad v
porušení nájomnej zmluvy. Preto U. P. účelovo klame, že sa ich nájomný vzťah údajne začal až 6.9.2017
pri Fabii.
V tejto výpovedi však poškodený potvrdzuje, že mu už na začiatku spomínal „nejakú" tretiu osobu,
s ktorou bude vybavovať kúpu pozemkov. Ak by túto osobu nespomínal práve s používaním auta, tak

načo by mu pri požičiavaní auta pre seba spomínal nejakú ďalšiu osobu. Navyše, pri predchádzajúcich
prenájmoch áut nikdy neriešili ani účel prenájmu. Vždy to bolo na všetko, čo si potrebuje autom vybaviť.
Takže, ak poškodenému spomínal účel prenájmu a aj tretiu osobu, čo pred tým nikdy neurobil, tak to
bolo len preto, aby mu oznámil potrebu spoločného používania prenajatého auta.
Súd v odôvodnení uvádza, že keby bol poškodený vedel, že auto bude požívať aj iná osoba, tak by sa

bol správal inak. Použil by inú predtlač nájomnej zmluvy a rovno by napísal do nej aj druhú osobu S. N..
Na toto poškodený predložil vzor predtlače zmluvy (na liste č. 60), ak auto používajú dvaja nájomcovia.
Ak je to také jednoduché, tak existuje logická otázka, prečo by mal poškodenému U. P.myselne tajiť,
že auto budú používať dvaja. Ak by takéto niečo chcel tajiť, tak žiadnu inú osobu pri podpise zmluvy
nebude predsa spomínať. Naopak, to že ju priamo spomenul, je dôkazom toho, že poškodenému naozaj

oznámil potrebu používania auta spolu so synovcom. Ak však poškodený v konaní popiera, že by ho
žiadal o súhlas, tak buď mu toto používanie nechcel povoliť, čo však vyvrátil zmienkou o zmluve pre
dvoch nájomcov alebo to ako jeho známy iba zobral na vedomie bez potreby to akokoľvek zmluvne
zaznamenávať.
Ak by mal vedomosť, že musí mať v zmluve napísaného aj synovca S. N., tak by na tom bol trval. Nevidí

žiadny zmysluplný dôvod alebo výhodu, prečo by mal takúto informáciu pred poškodeným U. P. zatajiť,
hlavne za situácie, že ho považoval za známeho. Súd si v konaní ani raz nepoložil zásadne dôležitú
otázku, aký motív konania voči poškodenému U. P. mohol mať. Keď sa považovali za známych, prečo
by naschvál tajil tretiu osobu, ktorá používa prenajaté auto. Na hlavnom pojednávaní totiž poškodený
U. P. vypovedal: „Stalo sa, že rodine alebo známym som dal auto aj bez zmluvy. Ale ak je to prenájom

komerčnej osobe, tak to nie je bez zmluvy, tak to nie je prenájom bez zmluvy." Nakoľko mu za viac ako
10 rokov dával autá (8 - 9 krát) väčšinou bez zmluvy, tak potom asi boli známi. Je tu však iný dôvod
nezapísania tretej osoby do zmluvy. Nakoľko tieto podmienky dohodli už pri Škode Roomster, tak tretiu
osobu nebolo kde zapísať, keďže nemali zmluvu. Tak ako pri väčšine áut v minulosti, aj tento nájombol dohodnutý len ústnou dohodou. Aj napriek existencii len ústnych dohôd, boli prenajaté autá vždy
vrátené v poriadku a vždy aj zaplatené. Toto potvrdil aj poškodený na hlavnom pojednávaní, keď uviedol:
„Požičaných vozidiel v minulosti mohlo byť viac ako päť. Nie som si vedomý, že by obžalovaný na nich

spôsobil nejakú škodu alebo by bol nejaký problém." Keď mu potom poškodený U. P. 6.9.2017 vymenil
Roomster za Fabiu, tak podpísali Zmluvu, ale skôr z evidenčných dôvodov. Teda ani pri Fabii nešlo o
komerčný nájom, ako sa to po podaní trestného oznámenia snaží „spätne vyrobiť" U. P.. Zmluva nemá
číslo, všetky platby boli bez dokladov, takže zmluvu ani nebolo možné zaradiť do účtovníctva firmy.
Súd v odôvodnení nepovažoval spôsob vedenia účtovníctva a povinnosť mať registračnú pokladňu za

relevantné okolnosti v konaní. Relevantné je to však práve z dôvodu, že to potvrdzuje nekomerčný
nájomný vzťah U. P. s ním aj pri prenájme Fabie.
Zo záznamu o podaní informácie príslušníkom kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného
zboruvLiptovskomMikulášizodňa3.4.2018vyplýva,žeU.P.saažpotomtooznámeníspätneodpolície
dozvedel (po tom, čo ho polícia kontaktovala), že auto používa tretia osoba. Ak sa teda o používaní
auta treťou osobou dozvedel až od polície, ako je potom možné, že do záznamu ako prvý uviedol: „Pri

podpise zmluvy bol Q. opätovne poučený, že za požičané vozidlo zodpovedá len on a tretej osobe môže
byť poskytnuté len v nevyhnutných prípadoch, na čo najkratší čas a to s predchádzajúcim súhlasom
menovaného U. P.)." Teda ešte pred získaním spätnej informácie od polície o tretej osobe tvrdí, že ho
už pri podpise zmluvy poučil práve o tom, že auto nemôže dať tretej osobe bez jeho súhlasu. A po
viacnásobných prenájmoch ho ide zrazu 6.9.2017 poučovať, že za auto zodpovedá len on a tretia osoba

ho bez jeho súhlasu nemôže používať.
V tejto prvej fáze bolo dôvodom nedovoleného používania neplatenie nájmu a skončenie doby nájmu.
Pri platnosti § 676 Občianskeho zákonní však tieto dôvody nemohli byť použité na podanie trestného
oznámenia. Zrejme po porade s kamarátmi z polície preto v trestnom oznámení z 15.5.2018 vo
svojej výpovedi už poškodený upresňuje svoje pôvodné tvrdenie z oznámenia tak, aby to vyhovovalo

vznesenému obvineniu, pretože tvrdí, že pri podpise zmluvy mu povedal: „Taktiež musel Q.. uviesť, že
aj v nájomnej zmluve v bode VIII. je uvedené, že nájomca bez súhlasu prenajímateľa, teda jeho nie je
oprávnený poskytnúť zapožičané vozidlo tretej osobe." Poškodený U. P. teda tvrdí, že 7 mesiacov pred
tým, ako sa dozvedel od polície o používaní auta treťou osobou, ho ide z 18 bodov Zmluvy upozorňovať
práva na ten jeden potrebný, cez ktorého porušenie bude vznesené obvinenie vyšetrovateľom a

následne aj prokurátorom podaná obžaloba na súd. Ak roky funguje ich spolupráca pri prenájmoch áut
bez výhrad, prečo by ho U. P. práve na poslednom prenájme vôbec na niečo zo Zmluvy upozorňoval,
ak je Zmluva 15 rokov rovnaká a väčšinou ju nemali podpísanú vôbec. V tomto smere nech si odvolací
súd sám urobí záver.
Skutočným dôvodom podania trestného oznámenia podľa poškodeného U. P. bolo to, že on

poškodenému dlhoval peniaze za prenájom auta za január až marec 2018. Takto to tvrdil na hlavnom
pojednávaní 1.7.2020, kde poškodený U. P. uvádza: „Podstata tohto trestného oznámenia bola, že mi
neuhradil čiastku za požičané vozidlo. Opakovane som ho upozorňoval, že pokiaľ to nezaplatí, podám
naňho trestné oznámenie. Dodnes som peniaze nevidel. Keby bol doniesol peniaze a nahradil škodu,
tak tu dnes nesedíme."

Čiže ešte pred podaním oznámenia 3.4.2018 ho poškodený opakovane upozorňoval na podanie
trestného oznámenia, ale to ešte predsa nemal žiadnu vedomosť o používaní auta treťou osobou.
Tak z akého porušenia Zmluvy ho chcel poškodený U. P. obviniť? Z tohto je zrejmé, že údajné používanie
auta treťou osobou bez jeho vedomia a súhlasu nebolo v žiadnom prípade motívom podania trestného
oznámenia. Dôvodom bolo odobratie auta a vymoženie pohľadávky 900,- Eur pod nátlakom polície.

Vymoženie pohľadávky cestou trestného konania poškodený U. P. urobil preto, že od neho nedostane
peniaze. Za tie roky poškodenému všetko uhradil, čo poškodený potvrdil aj na hlavnom pojednávaní.
Teraz sa skutočne dostane k hlavnému a skutočnému motívu konania poškodeného U. P.. Zlom v ich
nájomnomvzťahunastalažpotom,čoU..P.koncommarcaoznámil,ževkonanívedenomnaOkresnom
súdeLiptovskýMikulášpodsp.zn.2T/21/2016bolsúdomvydanýtrestnýrozkazdňa26.2.2018,vktorom

ho okresný súd uznal vinným z prečinu podvodu podľa § 221 Tr. zák. za neplnenie zmluvy o spolupráci s
U. P. a bol mu súdom uložený peňažný trest 800,- Eur. Preto U. P. oznámil, že si tento peňažný trest 800,-
Eur, ako aj náklady na právnika odpočíta z nájmu za auto. Dôvodom takéhoto jeho postoja k U. P. je to,
že obvinenie pre neplnenie zmluvy o spolupráci bolo U. P. vymyslené z dôvodu nátlaku na jeho osobu
vyriešiť inú obchodnú záležitosť, kde sa U. P. cíti ukrivdený. Vec vyriešil na jeho škodu, ale vymyslené

trestnéoznámenievkonaní2T/21/2016U.P.poriešilspôsobom„ničsinepamätámaužsamatonetýka".
Za toto obvinenie nakoniec dostal podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorý mu
odvolací súd zmenil na nepodmienečný trest a tento si v súčasnej dobe vykonáva, hoci sa žiadny podvod
nestal. Až po tomto jeho kroku sa U. P. rozhodol, že ak nebudú peniaze za auto, tak mu auto nasiluzoberie. Jediným spôsobom bolo konanie cez políciu podaním oznámenia z nedovoleného používania
jeho auta. Na základe svojich priateľských vzťahov na polícii sa našiel ten „správny" dôvod podania
oznámenia, ktorým bolo najskôr skončenie platnosti zmluvy. Až potom sa to zmenilo na porušenie bodu

VIII. nájomnej zmluvy. Stačilo na to tak málo, len aby U. P. spätne poprel ich ústnu dohodu o spoločnom
používaní auta so synovcom a začal spätne tvrdiť, že o tom nemal žiadnu vedomosť. Oznámenie riešili
tí istí pracovníci kriminálky, ktorí zaistili auto 8.5.2018 a ktorí podali podnet na vyšetrovanie aj v konaní
22T/21/2016. Sú to npor. M. a npor. Bc. M., ktorých žiada vypočuť v tomto trestnom konaní.
Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní 1.7.2020 sa U. P. preriekol, keď povedal, že: „Na bod VIII. zmluvy

som poukazoval, lebo to riešili policajti." Ale v prípravnom konaní predsa tvrdil, že na bod VIII. zmluvy ho
upozorňoval už pri podpise zmluvy. A vtedy predsa nebol žiadny dôvod vôbec niečo riešiť. A už vôbec
nie policajtmi.
Jediným legitímnym dôvodom na podanie trestného oznámenia mohlo byť porušenie nájomnej zmluvy
v bode VIII. Práve na tomto základe U. P. účelovo zamlčal ich pôvodnú ústnu dohodu o používaní auta a
nájomnývzťahzúžillennaFabiu (kuktorejbolazmluva)azačaltvrdiť,žebezjehovedomiaasúhlasu

dal auto nejakej tretej osobe. Preto začal v konaní zdôrazňovať a pamätať si hlavne tú „skutočnosť", že
už pri podpise zmluvy ho upozorňoval na to, že auto nesmie dať do používania tretej osobe. Čiže pri
popieraní akejkoľvek vedomosti o používaní auta treťou osobou, úplnou „náhodou" ho preto
pri podpise Zmluvy upozornil práve len na toto porušenie zmluvy. Práve toto jeho konanie ho usvedčuje
z toho, že ide o účelové klamstvo.

Súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že podstatnou skutkovou okolnosťou pri hodnotení, či konanie
obžalovaného napĺňa znaky žalovaného trestného činu, je výpoveď poškodeného, ktorý výslovne v
prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní (a už aj v trestnom oznámení) poprel, že by
obžalovanému niekedy udelil súhlas s tým, aby prenajaté vozidlo užívala v rámci nájmu aj iná osoba a o
takomto užívaní vôbec nemal vedomosť. Preto v nasledujúcej časti odôvodnenia uvedie situácie, ktoré

potvrdzujú, že U. P. mal vedomosť o používaní auta treťou osobou po celú dobu nájmu.
U. P. tvrdí v trestnom oznámení a aj vo výpovedi pred súdom, že mu 6.9.2017 odovzdal Škodu Fabiu
osobne. Otázka preto znie, prečo ho 12.9.2017 telefonicky žiadal, aby mu odfotil prenajatú Fabiu
zvonku zo všetkých strán a fotky mu poslal na mail. Odôvodnil to tým, že si auto neskontroloval po
predchádzajúcom nájomcovi, či nie je poškodené. Ak by mu však Fabiu odovzdal osobne pri kancelárii,

tak by predsa videl, či je auto poškodené alebo nie. A ak by nevedel, že auto má synovec v Trnave,
tak by ho nežiadal o fotky. Stačilo, aby ho požiadal, nech sa zastaví pri kancelárii v aute (býva asi 2 km
ďaleko) alebo sa U. P. mohol zastaviť u neho doma. Vie, kde býva, na jeho dodávke mu osobne previezol
veci pri sťahovaní. Na posielanie fotiek jeho Fabie na jeho mail neexistuje žiadny iný zmysluplný dôvod,
než jeho žiadosť. Takže U. P. mal od podpisu zmluvy vedomosť, že auto používa aj tretia osoba.

Druhá situácia súvisí priamo s odovzdaním auta Škoda Fabia. Od apríla 2017 mal požičané vozidlo
Škoda Roomster, keď mu začiatkom septembra U. P. oznámil, že mu vymení Roomster za iné auto.
Svedkom tohto telefonického rozhovoru sa stal jeho známy P. W., s ktorým práve vtedy cestoval autom.
Na základe tejto situácie musel vyriešiť výmenu áut. Potreboval ísť pre Roomster do Trnavy, vrátiť
sa s ním do Liptovského Mikuláša a vymeniť ho za nové auto. S ním ísť zase do Trnavy a vrátiť

sa vlakom domov. Najskôr chcel, aby ho P. W. hneď zaviezol do Trnavy a zoberie do Liptovského
Mikuláša Roomster. Na druhý deň by zaviezol nové auto do Trnavy. Volal obratom U. P., ako to urobia,
ale nakoniec sa dohodli, že si príde do kancelárie pre kľúče, zoberie Fabiu a pôjde do Trnavy. Z
Roomsterom sa potom vráti do Liptovského Mikuláša. Toto bolo najvýhodnejšie riešenie a tak to aj
urobili. V kancelárii dostal kľúče, podpísali zmluvu predbežne na tri mesiace podľa stavu kúpy pozemkov.

Fabiu išiel zobrať na parkovisko okresného dopravného inšpektorátu a kriminálky, kde bola zaparkovaná
medzi tromi policajnými autami. Ešte rozmýšľal, aby nezobral policajné auto. Po výmene áut sa vrátil
do Liptovského Mikuláša a telefonicky mu P. povedal, že Roomster má vrátiť zase na parkovisko
dopravného inšpektorátu, kde ho príde prevziať jeho pracovník. Tak sa aj stalo. Takže U. P. mal od
začiatkuprenájmuvedomosť,kdesaFabiaajRoomsterpoužívali.Vtejtosúvislostižiadavypočuťsvedka

P. W. a spolupracovníka U. P. (meno nepozná, vie len bytovku, kde býva).
Tretia situácia súvisí s výmenou pneumatík na Fabii. Niekedy v novembri 2017 mu volal U. P. s tým,
že bude treba vymeniť letné pneumatiky za zimné. Povedal mu, že nech mu len povie, aké zimné
pneumatiky má kúpiť. On potom pôjde s nimi do Trnavy, tam ich vymení a letné pneumatiky mu dovezie
do Liptovského Mikuláša. Cez internet našiel predajcu (v Poprade) a spolu s P. W. na jeho Fabii išli

kúpiť pneumatiky. Kupovali zimné pneumatiky aj pre P. W., čiže dva krát štyri kusy. Hneď volal z auta
U. P., aké pneumatiky kúpil, cenu pneumatík a že na druhý deň pôjde do Trnavy vymeniť pneumatiky
na Fabii. Potom mu dovezie letné pneumatiky aj s bločkami do Liptovského Mikuláša. Na druhý deň
išiel autom P. W. sám vymeniť pneumatiky do Trnavy. Po návrate letné pneumatiky a bločky odovzdalU. P.. Takže okrem svedka tejto výmeny tu existuje aj logická otázka. Ak by U. P. nevedel, že Fabia je
v Trnave, tak by mu kázal pristaviť Fabiu na výmenu pneumatík v Liptovskom Mikuláši. Ak by o tejto
situácii s používaním auta nevedel, tak pri tejto výmene pneumatík sa mal zákonite opýtať, kde je jeho

auto a kto na ňom jazdí, keď on je v Liptovskom Mikuláši. Už vtedy by sa dozvedel, že Fabiu má synovec
v Trnave. Nemohol by potom tvrdiť, že sa až po 3.4.2018 dozvedel, že auto používa tretia osoba. Aj v
tejto súvislosti žiada o vypočutie svedka P. W..
Ďalšou možnosťou, kedy by U. P. pohodlne zistil, že prenajaté auto nie je v Liptovskom Mikuláši, je
platenie nájomného. Pretože boli dohodnutí na týždennom prenájme 100,- Eur, ktorý mu vyplácal „do

ruky" v hotovosti, tak sa najčastejšie zastavoval pre nájomné u neho doma, pretože vie, kde býva a je
to len cca 300 metrov od bydliska jeho detí, ktoré navštevuje. Takže od 6.9.2017 do 20.12.2017 bolo
minimálne 10-krátvyplatenénájomné,väčšinoupredbytovkou,kdebýva.U.P.prišielnaparkovisko,
kde nikdy nebola prenajatá Fabia zaparkovaná, hoci on bol doma. Parkovisko je malé, takže svoju Fabiu
by si určite všimol, že tam je. Nikdy sa na prenajaté auto neopýtal, pretože by tak už dávno pred koncom
nájmu zistil, že je u synovca v Trnave. Nemohol by preto tvrdiť, že až po 3.4.2018 zistil od polície, že auto

nie je u neho, ale u „nejakého muža" v Trnave. V tomto smere navrhuje výsluch poškodeného U. P..
Súd v konaní označil výpoveď U. P. za dôveryhodnú. Preto chce poukázať na tú skutočnosť, že pred
súdom vo výpovedi viac krát klamal aj v iných tvrdeniach. Spomenie nasledovné:
-Vovýpovediuviedol,žemuzaplatbunájomnéhoväčšinouvystavilpríjmovédoklady.Pretoženeexistuje
ani jeden, tak bude žiadať poškodeného, aby v konaní predložil predmetné doklady a preukázal

pravdivosť svojich tvrdení.
- Uviedol, že v roku 2017 nemal povinnosť mať registračnú pokladňu. Pri prijímaní hotovostných platieb
je však od roku 2015 povinná registračná pokladňa pre všetky daňové subjekty. K tomuto predkladá
dôkaz č. 1 - Stanovisko finančnej správy.
- Klamal, že nevie, komu patrí mail [email protected]. , z ktorého mu prišiel 12.9.2017 mail s

fotkami Fabie, o ktoré ho žiadal. Tento mail používa viac ako 15 rokov a U. P. ho má uvedený aj v zmluve
o spolupráci v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/21/2016. Súd v
odôvodnení k tejto veci uviedol, že mu neuznáva mail s fotkami Fabie ako dôkaz, lebo nepreukázal, že
je to jeho mail. Tu musí uviesť, že z tohto meilu súdu v septembri 2019 posielal žiadosť o odročenie
pojednávania v tejto veci. K uvedenému ako dôkaz č. 2 predkladá kópiu mailu posielanú súdu a ako

dôkaz č. 3 prvú stranu zmluvy o spolupráci.
Z vyššie uvedených dôvodov žiada, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodov
podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu
na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie.

Obžalovaný k zdôvodneniu odvolania pripojil nasledovné listiny:
1./ Odpoveď Ing. P.. W. adresovaná dňa 18.11.2020 obžalovanému Ing. P.. Q.. Ing. P.. W. v odpovedi
konkrétne uvádza, že v prípade prijatia tržby v hotovosti za prenájom osobného motorového vozidla
vzniká podnikateľovi povinnosť túto evidovať v ERP/VRP.
2./ Žiadosť obžalovaného Ing. P.. Q. adresovaná v tejto trestnej veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš

dňa 8.10.2019 z e-mailovej adresy [email protected]. .
3./ Zmluva o spolupráci uzatvorená medzi U. P., nar. X.XX.XXXX a Ing. P.. Q.., nar. XX.X.XXXX (e-mail
[email protected]. ). Predmetom zmluvy je dohoda zmluvných strán na investovaní finančných
prostriedkov prostredníctvom brokera GCI Financial do finančných derivátov.

K odvolaniu obžalovaného Ing. P.. Q. sa prokurátor vyjadril písomným podaním zo dňa 14.10.2020,
doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 16.10.2020.

Prokurátor považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za zákonný, vychádzajúci z náležitého
zistenia a vyhodnotenia ako skutkového stavu, tak dôkaznej situácie. Úvodom považuje za potrebné

upozorniť na to, že strana obžaloby nespochybňuje oprávnenosť používania osobného motorového
vozidla priamo osobou obžalovaného. Dôvodom vedenia trestného stíhania proti obžalovanému a
následného podania obžaloby je zistenie, že obžalovaný osobné motorové vozidlo v rozpore so zmluvou
o nájme zveril ďalšej osobe, a to svedkovi S. N.. Predmetná skutočnosť, majúca povahu porušenia
zmluvného záväzku s trestnoprávnymi následkami, pritom nepochybne nemôže byť vykladaná

inak, než v neprospech obžalovaného. V tejto súvislosti poukazuje na to, že súdom ustanovená
obhajkyňa obžalovaného nekonkretizovala, v čom obžalovaný v jej zastúpení vzhliada odchýlenie sa
okresného súdu v posudzovaní konania obžalovaného od ustálenej judikatúry v občianskoprávnychveciach, osobitne potom s odkazom na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky týkajúcu sa
spotrebiteľských zmlúv.
Pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k obžalovanému Ing. P.. Q.. nejaví sa byť

podľa názoru strany obžaloby relevantným, v akom rozsahu sa splnomocnený zástupca obchodnej
spoločnosti CAR4U, s.r.o. bol spôsobilý ku skutku vyjadriť v prípravnom konaní a v konaní pred súdom.
Je evidentné, že od podania trestného oznámenia do výsluchu splnomocneného zástupcu poškodeného
v konaní pred súdom ubehli roky. Ak splnomocnený zástupca poškodeného pripustil priateľské vzťahy
na polícii, uvedené nie je dôvodom poškodeného sankcionovať a na druhej strane obžalovaného

zvýhodňovať. Čo sa kontradiktórnosti úkonov týka, dáva do pozornosti pretrvávajúci problém zabezpečiť
osobnú prítomnosť obžalovaného na úkonoch, ktoré si ju vyžadovali. Obžalovaný nemá adresu trvalého
bydliska, ním zriadený P.O.Box bol medzičasom zrušený a súdu prvého stupňa sa jeho prítomnosť
na hlavnom pojednávaní podarilo zabezpečiť až po tom, čo obžalovaný bol dodaný do výkonu trestu
odňatia slobody v inej jeho trestnej veci. Je ďalej pochopiteľné, že jedným z dôležitých, ak nie rovno
najdôležitejším motívom osoby poškodenej trestným činom je dosiahnutie náhrady škody. Na potrestaní

páchateľa skutku, ktorý má zároveň povahu trestného činu, má v rámci generálnej represie záujem
predovšetkým spoločnosť. Nejaví sa byť pritom v tejto súvislosti podstatným, či splnomocnený zástupca
poškodeného má dôveru v rýchlosť a reálnu záväznosť rozhodnutia súdov v Slovenskej republike v
občianskoprávnych veciach, ale dôležitou sa javí byť skutočnosť, či konanie páchateľa vedúce k vzniku
škody na cudzom majetku má povahu, charakter a znaky jedného, či viacerých trestných činov, ktorých

skutkové podstaty sú uvádzané v osobitnej časti Trestného zákona. Pre posúdenie a zodpovedanie tejto
otázky sú pritom príslušné orgány činné v trestnom konaní a následne súd, pričom dôvody a motív, prečo
k podaniu trestného oznámenia v takomto prípade došlo, sú bez významu.
Podľa názoru strany obžaloby vykonaným dokazovaním bolo v rozsahu nevyhnutnom pre zákonné
rozhodnutie súdu vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že na skutočnosť, že osobné motorové vozidlo

bude používať iná fyzická osoba, odlišná od jeho nájomcu, bol poškodený upozornený. V rámci
prípravného konania skutočne dodatočne došlo k zmene v súvislosti s odkazom na porušenie
konkrétneho zmluvného ustanovenia zmluvy o nájme, avšak predmetné zistenie nie je spôsobilé
nič zmeniť na skutočnosti, že obžalovaný konal spôsobom kumulatívne napĺňajúcim zákonné znaky
skutkovej podstaty prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v intenciách

ustanovenia § 217 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. Zo žiadnych dôkazných prostriedkov navrhnutých, či
predložených obžalovaným nebola vedomosť poškodeného o tom, že ním prenajaté osobné motorové
vozidlo má používať aj osoba odlišná od obžalovaného, preukázaná s tým, že tento túto možnosť cestou
splnomocneného zástupcu poškodeného kategoricky odmietol. Úvahy obhajoby v smere aplikácie § 676
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v spojení so znením § 52 a nasledujúcich

Občianskeho zákonníka preto podľa názoru strany obžaloby nie sú v danej veci na mieste. Obhajobnú
argumentáciu priateľskými vzťahmi splnomocneného zástupcu poškodeného na polícii, ktoré mohli mať
dokonca povahu nadštandardnej pomoci splnomocnenému zástupcovi poškodeného len s odkazom
na skutočnosť, že k odovzdaniu motorových vozidiel medzi poškodeným a obžalovaným malo vždy
dochádzať na odstavnej ploche pre motorové vozidlá nachádzajúcej sa v bezprostrednej blízkosti

budovy Okresného riaditeľstva PZ v Liptovskom Mikuláši považuje strana obžaloby za neprípustnú.
Pre úplnosť sa preto javí byť potrebným túto doplniť o skutočnosť, že spomínaná odstavná plocha pre
motorové vozidlá sa nachádza v areáli sídla niekoľkých obchodných spoločností a ďalších subjektov a
je zamestnancami Okresného riaditeľstva PZ v Liptovskom Mikuláši len spoluvyužívaná.
Vo vzťahu k námietkam obhajoby týkajúcich sa svojvoľnosti vyvodzovania záveru súdom o tom, že

poškodený nemal vedomosť, že obžalovaný osobné motorové vozidlo, ktoré mal v nájme, zveril tretej
osobe, dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že v tomto smere tvrdenia obhajoby nie sú objektívne
spôsobilé preukázať závery, ktoré z nich obhajoba vyvodzuje. Skutočnosť, že nedošlo k osobnému
odovzdaniu predmetu nájmu nemá žiaden relevantný vzťah k tomu, či prenajímateľ nájomcu výslovne
upozornil na konkrétne zmluvné ustanovenia alebo nie. Rovnako skutočnosť, že z elektronickej správy,

ktorej prílohou mala byť fotodokumentácia stavu predmetu nájmu vyplynulo, že táto bola vyhotovená
inouosobou,eštenezakladáaneodôvodňujezáver,žeosobnémotorovévozidlotátoosobaajvyužívala.
Obdobne výmena pneumatík a skutočnosť, že obžalovaný vymenené pneumatiky priviezol do priestorov
prevádzky poškodeného na inom motorovom vozidle bez ďalšieho neodôvodňuje prijatie záveru, že
poškodený mal, respektíve musel mať vedomosť o tom, že predmet nájmu používa tretia osoba. Totožný

záver je potom potrebné prijať aj vo vzťahu k výkonu technickej kontroly na predmete nájmu v Trnave.
Jednostranne účelovým sa javí byť podľa názoru obžaloby výklad ustanovenia čl. VII. ods. 2 zmluvy o
nájme obhajobou. „Len pre svoje potreby", vyberúc pri tom slovo „len", ako synonymum pre „výlučne", na
čo obhajoba z pochopiteľných dôvodov nereflektovala, nie je objektívne možné vnímať ako možnosť, aletitulom výlučnosti ako povinnosť na strane prenajímateľa. Obhajoba sa opakovane odvoláva na ustálenú
súdnu prax v obdobných veciach, avšak doposiaľ bez bližšej konkretizácie v tomto smere, čo strane
obžaloby bráni zaujať relevantné stanovisko.

Absurdne vyznieva tvrdenie obhajoby, že daný prípad má byť zrejmou a jasnou ukážkou potreby
aplikácie princípu ultima ratio. Z ustáleného skutkového stavu veci vyplýva a je preukázané, že
obžalovaný na opakované výzvy poškodeného, aby buď doplatil dlžné nájomné alebo vrátil predmet
nájmu, nielenže reagoval zavádzaním, či zatajovaním sa, ale predmet nájmu musel byť z dispozície
osoby, ktorej ho obžalovaný neoprávnene zveril, odňatý až príslušníkmi Policajného zboru SR. Z vyššie

uvedeného v spojení so zistením, že dlžné nájomné, hoc len v súvislosti s prípadným priznaním
poľahčujúcej okolnosti, obžalovaný poškodenému do meritórneho neprávoplatného prvostupňového
súdneho rozhodnutia nezaplatil, je možné dospieť k záveru, že nemal v úmysle nielenže nájomné
zaplatiť, pričom nie je rozhodujúce, či sa tak stalo z objektívnych alebo subjektívnych príčin, ale ani
predmet nájmu vrátiť, keďže tento ani nemal v dispozícii, ale ho naďalej protiprávne ponechal v užívaní
svedka S. N.. Vychádzajúc z argumentácie obhajoby, vedúc túto ďalej ad absurdum, by prakticky nikdy

nemohlo dôjsť k odsúdeniu a potrestaniu páchateľa trestného činu všade tam, kde aplikačná prax
prípadné uplatnenie princípu ultima ratio pripúšťa. Však obeť trestného činu krádeže tiež od páchateľa
skutku, ak sa stal známym, nežiada vrátenie odcudzenej veci žalobou na jej vydanie, ale obracia sa
na orgány činné v trestnom konaní a ich prostredníctvom na vecne a mieste príslušný súd Slovenskej
republiky.Nepochybnepritomnejdeospochybňovaniezásad,naktorýchmástáťafungovaťprávnyštát.

Záverom, čo sa tvrdení obhajoby vo vzťahu ku konaniu poškodeného, ktoré by prípadne mohlo
vykazovať znaky konania contra legem týka, považuje strana obžaloby za potrebné uviesť, že ani v
prípade jeho preukázania toto nezbavuje obžalovaného trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok,
ani ju žiadnym relevantným spôsobom neznižuje, či inak neobmedzuje. Je zrejmé, že sám obžalovaný
profitoval z takéhoto konania, keďže „ bez papierov " a príslušných výstupov z registračnej

pokladnice od poškodeného dostal „ lepšiu cenu", čo sa výšky nájomného týka. Ak sa mu predmetný
postup poškodeného nepozdával, mohol o tejto skutočnosti urobiť príslušné oznámenie, či už na
Slovenskú obchodnú inšpekciu, príslušné pracovisko daňového úradu alebo príslušný útvar Policajného
zboru. Na mieste je potom rečnícka otázka, prečo tak neurobil.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné

postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak

by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným Ing. P.. Q.. je čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako uviedol obžalovaný v
podanom odvolaní.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

trestného činu (prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Súčasne súd prvého
stupňa vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie.

Ako vyplýva z výroku o vine napadnutého rozsudku súd prvého stupňa obžalovaného uznal vinným z
prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr.
zák. Podľa skutku obžalovaný Ing. P. Q. sa neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla,
ktoré mu bolo zverené na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou CAR4U, s.r.o. dopustil
jednak tým, že toto vozidlo v rozpore so znením čl. VII. ods. 2 Zmluvy o nájme prenechal bez vedomia

a súhlasu jeho vlastníka (prenajímateľa) na ďalšie používanie S. N., nar. 4.9.1985 a tiež tým, že osobné
motorové vozidlo napriek opakovaným výzvam vlastníka po skončení nájomného vzťahu (od 6.9.2017
do 6.12.2017) nevrátil, vozidlo bolo dňa 8.5.2018 zaistené príslušníkmi Policajného zboru a odovzdané
jeho vlastníkovi.

Pokiaľ okresný súd spáchanie prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. mal preukázané konaním obžalovaného Ing. P.. Q., keď prenajaté
osobné motorové vozidlo patriace poškodenej spoločnosti CAR4U, s.r.o. (zastúpenej U. P.) v rozpore so
znením čl. VII. ods. 2 Zmluvy o nájme prenechal bez vedomia a súhlasu vlastníka na ďalšie používanieS. N., krajský súd uvádza, že v tomto smere skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v
napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd ohľadne uvedeného záveru súdu prvého stupňa v otázkach

skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s
ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku
dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané,
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov.
Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa v
tomto smere vyrovnal s obhajobou obžalovaného Ing. P.. Q. a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto

v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a
v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu
týka aj odvolacích námietok obžalovaného Ing. P.. Q. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené
vyššie,lebodôvodyodvolaniaobžalovanéhosúvpodstatnejčastisúhrnomjehoobhajobyprezentovanej
v celom doterajšom konaní. Obžalovaný Ing. P. Q. v podstatnej časti založil odvolanie na opakovaných

dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami
obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne
a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú spornú otázku, riešenie ktorej
by zostalo na odvolacom súde. Nakoľko krajský súd si v tomto smere osvojuje dôvody napadnutého
rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích
námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný Ing. P. Q. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný Ing.
P.Q.ajehoobhajcarovnakoakovkonanípredsúdomprvéhostupňadôslednevyužilivšetkysvojepráva
zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal

a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného Ing. P.. Q., odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov
ohľadne neoprávneného prenechania osobného motorového vozidla bez vedomia a súhlasu jeho
vlastníkanaďalšiepoužívanieS.N.,odvolacísúdprioritneuvádza,žetusúdprvéhostupňaprihodnotenídôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí

ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný Ing. P. Q. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku a na svoju
obhajobu uvádza, že U. P. ako zástupca poškodenej spoločnosti CAR4U, s.r.o. mal vedomosť o
používaní vozidla S. N., v tomto smere odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom

pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu
vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a
spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný Ing. P. Q. žalovaný skutok neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla spáchal tým, že prenajaté vozidlo bez vedomia a súhlasu jeho vlastníka prenechal

na ďalšie používanie S. N. v rozpore s čl. VII. ods. 2 zmluvy o nájme. Z vykonaných dôkazov možno
spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný Ing.
P. Q. takýmto protiprávnym konaním spáchal žalovaný skutok neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný Ing. P. Q. svoju obhajobu primárne založil na tom, že zástupca poškodenej spoločnosti
CAR4U, s.r.o. U. P. mal vedomosť o tom, že prenajaté vozidlo bude používať iná osoba v súvislosti s
vybavovaním jeho záležitostí (predovšetkým kúpy pozemkov) a z tohto dôvodu je vylúčená
jeho trestnoprávna zodpovednosť za spáchaný skutok. Takúto obhajobu obžalovaného však podľa
názoru krajského súdu okresný súd správne s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania na

hlavnom pojednávaní vyhodnotil ako nehodnovernú a účelovú. Obžalovaný je zo spáchania skutku
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla tým, že toto bez vedomia a súhlasu vlastníka
v rozpore so zmluvou o nájme prenechal na ďalšie používanie usvedčovaný výpoveďou svedka
poškodeného U. P. (zástupcu poškodenej spoločnosti CAR4U, s.r.o.). Svedok poškodený v priebehu
celého trestného konania zotrval na tom, že obžalovaný ho neoboznámil s tým, že vozidlo bude používať

iná osoba S. N.. Tiež poukazoval na čl. VII. ods. 2 zmluvy o nájme podpísanej s obžalovaným, podľa
ktorého ustanovenia zmluvy nájomca je oprávnený vozidlo používať len pre svoje potreby, pričom pri
podpise zmluvy v tomto zmysle na túto skutočnosť obžalovaného upozornil.

Z vykonaného dokazovania ani podľa názoru krajského súdu nevyplynula žiadna taká relevantná

skutočnosť, ktorá by podstatnejším spôsobom spochybňovala pravdivosť tvrdení svedka poškodeného
U. P.. Výpoveď tohto svedka aj pre krajský súd vyznieva pravdivo a hodnoverne. Svedok poškodený v
priebehu celého trestného konania k dôležitým skutočnostiam týkajúcim sa žalovanej trestnej činnosti
obžalovaného vypovedal v podstatných bodoch zhodne. Svedok poškodený opakovane zotrval na tom,
že obžalovaný ho neoboznámil s používaním vozidla inou osobou S. N. a pri podpise nájomnej zmluvy

obžalovaného osobitne upozornil, že vozidlo nesmie bez jeho súhlasu dať do požívania inej osobe.
Svedok poškodený uvedené tvrdenie logicky podoprel s poukazom na iný typ zmluvy, ktorú vo vzorovej
podobe aj predložil ešte v prípravnom konaní a ktorá sa používa, ak majú vozidlo používať viacerí
nájomcovia. Ak by mu teda obžalovaný bol skutočne povedal, že vozidlo bude používať aj iná osoba,
bol by použil práve takýto iný typ zmluvy. Ak obžalovaný v tejto súvislosti v rámci odvolacích námietok

spochybňuje poučenie poškodeným U. P. pri podpise zmluvy práve v zmysle čl. VII. ods. 2 zmluvy
o nájme (t.j. že vozidlo nesmie bez jeho súhlasu dať do používania inej osobe), keď zmluva má
množstvo iných ustanovení, v tejto súvislosti krajský súd uvádza, že pri uzatváraní zmluvy o nájme
vozidla je pre prenajímateľa nepochybne podstatné, akej osobe vozidlo prenajíma, veď sa jedná o vec
nie nevýznamnej hodnoty a pre prenajímateľa je nežiaduce, aby prenajaté vozidlo používali ďalšie

osoby, o ktorých nemá žiadnu bližšiu vedomosť. Už spomínané poučenie obžalovaného pri podpise
zmluvy poškodený logicky zdôvodnil tiež s poukazom na skutočnosť, že podľa vyhlášky nesmie dať
auto do užívania osobe bez vodičského preukazu, takže vodičský preukaz si odkontroluje u toho, komu
vozidlo požičiava.Niet dôvodným spochybňovať hodnovernosť výpovede svedka poškodeného U. P. z dôvodu, že tento
si už na hlavnom pojednávaní niektoré okolnosti týkajúce sa skutku nepamätal, resp. tieto nevedel

uviesť. Podľa názoru odvolacieho súdu od svedka nemožno spravodlivo požadovať, aby si s odstupom
najmä značného času od skutku (ako v tomto prípade) pamätal všetky podrobnosti skutku. Svedok
poškodený pri výsluchu na hlavnom pojednávaní svoje doterajšie výpovede a tvrdenia nezmenil a aj
na hlavnom pojednávaní k podstatným okolnostiam skutku v podstatných bodoch vypovedal zhodne
ako v predchádzajúcich výpovediach. Na svojich tvrdeniach zotrval aj pri konfrontácii s obžalovaným v

prípravnom konaní. V danom prípade sa pritom nejednalo o ojedinelý nájom vozidla inej osobe, aby si
svedok doposiaľ pamätal v podstate všetky podrobnosti tejto udalosti, ako niečoho, čo sa výnimočne
vyskytlo v jeho živote. Svedok poškodený prenajíma osobné vozidlá, od doby skutky nepochybne
realizoval početné prenájmy vozidiel iným nájomcom a nepochybne musel riešiť aj ďalšie problémy,
ktoré vznikajú pri takomto type podnikania.

Ani krajský súd neprijal obhajobu obžalovaného, že čl. VII. ods. 2 zmluvy o nájme si vyložil tak, že
podstatným je, či sa vozidlo používa pre jeho potreby a potreby jeho rodiny, bez ohľadu na to, kto
vozidlo používa. Podľa názoru krajského súdu jedná sa o účelový výklad tohto zmluvného ustanovenia
obžalovaným s cieľom zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok, osobitne za situácie,
keď poškodený U. P. vypovedal, že pri podpise zmluvy obžalovaného upozornil, že bez jeho súhlasu

nesmie dať vozidlo do používania inej osobe. Skutočnosť, že obžalovaný zmluvu podpisoval za
prítomnosti poškodeného U. P. vyplynula aj z tvrdení samotného obžalovaného, keď obžalovaný sa
súčasne vyjadril, že poškodený mu pri podpise zmluvy odovzdal kľúče od vozidla.

Obžalovaný v rámci svojej obhajoby ďalej uvádzal, že hoci vozidlo používal S. N., v skutočnosti to bolo

pre jeho potreby a potreby jeho rodiny (osobitne v súvislosti s kúpou pozemkov pre obžalovaného).
Takéto tvrdenie obžalovaného nebolo podporené výpoveďou samotného svedka S. N., ktorého
výpoveď na hlavnom pojednávaní bola súdom prvého stupňa aj podľa názoru krajského súdu správne
vyhodnotená ako nehodnoverná. Svedok S. N. v prípravnom konaní vypovedal, že predmetné vozidlo
mu požičal obžalovaný s tým, že ho môže používať, keď ho bude potrebovať. Vozidlo používal na

súkromné účely, nie na podnikanie, ani na nič podobné, a to od konca leta 2017 až do odovzdania polícii,
tak dvakrát do týždňa. Ak neskôr na hlavnom pojednávaní svedok svoju výpoveď z prípravného konania
korigoval v tom smere, že vozidlo použil možno desaťkrát, a to v súvislosti s kúpou pozemkov pre firmu
obžalovaného, takúto zmenu výpovede zjavne v prospech obžalovaného s cieľom napomôcť mu zbaviť
sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok aj krajský súd považuje za účelovú. Popisovanú

zmenu výpovede na hlavnom pojednávaní oproti prípravnému konaniu svedok žiadnym hodnoverným
a logickým spôsobom nezdôvodnil.

Ak by aj krajský súd pripustil, že synovec poškodeného S. N. v skutočnosti mohol predmetné vozidlo
používať aj v súvislosti so zabezpečovaním kúpy pozemkov, ktorých kúpa mala byť plánovaná

pre firmu obžalovaného, takýto spôsob používania vozidla S. N. v zmysle už vyššie uvedeného
však ani krajský súd nepovažuje za používanie vozidla v súlade s čl. VII. bod 2 zmluvy o
nájme a takýto spôsob používania vozidla nezbavuje obžalovaného trestnoprávnej zodpovednosti
za trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla. Za tohto stavu pokiaľ
obžalovaný na preukázanie jeho obhajobného tvrdenia o používaní vozidla synovcom S. N. za účelom

vybavovania pozemkov plánovaných pre firmu obžalovaného navrhol vykonať dôkazy, a to predloženie
a oboznámenie stanoviska developera o zamietnutí zmeny kupujúceho z T. N. na firmu obžalovaného
Bioteco s.r.o. a oboznámenie zmluvy o pôžičke, ktorou firma obžalovaného Bioteco s.r.o. zaplatila
pozemky, takéto dôkazné návrhy krajský súd postupom podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať,
nakoľko sa jedná o dôkazy, ktoré sa týkajú okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie.

Obžalovaný poukazuje na viaceré situácie, na základe ktorých podľa jeho názoru poškodený nadobudol
vedomosť o tom, že vozidlo je používané inou osobou, no proti tomuto nevyslovil žiadnu výhradu.
Takýto názor obžalovaného však krajský súd nezdieľa. Ak aj obžalovaný v súvislosti s nájmom
vozidla pred poškodeným U. P. spomínal tretiu osobu, s ktorou bude pozemky vybavovať, takéto

vyjadrenie obžalovaného si bežný prijímateľ informácie vrátane poškodeného U. P. v žiadnom prípade
nemôže vysvetľovať tak, že táto osoba bude aj používať prenajaté vozidlo v súvislosti s vybavovaním
pozemkov pre obžalovaného. Pokiaľ obžalovaný pri prevzatí predmetného vozidla Fabia musel najskôr
prenajímateľovi U. P. vrátiť dovtedy požičané vozidlo Škoda Roomster a v tejto súvislosti obžalovanémuuviedol, že pre vozidlo Škoda Roomster musí ísť do Trnavy, ani z uvedeného nemohol poškodený U.
P. nadobudnúť vedomosť, že vozidlo Fabia bude užívať iná osoba odlišná od obžalovaného v Trnave.
Podstatným v rámci tohto vedeného trestného konania je, že obžalovaný mohol prenajaté vozidlo

Fabia používať výlučne len on sám a nie je dôležité, kde mal toto vozidlo používať, obžalovaný ho
mohol používať aj mimo miesta jeho bydliska. Rovnako uvedené platí aj pre ďalšiu situáciu opisovanú
obžalovaným, keď auto nepristavil do firmy poškodeného za účelom výmeny pneumatík, ale pneumatiky
zakúpil sám na náklady poškodeného a vymenil ich na vozidle v Trnave, či v Trnave sa realizovala STK
vozidla. Poškodený pritom nemal povinnosť v tom čase zisťovať od obžalovaného, prečo sa vozidlo

nachádza v Trnave, ohľadne miesta užívania vozidla na území SR nebol obžalovaný zmluvou žiadnym
spôsobom obmedzovaný.

Obžalovaný tvrdí, že nakoľko ho poškodený krátko po prenajatí vozidla dňa 12.9.2017 telefonicky žiadal,
aby mu odfotil prenajaté auto zvonku zo všetkých strán a fotky mu poslal na mail, musel od začiatku
vedieť, že auto používa synovec obžalovaného S. N. v S.. Takéto obhajobné tvrdenie obžalovaného

je však logicky vyvrátené s poukazom na vyjadrenie poškodeného U. P., že takto sa postupovalo z
dôvodu, nakoľko auto si neskontroloval po predchádzajúcom nájomcovi, či nie je poškodené. Krajský
súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v dobe existencie rôznych technických vymožeností bolo
predsa najjednoduchším a časovo najrýchlejším spôsobom kontroly vozidla po predchádzajúcom
nájomcovi jeho odfotenie a poslanie fotiek na mail poškodenému, bez nutnosti vozidlo priviesť do firmy

poškodeného za účelom jeho obhliadky. Z uvedenej situácie podľa názoru krajského súdu v žiadnom
prípade nemožno nepochybne vyvodiť, že poškodený U. P. mal od začiatku vedomosť o tom, že vozidlo
nepoužíva obžalovaný, ale jeho synovec S. N. v S.. Ani skutočnosť, že obžalovaný nemal zaparkované
vozidlo na parkovisku pred panelákom, kde v tom čase býval, keď si poškodený k nemu chodil pre
nájomné, neznamená, že poškodený mal vedomosť o tom, že vozidlo používa synovec obžalovaného

v Trnave. K tomuto krajský súd uvádza, že zabezpečenie parkovania vozidla bolo vecou poškodeného
a zmluvne nebolo dohodnuté, že poškodený má vozidlo parkovať pred svojim bydliskom. Vzhľadom
na uvedené potom krajský súd odmietol dôkazné návrhy obžalovaného na výsluch svedkov P. W.,
spolupracovníka U. P. a poškodeného U. P., ktorí mali potvrdiť, že k týmto obžalovaným popisovaným
situáciám skutočne došlo, nakoľko aj v prípade potvrdenia týchto situácií svedkami by sa z ich výpovedí

zistili okolnosti nepodstatné pre rozhodnutie. Ani jedna z obžalovaným popisovaných situácií totiž podľa
názoru krajského súdu spoľahlivo nepreukazuje vedomosť poškodeného U. P. od momentu podpisu
nájomnej zmluvy, že vozidlo bude používať synovec obžalovaného S. N. v S..

S poukazom na vyššie uvedené, v ostatnom odkazujúc na podrobné a presvedčivé zdôvodnenie

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, krajský súd uzatvára, že v danom prípade bolo
dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní bez akýchkoľvek vážnejších pochybností
preukázané,žeobžalovanýIng.P.Q.prenechanímvozidlavrozporesustanovenímčl.VII.ods.2zmluvy
o nájme bez vedomia a súhlasu jeho vlastníka spoločnosti CAR4U, s.r.o. zastúpenej U. P. jeho synovcovi
S. N. neoprávnene používal cudzie motorové vozidlo, ktoré mu bolo zverené, čin spáchal vo vzťahu

k motorovému vozidlu väčšej hodnoty a takýmto protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky
skutkovej podstaty prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods.
1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že v zmysle ustálenej
súdnej praxe ak osoba, ktorej vlastník motorové vozidlo zveril na určitý cieľ a ktorá neoprávnene vozidlo
odovzdá ďalšej osobe na prechodné užívanie, dopúšťa sa trestného činu neoprávneného používania

cudzieho motorového vozidla ako priamy páchateľ.

Plniac si prieskumnú povinnosť však krajský súd zistil, že pokiaľ súd prvého stupňa ustálil a následne
uviedol v skutku, že obžalovaný mal S. N. vozidlo prenechať bez vedomia a súhlasu jeho vlastníka
od bližšie neurčeného dňa mesiaca august 2017, takýto záver súdu prvého stupňa nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní. Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom, a to osobitne z výpovede
svedka S. N. a písomne uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 6.9.2017 nesporne vyplynulo, že
obžalovaný takto konal v presne nezistený deň mesiaca september 2017 po dátume 6.9.2017, kedy
došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy. V mesiaci august 2017, ktorý sa uvádza v skutku napadnutého
rozsudku, si obžalovaný od poškodeného vozidlo zn. Škoda Fabia ešte neprenajímal, a teda ho nemohol

anidaťdoužívaniasynovcoviS.N..Vzhľadomnazistenépochybenieokresnéhosúdu(bezakéhokoľvek
podstatnejšieho vplyvu na vinu obžalovaného tak, ako táto bola uznaná súdom prvého stupňa), krajský
súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a následne sám postupom
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol v podstate totožne s okresným súdom, avšak s uvedenímsprávnehočasovéhoúdajuoprenechanívozidlaobžalovanýmjehosynovcoviS.N.vrámciopisuskutku.
Takáto zmena nie je v neprospech obžalovaného Ing. P.. Q. (odvolanie bolo podané len
obžalovaným).

Je nesporným, že v rámci skutku v uznesení o vznesení obvinenia v tejto trestnej veci zo dňa 30.5.2018
sa uvádza porušenie bodu VIII. zmluvy o nájme obžalovaným a následne v skutku v obžalobe a v
rozsudku sa uvádza porušenie bodu VII. ods. 2 zmluvy o nájme. V tejto súvislosti však krajský súd
zastáva názor, že uvedené je bez vplyvu na zachovanie totožnosti skutku, nakoľko tak v uznesení

o vznesení obvinenia, ako aj v obžalobe a v rozsudku je totožne popísané protiprávne konanie
obžalovaného spočívajúce v zverení vozidla inej osobe S. N. bez súhlasu vlastníka vozidla.

Obžalovaný v rámci zdôvodnenia odvolania v súvislosti s neoprávneným používaním vozidla jeho
synovcom S. N. poukazuje na záznam o podaní informácie príslušníkom kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši zo dňa 3.4.2020, z ktorého podľa neho vyplýva, že

U. P. sa až po tomto oznámení od polície dozvedel (po tom, čo ho kontaktovala), že auto používa tretia
osoba. Ak sa teda o používaní auta dozvedel až od polície, ako je potom možné, že do záznamu ako prvý
uviedol: „Pri podpise zmluvy bol Q. opätovne poučený, že za požičané vozidlo zodpovedá len on a tretej
osobe môže byť poskytnuté len v nevyhnutných prípadoch, na čo najkratší čas, a to s predchádzajúcim
súhlasom menovaného (J. P.)." Teda ešte pred získaním spätnej informácie od polície o tretej osobe

tvrdí, že ho už pri podpise zmluvy poučil práve o tom, že auto nemôže dať tretej osobe bez jeho súhlasu.
V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné reagovať poukázaním na nasledovné skutočnosti
vyplývajúce zo spisu. V rámci záznamu o podaní informácie zo dňa 3.4.2018 obžalovaný príslušníkom
kriminálnej polície okrem iného uviedol, že predmetné motorové vozidlo zveril svojmu synovcovi S. N.
z Trnavy. Pokiaľ sa poškodený U. P. príslušníkom kriminálnej polície dňa 3.4.2018 vyjadril tak, že pri

zapožičaní vozidla Ing. P.. Q.. (obžalovanému) uviedol, že tretej osobe môže byť vozidlo poskytnuté len
s jeho predchádzajúcim súhlasom, U. P. tak zrejme reagoval na už uvádzané predchádzajúce zistenie
polície od Ing. P.. Q., že vozidlo používa jeho synovec S. N. v S..

Krajský súd ďalej dospel k záveru, že obžalovaný Ing. P. Q. prečin neoprávneného používania cudzieho

motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spáchal aj tým, ako je uvedené v
skutku napadnutého rozsudku, že po ukončení nájomného vzťahu vozidlo napriek opakovaným výzvam
zo strany vlastníka vozidla tomuto nevrátil, čo dňa 8.5.2018 viedlo k zaisteniu vozidla príslušníkmi
Policajného zboru a odovzdaniu jeho vlastníkovi.

Krajský súd sa nestotožňuje s tým, že na daný prípad je možné aplikovať ustanovenie § 676 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktoré za splnenia určitých zákonných podmienok počíta s obnovením nájomnej
zmluvy. Podľa názoru krajského súdu takto je možné postupovať len v rámci štandardných nájomných
vzťahov, kedy majú obidve zmluvné strany (vrátane nájomcu) vôľu riadne, v súlade so zákonom a
so zmluvnými dojednaniami pokračovať v nájomnom vzťahu. Z dokazovania vykonaného na hlavnom

pojednávaní, osobitne z výpovede svedka poškodeného U. P., zabezpečených listinných dôkazov
(nájomná zmluva, SMS komunikácia poškodeného s obžalovaným, písomná výzva poškodeného na
obžalovaného) však nesporne vyplynulo, že obžalovaný po ukončení doby nájmu podľa písomne
uzatvorenejzmluvynemalskutočnýzáujemďalejriadnepokračovaťvnájomnomvzťahuzadohodnutých
podmienok. Obžalovaný hoci si bol vedomý svojej nielen krátkodobo nepriaznivej finančnej situácie a

nemožnosti platiť poškodenému nájom za vozidlo podľa ich dohody, vozidlo poškodeného po uplynutí
doby nájmu ďalej používal, k poškodenému sa podľa dohody nedostavil na uzatvorenie písomnej
nájomnej zmluvy na ďalšie obdobie, nájomné neplatil, vozidlo poškodenému ani na opakované výzvy
nevrátil, opakovane poškodeného zavádzal ohľadne skorej platby za doterajšie používanie vozidla a
vozidlo vrátil až na základe výzvy polície. Nemožno pritom opomenúť dlhé časové obdobie, počas

ktorého obžalovaný takto vozidlo poškodeného neoprávnene používal. Aj keď obžalovaný opakovane
poškodenému uvádzal, že čoskoro mu dlh za používanie vozidla celý doplatí, doposiaľ tak neurobil. V
tejto súvislosti však krajský súd poznamenáva, že po zrušení rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr.
por., keď následne sám krajský súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodoval o vine obžalovaného, krajský
súd v rámci skutku oproti napadnutému rozsudku okresného súdu upravil obdobie, na ktoré bolo vozidlo

obžalovanému zverené a to od 6.9.2017 do 20.12.2017, za ktoré obdobie aj obžalovaný podľa dohody s
poškodeným platil nájomné za vozidlo, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. K neoprávnenému
používaniu cudzieho motorového vozidla obžalovaným teda dochádzalo až po 20.12.2017 a nie po
6.12.2017, ako to uviedol okresný súd. Takáto úprava skutku krajským súdom je pritom v prospechobžalovaného. V tomto smere krajský súd zároveň uvádza, že aj podľa obžaloby sa obžalovaný Ing. P.
Q. mal neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla dopúšťať až po dátume 20.12.2017.
Pokiaľ okresný súd obdobie neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla obžalovaným

oproti obžalobe upravil už po dátume 6.12.2017, porušil tým obžalovaciu zásadu a išiel nad rámec
obžaloby, čo je neprípustné (t.j. okresný súd oproti obžalobe predĺžil obdobie neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla obžalovaným).

Obžalovaný v rámci zdôvodnenia odvolania opakovane poukazuje na predchádzajúci nájom

iného vozidla zn. Škoda Roomster spoločnosťou poškodeného U. P. jeho osobe. Podmienky
predchádzajúceho nájmu iného vozidla poškodeným obžalovanému sú však bez podstatnejšieho
významu pre toto vedené trestné konanie, nakoľko pre skúmanie trestnoprávnej zodpovednosti
obžalovaného za žalovaný skutok sú právne významnými podmienky a okolnosti nájmu vozidla zn.
Škoda Fabia spoločnosťou poškodeného obžalovanému.

Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za spáchanú trestnú činnosť pre účely tohto
vedeného trestného konania je irelevantné, že predmetná nájomná zmluva o nájme vozidla bola bez
čísla vo vzťahu k účtovnej evidencii poškodeného. V súvislosti s týmto vedeným trestným konaním
je podstatné, aké boli zmluvné dojednania medzi obžalovaným a poškodeným ohľadne nájmu vozidla
obžalovaným, teda obsah zmluvy a nie to, či zmluva mala číslo a či bola vedená v účtovníctve

poškodeného. Uvedené by bolo relevantným pre potreby iného konania, napr. týkajúceho sa daňovej
kontroly v spoločnosti poškodeného.

Pre trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného v tomto trestnom konaní je tiež irelevantným, či
poškodený vydával obžalovanému doklady ohľadne platieb za nájom vozidla. Prípadné porušenie

ktorejkoľvek z povinností poškodeným v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti žiadnym
spôsobom obžalovaného nezbavuje trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť, ktorá
bola bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázaná a túto ani žiadnym spôsobom nezmierňuje.
Uvedené nie je ani možné riešiť v tomto trestnom konaní, nakoľko na riešenie obžalovaným uvádzaných
námietok vo vzťahu k výkonu podnikateľskej činnosti obžalovaným sú určené iné konania (napr. pred

daňovým úradom).

Obžalovaný Ing. P. Q. v rámci odôvodnenia odvolania poukazuje na to, že v tomto prípade sa jednalo
o účelové a nepravdivé podanie trestného oznámenia na jeho osobu poškodeným U. P.. Uvedené
zdôvodňuje s poukazom na iné trestné konanie vedené na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn.

2T/21/2016, ktoré je už právoplatne skončené (bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody)
a kde je poškodeným rovnako U. P.. Podľa obžalovaného zlom vo vzájomnom vzťahu s poškodeným
U. P. nastal po tom, čo U. P. koncom marca 2018 oznámil, že v konaní 2T/21/2016 bol súdom dňa
26.2.2018 vydaný trestný rozkaz, v ktorom ho súd uznal vinným z prečinu podvodu podľa § 221 Tr. zák.
za neplatenie zmluvy o spolupráci s U. P.. Za uvedené mu súd uložil peňažný trest 800,- Eur. Následne

oznámil U. P., že si tento peňažný trest 800,- Eur, ako aj náklady na právnika odpočíta z nájmu za
auto. Dôvodom takéhoto jeho postoja bola to, že obvinenie U. P. z neplnenia zmluvy o spolupráci bolo
vymyslené ako nátlak na jeho osobu vyriešiť inú obchodnú záležitosť, v ktorej sa U. P. cítil ukrivdený. Vec
vyriešil na svoju škodu, ale vymyslené trestné oznámenie v konaní 2T/21/2016 U. P. vyriešil spôsobom:
„nič si nepamätám a už sa ma to netýka." Nakoniec bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 18 mesiacov, hoci sa žiadny podvod nestal. Až po tomto jeho kroku sa U. P. rozhodol,
že ak nebudú peniaze za auto, tak mu nasilu zoberie auto. Jediným spôsobom bolo konanie cez políciu
podaním oznámenia z nedovoleného používania jeho auta. Na základe svojich priateľských vzťahov
na polícii sa našiel ten „správny" dôvod podania oznámenia, ktorým bolo najskôr skončenie platnosti
zmluvy, až potom sa to zmenilo na porušenie bodu VIII. nájomnej zmluvy. Stačilo na to tak málo, len aby

U. P. spätne poprel ich ústnu dohodu o spoločnom používaní auta so synovcom a začal spätne tvrdiť, že
o tom nemal žiadnu vedomosť. Oznámenie riešili tí istí pracovníci kriminálky, ktorí zaistili auto 8.5.2018 a
ktorí podali podnet na vyšetrovanie aj v konaní 2T/21/2016, a to npor. M. a npor. Bc. M. a týchto policajtov
aj obžalovaný navrhol vypočuť v tomto konaní. Oboznámením sa s takýmto obžalovaným tvrdeným
motívom podania podľa neho nepravdivého a účelového trestného oznámenia poškodeným U. P. na

jeho osobu v tomto trestnom konaní, osobitne s prihliadnutím na výsledky dokazovania, ktoré podľa
názoru krajského súdu bezpečne preukazujú vinu obžalovaného za žalovanú trestnú činnosť, krajský
súd aj toto obhajobné tvrdenie obžalovaného vyhodnotil ako nehodnoverné a účelové, učinené v snahe
zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. V súvislosti s takýmto záverom krajský súdtiež poukazuje na fakt, že obžalovaný uvedené prvý krát uvádzal až v rámci odvolacieho konania, po
uznaní viny súdom prvého stupňa. Za tejto situácie krajský súd odmietol návrh obžalovaného na výsluch
svedkov npor. M. a npor. Bc. M..

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou obžalovaného, že sa nemohol dostatočne pripraviť na
hlavné pojednávania pred súdom prvého stupňa v dňoch 1.7.2020 a 20.7.2020. Uvedené obžalovaný
zdôvodňuje konkrétne tým, že je vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci a od nástupu
na výkon trestu odňatia slobody bol kvôli Covid - 19 v karanténe až do 16.6.2020. O konaní hlavného

pojednávania sa dozvedel až začiatkom júla. Pre obmedzené možnosti telefonovania počas karantény
si nedokázal zabezpečiť potrebné dôkazy a zabezpečiť svedkov. Nemohol sa spojiť ani s jeho právnikom
a preto mu súd zvolil za obhajkyňu JUDr. Baloghovú až dňa 24.6.2020. Toto bolo veľmi málo času
na akúkoľvek prípravu. Navyše bol týždeň pred súdom eskortovaný do Ružomberka. Dôsledkom tejto
situácie nedokázal na hlavnom pojednávaní vyvrátiť obžalobu odhalením nepravdivých tvrdení U. P., z
ktorých niektoré povedal aj pod prísahou. Dúfal aspoň v to, že súd vyhodnotí rozpory v ich výpovediach

správne a zistí logické nedostatky v tvrdeniach poškodeného, ktoré vyvracajú jeho verziu udalostí.
Krajský súd svoj vyššie v úvode prezentovaný názor, že sa nestotožňuje s touto odvolacou námietkou
obžalovaného, zdôvodňuje s poukazom na fakty vyplývajúce z obsahu spisového materiálu. V tejto
trestnej veci bola na súd podaná obžaloba dňa 27.11.2018. Z doručenky na č.l. 111 spisu sa zisťuje, že
obžalovaný si obžalobu osobne prevzal dňa 20.12.2018, teda od tohto dátumu mal vedomosť o podanej

obžalobe, jej obsahu a mal možnosť pripravovať si obhajobu pre potreby tohto trestného konania.
Obžalovaný si vo veci najskôr sám zvolil obhajcu JUDr. Dušana Jančiho, ktorému dňa 4.12.2018
udelil plnú moc a obhajca dňa 30.1.2019 doručil okresnému súdu návrhy na vykonanie dôkazov.
Zvolený obhajca obžalovanému vypovedal plnú moc dňa 5.3.2020, čo obhajca oznámil okresnému
súdu dňa 5.3.2020. Obžalovaný predvolanie na hlavné pojednávanie dňa 1.7.2020 osobne prevzal dňa

8.6.2020. Obžalovaný mal zachovanú lehotu na prípravu hlavného pojednávania, na tomto sa osobne
zúčastnil.Prítomnáobhajkyňalehotuzachovanúnemala,súhlasilasjejskrátením.Ďalšítermínhlavného
pojednávania dňa 20.7.2020 obžalovaný a obhajkyňa zobrali na vedomie na hlavnom pojednávaní
dňa 1.7.2020. Obžalovaný ani na jednom z hlavných pojednávaní nenamietal, že nemal dostatočný
časový priestor na prípravu obhajoby, na zabezpečenie dôkazov, na zvolenie obhajcu, nevzniesol

žiadnu námietku voči ustanovenej obhajkyni. Pred vyhlásením dokazovania za skončené na hlavnom
pojednávaní dňa 20.7.2020 sa obžalovaný a obhajkyňa totožne vyjadrili, že nemajú ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania. Obžalovaný po vyhlásení rozsudku na súde prvého stupňa 20.7.2020 až do
termínu verejného zasadnutia konaného pred odvolacím súdom dňa 25.11.2020 mal dostatočný časový
priestor na zvolenie si obhajcu, obžalovaný tak neučinil a aj v odvolacom konaní ho naďalej obhajovala

okresným súdom ustanovená obhajkyňa.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil

a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu a aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach
odkazuje na správne a podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému Ing. P.. Q.. súd prvého stupňa sa v súlade so zásadami
ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4

Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu
spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. Súd prvého stupňa správne u obžalovaného zistil dve priťažujúce
okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Tr. zák. (teda, že obžalovaný spáchal viac trestných činov, keď mu trest
bol ukladaný ako súhrnný a bol už odsúdený za spáchanie trestného činu) a nezistil žiadnu poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 Tr. zák., čo pri pomere poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností 0:2, teda pri
prevahe priťažujúcich okolností odôvodňuje ukladanie trestu podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. Napokon treba
konštatovať, že súd prvého stupňa správne obžalovanému trest ukladal ako trest súhrnný podľa § 217
ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 2 (dva) roky a na výkon
trestu odňatia slobody bol obžalovaný podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Z dôvodu ukladania súhrnného trestu okresný
súd postupujúc podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. správne zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/21/2016 zo dňa 1.10.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline,
sp.zn. 1To/2/2019 zo dňa 26.2.2019, právoplatným dňa 26.2.2019. Z dôvodu podľa § 42 ods. 2 Tr. zák.a § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. je plne namieste obžalovanému uložiť súhrnný trest zákazu činnosti spočívajúci
v prijímaní peňažných prostriedkov od fyzických osôb a právnických osôb za účelom ich ďalšieho
zhodnocovania na dobu 5 (päť) rokov, ktorý trest bol obžalovanému pôvodne právoplatne uložený

v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 2T/21/2016. Takto uložený trest
aj krajský súd považuje za dostatočný pre dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného a ktorý zodpovedá
zásadám tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej
činnosti. Vzhľadom na uvedené preto krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu
z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. následne postupujúc podľa § 322 ods. 3 Tr. por. po

uznaní viny obžalovaného pre prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa §
217 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. por. na vyššie uvedenom skutkovom základe obžalovanému uložil trest
totožný, ako mu bol uložený okresným súdom.
Plniac si prieskumnú povinnosť krajský súd preskúmal aj výrok o náhrade škody v napadnutom rozsudku
a následne dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 287 ods. 1 Tr. por. o povinnosti
obžalovaného nahradiť poškodenému CAR4U, s.r.o. škodu vo výške 900,- Eur zodpovedá stavu veci a

zákonu. V konkrétnostiach krajský súd odkazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku, s
ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Takto určená výška škody má oporu vo vykonanom dokazovaní,
čo súd prvého stupňa aj náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodnil (str. 18 odôvodnenia
rozsudku). Nepochybne sa jedná o škodu spôsobenú trestným činom, za spáchanie ktorého bol
obžalovaný v tomto trestnom konaní uznaný vinným. Aj keď obžalovaný spochybňoval výšku škody,

v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali nižšiu sumu škody, ako uvádzal
poškodený. V tejto súvislosti tiež krajský súd poznamenáva, že pokiaľ poškodený v minulosti vyzýval
obžalovaného na úhradu dlžného nájomného, obžalovaný poškodeným uplatňovanú sumu nenamietal.
Obžalovaný pritom doposiaľ neuhradil ani nižšiu, ním tvrdenú sumu dlžného nájomného poškodenému
titulom náhrady škody.

Na záver krajský súd poznamenáva, že aj keď obžalovaný spáchal prečin, v danom prípade neprichádza
do úvahy aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. (tzv. materiálny korektív). Podľa tohto zákonného
ustanovenia nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za
ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. V danom

prípade však zohľadniac samotný spáchaný trestný čin nie je možné konštatovať, že závažnosť
spáchaného činu by bola nepatrná. Konkrétne obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil úmyselným
konaním, pričom nemožno opomenúť ani pomerne dlhú dobu niekoľkých mesiacov, počas ktorých sa
obžalovaný neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla dopúšťal a tiež výšku spôsobenej
škody. V tejto súvislosti krajský súd prihliada aj na okolnosti spáchania tesnej činnosti, keď obžalovaný,

hoci si bol vedomý svojej nepriaznivej finančnej situácie a riadneho neplatenia za vozidlo poškodeného,
tomuto vozidlo niekoľko mesiacov na jeho opakované výzvy nevrátil a ďalej ho používal, opakovane s
prísľubmi, že za používanie vozidla zaplatí, hoci mu bolo zrejmé, že tak nebude môcť učiniť a doposiaľ
dlh za používanie vozidla poškodenému neuhradil. Ako vyplynulo z výpovede obžalovaného, v januári
až marci 2018 si vybavoval pôžičku od súkromnej osoby na preklenutie nedostatku hotovosti, nakoniec

pôžičku nedostal.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.