Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712208643
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5712208643.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcov: 1/ D. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. E. XX, H., XXX XX J., 2/ Obec Podhradie, so sídlom 1. mája 194/61, Podhradie, 038 52 Sučany,
IČO: 316 831, 3/ MUDr. E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. X, XXX XX P., 4/ R. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. B. X, XXX XX J., 5/ E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., 6/ R. Q., nar.

XX.XX.XXXX, bytom F.. U. X/XXXX, XXX XX T., 7/ D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, XXX XX
J., 8/ E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX/XX, H., XXX XX J., 9/ Ing. C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXXX/XX, XXX XX J. F. R., 10/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX S., 11/ E. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O. XX, 12/ R. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, H., XXX XX J., 13/
R. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, H., XXX XX J., všetci právne zastúpení JUDr. Vladimírom
Kašubom, advokátom, so sídlom v E., U. XX, proti žalovanému: FARMAVET s.r.o., so sídlom Sklabinská

20, 036 01 Martin, IČO: 31 560 083, zastúpeného JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou, so sídlom H.
XXXX, XXX XX M., o zaplatenie sumy 17.491,82 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5C/132/2012-462 zo dňa 13. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 5C/132/2012-462 zo dňa 13. júna 2019 vo výrokoch
I., II., V. a VI. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti (t.j. vo výrokoch III. a IV.) zostáva rozsudok Okresného súdu Martin č.k.
5C/132/2012-462 zo dňa 13. júna 2019 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v rade 1/ sumu
418,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 418,99 Eur od 22.08.2012 do
zaplatenia, žalobcovi v rade 2/ sumu 232,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 232,80 Eur od 22.08.2012 do zaplatenia, žalobcovi v rade 3/ sumu 249,74 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 249,74 Eur od 22.08.2012 do zaplatenia, žalobcovi v
rade 4/ sumu 265,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 265,55
Eur od 22.08.2012 do zaplatenia, žalobcovi v rade 5/ sumu 243,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 243,98 Eur od 22.08.2012 do zaplatenia, žalobcovi v rade 6/ sumu 249,71
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 249,71 Eur od 22.08.2012

do zaplatenia, žalobcovi v rade 7/ sumu 81,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 81,22 Eur od 22.08.2012 do zaplatenia a žalobcovi v rade 8/ sumu 259,93 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 259,93 Eur od 22.08.2012 do zaplatenia, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Voči žalobcom v rade 9/ až 13/ v žalobu celom
rozsahu zamietol (výrok II.). V časti o zaplatenie sumy 0,914 Eur za 1m2 konanie zastavil (výrok III.).
Žalobu žalobcov v rade 1/ až 8/ v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 9

% ročne od 13.06.2012 do 21.08.2012 zamietol (výrok IV.). Zároveň priznal žalovanému priznal voči
žalobcom v rade 9/ až 13/ nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % (výrokV.) Vyslovil tiež, že žalovaný má voči žalobcom v rade 1/ až 8/ nárok na náhradu účelne vynaložených
trov konania v rozsahu
71,40 % (výrok VI.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde
Martin dňa 13.06.2012 domáhali voči žalobcovi vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom
základe, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré užíva žalovaný bez toho, aby im platil
akúkoľvek náhradu za ich užívanie. Svoje spoluvlastnícke podiely k jednotlivým dotknutým pozemkom
žalobcovia preukazovali predloženými výpismi z listov vlastníctva č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX,. XXXX,

XXXX, XXXX pre kat. úz. H.. Kúpnou zmluvou zo dňa 28.08.2008 žalovaný v rámci
konkurzného konania nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. H. zapísané
na LV č. XXX, ktoré sú spolu s dotknutými pozemkami žalobcov súčasťou oploteného areálu bývalého
poľnohospodárskeho družstva, ktoré užíva výhradne ich vlastník, t.j. žalovaný pri svojej podnikateľskej
činnosti - poľnohospodárskej výrobe, chove kurčiat a iných výrobných činnostiach. Žalobcovia
ustálili výšku náhrady za obdobie od 13.06.2010 do 13.06.2012, t.j. do dňa podania žaloby, výške 2

Eur/1m2/1rok, pričom vychádzali z porovnateľnej náhrady ako v konaní pred Okresným
súdom Martin vedenom pod sp. zn. 9C/78/2006, v rámci ktorého v obdobnej situácii priznaný nárok
spoluvlastníkom nárok vo výške 1,81 Eura/1m2/1rok.
3. Uznesením sp. zn. 5C/132/2012 zo dňa 12.02.2013 okresný súd na základe čiastočného späťvzatia
žaloby žalobcami v rozsahu 0,80 Eur/1m2/rok konanie v uvedenej časti zastavil a ďalej konal so

žalobcami o žalobou uplatnenom nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1,20 Eur/1
m2/rok.
4. Uznesením sp. zn. 5C/132/2012 zo dňa 21.04.2016 konajúci súd prerušil konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8C/129/2012,
nakoľkovuvedenomkonaní iníspoluvlastníciuplatnilivočižalovanémunároknavydaniebezdôvodného

obohatenia za užívanie iných pozemkov, ktoré žalovaný nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 28.08.2008.
V označenom konaní sp. zn. 8C/129/2012 bolo nariadené znalecké dokazovanie na určenie primeranej
výšky náhrady za bezdôvodné obohatenie a toto malo význam aj pre konanie vo veci samej v aktuálne
prejednávanom spore, s poukazom na jeho povahu. Podaním zo dňa 27.09.2018 právny zástupca
žalobcov oznámil súdu, že konanie vedené pod sp. zn. 8C/129/2012 bolo dňa 20.07.2018 právoplatne

skončené a navrhol pokračovať v tomto konaní. Výška bezdôvodného obohatenia konaní bola určená
na sumu 0,286 Eur/m2/1rok. Na základe uvedeného žalobcovia pristúpili k čiastočnému späťvzatiu
žaloby v sume rozdielu medzi nimi žalovanou sumou 1,2 Eur/m2/rok a sumou priznanou iným žalobcom
v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/129/2012 vo výške 0,286 Eur/m2/rok. Pri rozhodovaní
sporu sp. zn. 8C/129/2012 súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 11/2014 vypracovaného Doc. Ing.

Jánom Svrčekom CSc., ktorý stanovil všeobecnej hodnoty nájomných pozemkov v areály žalovaného
u pozemkov parc. č.467/1, 467/2 vo výške 0,199 Eur/m2/rok, pozemkov parc. č. 456/1, 456/2, 456/4
vo výške 0,175 Eur/m2/rok a u pozemkov parc. č. 471/1, 471/2, 471/3 vo výške 0,159 Eur/m2/rok, ako
aj zo znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ing. Jánom Grerušom, ktorý stanovil hodnotu
odplaty za užívanie vyššie uvedených pozemkov vo výške 0,414 Eur/m2/rok. Medzi žalovaným a ďalšími

spoluvlastníkmi ako žalobcami prebiehalo aj ďalšie konanie vedené na Okresnom súde Martin pod
sp. zn. 5C/65/2012, ktoré sa tiež týkalo vydania bezdôvodného obohatenia na obdobnom skutkovom
základe. V rámci označeného konania boli zohľadnené všetky listinné dôkazy, preukázané skutočnosti
a výsluchy znalcov z konania vedeného pod sp. zn. 8C/129/2012, pričom záverom konajúci súd ustálil,
že nehnuteľnosti žalobcov sa nachádzajú v rovnakom území a sú porovnateľné s nehnuteľnosťami, ku

ktorým boli konkrétne vypracované znalecké posudky Ing. Greguša a Doc. Svrčeka, ktorí zdôraznili,
že nie je rozhodujúce, či sa jedná o parcelu registra „C“ alebo registra „E“, keď na jej hodnotu má vplyv
ako je nastavený územný plán obce a na čo je miesto určené. Znalci sa vysporiadali s lokalitou, kde sa
pozemky nachádzajú a pretože znalecké posudky stanovovali inú hodnotu pozemku pre účely nájmu,
resp. náhrady, bol súdom stanovený priemer ustálený vo výške 0,286 Eur/m2/rok (znalec Ing. Greguš

stanovil hodnotu 0,414 Eur/m2/rok a znalec Doc. Ing. Svrček 0,159 Eur/m2/rok). S takto ustálenou
hodnotou sa napokon v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/65/2012 obidve sporové strany (t.j. aj žalovaný)
stotožnili.
5. V aktuálne posudzovanom prípade sp. zn. 5C/132/2012 súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
výsluchom zástupcov sporových strán, výsluchom žalobcu v rade 2/, vykonaním listín - výpisom z LV

pre k.ú. H. č. XXX, XXXX,. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, geometrickým plánom dotknutého
územia, kúpnou zmluvou zo dňa 28.08.2008, predloženými nájomnými zmluvami, znaleckým posudkom
č. 39/2018 vypracovaným Ing. Ivetou Pohančeníkovou, osvedčením o dedičstve vydaným v konaní
OkresnéhosúduMartinsp.zn.18D/546/2015,Dnot240/2015zodňa24.04.2017popôvodnomžalobcoviv r. 4/ neb. O. Q., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. E. XXX/XX, H., zomr. XX.XX.XXXX a
pripojeným spisom Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/65/2012. Zo znaleckého posudku Ing. Ivety
Pohančeníkovej č. 39/2018, vyplýva zadaná znalecká úloha stanovenie všeobecnej hodnoty ročného

nájmu za užívanie E-KN pozemkov vo vlastníctve fyzických osôb a obce Podhradie v prislúchajúcich
podieloch, nachádzajúcich sa v k.ú. H. nad R., Obec Podhradie v areáli Poľnohospodárskeho podniku
FARMAVET s.r.o. (bývalý podnik AGRO FATRA Turany s.r.o.), pod dvorom zastavanými plochami
a poľnohospodárskymi budovami. Znalkyňou bolo ustálené, že pozemky zastavané stavbou na
poľnohospodárske účely sú stavbou vybudovanou do 24.06.2019, a v takomto prípade sa výška nájmu

počíta v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z. Podľa znalkyne bolo určenie hodnoty nájomného závislé od
hodnotyBPEJ(bonitovanejpôdno-ekologickejjednotky),pričompotvrdenieojejvýškemala od
Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra a Výskumného ústavu poľnohospodárstva a
ochrany prírody zo dňa 20.11.2018. Vychádzajúc z § 10 ods.1 zákona č. 504/2003 Z.z. znalkyňa
stanovila hodnotu pozemkov s výpočtom pre jednotlivých vlastníkov pôdy a to na hodnotu 0,0036 Eur/
m2/rok. Žalobca v rade 2/ predložil súdu do spisu zmluvy o nájme pozemkov na poľnohospodárske

účely, uzavreté v súlade so zákonom č. 504/2003 Z.z., ktoré uzatváral s prenajímateľmi
nájomca Poľnohospodárske družstvo „SNP“ so sídlom Sklabiňa, okres Martin, kde východiskom bola
cena 0,100 Eur/m2/rok.
6. Na základe vykonaného dokazovania mal konajúci súd preukázané, že aktuálne vedený spor úzko
súvisí so sporovými konaniami vedenými na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8C/129/2012

a sp. zn. 5C/65/2012. Dotknuté pozemky sa vo všetkých troch prípadoch nachádzajú v areáli bývalého
poľnohospodárskeho družstva, ktorého budovy odkúpil žalovaný za účelom poľnohospodárskej výroby
s predpokladom chovu kurčiat a iných zvierat. Od roku 2008, kedy žalovaný nadobudol budovy v areáli
bývalého poľnohospodárskeho družstva, dobrovoľne neuhradil vlastníkom pozemkov žiadnu čiastku
za užívanie ich pozemkov a tieto užíval bez akejkoľvek náhrady. Po právnej stránke prvoinštančný

súd posúdil nárok žalobcov v zmysle § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka ako majetkový prospech
získaný žalovaným bez právneho dôvodu. Pri stanovení hodnoty náhrady mal súd k dispozícií niekoľko
podkladov, z ktorých bolo možné ustáliť túto hodnotu - znalecké posudky vypracované v obdobných
sporoch Ing. Gregušom, Doc. Ing. Svrčekom a posudok Ing. Pohančeníkovej predložený v tomto konaní
žalovaným. Okrem tohto strany sporu predložili do spisu nájomné zmluvy, ktoré uzatváral žalovaný s

ďalšími vlastníkmi pôdy. Dňa 30.11.2000 žalovaný uzatvoril s vlastníčkou R. B. nájomnú zmluvu na
pozemoknachádzajúcisavk.ú.H.,vrámciktorejbolastanovenávýškaročnéhonájomnéhozaprenajaté
pozemky vo výške 330 Eur/1ha. Nájomná zmluva uzatvorená medzi žalovaným a Q. C. týkajúca sa
pozemkovvrovnakejlokaliteznela nanájomnévovýške330,00Eur/ha/rokzazastavanéplochy
a nájomné vo výške 15,00Eur/ha/rok za pozemky „mimo dvora“. Okresný súd považoval za nesporné,

že žalovaný v inom súdnom konaní akceptoval hodnotu bezdôvodného obohatenia vo výške 0,286
Eur/m2/rok. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov v takejto výške bola súdom priznaná suma
(spolu)vlastníkom aj vyplatená. Zohľadniac aj princíp právnej istoty, aby bola výška náhrady vo všetkých
sporoch týkajúcich sa vydania bezdôvodného obohatenia žalovaného voči rôznym žalobcom identická,
prvoinštančný súd potom priznal žalobcom v rade 1/ až 8/ voči žalovanému náhradu vo výške 0,286 Eur/

m2/rok - každému podľa výšky jeho spoluvlastníckych podielov na užívaných nehnuteľnostiach.
7. Vo vzťahu k žalobcom v rade 9/ až 13/ súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o dedičov pôvodne
označeného žalobcu v rade 4/ O. Q., ktorý dňa XX.XX.XXXX, t.j. v čase vedeného sporu, zomrel a
jeho dedičia vstúpili do konania v súlade s § 63 ods. 1, 2 CSP. Z predloženého osvedčenia o dedičstve
sp.zn. 18D/546/2015 súd zistil, že nehnuteľnosti v k.ú. H. F. R.,. zapísané na LV č. XXXX, z ktorých

uplatňoval nebohý svoj nárok, nadobudla do vlastníctva R. Q., v konaní označená ako žalobkyňa v rade
13/. Žalobcovia v rade 9/ až 13/ vstúpili do práv po pôvodnom žalobcovi v rade 4/, avšak v
dedičskom konaní tento nárok vo vzťahu k žalovanému nebol prejednaný. Okresný súd vychádzal z
toho, že nárok, ktorý si uplatnil nebohý O. Q., predstavoval pohľadávku voči žalovanému, ktorá nebola v
dedičskom konaní vysporiadaná, a preto žalobcovia v rade v rade 9/ až 13/ ho mali byť uplatniť tak, že

predmetná pohľadávka patrí do dedičstva po nebohom O. Q. a následne vyporiadaný medzi
všetkými dedičmi. Súdu v tomto konaní neprináležalo vyporiadavať nárok, ktorý si uplatnil poručiteľ O.
Q. za svojho života voči žalovanému tak, že by ho vyporiadal medzi jeho dedičov a preto žalobu
žalobcov v rade 9/ až 13/ v celom rozsahu (po jej čiastočnom späťvzatí) zamietol.
8. Výrokom III. napadnutého rozsudku prvoinštančný súd postupom podľa § 145 CSP zastavil konanie

o žalobe žalobcov v časti nároku, v ktorom zobrali žalobu späť.
9. Spolu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia súd žalobcom v tade 1/ až 8/ priznal voči
žalovanému s poukazom na § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č.87/1995 Z.z. aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 22.08.2012 do zaplatenia, s odôvodnením,že dňa 21.08.2012 sa žaloba dostala do dispozície žalovaného, ktorý ju v tento deň prevzal v zásielke
zo súdu a preto za obdobie od 13.06.2012 do 21.08.2012 súd žalobu žalobcov na priznanie úroku z
omeškania zamietol.

10. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému
voči žalobcom v rade 9/ až 13/ priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, pretože žalobcovia v rade
9/ až 13/ vzali žalobu čiastočne späť bez zavinenia žalovaného a vo zvyšnej časti súd ich žalobu
zamietol. Vo vzťahu k žalobcom v rade 1/ až 8/ súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 71,40 % - žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia sumy 2 Eur/m2/rok, pričom po

viacnásobnom späťvzatí žaloby boli úspešní v časti 0,286/m2/rok (úspech žalobcov 14,30 %, úspech
žalovaného 85,70 %, čistý úspech žalovaného 71,40 %).

11. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
sa domáhal jeho zrušenia v meritórnom výroku I. a v závislom výroku VI. o trovách konania a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Odvolateľ prezentoval názor, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v
spore, nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie
rozhodol o sume náhrady za užívanie za 1 m2/1 rok bez akéhokoľvek podkladu vo výške 0,286
Eur, čo je v rozpore so znaleckým posudkom č. 39/2018 vypracovaným Ing. Pohančeníkovou, v
rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou regulácie nájmu poľnohospodárskych pozemkov, a tiež

v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 687/2017 zo dňa 10.11.2017. Okresný súd
rezignoval na úlohu nezávislého arbitra a postavil sa len do polohy „odkazovača“ na konanie sp. zn.
5C/65/2012. Odkazovanie na iné konanie bez kritického zhodnotenia odlišností a špecifík konkrétneho
sporu spočívajúcich v odlišnej, doplnenej (novej) a komplexnejšej argumentácii, t.j. v dôsledku toho
inej dôkaznej situácie (predložený vyššie uvedený znalecký posudok) je nenáležité a v rozpore so

zásadou nestrannosti súdu. Hoci žalovaný v prvoinštančnom konaní odkazoval na osobitnú právnu
úpravu - zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku
a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, (ďalej aj zákon č. 504/2003 Z.z.), primárne jeho
ustanovenie § 11 ods. 2, okresný súd sa s touto argumentáciou žalovanej sporovej strany nesprávne
a nedostatočne vysporiadal. Obvyklá cena v dotknutom katastrálnom území je 15,00 Eur/ha/rok na

nezastavaných plochách a 330,00 Eur/ha/rok za zastavané plochy a nádvoria, ktorú žalovaný aj
preukázal doloženými zmluvami. Okresný súd však na uvedené dôkazy neprihliadal a nesprávne
rozhodol o výške náhrady za užívanie pozemkov vo výške 2.860,00 Eur/ha/rok. Pochybenie okresného
súdužalovanýnamietalajvsúvislostis(ne)vyhodnotenímpredloženéhoznaleckéhoposudkuč.39/2018
vypracovaného Ing. Pohančeníkovou dňa 30.11.2018, ktorý (na rozdiel od predchádzajúcich znaleckých

posudkov), obsahoval podrobne, precízne a náležite zdôvodnené závery
vrátane odkazov na relevantnú rozhodovaciu prax odvolacích súdov v SR. Súd prvej inštancie si bez
náležitej verifikácie vybral priemer z dvoch znaleckých posudkov (Ing. Svrčeka, Ing. Greguša) bez toho,
aby existoval nejaký ďalší verifikačný podklad, ktorý by sa vysporiadal z protichodnými podkladmi.
Nový právny zástupca žalovaného v konaní produkoval nové vecné a právne argumenty, ktoré neboli

súčasťou posudzovania ani v jednom z predchádzajúcich obdobných prípadov (spor Okresného súdu
Martin sp. zn. 5C/65/2012). Pokiaľ zákon č. 504/2003 Z.z. stanovuje výšku ročného nájomného
poľnohospodárskych pozemkov ako najmenej 1% z hodnoty poľnohospodárskych pozemkov (obvyklú
cenu zverejňuje Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky), náhrada za
užívanie vo výške niekoľko desiatok percent hodnoty pozemkov sa javí ako celkom zjavne neprimeraná.

Ak sa chcel súd prvej inštancie legálne a legitímne vyhnúť verifikácii všetkých troch
znaleckých posudkov, mohol stanoviť priemer zo všetkých troch znaleckých posudkov a tiež zo zmlúv,
ktoré predložil žalovaný, s prihliadnutím na obvyklú cenu nájmu zverejňovaného
Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky a rozhodnúť
tak spravodlivo podľa základnej právnej i formálnej logiky veci so zohľadnením všetkých podkladov.

Selektívny a navyše neodôvodnený výber podkladov pre výpočet náhrady pri absencii akýchkoľvek
relevantných dôvodov vyznieva zaujato a je prinajmenšom nesprávny a nezákonný postup, pre ktorý je
potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Žalovaný v konaní argumentoval rozhodovacou praxou niektorých
odvolacích súdov v SR, vrátane rozhodnutia Ústavného súdu SR, s ktorými sa však súd prvej inštancie,
náležite nevysporiadal a svoj odklon od nej riadne neodôvodnil. Túto vadu a pochybenie nie je možné

odstrániť ani v odvolacom konaní, pretože žalovanému by bola odňatá inštancia, a tiež možnosť brániť
sa a reagovať. Pri absencii náležitého vysvetlenia odklonu prvoinštančného súdu od rozhodovacej
praxe najvyššej súdnej inštancie tak žalovaný nemal možnosť procesne reagovať. Tvrdenú nesprávnosť
odvolaním napadnutého rozsudku žalovaný zdôvodnil aj tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadalani s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa testu proporcionality vlastníckeho práva a regulácie
nájomného na poľnohospodárske pozemky, s námietkou týkajúcou sa žalobcami uplatnených
úrokoch z omeškania v rozpore s dobrými mravmi, ako ani s argumentáciou žalovaného, že suma

náhrady za užívanie pozemkov žalobcov požadovaná žalobou (a priznaná napadnutým rozsudkom v
plnej výške) je neprimeraná a nezodpovedá charakteru pozemkov a ich možného využitia.
13. Podaniami zo dňa 22.08.2019 a zo dňa 28.08.2019 žalovaný doplnil odvolanie o Stanovisko
Ministerstva spravodlivosti SR k príslušnosti znalca č. 37129/209/153 zo dňa 05.06.2019 o príslušnosti
znalkyne Ing. Pohančeníkovej na vyhotovenie znaleckého posudku v spore na odhad/stanovenie výšky

náhrady za užívanie poľnohospodárskych pozemkov žalobcov v zmysle obvyklého nájomného podľa
právnej úpravy zákona č. 504/2003 Z.z.

14. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný nerešpektuje ustanovenie §
154 a § 366 CSP. Na pojednávaní konanom dňa 13.06.2019 súd vyhlásil dokazovanie za skončené.
Napriek tomu žalovaný v rámci odvolacieho konania predkladá súdu ďalšie listiny. Žalovanému nič

nebránilo predložiť listiny predkladané v rámci odvolacieho konania ešte pred vydaním uznesenia
o vyhlásení dokazovania za skončené. Nestotožnili sa s interpretáciou žalovaného týkajúcou sa
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 687/2017, keď žalovaný vlastným vnímaním
reality opisuje situáciu, akoby súd prvej inštancie ignoroval jednoznačné skutkové závery Ústavného
súdu SR, čo nie je pravdou. Nestotožnili sa ani dojmom žalovaného prezentovaným v jeho opravnom

prostriedku, že okresný súd pri svojom rozhodovaní de facto prebral konanie vedené
na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C/65/2012. Rovnako sa nestotožnili ani s tou časťou podaného
odvolania, v rámci ktorej žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu považuje za notorietu. Význam, ktorý
žalovaný kladie na znalecký posudok č. 39/2018 vypracovaný Ing. Pohančeníkovou je podľa názoru
žalobcov precenený. Žalobcom tiež nie je zrejmé, prečo je žalovaný ochotný za niektoré

porovnateľné pozemky platiť prenajímateľom nájomné v sume 330,00 Eur/ha/rok a za niektoré sumu
36,00 Eur/m2/rok.

15. Vo vzťahu k doplneniu odvolania žalovaným uviedli žalobcovia, že žalovaný naďalej bez obmedzenia
uplatňuje prostriedky procesného útoku aj v odvolacom konaní. K žalovaným predloženému stanovisku

Ministerstva spravodlivosti SR žalobcovia uviedli, že sa jedná o nezáväzné stanovisko, ktoré
je len názorom tohto ústredného orgánu štátnej správy.

16. Dňa 10.02.2020 bolo súdu doručené ďalšie doplnenie odvolania žalovaného, v rámci ktorého
odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/177/2014 zo dňa

29.10.2015 v súvislosti s tým, že rozhodnutie prvoinštančného súdu musí byť náležite odôvodnené a
musí dávať odpoveď na všetky relevantné argumenty produkované stranou v konaní a
musí sa náležite vysporiadať aj s rozhodovacou praxou, pokiaľ bola produkovaná niektorou stranou, ako
tomu bolo v tomto prípade zo strany žalovaného, keď poukázal na viaceré rozhodnutia
rôznych odvolacích súdov, ktoré konštante riešili otázku charakteru poľnohospodárskych pozemkov a

výšku náhrady za ich užívanie. Súd prvej inštancie sa so všetkými relevantnými argumentmi
žalovaného nevysporiadal. Pokiaľ boli produkované v konaní pred súdom prvej inštancie znalecké
posudky, ktorých závery sú v zrejmom rozpore, nie je možné, aby sa súd prvej inštancie bez náležitej
verifikácie priklonil len k jednému alebo viacerým posudkom a iné ignoroval a nevysporiadal sa s nimi
náležite a ignoroval aj náležitú rozhodovaciu prax súdov uvedenú v protichodnom posudku, k čomu dal

žalovaný do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/301/2011 zo dňa
09.02.2012 a sp. zn. 30S/70/2017 zo dňa 22.05.2018. Súd sa bez náležitej verifikácie záverov všetkých
troch posudkov priklonil k znaleckým posudkom Doc. Ing. Svrčeka a Ing. Greguša, resp. k ich
priemeru. Priklonenie sa k priemeru dvoch znaleckých posudkov žalovaný považuje za celkom zjavne
nesprávny a nezákonný postup súdu. Je neprijateľné a v rozpore so zákonom, aby sa súd priklonil

k priemeru dvoch znaleckých posudkov pri existencii a doložení tretieho relevantného súkromného
znaleckého posudku podľa § 209 CSP.

17. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonom stanovenej lehote i odvolanie žalobcovia.
Žalobcovia v rade 1/ až 8/ sa domáhali jeho zmeny vo výroku VI. tak, že súd žiadnej zo sporových strán

neprizná nárok na náhradu trov konania a žalobcovia v rade 9/ až 13/ sa domáhali jeho zmeny vo výroku
II. tak, že súd žalobe vyhovie a vo výroku V. jeho zmeny tak, že odvolací súd žiadnej zo sporových strán
neprizná nárok na náhradu trov konania18. Odvolatelia namietali právny záver súdu o tom, že nárok žalobcov v rade 9/ až 13/ ako dedičoch
po pôvodnom žalobcovi mal byť uplatnený tak, že patrí do dedičstva, t.j. ako žaloba o určenie v zmysle
§ 137 písm. c) CSP. Okresný súd v konaní rozhodoval o pokračovaní v konaní s dedičmi pôvodného

žalobcu v rade 4/ v zmysle § 63 ods. 1, 2 CSP, pričom v tom čase z predloženého osvedčenia o dedičstve
mu muselo byť zrejmé, že nárok pôvodného žalobcu v rade 4/ nebol v dedičskom konaní prejednaný.
Aj v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/129/2012, na ktoré okresný súd pri svojom rozhodovaní poukázal,
došlo k identickej situácii, keď súd pokračoval s právnymi nástupcami (dedičmi) po žalobkyni v rade 12/,
ktorým priznal žalobou uplatnený nárok, pričom v predloženom osvedčení o dedičstve rovnako nebola

zmienka o „prededení“ nároku. A nesprávne považovali dedičia aj rozhodnutie
súdu o trovách konania, pričom poukázali na rozhodovania v identických veciach vedených pod sp. zn.
5C/65/2012 a 8C/129/2012, v rámci ktorých súd nepriznal žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu
trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP.

19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že ich opravný prostriedok považuje za

nedôvodný. K odvolacej námietke žalobcov týkajúcej sa zamietavého výroku vo vzťahu k žalobcom
v rade 9/ až 13/ uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalobcov prezentovanou ich právnym
zástupcom. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcov týkajúcej sa trov konania dal žalovaný do
pozornosti, že ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., (podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti

alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu), nebolo
do Civilného sporového poriadku prevzaté z Občianskeho súdneho poriadku, a ani žiadnym spôsobom
transformované. Žalovaný tiež nesúhlasil s názorom žalobcov, že určenie výšky požadovaného nároku
by presahovalo ich možnosti. Žalobcovia mali možnosť dať si vyhotoviť vlastný znalecký posudok i v
roku 2012, kedy podali žalobu, a nie určiť výšku požadovanej náhrady nerelevantným spôsobom na

podklade subjektívnych podkladov. Žalobca nemôže žalovať nárok vo výške nepodloženej relevantným
(objektívnym) podkladom (napr. súkromným znaleckým posudkom, ktorú si stanovil v neprimeranej
výške, a následne sa spoliehať na to, že je nepodstatné v akej časti bude žalobca úspešný, pretože stačí
akýkoľvek úspech a nebude musieť znášať procesné následky v podobe úhrady trov, aj keď uplatnil
nárok v neprimeranej výške bez relevantného (objektívneho) podkladu. Takéto závery by boli v rozpore

s rovnosťou strán podľa čl. 6 ods. 1 CSP a v rozpore princípmi všeobecnej spravodlivosti podľa čl.
4 ods. 2 CSP. Zároveň v späťvzatých častiach bez splnenia žalovaného nároku žalovaným v prísne
formálnom procesnom ponímaní nesú procesnú zodpovednosť za zastavenie konania v späťvzatých
častiach k celému predmetu sporu žalobcovia podľa § 256 ods. 1 CSP a túto okolnosť nie je možné
„prekonať“ argumentáciou žalobcov v odvolaní týkajúcou sa trov konania. Žalobcovia mali od počiatku

sporu kvalifikované právne zastúpenie v osobe advokáta, ktorý by mal poznať hmotnoprávne predpisy
na vec sa vzťahujúce (na úseku nájmu a hodnoty poľnohospodárskej pôdy), ale i procesné
predpisy (povinnosť tvrdení a dôkazná povinnosť žalobcu) preto je zrejmé, že ich nárok na
náhradu za užívanie bol od počiatku neprimeraný.

20. Žalobcovia v rámci odvolacej repliky uviedli, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov
polemizuje s argumentáciou, ktorú oni neprezentovali. Žalobcovia sa nikde vo svojom
opravnom prostriedku neodvolávali na Občiansky súdny poriadok, a tak celá argumentácia žalovaného
o ustanovení § 142 ods. 3 OSP je irelevantná. Záverom žalobcovia uviedli, že ich žaloba sa opierala o
súdne rozhodnutie v porovnateľnom prípade (bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemkov v areáli PD

- hospodárskeho dvora za účinnosti zákona NR SR č. 504/2003 Z. z.), konkrétne o rozsudok Okresného
súdu Martin sp. zn. 9C/78/2006 zo dňa 23.04.2009, právoplatný dňa 20.05.2009, ktorého
výrokom bolo žalobcom voči žalovanému priznané päťnásobne vyššie bezdôvodné obohatenie, ako je
tomu v aktuálne prejednávanom spore. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného o zjavnej neprimeranosti
žalobcami uplatneného nároku.

21. Všetky vyššie uvedené podania sporových strán boli doručované v zmysle ustanovení § 373 ods.
3 a § 374 CSP.

22. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli súdu predložené/doručené.

23. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario toto rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I., II., V. a VI. v zmysle§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

24. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

25. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje
aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a
nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo
na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky

ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie
spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.

26. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

28. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

29.Povinnosťsúdurozhodnutienáležiteodôvodniťjeodrazomprávastranysporu nadostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v
rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu,
keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v
odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. (pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017)30. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu

rozsudku. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v ust. § 220 CSP je nepreskúmateľné.

31. Ak prvoinštančný súd postupoval v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku tým,

že sporovej strane odoprel alebo znemožnil uplatnenie procesných práv, odvolací súd musí v každom
prípade jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

32. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní tohto sporu úplne rezignoval na úlohu nezávislého arbitra a bez
posúdenia individuálnych okolností prejednávanej veci len nekriticky prevzal závery právoplatných

rozhodnutí z iných súdnych konaní vedených na Okresnom súde Martin pod. sp. zn. 8C/129/2012 a sp.
zn. 5C/65/2012. Takýto postup súdu prvej inštancie je neakceptovateľný, najmä s prihliadnutím na to,
že žalovaný v tomto spore realizoval svoju obranu úplne inak, než tomu bolo v označených súdnych
konaniach. Okolnosť, že v skutkovo obdobných veciach súd prvej inštancie, či odvolací súd určil výšku
bezdôvodného obohatenia inak, (resp. vo vyššej sume), sama osebe ešte neznamená, že aj v aktuálne

prejednávanej veci je potrebné postupovať identickým spôsobom tvrdiac, že je to tak „spravodlivé.“ V
predchádzajúcich právoplatných súdnych konaniach sa žalovaný bránil inak, resp. nevyužil identické
prostriedky procesnej obrany, ako je to v aktuálne prejednávanej veci. Okrem toho prvoinštančný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuviedol, prečo pri svojom rozhodovaní nerešpektoval ani
právny názor najvyššej súdnej inštancie - Ústavného súdu SR prezentovaný v jeho uznesení sp.zn. II.ÚS

687/2017 z 10.11.2017 , keď svoj odklon od tohto právneho názoru vôbec nezdôvodnil, a to aj
napriek tomu, že už existujú aj viaceré rozhodnutia odvolacích súdov totožne riešiace nastolený právny
problém, napríklad rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/379/2012-481 zo dňa 27.11.2014,
ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/11/2015 zo dňa 11.03.2015. Je teda nepochybné,
žesvojupovinnosťrozhodnutienáležiteodôvodniťsivdanomprípadeprvoinštančnýsúdriadnenesplnil,

keďže sa dostatočne a presvedčivo nezaoberal so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej
žaloby, no najmä so špecifickými námietkami žalovaného. Tým došlo k porušeniu práva žalovaného na
spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, čo zakladá prvý dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia odvolacím súdom.

33. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

34. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

35. Pokiaľ sa súd prvej inštancie dopustí omylu v právnom posúdení veci pre chybnú interpretáciu
právnej normy a z tohto dôvodu nedostatočne zistí skutkový stav, nemožno konštatovať, že konajúci súd
splnil ústavnú a zákonnú povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu. Uvedený
postup prvoinštančného súdu, ktorý je potrebné považovať za chybný, nemožno naprávať pred súdom
vyššej inštancie (t.j. aj odvolacím súdom), ale je potrebné, aby bolo rozhodnutie prvoinštančného súdu,

vydané na základe takto vykonaného (chybného postupu), zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a na to nadväzujúce nové meritórne rozhodnutie.

36. Vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

37. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.38. V zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

39. Dotknuté pozemky sa nachádzajú v areáli bývalého štátneho majetku, ktorého budovy odkúpil
žalovaný za účelom poľnohospodárskej výroby s predpokladom chovu kurčiat a iných zvierat. Od roku
2008, kedy žalovaný nadobudol budovy v areáli bývalého štátneho majetku, medzi stranami sporu
nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, žalovaný dobrovoľne neuhradil vlastníkom pozemkov žiadnu

čiastku za užívanie ich pozemkov a tieto užíval bez akejkoľvek náhrady.

40. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon
č. 504/2003 Z. z. alebo zákon nájme poľnohospodárskych pozemkov“), pozemok na účely
tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok

zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.06.1991, ako aj iný pozemok prenechaný na
poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú
dotknuté.

41. Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona na vznik zmluvy o nájme pozemku na

poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o výške nájomného, alebo
spôsob jej určenia, pričom výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej
podľa osobitného predpisu.

42. V posudzovanom prípade bolo jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým je

bezdôvodné obohatenie za užívanie predmetom tohto sporu, spĺňajú kritérium uvedené v § 1 ods. 2
zákona č. 504/2003 Z. z., to znamená, že sa jedná o poľnohospodárske pozemky, nakoľko sú zastavané
stavbami na poľnohospodárske účely do 24.06.1991. Predmetné pozemky boli totiž zastavané stavbou
postavenou Štátnym majetkom, národný podnik Martin do 24.06.1991, pričom z užívacieho hľadiska
malo ísť o odchovňu mladého dobytka 416 ks, Podhradie, o čom svedčí i príloha č. 6 znaleckého

posudku vypracovaného znalkyňou Ing. Ivetou Pohančeníkovou č. 39/2018 na č.l. 245-246 spisu) a
zároveň žalovaný tieto stavby aj v súčasnosti využíva na poľnohospodárske účely (chov kurčiat a iných
hospodárskych zvierat).

43. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že na rozdiel od právnej úpravy platnej do

31.12.2007, zákon č. 504/2003 Z. z. nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v dôsledku novelizácie účinnej od 01.
januára 2008 považuje pozemok za poľnohospodársky, aj v
dôsledku toho, že bol zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely, ktorá bola postavená do 24.
júna 1991. Uvedenou novelizáciou došlo k rozšíreniu právnej definície pozemkov považovaných za

poľnohospodárske pozemky. Preto sa javí ako logické, že pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného, (ktoré sa v zásade rovná výške nájomného požadovateľného v prípade, ak by
došlo k uzavretiu zmluvy o nájme), je pri rozhodovaní súdu potrebné vzhľadom na legislatívnu zmenu
z cenového hľadiska rozlišovať medzi obdobím do 31. decembra 2007 a obdobím od 01. januára 2008.
Žalobcovia sa žalobou v prejednávanej veci domáhajú voči žalovanému bezdôvodného obohatenia

zodpovedajúcemu výške nájme za sporné nehnuteľnosti za obdobie od 13.06.2010 do 13.06.2012.
Práve preto žalovaný žiadal, aby bezdôvodné obohatenie bolo v posudzovanom prípade určené podľa
§ 10 ods. 1 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, podľa ktorého výška nájomného je
najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon
SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových

úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, pričom
podrobnosti o určení hodnoty pozemkov sú stanovené vo vyhláške Ministerstva pôdohospodárstva SR
č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav. Pri určení
výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov patriacich žalobcom užívaných žalovaným za
obdobie 13.06.2010 do 13.06.2012 je potrebné preto vychádzať zo znenia zákona č. 504/2003 Z. z. o

nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene
niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2018 (pozri § 24d prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 01. mája 2018).44. Možno teda zhrnúť, že vzhľadom na skutočnosť, že stavba vo vlastníctve žalovaného
zasahuje do pozemku tvoriaceho podielové spoluvlastníctvo žalobcov, (tieto sa nachádzajú v areáli
poľnohospodárskeho podniku FARMAVET, s.r.o. v katastrálnom území H. nad

R., obec Podhradie, okres Martin), žalovaný správne založil svoju obranu v spore, keď žiadal určiť
výšku bezdôvodného obohatenia ním navrhovaným spôsobom. Za týchto okolností mal preto súd prvej
inštancie pri určení výšky nájomného za tieto nehnuteľnosti, ktorá korešponduje s výškou bezdôvodného
obohatenia, so zreteľom na absenciu platnej zmluvy medzi stranami sporu, postupovať podľa § 10 ods.
1 zákona č. 504/2003 Z. z. a zaoberať sa hodnotou predmetných pozemkov určenou podľa osobitného

predpisu.

45. To znamená, že zákon č. 504/2003 Z. z. upravuje postup, ktorým je potrebné výšku nájomného (i
bezdôvodného obohatenia) zistiť, a to aplikáciou ust. § 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. a
nadväzne na to i vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty
pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav.

46. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z tzv. BPEJ, pričom otázku, či vo vzťahu k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom tohto sporu, je možné stanoviť BPEJ alebo nie, je možné zodpovedať až po
vykonaní hodnoverného znaleckého dokazovania.

47. Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

48. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobou podanou na Okresný súd Martin dňa 13.06.2012
sa pôvodný žalobca v rade 4/ O. Q., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. E. XXX/XX, XXX XX .
H., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v celkovej

výške 3.492,44 Eur na tom skutkovom základe, že je (spolu)vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich
zapísaných na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Martin pre k.ú. H. na R. na LV č. XXXX,
s výškou spoluvlastníckeho podielu 80/3456, konkrétne KN-E parc. č. 461/1 o výmere 143 m2 - orná
pôda, KN-E parc. č. 461/2 o výmere 238 m2 - orná pôda, KN-E parc. č. 461/3 - orná pôda o výmere
524 m2 a KN-E parc. č. 461/4 - orná pôda o výmere 1960 m2, a tiež nehnuteľností zapísané na

Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Martin pre k.ú. H. na R. na LV č. XXX, s výškou podielu
vo výške 204/1152, konkrétne KN-E parc. č. 462/1 - orná pôda o výmere 1401 m2 a KN-E parc. č.
462/2 - orná pôda o výmere 3155 m2. Žalovaný má na vyššie uvedených nehnuteľnostiach postavené
stavby, ktoré sú evidované Správou katastra Martin na LV č. XX pre k.ú. H. nad R.. Žalovaný užíval
nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalobcov a za ich užívanie v prospech žalujúcej sporovej strany nič

neuhradil. K uzavretiu nájomnej zmluvy týkajúcej sa predmetných nehnuteľností nedošlo. Rovnako
nedošlo až do rozhodnutia súdu k vydaniu bezdôvodného obohatenia žalovaným. Pôvodný žalobca
v rade 4/ O. Q. žiadal od žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie celkovej výmery mu
prináležiacich častí spoločných nehnuteľností vo výške 873,11 m2, a to náhradu 2,00 Eur/m2 za rok,
za obdobie od 13.06.2010 do 13.06.2012. Ako už bolo uvedené vyššie, pôvodný žalobca v rade 4/

O. Q. dňa XX.XX.XXXX zomrel. Z osvedčenia o dedičstve po uvedenom poručiteľovi Okresného súdu
Martin vydaného JUDr. Vierou Školníkovou, ako povereným súdnym komisárom, č.k. 18D 546/2015-76,
Dnot 240/2015 dňa 24.04.2017, právoplatného dňa 24.04.2017, vyplýva, že poručiteľ závet (listinu o
vydedení) nezanechal, zomrel ako slobodný, bezdetný, rodičia ho predumreli. Ako dedičia zo zákona v
tretej dedičskej skupine prichádzajú do úvahy synovci a netere, konkrétne žalobcovia v rade 9/ až 13/

uvedení v záhlaví tohto rozhodnutia: 9/ Ing. C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX J. F.
R., 10/ I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX S., 11/ E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX O. XX, 12/ R. C., nar. XX.XX.XXXX., bytom J. XXX/XX, H., XXX XX J., 13/ R. Q., nar. XX.XX.XXXX, .
bytom J. XXX/XX, H., XXX XX J.. Skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu v
dedičskom konaní zdedila žalobkyňa v rade 13/, nie je relevantná pre rozhodovanie v tejto veci. Jedná sa

totiž o nárok, ktorý vznikol za života poručiteľa, a to za žalované obdobie od 13.06.2010 do 13.06.2012.

49. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/69/2008
zo dňa 25. júna 2009, z ktorého vyplýva, že ...„spornosť otázky, čo patrí do dedičstva, je
aktuálna iba medzi dedičmi. Medzi dedičmi a tretími osobami žaloba o určenie do dedičstva nič nevyrieši

(právne postavenie dedičov sa nezmení a na základe takéhoto požadovaného určenia veci z dedičstva
nenadobudnú), preto na ich strane absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§
80 písm. c) O.s.p. - aktuálne § 137 písm. c) CSP - poznámka odvolacieho súdu), pričom nedostatok
naliehavého právneho záujmu sám o sebe odôvodňuje zamietnutie návrhu (aktuálne žaloby - poznámkaodvolacieho súdu). Možným riešením by bola iba žaloba na plnenie tak, ako aj v prejednávanej veci bola
pôvodne podaná, ktorú však navrhovatelia so súhlasom súdu zmenili.“

50. Rovnako z nálezu Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 369/2012-35 zo dňa 20. novembra 2012 vyplýva,
že „podľa § 175y O.s.p. nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu
podľa § 175k ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania
o dedičstve.“

51. V posudzovanom prípade je podaná takáto žaloba (žaloba na plnenie) a vec nie je právoplatne
skončená. Práve preto okresný súd postupom podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP pokračoval v tomto konaní s
dedičmi po poručiteľovi, a to žalobcami v rade 9/ až 13/ označenými v záhlaví napadnutého rozhodnutia.
Žalovaná suma tak môže byť priamo priznaná označeným žalobcom podľa výšky ich dedičského
podielu, nakoľko sú dedičmi zo zákona v tretej dedičskej skupine a poručiteľ závet a listinu o vydedení
nezanechal.

52. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Predmetom dedenia
je dedičstvo. Dedičstvo možno vymedziť ako majetok poručiteľa, do ktorého patria aj práva a
povinnosti, záväzky a pohľadávky, ktoré mu patrili ku dňu jeho smrti a ktoré sú prevoditeľné na iné osoby.
Pri prejednaní dedičstva po poručiteľovi O. Q.alovaná pohľadávka nebola predmetom tohto konania

vedeného na Okresnom súde Martin sp. zn. 18D 546/2015. Táto pohľadávka ku dňu smrti poručiteľa
bola totiž predmetom tohto sporu. Súd preto nemal možnosť prejednať v dedičstve niečo, čo je sporné a
naviac uvedený nárok sa neobjavil do právoplatnosti konania sp.zn. 18D/546/2015, ktoré bolo skončené
osvedčením dňa 24.04.2017. V prejednávanej veci teda nič nebránilo súdu prvej inštancie rozhodnúť
o nároku žalobcov v rade 9/ až 13/ (t.j. o žalobe na plnenie), s ktorými súd pokračoval v konaní ako

správnymi nástupcami pôvodného žalobcu v rade 4/ O. Q..

53.Popísanépochybeniavpostupeokresnéhosúdupovažovalodvolacísúdzatakpodstatné,ženevidel
dôvod ďalej sa v podrobnostiach zaoberať ďalšou argumentáciou žalobcov v ich opravnom prostriedku,
keďže tu boli jednoznačne splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia

a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej
inštancievtakomtorozsahubynemalnaprávaťodvolacísúd,ktorýjespravidlaurčenýnato,abynáležite
vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne
vyššej úrovni na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol účel
civilného sporového konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 CSP v spojitosti s článkom 46 a nasl. Ústavy

SR a nenachádzať podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

54. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t.j. vo výrokoch
I., II., ako aj v závislých výrokoch V. a VI. o trovách konania zrušil podľa § 389 písm. b), c) CSP a zároveň
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

55. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a
predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi
na doplnenie dokazovania a opätovne posúdi nárok žalobcov uplatnený žalobou. Po doplnenom
dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcov uplatnenom žalobou, pričom je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného
vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. § 220 CSP.

56. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§

396 ods. 3 CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

57. Vo zvyšnej časti (t.j. vo výrokoch III. a IV.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu.

58. Napriek tomu odvolací súd uvádza, že výroky II. a IV. nie sú jasne formulované. Z ich obsahu nie je
totiž zrejmé, a to vo výroku III., za aké obdobie súd konanie v časti žaloby u žalobcov v rade 1/ až 13/
o zaplatenie 0,914 Eur za m2 zastavil a z výroku IV. nie je zrejmé, v akej časti súd žalobu žalobcov v
rade 1/ až 8/ v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.06.2012do 21.08.2012 zamietol, nakoľko nie je zrejmé, z akej sumy pri nároku každého zo žalobcov pri svojom
rozhodovaní vychádzal. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by súd pri rozhodovaní o pomere úspechu
a neúspechu jednotlivých procesných strán v spore nemal zohľadniť aj úroky z omeškania. Takáto

nepresná formulácia môže mať teda následne nežiaduci vplyv na nemožnosť presného výpočtu čistého
úspechu jednotlivých sporových strán v spore a nadväzne na to i na správnosť výroku konajúceho súdu
o nároku na náhradu trov konania.

59. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).