Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118216291
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118216291.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcov: 1/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. X, XXX XX V., 2/ X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.. XXX XX V., 3/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. XX, XXX XX V., 4/ X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, XXX XX V., 5/ B. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XX, XXX XX V., 6/ X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX V., 7/ V. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. X, XXX XX V., právne zastúpených: Mgr. Ľudovít Paulovič, advokát so sídlom M. Rázusa 19,
984 01 Lučenec, proti žalovanému: 1/ Y. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX V., právne
zastúpeného: JUDr. Jozef Tomko, advokát so sídlom Floriánova 2, 080 01 Prešov, 2/ S. V. B. H. F., B. XX,

XXX XX O., H.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov 1/ až
7/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 8C/50/2018 - 78 z 15.05.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. v I. až VII. vyhovujúcom výroku len vo vzťahu ku
žalovanému 2/ a v VIII. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku IX. o trovách konania mení rozsudok tak, že žalobcom 1/

- 7/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu z
prisúdenej sumy s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalobcom 1/ - 7/ a žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

IV. Žalovanému 1/ priznáva voči žalobcom 1/ - 7/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zaviazal

žalovaných 1/ a 2/ deliteľne k zaplateniu sumy 10.000,-Eur v prospech žalobkyne 1/; II. výrokom zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ deliteľne k zaplateniu sumy 8.000,-Eur v prospech žalobcu 2/; III. výrokom zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ deliteľne k zaplateniu sumy 4.000,-Eur v prospech žalobcu 3/; IV. až VII. výrokom
zaviazal žalovaných 1/ a 2/ deliteľne k zaplateniu sumy 3.000,-Eur v prospech každého zo žalobcov
4/ - 7/; VIII. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a IX. súvisiacim výrokom o trovách konania
rozhodoltak,žežalovaní1/a2/súpovinníspoločneanerozdielnenahradiťžalobcom1/-7/trovykonania
v rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia 1/ - 7/ sa podanou žalobou na žalovaných 1/ - 2/ domáhali
náhrady nemajetkovej ujmy; žalobcovia 1/ a 2/ vo výške 30.000,-Eur a každý zo žalobcov 3/ -7 vo výške
15.000,-Eur, ktorá im vznikla smrťou blízkej osoby (dcéry žalobcov 1/ a 2/ a sestry žalobcov 3/ - 7/), a tov dôsledku dopravnej nehody spôsobnej žalovaným 1/, ktorého vina bola preukázaná v trestnom konaní
pod sp. zn. XXT/XXX/XXXX vedenom na Okresnom súde Prešov. Pasívnu legitimácia žalovaného 2/
ako poisťovateľa motorového vozidla (PZP) v inkriminovanom čase vyvodil s poukazom na už notorický

známy rozsudok SD vo veci Haasová, rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 366/2016 a III. ÚS 666/2016
ako i rozhodnutie NS SR publikované pod č. 61/2018, v zmysle ktorých je náhrada nemajetkovej ujmy
z dopravnej nehody krytá z PZP. V otázke námietky premlčania poukázal jednak na rozhodnutie NS
ČR, sp. zn. 3Cdo 792/2007, v zmysle ktorého sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepremlčuje
ako i na rozhodnutie NS SR, sp. zn. (bez označenia senátu) 278/2007, v zmysle ktorého sa právo

na náhradu nemajetkovej ujmy premlčuje v 3 - ročnej všeobecnej premlčacej dobe, a ak k usmrteniu
dcéry a sestry žalobcov došlo 11.06.2016 a žaloba bola podaná na súde 22.11.2018, nárok žalobcov
premlčaný nie je. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného 2/ o premlčaní nároku žalobcov uplynutím 2-
ročne subjektívnej premlčacej doby na náhradu škody, lebo v tomto prípade ide o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Súčasne uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal žalovaným 1/ navrhnutý dôkaz. Za
primeranú pre žalobkyňu 1/, ako rodiča usmrtenej osoby považoval náhradu nemajetkovej ujmy sumu

10.000,-Eur, berúc do úvahy ich veľmi dobré vzťahy, čas ktorý spolu prežili, ako aj to, ako sa strata dcéry
podpísala na psychickom stave žalobkyne 1/. Vo vzťahu k žalobcovi 2/, ktorý stratu dieťaťa neprežíval
tak ako manželka, avšak nenávratne prišiel o pomoc dcéry vzhľadom na jeho zdravotné postihnutie,
považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 8.000,-Eur. Žalobca 3/, na ktorom sa strata
súrodenca taktiež podpísala zhoršením jeho psychického stavu, čo bolo preukázané z lekárskej správy

jeho ošetrujúcej lekárky - psychiatričky, považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu
4.000,-Eur. O vzťahu žalobcu 3/ k nebohej svedčí aj skutočnosť, že pravidelne navštevuje jej hrob. Pre
žalobcu 4/ považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 3.000,-Eur, nakoľko v čase smrti
Q. už nebýval u rodičov, pričom ich vzťah nebol taký intenzívny ako napr. so žalobkyňou 5/, ktorá taktiež
v čase smrti Q. nebývala s ňou v spoločnej domácnosti. Pre žalobcu 6/ považoval za primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy sumu 3.000,-Eur, vzhľadom na vekovú blízkosť a spoločné záujmy. Pre žalobcu 7/
za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 3.000,-Eur s prihliadnutím na skutočnosť, že
jeho ujma bola zvýraznená tým, že telo svojej nebohej sestry bol po nehode identifikovať. Pri stanovení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj okolnosti nehody, t.j. hrubé porušenie pravidiel cestnej
premávky žalovaným 1/ rade, ktorý dopravnú nehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu a jazdou s vyššou

ako povolenou rýchlosťou. V trestnom a ani civilnom konaní nebolo preukázané, že nebohá nasadla
do vozidla s vedomím, že žalovaný 1/ ako vodič požil alkoholické nápoje, resp. že by priamo videla
žalovaného 1/ konzumovať alkohol. Nevyplynulo to ani z výpovede svedkov Q. Z. a O. H.. Rovnako
zo strany žalovaných nebolo preukázané, že by nebohá sama núkala žalovaného 1/ vypiť si. Žalovaný
2/ teda neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že nebohá bola priamym svedkom intoxikácie

žalovaného 1/ alkoholickým nápojom, pričom pri preukázaní tejto skutočnosti nemožno vychádzať iba
z tej domnienky, že nebohá žalovaného 1/ poznala a stretávala sa s ním. Súčasne pri stanovení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možností a majetkových pomerov škodcu, t.j. žalovaného v
1/, a teda prihliadal na skutočnosť, že je vyučený v odbore kuchár-čašník, pričom po výkone trestu
sa zamestnal iba prednedávnom. S poukazom na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Cdo 18/2016 zaviazal

žalovaných 1/ a 2/ na delené plnenie. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený
skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ust. § 11 a § 13 ods. 1-3, § 15 a § 427 ods. 1 Obč. zák., §
15 zák. č. 381/2001 Z.z., čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, výrok o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podanými odvolaniami napadli žalobcovia 1/-7/ a žalovaný 2/.

4. Žalobcovia 1/-7/, čo do VIII. zamietavého výroku, poukazujúc na odvolací dôvod uvedený v ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP (nesprávne skutkové zistenia). Súdu prvej inštancie vytýkajú, že im
priznal neprimerane nízku náhradu nemajetkovej ujmy, a to vzhľadom k závažnosti vzniknutej ujmy

s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré boli v konaní zistené a vzhľadom na všetky okolnosti, za
ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu ich osobnosti ako aj vzhľadom na trvalosť
a absolútnu neodčiniteľnosť tohto zásahu. Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-Eur pre
žalobkyňu 1/, ktorá bola matkou usmrtenej je neprimerane nízke. Pri žalobcovi 2/, ako otcovi usmrtenej
neexistuje žiaden dôvod, aby mu bola priznaná nižšia nemajetková ujma, ako žalobkyni 1/ - matke

usmrtenej. Pri žalobcovi 3/ bolo preukázané, že tragická smrť sestry zhoršila jeho zdravotný stav, s
ktorou mal intenzívny citový vzťah. Žalobcovia 4/ - 7/ mali s usmrtenou taktiež veľmi dobré a intenzívne
citovévzťahy,smrťsestryzasiahlanajmädoprávanasúkromnýarodinnýživotanarozvíjaniecitovýcha
rodinných väzieb s blízkou osobou. Rodina žalobcov bola súdržná. Nie sú dôvody na prípadné zníženienáhrady nemajetkovej ujmy pre spoluzavinenie usmrtenej, ktoré nebolo ani v trestnom ani civilnom
konaní preukázané. Ich nárok je plne krytý z PZP, preto nie je namieste prihliadať na pomery škodcu -
žalovaného 1/. Navrhli rozsudok v nimi napadnutej časti zmeniť a priznať im náhradu nemajetkovej ujmy

v pôvodne uplatnenej výške, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Súčasne uplatnili náhradu trov konania.

5. Žalovaný 2/, čo do I. až VII. vyhovujúcich výrokov týkajúcich sa jeho povinnosti zaplatiť žalobcom
náhradu nemajetkovej ujmy, ako i čo do IX. výroku o trovách konania, poukazujúc na odvolacie dôvody

uvedenévustn.§365ods.1písm.d/ah/CSP(inávadaanesprávneprávneposúdenieveci).Súduprvej
inštancie vytýka nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky premlčania, majúc za to, že nie je
žiaden legitímny ani spravodlivý dôvod na to, aby sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepremlčoval
v 2- ročnej subjektívnej premlčacej dobe na náhradu škody, ako to nakoniec predpokladá i § 15 ods. 2
zákon o PZP. Je neudržateľné, aby súd poukazoval na rozhodnutie NS SR, spred obdobia rozhodnutie
R 61/2018. Nárok žalobcov vzhľadom na dátum podania žaloby a dátum nehody, považuje žalovaný

2/ za premlčaný v 2- ročne subjektívnej premlčacej dobe podľa § 106 Obč. zák.. Rozsudok považuje z
dôvodu nevysporiadania sa s jeho argumentáciou o premlčaní nároku za nepreskúmateľný. Navrhol ho
v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu voči nemu zamietnuť. Súčasne uplatnil trovy konania.

6. Iné podania strán dané neboli.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359, § 76 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363

CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potrebyzopakovaťalebodoplniťdokazovanie(§383,§384CSP),postupombeznariadeniaodvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu a právnemu zástupcovi žalovaného 2/ aj
elektronickými prostriedkami minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že odvolaniam žalobcov 1/- 7/ a žalovaného 2/ nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
v merite veci je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

Iná situácia je pri súvisiacom výroku o trovách konania, kde boli splnené podmienky pre jeho zmenu
(§ 388 CSP).

8. Odvolací súd postupujúc podľa § 382 CSP vyzval sporové strany na vyjadrenie sa k možnej aplikácii
ust. § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. na prejednávanú vec.

9. Žalovaný 1/ trval na premlčaní nároku žalobcov. Žalovaný 2/ s aplikáciou zhora označených
zákonných ustanovení súhlasil. Žalobcovia do rozhodnutia odvolacieho súdu vyjadrenie nepodali.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanou inou vadou konania - nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdenie veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).12. Žalobcovia 1/ - 7/ súdu prvej inštancie vytýkajú nesprávne skutkové zistenia, ktoré sa odzrkadli v
podľa nich neprimerane nízkej výške nim priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

13. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, na ktorý poukazujú žalobcovia, je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Dôsledkomtohoje,žesúdberiedoúvahyskutočnosti,ktorézdôkazovnevyplynuli,alebonebolistranami
prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov

strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,

prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

15. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

16. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd
ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým

dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade
súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti

namietané žalobcami v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná
s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

17. Skutkové okolnosti prejednávanej veci dali jednoznačnú odpoveď na otázku v tom zmysle, že
žalobcovia 1/ - 7/ majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, otázkou, ktorú bolo potrebné zodpovedať

bolo, v akej výške.

18. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem a ich aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti
je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým
pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových rozporov. Podstatným je zmysel a účel právneho

predpisu.

19. Ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka patria k normám s relatívne
neurčitou hypotézou, t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je ustanovená právnym predpisom a ktoré takprenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám hypotézu právnej
normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Je teda na súde, aby z okolností konkrétnej
veci dospel k záveru, či určitá osoba má nárok na ochranu a ak áno, na akú, v akej výške. Rozhodnutie

súdu má pritom zodpovedať všeobecne prijímaným predstavám spoločnosti o spravodlivosti, zdravému
rozumu, aj zásade primeranosti, ktorá je vlastná európskej právnej kultúre.

20. Obsah práva na ochranu osobnosti upraveného v § 11 nadväzuje na komplex s Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného

osobnostného práva, konkretizujúc ho. Zo znenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že do rámca
všeobecnej úpravy ochrany osobnosti patrí aj právo na súkromie. Obsah práva na súkromný život, ktorý
je chránený, interpretoval v niektorých svojich rozhodnutiach, aplikujúc článok 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky súd pre ľudské práva. Podľa tohto súdu by bolo
príliš reštriktívnym limitovať tento pojem na „vnútorný kruh", v ktorom môže jedinec viesť svoj vlastný
život podľa svojich predstáv a úplne z neho vylúčiť svet do tohto kruhu nezahrnutý. Rešpektovanie

súkromného života musí taktiež zahŕňať do určitej miery aj právo vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými
ľudskými bytosťami (Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok vo veci Niemitz proti Nemecku zo
16.12.1992, sť.č. 13710/88).

21. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Vychádzajúc z citovaného
zákonného ustanovenia, obidve tieto východiská je potrebné vyhodnotiť kumulatívne.

22. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, aj keď je daná súdu možnosť autonómnej interpretácie veci,
ktorú má posúdiť keďže musí vychádzať z individuálnych okolností každej prejednávanej veci, ktoré

vyplynú zo skutkových zistení, je možné pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať
z názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 4Tdo 1402/2015 z
12.04.2016. Podľa tohto názoru súdu pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy treba vychádzať
z princípu proporcionality a zohľadňovať okolnosti tak na strane poškodeného (pozostalého) - najmä
intenzitu jeho vzťahu so zomretým, ich vek, otázku komplexnej existenčnej závislosti pozostalého od

usmrtenej osoby, či prípadné poskytnutie satisfakcie pozostalým, ako aj okolnosti na strane pôvodcu
ujmy - najmä jeho postoj k prejednávanej veci, dopad udalostí do jeho duševnej sféry a mieru zavinenia,
eventuálne spoluzavinenie usmrtenej osoby. Tvrdenie o preukázaní požadovaných skutočností je na
žalobcovi. Odvolací súd v tomto smere nemal žiadne pochybnosti o úprimnosti vyjadrení všetkých
žalobcov. Duševné útrapy spojené s prežívaním usmrtenia blízkej osoby je potrebné pre účely

stanovenia výšky náhrady posudzovať primárne z pohľadu obyčajného (priemerného) človeka a jej
prípadné zníženie alebo zvýšenie je možné odvinúť iba od okolností, ktoré sú v rámci trestného konania
riadne doložené a preukázané poškodeným. Názor vyplývajúci z tohto rozhodnutia je podľa odvolacieho
súdu, pri absencii konkrétne právnou normou definovaných kritérií akceptovateľný bez ohľadu na to,
že nejde o názor najvyššej súdnej autority Slovenskej republiky, ale autority iného členského štátu

Európskej únie, s ktorým má však Slovenská republika spoločnú históriu a príbuznú právnu úpravu. K
obdobným kritériám sa priklonil aj Ústavný súd Českej republiky v náleze I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015
(bod 53). Na druhej strane však treba poznamenať, že výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn.

I. ÚS 51/2014).

23. Z uvedeného teda vyplýva, že s tvrdením žalobcov 1/-7/ v odvolaní v časti namietaného nesprávne
zisteného skutkového stavu nemožno súhlasiť.

24. Žalovaný 2/ mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, čo zakladá inú vadu
konania, lebo súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho námietkou premlčania nároku žalobcov, v
dôsledku uplynutia 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 Obč.
zák. Súčasne mal za to, že vec v tejto otázke bola nesprávne právne posúdená, lebo nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy sa premlčuje v 2 - ročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1 Obč. zák.

a nie vo všeobecnej 3 - ročne premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák.

25. Ak žalovaný 2/ namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania,
ku tomu odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pododvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. /b CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a
nie pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné

odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

26. K samotnej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je
nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce

minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení veci
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto

námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody,
pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré ju čiastočne zamietol. Napokon polemika žalovaného 2/
o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru sama o sebe nie je presvedčivou
bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie v merite veci. Súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil.

28. Podľa § 100 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú

skôr, než zabezpečená pohľadávka.

29. Podľa § 101 Obč. zák. Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

30. Podľa § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

31. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky treba taktiež uviesť, že v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky bolo pod R 58/2014 publikované rozhodnutie
Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 194/2011, v zmysle ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.

32. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady nemajetkovej ujmy je podľa § 101
Obč.zák.viazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobiléhoporušiťalebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. 02.
2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). K usmrteniu blízkej osoby žalobcov došlo dňa 11.06.2016 a žaloba došla

súdu dňa 22.11.2018, teda nárok žalobcov premlčaný bezpochyby nie je.

33. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach (sp. zn. 8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo
223/2016) uviedol, že nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikujeaj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Preto niet rozumného dôvodu odchýliť sa od už

nateraz dostatočne ustálenej rozhodovacej praxe o premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v 3
- ročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa ust. § 101 Obč. zák., a nič na tom potom nemôže zmeniť ani
skutočnosť, že k ustáleniu názoru, že nárok na jej náhradu je krytý z PZP (v dôsledku eurokonformného
výkladu pojmu „škoda na zdraví"), došlo neskôr.

34. Z uvedeného teda vyplýva, že s tvrdením žalovaného 2/ v odvolaní v časti nepreskúmateľnosti
rozsudku a nesprávneho právneho posúdenia veci taktiež nemožno súhlasiť.

35. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v merite veci posúdil. Ako

už bolo vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolatelia nepredostreli relevantný argument
majúcisúvissprejednávanouvecou,ktorýbyboltakejpovahy,žebymoholpriniesťprenichpriaznivejšie
rozhodnutie.

36. Možno teda naproti námietkam odvolateľov uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivý
proces. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania odvolateľov, teda súd prvej

inštancie nerozhodol v súlade s ich právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu ich
základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu
na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

37. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci (I. - VIII. výrok) ako vecne správny potvrdil

38. Pokiaľ ide o IX. výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Výrok o nároku na náhradu
trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť

náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade
trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo 222/2016). Zásada

úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za

základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba" odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho

procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Nárok na plnú
náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku ( ku
tomu pozri napr. KS TT, sp. zn. 10Co 191/2017, KS PO, sp. zn. 12Co 53/2018 a Veľký komentár CSP,
C.H.Beck, str. 926).

39. Súd prvej inštancie síce správne priznal žalobcom plnú náhradu trov prvoinštančného konania
vychádzajúc z toho, že jej výška výlučne závisela od jeho úvahy, no vo výroku opomenul uviesť, že táto
plná náhrada patrí žalobcom iba z prisúdenej sumy. Navyše, ak ide o delený záväzok žalovaných 1/ a
2/, tí nemôžu byť na náhradu trov konania zaviazaní solidárne (napr. Krajský súd Trenčín, sp. zn. 5Co133/2016 z 15.03.2017, NS SR, sp. zn. 3Cdo 18/2016 z 22.06.2016. Preto odvolací súd postupom podľa
§ 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IX. o trovách konania tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.

40.Pokiaľideorozhodnutieotrováchodvolaciehokonaniavovzťahužalobcovia1/-7/ažalovaný2/.Ani
jedna zo strán so svojím odvolaním nepochodila. Odvolací súd tak aplikujúc ustanovenia § 396 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP žalobcom 1/ - 7/ a žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nemohol priznať.

41. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobcovia 1/ - 7/ a žalovaný
1/, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnému žalovanému 1/ v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
neúspešným žalobcom 1/-7/ v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného

zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

42. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).