Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoP/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3719203249
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3719203249.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v právnej veci navrhovateľky Z. X., narodenej
dňa XX.XX.XXXX, bytom X. G. G. H., F. XXXX/XXX, C. H. proti osobám, ktoré sú podľa návrhu povinné
platiť výživné 1/ M. X., narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/X, M., 2/ I. X., narodenému dňa
XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, M., 3/ D. U., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, C. H.,

zastúpenej I.. D. W., advokátom so sídlom X. X/X,C. H., 4/ S. N., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom I.
81X/XXX,C.H.,5/Y.W.,narodenejdňaXX.XX.XXXX,bytomR.XXXX/XX,C.,R.Y.ourčenievýživného,
na odvolanie D. U., bytom M. XXXX/XX C. H., proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 9. júna 2020, č. k. 4Pc/19/2019-96 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 7.460,16 eur zastavil, vo zvyšku
návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom (po čiastočnom späťvzatí návrhu)
domáhala voči svojim deťom určenia vyživovacej povinnosti zo strany každého z nich vo výške 20,- eur

mesačne.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že navrhovateľka je biologickou
matkou M. X., I. X., D. U., S. N. a Y. W.. Všetky deti navrhovateľky sú plnoleté a sú schopné samostatne
sa živiť. Navrhovateľka žije sama v X. už od roku 2002, je invalidná, v minulosti
poberala invalidný dôchodok, ktorý sa v súčasnosti považuje za dôchodok starobný, ktorý predstavuje

jej jediný príjem vo výške 303,60 eur mesačne. Z tohto príjmu navrhovateľka priamo dostáva len sumu,
ktorá predstavuje 25 % životného minima (sumu 52,55 eur), z ktorej hradí lieky, hygienické potreby,
kaderníčku, pedikérku, poplatky za prevoz sanitkou a drobné nákupy. Zvyšok jej dôchodku ide na
pokrytie výdavkov na zaplatenie sociálnych služieb, ktoré sú jej v X. poskytované. Zvyšok dôchodku
však nepokrýva výdavky na zaplatenie poskytovaných sociálnych služieb a tak narastá nedoplatok
navrhovateľky voči X., pričom k 31.10.2019 mala navrhovateľka voči X. nedoplatok vo výške 7.411,81

eur. Navrhovateľka tak nemá dostatočný príjem, ktorý by dokázal pokryť jej základné výdavky súvisiace
s jej pobytom a poskytovaním sociálnych služieb, na ktoré je vzhľadom na svoj vek a zdravotné
postihnutie, odkázaná.

3. V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázané, že navrhovateľka mala svoje deti v starostlivosti
len do určitého času. Po rozvode so svojim manželom bola vtedy maloletá S. zverená do starostlivosti

otca navrhovateľky J. D., D. bola dňa 28.02.1985 umiestnená do detského domova v C., na základe
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 15.06.1987, č. k. P 132/86 - 10, boli odobratéaj ostatné deti navrhovateľke - vtedy maloletí I. (nebohý), M., I. a Y., ktorí boli umiestnení do ústavnej
starostlivosti, nebohý I. bol následne dňa 24.08.1987 zverený do starostlivosti svojej sestry D., Y.
bola dňa 18.04.1989 zverená do starostlivosti manželov Y. z C.. Žiadne z detí sa už do starostlivosti

navrhovateľky nevrátilo. Odobratie deti zo starostlivosti matky (navrhovateľky) bolo v roku 1987
odôvodnené nevhodným správaním sa navrhovateľky (alkoholizmus, ktorý praktizovala aj so svojim
vtedajším druhom) a absolútnym nezáujmom o jej vtedy maloleté deti. Podľa vyjadrenia všetkých v
súčasnosti žijúcich detí navrhovateľky sa táto o nich nikdy riadne nestarala, neposkytovala im opateru,
rodinné zázemie a materinskú lásku. Uviedli, že celé detstvo prežili v ústavnej starostlivosti (okrem

Y.), pričom navrhovateľka ich nikdy nenavštívila a neprejavovala o nich žiaden záujem, čo pretrváva
až do súčasnosti. Deti navrhovateľky zároveň uviedli, že nemajú vedomosť o tom, že by táto niekedy
prispievala na ich výživu, hoci na to bola zaviazaná súdnymi rozhodnutiami.
4. Na základe zistených skutočností mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade je dôvodné
nepriznať navrhovateľke výživné od jej zaopatrených a plnoletých detí, nakoľko priznanie výživného
by sa priečilo dobrým mravom. Navrhovateľka si preukázateľne neplnila svoje rodičovské povinnosti

voči ku vtedy maloletým deťom. Neplnenie si rodičovských povinnosti a celkovo nevhodné správanie sa
navrhovateľky voči svojim deťom prerástlo až do takých rozmerov, že súd jej musel maloleté deti odobrať
a umiestniť ich do ústavnej starostlivosti. Navrhovateľka svoj postoj k deťom nikdy nezmenila a nesnažila
sa napraviť svoje správanie a prevziať za svoje deti zodpovednosť. O tieto až do súčasnosti neprejavuje
žiaden záujem a spomenula si na nich až teraz, keď potrebuje peniaze na svoju opateru. Správanie

navrhovateľky voči svojim deťom tak bolo počas obdobia, kedy boli maloletí a svoju matky
najväčšmi potrebovali, nesporne nemorálne a v rozpore so všetkými pravidlami rodinných vzťahov. Deti
navrhovateľky sa museli počas svojho života zaobísť bez jej akejkoľvek pomoci, odkázaní len sami na
seba. Nie je tak možné od nich teraz spravodlivo žiadať, aby sa postarali oni o svoju matku. Preto súd
návrh navrhovateľky v časti, v ktorej ho táto sama nevzala späť, zamietol. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ust. § 66, § 67 ods. 1, § 75 Zákona o rodine, o čiastočnom späťvzatí rozhodol podľa § 29
ods. 1, 3 CMP.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, keď konštatoval, že v danom prípade žiadala o náhradu
trovu konania dcéra navrhovateľky D. U.. Aj keď v danom prípade by sa mohlo javiť ako spravodlivé

priznať D. U. náhradu trov konania, súd prihliadol aj na iné skutočnosti v konaní zistené. Predovšetkým
na to, že navrhovateľka je objektívne nemajetná, invalidná, poberá len starobný dôchodok a je odkázaná
na poskytovanie sociálnej služby v X.. To sú nakoniec aj dôvody, pre ktoré navrhovateľka žiadala určiť
v jej prospech vyživovaciu povinnosť od svojich detí. Nepriznanie náhrady trov konania D. U. je tak
odôvodnené dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v zdravotnom stave navrhovateľky

(invalidita) a v jej sociálnych (odkázanosť na sociálnu službu) a majetkových pomeroch (nemajetnosť).
Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania teda neaplikoval § 55 CMP a o trovách konania rozhodol v
zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote čo do výroku o trovách konania podala odvolanie

D. U. ako jedna z osôb povinná platiť výživné a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že jej prizná náhradu trov konania vo výške 100 % a
prizná jej náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie o trovách konania považovala za nesprávne
a nezákonné, nakoľko súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania nesprávne a
neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1CMP), uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b),

d), f), g), h) CSP. Uviedla, že navrhovateľka podala na súd návrh zrejme bezúspešný, čoho si musela byť
vedomá, nakoľko pre rozpor s dobrými mravmi nemá nárok na výživné od svojich detí, nakoľko sa o nich
nestarala, zanedbávala ich výchovu a výživu v príkrom rozpore s morálkou a dobrými mravmi. Už v roku
2006 ju navrhovateľka s obdobným návrhom prostredníctvom X. H. C. H. oslovila, na ktorý reagovala
tak, že nie je možné z jej strany platiť výživné pre rozpor s dobrými mravmi, opakované stanovisko

zaujala i v roku 2018. Vytýkala súdu prvej inštancie skutočnosť, že o trovách konania rozhodol podľa § 52
CMP bez toho, aby aplikoval ust. § 55 CMP, preto považuje jeho rozhodnutie o náhrade trov konania za
nesprávne. Dôvodila, že súd prvej inštancie nemal ničím preukázané majetkové pomery navrhovateľky
ani jej odkázanosť na poskytovanie sociálnych služieb, ani jej invaliditu, nevykonal žiadne dokazovanie,
naopak, bolo preukázané, že navrhovateľka za svojho aktívneho života nadmerne požívala alkoholické

nápoje, riadne nepracovala, nestarala sa o deti, o domácnosť, čím sa pričinila, že jej vznikol nárok na
starobný dôchodok v nižšej výmere. Navrhovateľka je členkou spolku G. N., ktorí sa zbavujú podľa
svojich regúl svojich majetkov. Napriek tomu, že navrhovateľka nemá finančné prostriedky, využíva
služby pedikérky, kaderníčky, čo si ona zo svojich príjmov dovoliť nemôže. Vytýkala súdu prvej inštancie,že prihliadal na majetkové pomery navrhovateľky a na jej majetkové pomery neprihliadal, pričom nárok
na náhradu trov konania jej vznikol i v súvislosti s čiastočným späťvzatím. Za spravodlivé považovala,
aby súd aplikoval ust. § 55 CMP a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, čo

súd sám konštatoval, že sa javí byť spravodlivé . Napriek tomu jej náhradu trov konania nepriznal,
čím vec nesprávne právne posúdil. Ďalej uviedla, že má nárok na spravodlivý súdny proces nielen vo
vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, ale aj vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania, pričom za
situácie, že navrhovateľka si bola dobre vedomá svojej zrejmej neúspešnosti podaného návrhu, ako aj
vzhľadom na okolnosti prípadu vo veci samej, pociťuje ako nespravodlivé nepriznať jej náhradu trov

konania. Poukázala na svoje nepriaznivé osobné a majetkové pomery a považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie preto za neprimeranú tvrdosť voči nej. Tvrdila, že v súvislosti s čiastočným späťvzatím
návrhu o zaplatenie sumy 7.460,16 eur (voči nej vo výške 1.492,03 eur) nie je možná aplikácia ust. §
52 CMP, ale ust. § 256 ods. 1 CSP. Navrhovateľka procesne zavinila zastavenie konania v tejto časti
a neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktorú by sa nemalo ust. § 256 ods. 1 CSP
aplikovať a nepriznať jej náhradu trov konania. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3MCdo/5/2006 a konštatovala, že pri aplikácií ust. § 257 CSP je potrebné prihliadať na pomery všetkých
účastníkov konania a zohľadniť tak dopad rozhodnutia o trovách konania najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. Ďalej poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo/2/2008,
sp. zn. 6MCdo/5/2011, sp. zn. MCdo/14/99, 2MCdo/17/2009, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 147/08, sp. zn. I. ÚS 469/2013. Dôvodila, že je na invalidnom dôchodku, je vdova, žije sama a jej

príjmy v súčasnosti predstavujú invalidný dôchodok vo výške 309,60 eur a vdovský dôchodok v sume
66,20 eur a invalidný dôchodok v sume 1.214,- Kč (cca 44,- eur), jej mesačné príjmy predstavujú sumu
420,-eur.Ztýchtopríjmovplatízaužívaniebytusumu115,-eur,zaelektriku25,-eur,plyn6,-eur,káblová
TV 7,- eur, internet 13,- eur, mobil 10,- eur. Má vážne zdravotné problémy, trpí osteoporózou 4. stupňa,
má coxatrózu ľavého bedrového kĺbu 4. stupňa, totálnu endoprotézu pravého bedrového kĺbu,

skrátenú pravú nohu, zošróbovanú chrbticu, je alergik, má urologické problémy, problémy so zrakom
- nosí dioptrické okuliare, dvakrát sa podrobila operácií chrbtice, je odkázaná na pomoc druhej osoby.
V súvislosti s jej zdravotným stavom má výdavky na lieky cca 100,- eur mesačne a tiež má výdavky
spojené s cestovaním na rôzne kontroly a vyšetrenia k špecializovaným lekárom v F., v H., v H., v C.
H.. Okrem toho musela investovať do prerobenia svojho bytu v súvislosti so zdravotným stavom, na čo

čerpala úver v sume 900,- eur, ktorý spláca po 50,- eur mesačne. Má tiež bežné výdavky
na domácnosť, ošatenie, stravu a podobne. Vzhľadom na svoj zdravotný stav, ako i skutočnosť, že nie
je znalá práva a nemôže sa zúčastňovať pojednávaní, si musela zvoliť právneho zástupcu na svoje
zastúpenie. Na preukázanie svojich tvrdení predložila listinné dôkazy.

7. Odvolanie bolo doručené ostatným účastníkom tohto súdneho konania, ďalšie písomné vyjadrenia
k veci podané neboli.

8. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o

trovách konania je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol účastníkmi konania spochybnený vo výroku, ktorým bolo v časti
konanie zastavené a vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku zamietnutý. V týchto výrokoch rozsudok
súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol výlučne výrok o trovách konania.
11. V danej veci sa navrhovateľka voči svojim plnoletým deťom domáhala s poukazom na ust. § 66 a
§ 67 ods. 1 Zákona o rodine výživného jednak vo výške 20,- eur mesačne od každého
dieťaťa, jednak zaplatenia nedoplatkov za úhrady za jej poskytnuté sociálne služby v celkovej výške

7.460,16 eur. Konanie v časti o zaplatenie 7.460,16 eur bolo v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu
zastavené a vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý.

12. Súd prvej inštancie v danej veci na konanie aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 52
CMP, keď dospel k záveru, že v danej veci nie je možné aplikovať ust. § 55 CMP vzhľadom na pomery

navrhovateľky.

13. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.14. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

15. V citovanom ustanovení § 52 CMP je formulovaná generálna klauzula, ktorá vychádza z
predpokladu, že žiaden z účastníkov konania podľa tohto procesného predpisu nemá nárok na náhradu
trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Prelomenie uvedenej generálnej klauzuly z hľadiska
výnimočnosti je možné v zmysle citovaného ustanovenia § 55 CMP. Aplikácia citovaného zákonného

ustanovenia je možná iba v prípade, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu
spravodlivé. Predmetné ustanovenie predstavuje tzv. materiálny korektív, čo správne konštatoval i súd
prvej inštancie, predstavuje tak výnimku zo všeobecného pravidla, ktorá musí byť náležite odôvodnená,
pričom predpokladom je, že účastník konania alebo iná osoba uplatnila nárok na náhradu trov konania
a nejde o konanie podľa § 53 CMP. Pokiaľ došlo k uplatneniu nároku na náhradu trov konania a súd
dospeje k záveru, že sú tu okolnosti, s ohľadom na ktoré je spravodlivé náhradu trov konania priznať,

má na túto skutočnosť účastníka, ktorý má byť zaviazaný na náhradu trov konania, vopred upozorniť a
dať mu priestor na predstavenie prípadných opačných argumentov. Pri hodnotení kritéria spravodlivosti
pri aplikácií citovaného zákonného ustanovenia súd musí prihliadať jednak na okolnosti prejednávanej
veci a jednak ako kritérium zohľadniť osobné a majetkové pomery účastníkov.

16. V danej veci je možné dať za pravdu odvolateľke , že z okolností prejednávanej veci by sa ako
spravodlivé javilo, že aplikácia ust. § 55 je dôvodná vzhľadom na dôvody podania návrhu, ako i
okolnosti celého prípadu. Nie je však možné obísť druhé kritérium pre aplikáciu citovaného zákonného
ustanovenia , a to súčasné pomery navrhovateľky, ktorá je invalidná, jej jediným príjmom je dôchodok
vo výške vo výške 303,60 eur , je odkázaná na starostlivosť v X. , jej dlhy voči X. H. (čo bol nepochybne

i dôvod podania návrhu vo veci samej) , teda prihliadnuť na jej zdravotný stav, ako i na jej nemajetnosť.
Za týchto okolností v danej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
aplikácia ust. § 55 CMP v danej veci nebola dôvodná a správne súd prvej inštancie v danej
veci aplikoval generálnu klauzulu v zmysle ust. § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

17. Pokiaľ odvolateľka poukazovala na svoje nepriaznivé zdravotné, majetkové a finančné pomery,
odvolací súd môže len konštatovať, že totožné pomery sú na strane navrhovateľky, a preto nemohol iba
v pomeroch odvolateľky vzhliadnuť dôvod k aplikácií mimoriadneho ustanovenia § 55 CMP, na ktorého
aplikáciu neboli splnené požadované predpoklady.

18. Pokiaľ sa odvolateľka domáhala v súvislosti s čiastočným späťvzatím návrhu aplikácie ust. § 256
ods. 1 a § 257 CSP, odvolací súd môže len konštatovať, že v danej veci sa navrhovateľka domáhala
určenia vyživovacej povinnosti zo strany detí k nej ako k ich matke, a to v súvislosti s bežným výživným,
ako i s jej dlhom za služby sociálnej starostlivosti, na ktorú je odkázaná a na ktorú nemá dostatok

finančných prostriedkov (výživné do minulosti). Nešlo o nárok zariadenia poskytujúceho sociálne služby
navrhovateľkeprotijejdeťom.PretovdanejveciprichádzaladoúvahyibaaplikáciaustanoveníCivilného
mimosporového poriadku, ktoré na konanie o výživnom zo strany plnoletých detí pre svojich rodičov
dopadajú, aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku v odvolateľkou navrhovanom rozsahu
nebola dôvodná.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách prvoinštančného
konania potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Uznesenie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).