Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/40/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818203493
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3818203493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Y. M., bytom P., N. cesta XXXX/XA/
XXX, proti žalovanej U. F., bytom P., N. cesta XC/XXX, o zaplatenie sumy 1.700,- eur a bolestného, na
odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. decembra 2019, č.
k. 4C/22/2018-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie s a o d m i e t a .

Žiadna zo strán sporu n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a vyslovil, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke

ustanoveniami § 657 Občianskeho zákonníka, § 420 a § 444 Občianskeho zákonníka. Súd mal z
vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca ako dlžník uzatvoril s Poštovou bankou ako
veriteľom zmluvu o úvere dňa 27.08.2012. Uzavretie tejto zmluvy o úvere však nie je dôkazom o
vzniku zmluvného záväzkového vzťahu medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou
založenou zmluvou o pôžičke. Zmluva o pôžičke nemá zákonom predpísanú formu a môže byť uzavretá
aj ústne. Žalovaná popiera svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke uzavretej so žalobcom, týkajúcej sa

sumy 1.700,- eur. Ak žalobca žiada vrátiť sumu 1.700,- eur, má bremeno tvrdenia, že so žalovanou
ako dlžníkom uzatvoril zmluvu o pôžičke a poskytol jej finančné prostriedky v tejto výške a žalovaná
nezaplatila dlh riadne a včas. Teda žalobca ako veriteľ môže byť v spore úspešný len vtedy, ak vie svoj
nárok aj preukázať. Na veriteľovi je dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o
pôžičke. Ak žalovaná popiera uzavretie zmluvy, je na žalobcovi, aby preukázal, v tomto prípade pri ústne
uzatvorenejpôžičkebezprítomnostitretíchosôbinýmidôkaznýmiprostriedkami,žestranytakútozmluvu
uzatvorili. Žalobca na svoje tvrdenie nepredložil a nenavrhol žiaden iný dôkaz a neuniesol dôkazné

bremeno,apretonemoholbyťvkonaníúspešný,apretosúdjehožalobuzamietol.Žalobcompredložené
dôkazy nepreukazujú jeho tvrdenie o uzavretí zmluvy o pôžičke. Súd tiež dodáva, že s poukazom na
odôvodnenie rozhodnutia, ktorým je rozsudok pod sp. zn. 15C/41/2014, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 24.01.2015, žalobca nevedel vysvetliť, z čoho konkrétne pozostáva žalovaná suma, kedy a v akom
rozsahu sa mala žalovaná obohatiť na jeho úkor, nepreukázal vznik akéhokoľvek záväzku na strane
žalovanej, či už zo zmluvy alebo z bezdôvodného obohatenia, prípadne na základe inej skutočnosti.

Pokiaľ prostriedky zo zmluvy o úvere boli preúčtované na účet žalobcu, neznamená, že by s nimi
disponovala žalovaná neoprávnene a že sa na jeho úkor obohatila. Rôzne výbery v hotovosti v období
spolužitia účastníkov toto nepreukazuje. Ak žalobca tvrdil, že so žalovanou neboli dohodnutí, kedy musumu 1.000,- eur a 700,- eur vráti a v súvislosti s ním tvrdenú zmluvu o pôžičke mu povedala, že mu vráti,
ale nepovedala dokedy, resp. mu povedala, že mu ich vráti a nepovedala, kedy mu peniaze vráti, súd
dodáva, že žaloba žalobcu nie je dôvodná ani s poukazom na § 564 OZ, kedy čas plnenia bol ponechaný

na vôli dlžníka. V takomto prípade sa žalobca nemôže domáhať plnenia, ale určenia času plnenia pred
súdom. Súd však zdôrazňuje, že žalobu zamietol preto, lebo žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie, že medzi ním ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola uzavretá zmluva o pôžičke,
z ktorej by vznikol záväzok žalovanej voči žalobcovi v žalovanej výške. Ďalej si žalobca uplatnil nárok
aj na náhradu za bolesť v súvislosti s ublížením na zdraví a v tejto časti posudzoval súd prvej inštancie

jeho nárok v súlade s ustanoveniami § 420 a § 444 OZ. Žalovaná mu mala ublížiť na zdraví niekedy v
januári 2013 tak, že ho kopla do zadku, udrela fľašou po hlave. Pri tomto incidente boli doma len sami
dvaja. Z lekárskej správy MUDr. Imrichovej vyplýva, že žalovaný navštívil jej ambulanciu 14.01.2013,
kedy jej uviedol, že 13.01.2013 bol napadnutý svojou partnerkou, ktorá ho bila fľašou po hlave a tĺkla
ho opätkom do hlavy, bol nakopnutý do zadku. Žalobca navštívil neurológa MUDr. Gajdoša, kde opäť
uvádzal,žebolzbitýpriateľkouaodvtedytrpínabolestihlavy.Zlekárskejsprávyortopédavyplývaudanie

žalobcu o bolestiach a tŕpnutí od kopnutia známou osobou. Žalobca nepredložil posudok o bolestnom.
Žalovaná tvrdila, že žalobcovi nespôsobila žiadnu škodu na zdraví, poprela, že by mu v januári rozbila
hlavu alebo ho udrela fľašou po hlave, alebo niečím iným, alebo že by ho kopla do zadku. Tvrdila, že
mu nikdy neublížila na zdraví. Nevie, ako došlo k poškodeniu na zdraví, nevie, kto žalobcovi ublížil,
nevie si vysvetliť poranenia žalobcu v danom čase, teda v januári 2013. Keď spolu žili, nemal žiadne

problémy s konečníkom, s hlavou, ani s kolenom. Základnými predpokladmi pre vznik občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi
porušením právnych povinností a škodou a zavinenie. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii
takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Pri škode na zdraví sa jednorázovo

odškodňujú bolesti. Medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku.
Zavinenie má charakter subjektívny, je psychickým stavom škodcu k protiprávnemu úkonu. Zavinenie
môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné. Prvé tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu musia
byť preukázané poškodeným. Žalobca ako poškodený musí preukázať protiprávne konanie, ak žaluje
žalovanú. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda mu vznikla a aký je jej rozsah. Ak

tvrdenia žalobcu a žalovanej nie sú zhodné, pretože žalovaná popiera tvrdenia žalobcu, že mu spôsobila
poškodenie na zdraví, je na žalobcovi, aby dokázal to, čo tvrdí. Žalobcom predložené dôkazy, lekárske
správy, príjmový pokladničný doklad, by mohli svedčiť o poškodení na zdraví žalobcu, ale nepreukazujú,
že žalovaná konala proti žalobcovi tak, že mu vznikla škoda na zdraví, nepreukazuje existenciu príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Žalobca na svoje tvrdenia nepredložil,

nenavrholaneoznačilžiadeninýdôkaz,pretonemoholbyťvkonaníúspešnýpreneuneseniedôkazného
bremena. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, kedy žalovaná mala
úspech vo veci v plnom rozsahu. Nárok na náhradu trov konania si neuplatnil, a preto rozhodol súd tak,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý poukazoval na tú skutočnosť, že so
žalovanou žil od roku 2012 do roku 2013. Uviedol, že je skutočnosťou, že brala z viacero bánk pôžičky,
splácala ich z jeho peňazí a z jeho dôchodku. Stále ho okrádala, ublížila mu na zdraví na celý život. V
Kešovke mala veľké dlhy, všetko zatajila.

3. Na výzvu súdu prvej inštancie, žalobca odvolanie doplnil tým spôsobom, že v prejednávanej veci sa
jedná o sumu 1.700,- eur s 28 %-tným úrokom a 35 %-tným úrokom od roku 2012 do roku 2019 do
novembra, teda celková dlžná suma je 60.000,- eur. Žiada touto cestou bolestné vo výške 10.000,- eur
z toho, čo ho kopla, má na kĺbe, na nohe roztrhané vlásočnice a cievy, a kým bude žiť, bude do konca
života žobrák. Žalovaná sa mu do očí smeje, nadáva mu do debilov, že je blázon a že peniaze neuvidí,

keď sa roztrhne. Týmto žiada súd, aby to šlo cestou súdnemu exekútorovi.

4. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá uviedla, že žalobcu spoznala cez inzerát v roku
2011, na ktorý mu odpísala. Po zoznámení nadviazali vzťah, začali spolu žiť. V roku 2013 vo februári
od nej odišiel z dôvodu ukončenia ich vzťahu. Prvý súd ohľadom financií prebehol v roku 2014, na

ktorom ju žalobca obvinil, že mu dlžila finančné prostriedky. Obvinil ju aj z ublíženia na zdraví a chcel
vyplatiť odškodné 10.000,- eur. Nie je si vedomá toho, že by žalobcovi ublížila ako po fyzickej stránke,
a čo sa týka finančných prostriedkov, nie je žalobcovi dlžná žiadne finančné prostriedky. V čase, keď
spolu tvorili pár, jej dával 150,- eur na nájom a stravu s tým, že v roku 2012 bol hospitalizovaný napsychiatrickom oddelení v Bojniciach. Jej príjem v tom čase bol 350,- eur invalidný dôchodok a zároveň
popri dôchodku pracovala a poberala 300,- eur výplatu. Preto je zrejmé, že finančné prostriedky žalobcu
pre život nepotrebovala. Žiadala, aby bol rozsudok zrušený.

5. Na výzvu súdu prvej inštancie následne žalovaná reagovala tak, že s rozsudkom súdu prvej inštancie
súhlasí.

6. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca, ktorý uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom súdu prvej

inštancie, pričom celková dlžná suma je 80.000,- eur.

7. Žalovaná opätovne na vyjadrenie žalobcu nereagovala.

8. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

9. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ňu poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol, keď návrh žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena zamietol.

11. Súd prvej inštancie, opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia, tieto správne vyhodnotil a vyvodil

z nich správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že dôvodom
zamietnutia žaloby bol právny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom.
Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ustanovenia civilného sporového poriadku stanovujú dôkaznú povinnosť

účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenie, pričom iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké
následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no

hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že
tvrdením účastníka nie je preukázané, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré sú vykonané bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

12. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti účastníkom
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti, je rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,

potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil, a ktorá nevyšla
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre účastníka väčšinou za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné

skutočnosti, teda rozhodujúce skutočnosti sú určované hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, teda okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, a jednak nositeľa dôkazného bremena.13. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanou uzavrel zmluvu o peňažnej
pôžičke, túto pôžičku jej reálne poskytol, a že žalovaná z nej časť nevrátila. Z tohto bremena tvrdenia
mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné

poskytnutie. Tieto skutočnosti však žalobca v prejednávanej veci nepreukázal. Jediná skutočnosť, ktorá
bola v konaní nesporná, bolo tvrdenie žalobcu v tom smere, že mu bol poskytnutý úver z Poštovej
banky spolu vo výške 1.700,- eur, ktorý aj splácal. Ďalšie tvrdenie, že tieto finančné prostriedky poskytol
ako pôžičku žalovanej, sa v konaní nepodarilo preukázať a toto jeho tvrdenie zostalo len v rovine
nepreukázaného a ničím nepodloženého tvrdenia, nakoľko žalovaná túto skutočnosť poprela, žalobca

žiaden iný dôkaz nenavrhol, ani súdu neposkytol, a preto v konečnom dôsledku nebolo preukázané, že
medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy o pôžičke, a preto v tejto časti bola
správne žaloba zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena.

14. Rovnako správny bol procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že ani v ďalšej
časti žaloba dôvodná nebola, nakoľko v tejto časti si žalobca uplatňoval náhradu škody voči žalovanej

za bolesť, ktorú mu mala údajne žalovaná spôsobiť tým spôsobom, že ho udrela fľašou po hlave, kopla
ho do zadku, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na bolestné. Rovnako v tomto smere žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by ku škodovej udalosti došlo tým spôsobom, ako tvrdil v žalobe.
Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že pri návšteve lekárov popísal skutkový stav tak, ako ho tvrdil v
danej žalobe, pretože sa jedná o ničom nepodložené tvrdenia len samotného žalobcu, pričom za stavu,

kedy pri údajnom incidente boli len žalobca so žalovanou, žalovaná tvrdenie žalobcu poprela, neboli v
prejednávanej veci splnené základné podmienky pre uplatnenie si nároku z náhrady škody tak, ako to
správne popísal súd prvej inštancie v rozsudku, na ktorý vo zvyšnej časti odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje. Preto aj v tejto časti bola správne žaloba zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledku dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, dostatočne sa vysporiadal
s námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní, a preto odvolací súd nepovažoval tieto námietky za
opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že je potrebné odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej
inštancie odmietnuť podľa § 386 písm. a) CSP ako oneskorene podané z dôvodu, že rozsudok súdu
prvej inštancie bol žalovanej doručený dňa 24.01.2020, odo dňa nasledujúceho jej začala plynúť 15-
dňová lehota na podanie odvolania a posledným dňom na podanie odvolania bol 10.02.2020. Žalovaná
v prejednávanej veci podala odvolanie voči rozsudku dňa 10.03.2020, teda po zákonom stanovenej 15-

dňovej lehote na podanie odvolania voči danému rozsudku, a preto bolo jej odvolanie odmietnuté.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, kedy obe strany sporu boli v odvolacom konaní čiastočne úspešné
s tým, že žalovaná by mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v

časti, kde bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie a žalobca bol úspešný vo vzťahu k odmietnutiu
podania žalovanej, a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).