Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. jún 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/77/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416203480
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416203480.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: N. U. U..G..C.., N. XX XXX
XXX, T. XX, X., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej:
o N. D., V. T. XX, X., o zaplatenie 2.296,97 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17.10.2017, č.k. 10C/82/2016-72, v spojení s dopĺňacím

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.10.2018, č.k. 10C/82/2016-108, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej zamietajúcej
časti a v časti náhrady trov celého konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.10.2017, č.k. 10C/82/2016-72, zastavil konanie v časti o
zaplatenie istiny vo výške 410,82 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% p.a. od 16.03.2016 do

zaplatenia(výrokI.),priznalžalovanejvočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavzastavujúcejčastiv
rozsahu 100% (výrok II.), rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením
vydanýmvyššímsúdnymúradníkompoprávoplatnostirozhodnutia(výrokIII.),uložilžalovanejpovinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 378,42 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 16.03.2016 do
zaplatenia (výrok IV.), priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 79,94%
(výrok V.) a rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným

vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia (výrok VI.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa zaplatenia žalovanej sumy 2.296,97 eura s
príslušenstvom domáhal titulom nesplateného revolvingového úveru na základe zmluvy o vydaní a
používaní kreditnej platobnej karty VUB, a.s. (právneho predchodcu žalobcu).

3. Nakoľko žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.10.2017 zobral žalobu čiastočne späť, súd prvej
inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 410,82 eura s úrokom z omeškania 8 % p.a. od
16.03.2016 do zaplatenia zastavil a v tejto zastavujúcej časti priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu

(Všeobecná úverová banka, a.s.) uzatvoril so žalovanou dňa 21.07.2011 zmluvu o vydaní a používaní
kreditnej platobnej karty VUB, a.s. na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť
žalovanejkreditnúkartu,kuktorejviedolúčetč.XXXXXXXX.Nazákladetejtozmluvyprávnypredchodca
žalobcu poskytol žalovanej revolvingový úver vo výške úverového rámca 900 eur, ktorý žalovaná čerpala
prostredníctvom úverovej karty. Vzhľadom na charakter revolvingového úveru, ktorý je opakovateľný
úver, počet splátok nebolo možné v zmluve vopred dohodnúť. Žalovaná sa zaviazala v zmluve zaplatiť

aj úroky z poskytnutého úveru vo výške aktuálne platnej mesačnej úrokovej sadzby v okamihu splátky
úveru, v ktorej je obsiahnutá (v jednotlivých splátkach sú zahrnuté zmluvne dohodnuté úroky, príslušnáčasťúverovejistiny)apoplatkyzaslužbypodľasadzobníka.Vzhľadomnacharakterúverunebolomožné
v zmluve uviesť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, pretože sa úver čerpá a dopĺňa na základe
vôle žalovaného a tým sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. Výška mesačnej splátky bola

dohodnutá vo výške 30 eur. Keďže bola žalovaná v omeškaní s úhradou svojho záväzku bola vyzvaná
listom zo dňa 05.03.2013 k splateniu celého zostatku úveru.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú,
do akej miery možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Z uvedeného však nevyplýva, že by

výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a že by nepodliehala žiadnemu
obmedzeniu. Poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmie byť výkon práv
a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi; neprimeranou
a odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov dojednaná v zmysle § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru obvyklú v dobe ich dojednania, s
prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov a pôžičiek

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.04.2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011).

6. Ďalej uviedol, že úroková miera dojednaná v predmetnej veci podstatne prevýšila obvyklú úrokovú
mieru, a preto je takéto dojednanie absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39
Občianskeho zákonníka; v dôsledku neplatnosti nemožno úroky ďalej moderovať, čím sa tak stal

poskytnutý úver bezúročný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/114/2014, v zmysle ktorého pokiaľ výška zmluvných úrokov
prevýši priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100% oproti priemeru úrokov (v tom
čase 12,67% ročne), je netolerovateľná za žiadnych okolností, pričom takto dohodnuté úroky nemožno
ďalej moderovať a treba takúto dohodu považovať za absolútne neplatnú.

7. Na uvedenom základe súd prvej inštancie s poukazom na § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4 písm.
a), b), § 52a ods. 1, § 497, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 3 ods.
3, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. zaviazal žalovanú na zaplatenie 378,42
eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 16.03.2016 do zaplatenia.

8. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalobca pôvodne
žiadal uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť mu istinu 2.296,97 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie
mu priznal 378,42 eura s príslušenstvom. Čistý pomer úspechu vo veci žalobcu v tejto časti predstavuje
79,24%, v ktorom rozsahu mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania.

9. Súd prvej inštancie následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.10.2018, č.k. 10C/82/2016-108, doplnil
rozsudok zo dňa 17.10.2017, č.k. 10C/82/2016-72, o výrok, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy
1.507,73 eura zamietol.

10. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že odôvodnenie doplneného výroku je obsiahnuté v
odôvodnení rozsudku zo dňa 17.10.2017, č.k. 10C/82/2016-72. Ďalej uviedol, že strany sporu uzatvorili
zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení
s § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Neobsahuje však údaj o dobe trvania

zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú výšku a
konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, údaj o výške, počte a
termínochsplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,prípadnéporadie,vktoromsabudúsplátkypriraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. f), g) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch). Určenie výšky mesačnej

splátky 30 eur nepovažoval súd prvej inštancie za súladné s § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch, nakoľko významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný
otom,koľkozktorejsplátkypripadánaistinu,úrokyainépoplatkyposkytnutéhoúveruamaltakmožnosť
vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov; nakoľko
žalobca neuviedol spotrebiteľovi pri podpise zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité

na úhradu jednotlivých nárokov, nemožno takýto postup žalobcu považovať za súladný so zákonom o
spotrebiteľských úveroch.11. Napokon súd prvej inštancie podotkol, že na vyššie uvedenom nič nemení ani rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie z 09.11.2016 vo veci C 42/2015, ktorý vykladá jedine a výlučne právo Európskej
únie a nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V predmetnom rozsudku Súdny

dvor poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie poukázal aj na samotné znenie predmetného rozsudku,
podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere

na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené
v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť

rozsah svojho záväzku. Zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l)
zákona o spotrebiteľských úveroch bolo preto podľa názoru konajúceho súdu potrebné vyhodnotiť tiež v
súlade s rozsudkom Súdneho dvora C 42/15 v tom zmysle, že jej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a to bez pochybností. Preto aj v zmysle výkladu k článku
23 smernice 2008/48, považoval súd prvej inštancie predmetnú zmluvu za zmluvu o úvere bez úrokov

a poplatkov. Záverom svoje tvrdenia podporil aj poukázaním na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 7Co/71/2017. Na uvedenom základe súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy
378,42 eura s prísl., ktorá predstavuje rozdiel medzi reálne poskytnutým úverom vo výške 996,67 eura
a úhradou žalovanej vo výške 618,25 eura; vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti nepriznanej sumy 1.507,73 eura s príslušenstvom (t.j.
proti zamietajúcej časti rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom) a v časti náhrady trov konania podal
odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalovanú zaviazať na zaplatenie celkovej sumy
1.886,15 eura s úrokom z omeškania vo výške 8% p. a. z uvedenej sumy od 16.03.2016 do zaplatenia
a priznať mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

13. V odvolaní vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie, že dojednaná odplata za
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvne dojednaného úroku je neprimeraná a v rozpore s
dobrými mravmi. Žalobca namietal, že konajúci súd vôbec nevysvetlil, v čom vzhliadol rozpor dojednanej
výšky úrokov v úverovej zmluve s dobrými mravmi, keďže súdna prax zaujala názor, že postup podľa

§ 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných situáciách. Uviedol, že výška dojednaných úrokov v
úverovej zmluve vo výške 22,80% je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri
poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi v zmysle § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. platného a účinného od 01.09.2014. Napriek skutočnosti, že uvedené pravidlo maximálneho stropu
výšky odplaty nebolo v čase dojednania úverovej zmluvy v platnosti, bol žalobca názoru, že pokiaľ

sám zákonodarca považuje odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi do výšky 2x
priemernej RPMN za akceptujúcu, v takom prípade výška dojednaných úrokov v predmetnej zmluve
spĺňajúca kritéria pre maximálnu výšku odplaty nemôže byť označená za dojednanú v rozpore s
dobrými mravmi. Na tomto mieste žalobca zdôraznil, že dojednaná odplata v zmluve nepresahuje
2x vážený priemer priemerných hodnôt RPMN pre kreditné karty zverejneného MFSR v Súhrnných

informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2012 so
stavom ku 31.06.2011 vo výške 23,97% a zároveň táto výška úrokovej sadzby 22,80% nepresahuje ani
2x priemernej výšky úrokovej sadzby úverov, ktorá v danom čase predstavovala 12,67% ročne (zhodne
ako aj uvádza súd prvej inštancie). V zmysle uvedených skutočností tak mal žalobca za to, že dojednaná
odplata je primeraná, v súlade so zákonom a dobrými mravmi, pričom podporne poukázal aj na rozsudok

Najvyššieho súdu ČR z 15.12.2004, sp. zn. 21Cdo/1484/2004.

14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti, prejednal odvolanie
beznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSPadospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancie

v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

15. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby v napadnutej časti rozsudku tým, že úroková miera
dohodnutá v predmetnej veci podstatne prevýšila obvyklú úrokovú mieru, a preto je toto dojednanieabsolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi a poskytnutý úver je tak bezúročný. V odôvodnení
dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie okrem doplnenia predmetného zamietajúceho výroku navyše
uviedol, že uzavretá úverová zmluva neobsahuje ani všetky náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch pod písmenom f), t.j. údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, písmenom g), t.j. celkovú výšku a konkrétnu
menu spotrebiteľského úveru, a pod písmenom l), t.j. výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (podľa zákona

o spotrebiteľských úveroch v čase dojednania úverovej zmluvy malo byť správne písmeno k), a preto aj
z týchto dôvodov považoval dojednaný úver za bezúročný.

16. V prípade dojednania úrokovej miery zastával súd prvej inštancie názor, že ak dohodnuté úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100%, je takéto dojednanie
neprijateľné a odporuje tým dobrým mravom. Predmetom skúmania odvolacieho súdu preto bolo, či

možno výšku úrokovej sadzby stanovenú v zmluve považovať za dohodnutú v rozpore s dobrými
mravmi, a teda v súlade so súdnou praxou ako podstatne presahujúcu úrokovú mieru obvyklú v čase
ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Z obsahu zmluvy mal odvolací súd za nesporné, že zmluvné
strany si dojednali úrokovú sadzbu vo výške 22,80% p.a. Z výpisu priemerných úrokových mier z úverov

poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) vyplýva, že v čase dojednania
predmetnej zmluvy (07/2011) bola priemerná úroková sadzba vo výške 12,86% p.a. Dohodnutá úroková
miera medzi zmluvnými stranami teda neprevyšovala obvyklú úrokovú mieru o viac ako 100% (12,86%
+ 12,86% = 25,72%) tak, ako to tvrdil súd prvej inštancie. K uvedenému je potrebné navyše dodať,
že v súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty za

užívanie požičanej istiny, a teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným,
resp. obvyklým spôsobom. V prejednávanom prípade po zhodnotení všetkých relevantných skutočností
dospel odvolací súd k záveru, že úroková miera dohodnutá medzi zmluvnými stranami podstatne
neprevyšovalaobvyklúúrokovúmieru,apretotakétodojednanienemožnosubsumovaťpodustanovenie
§ 39 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatné v dôsledku rozporu s dobrými mravmi. Treba tiež

zdôrazniť, že úvaha súdu o tom, či uvedené dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi a sú tak splnené
podmienky pre použitie § 3 ods. 1 alebo § 39 Občianskeho zákonníka, musí byť podložené konkrétnymi
zisteniamivkonanípozváženívšetkýchrozhodujúcichokolností.Odvolaciemusúduneušlo,žesúdprvej
inštancie okrem všeobecného definovania dobrých mravov a odkazu na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012 a rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/114/2014

zo dňa 05.11.2014 bližšie nešpecifikoval a neodôvodnil, ako dospel k záveru, že dojednaná úroková
miera prevyšuje priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100%, keďže v konaní
nezisťoval priemerné úrokové sadzby na trhu v období uzatvorenia predmetnej zmluvy, ale sa len bez
ďalšieho stotožnil s hore uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove.

17. Na základe uvedeného možno konštatovať, že námietka žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke (rozpor s dobrými mravmi), ktorá
bola podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný, je dôvodná.

18. Hoci žalobca v podanom odvolaní namietal v rámci odvolacích dôvodov len nesprávne právne

posúdenie, že dojednaná odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvne dojednaného
úroku je neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k
záveromuvedenýmvdopĺňacomrozsudkusúduprvejinštancie,vktoromzamietolodvolanímnapadnutú
časť žaloby o zaplatenie sumy 1.507,73 eura s prísl. z iných dôvodov ako v doplnenom rozsudku.

19. V dopĺňacom rozsudku súd prvej inštancie poskytnutý úver právnym predchodcom žalobcu
považoval za bezúročný v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
z dôvodov absencie náležitostí stanovených v § 9 ods. 2 písm. f), g) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Je potrebné uviesť, že revolvingový úver je automaticky obnovovaný úver, ktorý je čerpaný
používaním kreditnej karty. Typický je tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať

neurčitú dobu. Časť splátky dlžníka sa používa na splatenie poskytnutých peňažných prostriedkov a
časť na odplatu za poskytnutie úveru. Princíp tohto úveru je tak založený na dojednaní úverového
rámca, kedy dlžník spláca úver a môže ho postupne čerpať až do výšky schváleného úverového rámca.
V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku sa však súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal tým, že vpredmetnej veci išlo o revolvingový úver, v ktorom bol stanovený len úverový rámec, teda suma, do
výšky ktorej môže spotrebiteľ úver čerpať, mesačná splátka a úroková sadzba. Pri tomto type úveru totiž
nemožno v čase uzatvorenie úverovej zmluvy určiť údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere

a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f)) a jeho celkovú výšku (§ 9 ods.
2 písm. g)), nakoľko skutočná výška čerpaného úveru, doba trvania zmluvy a prípadný spôsob čerpania
(pravidelnosť, výška splátok a podobne) je pri jej uzavretí neznáma. Ak preto súd prvej inštancie vyslovil
záver, že predmetný úver je bezúročný v dôsledku nedostatku osobitných náležitosti v § 9 ods. 2 písm.
f) a g) zákona o spotrebiteľských úveroch, s poukazom na uvedený výklad tak urobil nesprávne.

20. K absencii náležitosti zmluvy stanovenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch dáva odvolací súd do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom dospel k záveru, že v
zmluváchuzatváranýchpodľazákonaospotrebiteľskýchúverochnemožnooddodávateľovžiadať,abyv
nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo

väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských zmluvách, v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy, uvádzal pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Ani z dôvodovej správy k tomuto zákonu nevyplývalo, že by
zámerom zákonodarcu bolo, aby § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnil požiadavku zakotvenú v

smernici tak, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa
istinu, úroky a aj iné poplatky. Zohľadňujúc aj účel zákona, vyjadrený v dôvodovej správe, § 9 ods. 2
písm. k) neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES (porovnaj aj s uzneseniami Najvyššieho súdu SR zo dňa
22.2.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017, zo dňa 17.4.2018, sp. zn. 3Cdo 56/2018, zo dňa 24.7.2018, sp. zn.

3Cdo 126/2018, zo dňa 23.4.2018, sp. zn. 4Cdo 211/2017).

21. Aplikovaním eurokonformného výkladu pri posudzovaní toho, či zmluva uzavretá medzi pôvodným
žalobcom a žalovanou, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov možno
vysloviť záver, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžadovalo,

aby zmluva obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, t.j. určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Zmyslom citovaného ustanovenia tak nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii
v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej-ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu, úverový
úrok a iné platby. Rovnako v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci

C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a W. X. (na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie), zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné
informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a
kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky. Zhrnutím uvedeného odvolací

súd uzatvára, že pokiaľ predmetné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že
sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine,
úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu,
úroky a iné poplatky.

22. S poukazom na vyššie uvedené možno potom uzavrieť, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodnutie o
žalobcom uplatnenom nároku založil v zamietajúcej časti na absolútnej neplatnosti dojednania úrokovej
miery pre rozpor s dobrými mravmi (ktorý dôvod naviac dostatočne neodôvodnil) a následne na absencii
náležitostí zákona o spotrebiteľských úveroch v uzavretej úverovej zmluve, jeho rozhodnutie spočívalo

na nesprávnom právnom posúdení veci. V dôsledku tohto záveru sa súd prvej inštancie ďalej nezaoberal
vyhodnotením skutkového stavu a jeho právnym posúdením z hľadiska merita v intenciách ďalších
tvrdení žalobcu. Vzhľadom na to, že vytýkané nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej
zamietajúcej časti ako aj v súvisiacej časti náhrady trov celého konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a

c) CSP zrušil (t.j. vo výrokoch II., III., V., VI. rozsudku a v zamietajúcom výroku dopĺňacieho rozsudku)
a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom
konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný. Po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkovýchzisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby
obsahovalo dostatok dôvodov, ich uvedenie bolo zrozumiteľné a presvedčivé, a aby bolo v plnej miere
naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

23. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov celého konania (§ 396 ods.
3 CSP). V rámci rozhodovania o náhrade trov celého konania bude potrebné zohľadniť zásadu úspechu
v konaní v zmysle § 255 CSP a v časti zastaveného konania zásadu zavinenia v zmysle § 256 CSP a
po zohľadnení všetkých relevantných skutočností bude potrebné rozhodnúť jedným výrokom o nároku

na náhradu trov celého konania.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).