Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203755
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1112203755.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: F.. F. I., Z.. XX. XX. XXXX,
B. X. XX, B., proti žalovanému: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Laurinská 18, Bratislava,
IČO:308007549,oochranuprávvpracovnoprávnychvzťahoch,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Bratislava I z 23. septembra 2019 č. k. 8Cpr/1/2012, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania sa m e n í tak, že žalovanému sa
priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala 1/

určenia, že žalovaný zastúpený výkonným riaditeľom v pracovnoprávnych vzťahoch porušil dobré
mravy a dopustil sa nerovnakého zaobchádzania voči navrhovateľke, 2/ určenia, že výzva výkonného
riaditeľa na odstránenie neuspokojivého plnenia pracovných úloh a upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 21. 11. 2011 adresované žalobkyni je nedôvodné, 3/ určenia, že výzva výkonného
riaditeľa odporcu na upustenie od nevhodného správania a výzva na nápravu vzťahov na pracovisku zo
dňa 13. 3. 2012, adresované žalobkyni sú nedôvodné, 4/ určenia, že písomné upozornenie výkonného

riaditeľa žalovaného na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a upozornenie na možnosť výpovede v
zmysle § 52 ods. 1 písm. d/, bod. 4 Zák. práce zo dňa 13. 3. 2012 adresované žalobkyni, je nedôvodné,
5/ určenia, že žalovaný konaním podľa bodov 1/ až 4/ zasiahol do ľudskej dôstojnosti žalobkyne, 6/
zaplatenia sumy 2.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal
nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pôsobila u žalovaného v období od

1. 6. 2010 do 31. 12. 2010 a od 1. 2. 2012 do 30. 4. 2012 ako právnička na odbore právnej pomoci
a služieb. Na pozíciu výkonného riaditeľa žalovaného bol dňa 6. 12. 2010 menovaný P.. P. O.Á.. Na
miesto výkonného riaditeľa nastúpil koncom roka v situácii, keď na rok 2011 bol podstatným spôsobom
krátený rozpočet, čo vyplývalo aj z pokynu ministra financií zo dňa 30. 10. 2010 a v takomto režime
mal zabezpečiť chod strediska. Krátko po jeho nástupe začal výkon kontroly aj Najvyšší kontrolný úrad.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „ Vo veci určenia, že výzva výkonného

riaditeľa na odstránenie neuspokojivého plnenia pracovných úloh a upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 21. 11. 2011 adresované žalobkyni je nedôvodná a okolností, ktoré jej predchádzali
súd uvádza, že vytýkané upozornenie, teda že klient bol odmietnutý žalobkyňou, sa javí čiastočne
dôvodné. Je pravdou, že p. F. sa dostavil na stredisko na dohodnuté stretnutie dňa 2. 11. 2011, kde
bol vrátničkou poslaný preč s tým že dokumenty, ktoré priniesol, prevzala pani E., ktorá uviedla, že o
návšteve informovala žalobkyňu. Žalobkyňa mala v telefonickom rozhovore poučiť pani E., či nečítala

mail P.. U. ( týkajúci sa nekontaktovania klientov v pondelok do 10:00 ) a zložiť telefón. Vzhľadom na
uvedené vrátnička ( napriek tomu, že bola streda ) oznámila klientovi, že žalobkyňa nemá čas. Priebehtelefonického rozhovoru potvrdila aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení k sťažnosti klienta zo dňa 16. 11.
2011, kde ďalej opísala priebeh vybavovania žiadosti klienta a poukázala na to, že sa klient márne
dožadoval stretnutia s výkonným riaditeľom ( čo bolo tiež uvedené v sťažnosti ). V tomto smere sa

však javí odmietnutie klienta ako nedôvodné, minimálne došlo k nedorozumeniu medzi žalobkyňou a
vrátničkou, avšak aj z písomného vyjadrenia žalobkyne nevyplývalo nič iné, ako že v daný moment nemá
čas. Je však potrebné poukázať aj na to, že sám klient v sťažnosti opísal, že žalobkyňa do hodiny klienta
kontaktovala a agendu riadne vybavila. Vyvodzovať z uvedených skutočností porušenie pracovnej
disciplíny sa možno javí ako príliš formalistické vzhľadom na akútnu personálnu poddimenzovanosť

odboru právnej pomoci a služieb, pričom žalobkyňa plnila aj iné pracovné úlohy ( čo nebolo medzi
stranami sporné ). V predmetnom upozornení tiež žalobkyni vytýkal, že meritórne nereagovala na
výzvu na riaditeľa o poskytnutie informácii k žiadosti o zabezpečenie školenia zo dňa 2. 11. 2011, na
ktorú však žalobkyňa reagovala dňa 8. 11. 2011, aj keď zrejme nie k spokojnosti výkonného riaditeľa, z
týchto písomností však vyplýva, že vzťah medzi žalobkyňou a výkonným riaditeľom bol značne napätý.
Obdobne súd hodnotí aj písomné upozornenie výkonného riaditeľa žalovaného na neuspokojivé plnenie

pracovných úloh a upozornenie na možnosť výpovede v zmysle § 52 ods. 1 písm. d/, bod. 4 zákona č.
311/2001 Z.z. zákonníka práce zo dňa 13. 3. 2012 adresované žalobkyni. Je pravdou, že sledovanie
legislatívy a medzinárodných dohôd patrilo do opisu práce žalobkyne a žalobkyni bola uložená pracovná
úlohasledovaťportálprávnychpredpisovprostredníctvomP..U.dňa28.10.2011(akotovyplývazmailu
zo dňa 28. 10. 2011 ), ktorá pracovnú úlohu vykonávala dovtedy. Z predmetného mailu však nevyplýva

jasná povinnosť predkladať správu o tom, ktoré všetky predpisy patriace do pôsobnosti strediska boli
predložené do pripomienkového konania za príslušné obdobie. Z emailu vyplýva, že v prípade, že
nebol žiaden predpis vhodný na pripomienkovanie, predkladala sa iba správa o tom, že žiaden nie je
odporučený na pripomienkovanie. Vyvodzovať z uvedeného porušenie pracovnej disciplíny sa aj v tomto
prípade javí ako formalistické, zvlášť ak nasledujúci deň ( 14. 3. 2012 ) bol vydaný konkrétny pokyn

ako vykonávať túto pracovnú úlohu. Výzva výkonného riaditeľa odporcu na upustenie od nevhodného
správania a výzva na nápravu vzťahov na pracovisku zo dňa 13. 3. 2012 sa javí ako koncipovaná
jednostranne, aj keď sama o sebe nepredstavuje žiadnu pracovnú úlohu alebo zmenu práv a povinností
v pracovnom vzťahu. Avšak zrejme len ťažko možno od takéhoto úkonu očakávať zlepšenie vzťahov
na pracovisku, zvlášť bez vyjadrenia samotnej žalobkyne. Javí sa, že vzťah medzi pani Szabovou a

žalobkyňou nebol dobrý. Čiastočne to dokladá aj vyjadrenie žalobkyne k osobe pani Szabovej, ako
aj vyjadrenie samotnej pani Szabovej, ktoré mala tlmočiť výkonnému riaditeľovi. Ak o tomto incidente
bol aj spísaný záznam je absolútne nelogické s ním žalobkyňu neoboznámiť, keď písomný styk medzi
riaditeľom a žalobkyňou bol v tom čase už bežnou praxou.“
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej

inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vzhľadom na uvedené, ako aj výpovede
svedkov P.J.. U., P.. Q., F.. B., F.. G., F.. L., je zrejmé, že na pracovisku žalovaného boli dve skupiny
zamestnancov v názorovom konflikte na vedenie strediska. Z hľadiska predmetu konania a vykonaného
dokazovania bola skupina kritizujúca spôsob vedenia sústredená najmä na odbore právnej pomoci a
služieb, na ktorom zároveň v období 2011 až 2012 došlo k výraznému nárastu agendy v dôsledku

najmä v dôsledku organizačných zmien - zrušenia regionálnych centier, ako aj prechodu agendy práv
dieťaťa na tento odbor. Je legitímnou opodstatnená kritika a dožadovanie sa informácii za situácie,
keď je pracovisko výrazné poddimenzované z dôvodu podfinancovania a zároveň kontrolné orgány
zistili nedostatky v nakladaní s financiami. Bez ohľadu na subjektívny postoj riaditeľa k opodstatnenosti
záverov kontrolných orgánov ( aj keď následne korigovaných rozhrnutiami v správnom konaní ) a či sa

dotýkajú jeho osoby, nie je možné takýto dopyt po týchto informáciách, ako aj o informáciách o nakladaní
s prostriedkami strediska hodnotiť ako šikanózne. Je potrebné poukázať aj na to, že závery kontrolných
orgánov sa síce primárne týkali obdobia pred nástupom výkonného riaditeľa do funkcie, zahrňovali
aj zmluvné vzťahy uzatvorené P.. O., ako aj rozdeľovanie odmien správnej rade, ktorej bol predtým
členom. Zároveň však je potrebné uviesť aj to, že výkonný riaditeľ sa v tomto smere nezodpovedá

zamestnancom. S týmto súvisela aj negatívna analytická správa o činnosti strediska, ku ktorej sa
verejne výkonný riaditeľ strediska vyjadril dňa 14. 6. 2011 na Rozhlasovej stanici Slovensko, kde vo
väčšine obsahu síce obraňoval stredisko, vyslovil však aj kritiku do radov zamestnancov, konkrétne že
aj zamestnanci právneho odboru sa dopúšťajú chýb. Následne sa konala aj pracovná porada dňa 29. 7.
2011(ktorejsazúčastnilaajžalobkyňa),naktorúreagovalipracovníčkyodboruprávnejpomociaslužieb

listom zo dňa 26. 8. 2011, v ktorom upozorňovali na konkrétne nedostatky vo vedení strediska. V konaní
tak bolo preukázané, že vzťahy medzi predstaviteľom žalovaného a najmä odborom právnej pomoci a
služieb boli v priebehu preskúmavaného obdobia podstatne narušené. K vzniknutej situácii čiastočne
viedli aj objektívne dôvody v podobe zníženia rozpočtových prostriedkov a potreby reorganizáciestrediska ( čo je plne v kompetencii žalovaného ). V dôsledku čoho došlo aj k nárastu pracovného
zaťaženia na odbore právnej pomoci a služieb. Pracovné podmienky zamestnancov sa v predmetnom
období značne zhoršili. Nemožno poprieť, že zo strany žalovaného došlo v určitých smeroch k reakcii

na požiadavky zamestnancov ( stoličky, skrine, prijímacia miestnosť aj zabezpečenie školenia ), ide
však o povinnosť zamestnávateľa, pričom k splneniu týchto požiadaviek dochádzalo v dlhšom časovom
horizonte. Zhoršené pracovné podmienky, opakovane spory a autoritatívny spôsob vedenia strediska
mali za následok, že komunikácia medzi odborom právnej pomoci a vedením sa limitovala, formalizovala
a ku koncu roka 2011 ju bolo len ťažko možno nazvať konštruktívnou ( napr. požiadavka na doplnenie

údajov k zabezpečeniu vzdelávania v oblasti dôchodkového zabezpečenia zo dňa 2. 11. 2011 a odpoveď
žalobkyne na ňu zo dňa 8. 11. 2011 ). Javí sa, že konflikt žalobkyne s výkonným riaditeľom mal charakter
aj osobného, nie len pracovného konfliktu a to najmä vzhľadom na názor ohľadne fungovania strediska,
ktoré podľa žalobkyne nevytváralo prostredie na efektívne napĺňanie poslania strediska, pričom výkonný
riaditeľ uviedol, že prišiel najmä nastaviť nové fungovanie strediska ( ako uviedol vo svojej výpovedi
prišiel v podstate ako "krízový manažér" ). Z týchto dôvodov výkon práv a povinností žalovaného vo

vzťahukzamestnancomodboruprávnejpomociaslužiebsúdhodnotíakohraničnéatopripreukázanom
zlom stave materiálno-technického zabezpečenia a finančnej situácie v roku 2011 a potreby redukcie
pracovných miest vyplývajúcich z listu ministra financií zo dňa 30. 6. 2011. Súd však dospel k záveru,
že k diskriminácií a nerovnakému zaobchádzaniu so žalobkyňou zo strany žalovaného. Aj keď sa súd
nestotožňuje so spôsobom, akým bola vykonávaná riadiaca činnosť u žalovaného v danom období,

táto vzhľadom na okolnosti neprekročila zákonné hranice v zmysle zákonníka práce. Nestotožnil sa ani
s tvrdeniami, že konanie výkonného riaditeľa malo za cieľ ponížiť, prípadne dehonestovať žalobkyňu.
Legálne vymedzenie zákazu nerovnakého vychádza z § 2 ods. 1 ADZ ( antidiskriminačný zákon - pozn.
odvolacieho súdu ). Zákon osobitne nedefinuje pojem „iné postavenie", na ktoré poukazuje žalobkyňa.
Tá uviedla, že toto postavenie je dané nerovnakým zaobchádzaním so žalobkyňou ako kritičkou

spôsobu riadenia žalovaného, alternatívne z chráneného postavenia oznamovateľov protispoločenskej
činnosti, avšak zároveň neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali tomu, že by k dnešnému
dňu spadala do zákonnej definície tohto pojmu. Navyše nie je možné ma zistené vo veci skutkové
okolnosti aplikovať právny predpis, ktorý v rozhodnom čase neexistoval. Diskrimináciu je možné
definovať ako rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickej alebo porovnateľnej situácii, ktoré nemá

objektívne a rozumné odôvodnenie. Súd vychádzajúc z vyššie uvedených záverov nezistil, že by bolo
so žalobkyňou zaobchádzané inak ako s ostatnými zamestnancami z titulu kritiky vedenia strediska, ako
diskriminačnéhodôvodu.Žalobkyňapoukazovalanajmänainýchzamestnancov(osobitnepaniZ.),ktorý
podľa žalobkyne mali iné postavenie, mohli využívať prácu na doma, mali osobitnú úpravu pracovného
času a iné nároky na výkon ich činností. Tieto skutočnosti však v konaní neboli preukázané. Žalovaný v

tomto smere postupoval v primeraných medziach rovnako. Osobitné režimy zamestnancov vychádzali aj
z iných situácii (F.. G. ako koncipient, štúdium popri zamestnaní pani Z.), pričom tieto výhody požívali už
pred nástupom žalobkyne a pred nástupom výkonného riaditeľa, pričom pôsobili aj na iných pozíciách.
Aj keď sa javí nesporné, pracovná situácia na odbore právnej pomoci v danom období bola najhoršia,
nevyplýva z toho, že došlo k nerovnakému zaobchádzaniu, napriek legitímnej kritike žalobkyne. Z

uvedených dôvodov súd žalobu vo vzťahu k žalobnému návrhu pod bodom 1., 5. a 6. zamietol. Vo
vzťahu k žalobným návrhom pod bodmi 2., 3., 4., ktorými sa žalobkyňa domáhala určenia nepôvodnosti
písomností vypracovaných žalovaným súd uvádza, že skutočnosti, ktoré v týchto písomnostiach súd
zohľadnil pri rozhodnutí o ostatných nárokoch žalobkyne. Vo vzťahu k bodom. 2. a 4. súd uvádza, že
tieto z právneho hľadiska nemenia právne postavenie žalobkyne. Žalobkyňa sa v konečnom dôsledku

domáha vyslovenia ich nedôvodnosti najmä pre hrozbu ich zneužitia v budúcnosti. Avšak rozhodovanie
osamotnomobsahulistínnespadádoprávomocisúduasúdnepreskúmavasamotnúpravdivosťobsahu
listín bez ich právnej súvislosti (§ 3 a § 137 CSP), preto aj v tejto časti súd žalobu zamietol.“ S poukazom
na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „V konaní možno konštatovať

plný úspech žalovaného, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania. Súd však poukazuje na
predmet sporu a postavenie žalovaného, ktorý podľa zákona č. 308/1993 Z.z., ktorí plní úlohy v oblasti
ľudských práv a základných slobôd, čo považuje v prejedávanej veci za dôvod osobitného zreteľa, pre
ktorý súd podľa § 257 ods. 1 CSP žalovanému náhradu trov konania nepriznal.“
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok o nároku na náhradu trov

konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak,
že mu prizná nárok na náhradu trov konania. Podľa názoru žalovaného v prejednávanej veci neboli
splnené podmienky pre použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konanianemožno odôvodniť činnosťou žalovaného a jeho postavením, resp. samotným predmetom sporu. V
konaní podľa žalovaného nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a ani
existencia výnimočných okolností a preto súd prvej inštancie pochybil, keď aplikoval ust. § 257 C.s.p.

pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.
6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p. ), preskúmal
odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ( výrok II. ), prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
7. Aplikácia ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď

sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania jednej zo sporových strán, ale súd
dôjde k záveru, že tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom
alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach veci, ako aj v okolnostiach na týkajúcich
sa sporových strán. Aplikovanie ust. § 257 C.s.p. a teda nepriznanie náhrady trov konania strane, ktorej
vznikol nárok na náhradu trov konania, musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu

a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom. Ust. § 257 C.s.p. slúži na riešenie situácie, v ktorej
je nespravodlivé, aby ten, kto mal v spore úspech, získal nárok na náhradu trov konania, ktoré v ňom
dôvodne vynaložil.
8. V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so žalovaným toho názoru, že v konaní nebola

preukázaná existencia okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ust. §
257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Je nepochybné, že súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu právoplatne zamietol ( žalobkyňa zamietajúci výrok
rozsudku súdu prvej inštancie nenapadla odvolaním ) a žalovanému teda vznikol nárok na náhradu trov
konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prvej inštancie za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval

samotnú tú skutočnosť, že žalovaný plní úlohy v oblasti ľudských práv a základných slobôd v zmysle zák.
č. 308/1993 Z.z. Odvolací súd s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Žalovaný síce plní úlohy
v oblasti ľudských práv a základných slobôd, ale to nič nemení na fakte, že v konaní nebolo preukázané,
že by došlo k diskriminácii žalobkyne v čase, keď pracovala u žalovaného a preto bola jej žaloba v celom
rozsahu zamietnutá. Inými slovami, náplň činnosti žalovaného žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, že v

konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobkyňu diskriminoval a preto žalobkyni súd prvej inštancie
nemohol poskytnúť súdnu ochranu v zmysle zák. č. 365/2004 Z.z. Náplň činnosti žalovaného by mohla
mať akýsi nepriamy súvis s prejednávanou vecou v prípade, ak by sa preukázalo, že žalovaný žalobkyňu
diskriminoval a robil to napriek tomu, že plní úlohy v oblasti ľudských práv. Ako je to však uvedené
vyššie, žalovaný žalobkyňu nediskriminoval a svojmu poslaniu sa teda nespreneveril.

9. Možno teda uzavrieť, že v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho dôvodu hodného
osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval použite ust. 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania. Žalovaný mal v spore plný úspech a preto mu vznikol nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom na to odvolací súd zmenil podľa §
388 C.s.p. napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania tak, že žalovanému priznal

nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
11. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá ( výrok I. ), nebol napadnutý

odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).