Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 22Co/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222201854
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2222201854.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr.

Ľubica Spálová a Mgr. Matúš Staríček v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X,
XXX XX D., zastúpená JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom so sídlom Šafárikovo nám. 2,
811 02 Bratislava, proti žalovanému: E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., zastúpený
spoločnosťou Haár & Partners, s. r. o., F. XXXX/XX, XXX XX G. H., IČO: 50 950 690, o náhradu za
užívanie spoluvlastníckeho podielu, na odvolanie žalovaného proti výroku I. a III. rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 12C/35/2022 – 108 zo dňa 12.10.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 6 707,80 eura do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. konanie v časti
o zaplatenie 1 636 eur zastavil a výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 60 %.

1.1 Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 123, § 136 ods. 1., § 137 ods. 1 a § 139

ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 139, § 144, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“).

1.2 Súd prvej inštancie vecne dôvodil tým, že predmetom sporu je peňažný nárok žalobkyne z dôvodu
náhrady za užívanie bytu nad rámec spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovaného vo výške 6
707,80 eura za obdobie od 14.03.2019 do 31.08.2022. Konanie v časti 1 636 eur pôvodne žalobkyňou
uplatneného nároku zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby. Vykonaným dokazovaním mal

preukázané, že žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX na 9. poschodí vchodu
č. 5 bytového domu so súpisným číslom XXX, zapísaným na liste vlastníctva XXXX vedenom Okresným
úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom pre okres Dunajská Streda, obec D., katastrálne
územie D., každý v rozsahu 1 vzhľadom k celku (v ďalšom texte „predmetný byt“), pričom od februára
2014 užíva spoločný byt výlučne žalovaný. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že žalobkyni nebolo
zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, a preto má právo na
poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia, keď žalovaný užíval väčší

rozsah predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu, a to bez
platenia náhrady za užívanie tohto podielu. Pri určení výšky náhrady súd prvej inštancie vychádzal
z potvrdenia realitnej kancelárie, podľa ktorého si žalobkyňa uplatnila nárok v jednej polovici titulom
svojho podielu (po odpočítaní žalovaným nesporovaných výdavkov). Súd prvej inštancie ďalej uviedol,že žalovaný k výške uplatneného nároku v rámci obrany neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by túto
výšku spochybnili. Súčasne konštatoval, že pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že od marca 2019 byt neužíva,
nepreukázal, že by o tejto skutočnosti informoval žalobkyňu s možnosťou prevzatia bytu do užívania,

rovnako nepreukázal ani svoje tvrdenia, že by dispozíciu žalobkyni s bytom umožnil odovzdaním kľúčov
od nového zámku vchodových dverí. K tvrdeniu žalovaného, že byt neužíva neoprávnene, pretože sa so
žalobkyňou dohodli, že zostane v byte bývať, udržiavať ho a platiť výdavky spojené s bytom žalobkyňa
uviedla, že k takej dohode nedošlo. Poukázala pritom na spotrebu vody a stočného s tým, že pokiaľ by
žalovaný v byte nebýval, spotreba by nebola v takom objeme. Na základe uvedeného žalobe vyhovel a

žalovaného zaviazal k zaplateniu náhrady za celé obdobie.

1.3 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 C. s. p. tak, že priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60
% s odôvodnením, že zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby je potrebné pričítať na ťarchu
žalobkyne.

2. Proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a
h) C. s. p.). Podľa žalovaného bolo v konaní preukázané, že žalovaný spoločný byt v časovom

období od 14.03.2019 do 31.08.2022 fakticky neužíval, teda sa nedopustil užívania spoločného bytu
nad rámec zodpovedajúci veľkosti jeho spoluvlastnícke podielu. Súčasne bolo podľa žalovaného
v konaní preukázané, že žalobkyňa sa o spoločný byt žiadnym spôsobom nezaujímala a ani neprejavila
preukázateľne záujem o jeho užívanie. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne o tom, že o neužívaní
spoločného bytu zo strany žalovaného od mesiaca február roku 2019 nemala vedomosti, táto podľa

žalovaného neobstojí, keď styk so spoločným dieťaťom strán sporu žalovaný od uvedeného času
realizoval spravidla v Bratislave, a to v mieste svojho v tom čase aktuálneho bydliska, pričom o uvedenej
skutočnosti mala vedomosti aj samotná žalobkyňa. Uvedené súčasne vyplýva aj z písomných podaní
ako aj ústnych prednesov žalovaného v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom na Okresnom
súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12C/111/2016, predmetom ktorého je zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu.

2.1 Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam žalobkyne ohľadne nemožnosti užívania spoločného bytu z
dôvodu, že nedisponovala kľúčom od spoločného bytu, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie považuje
za výlučne účelové a ničím nepodložené, vykonané s úmyslom nastoliť dojem nemožnosti užívania

bytu z dôvodov na strane žalovaného. Žalovaný sa pridržiava svojho tvrdenia, podľa ktorého žalobkyni
odovzdal kľúče od spoločného bytu, ktorej bolo bez akýchkoľvek zábran umožnené spoločný byt v
prípade záujmu užívať. Pasivita žalobkyne sa prejavuje nielen vo vyššie uvedenej nečinnosti, ale aj v
absolútnom nezáujme podieľať sa na povinnostiach spojených s vlastníctvom spoločnej veci.

2.2 Žalovaný namietal, že v prípade ak žalobkyňa nebola spôsobilá preukázať naplnenie predpokladov
úspešného domáhania sa nároku spoluvlastníka na náhradu za užívanie, ktorými sú:
1. existencia podielového spoluvlastníctva,
2. užívanie spoločnej veci jedným z podielových spoluvlastníkom nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu,

3. faktické bránenie v užívaní spoločnej veci jedným z podielových spoluvlastníkov,
4. preukázateľný úmysel „vylúčeného“ podielového spoluvlastníka užívať vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu,
tak potom nemôže byť ani preukázaný vznik práva podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka na
poskytnutie peňažnej náhrady za to, že bola žalovaným zavinene vylúčená z užívania spoločnej veci

v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 140/2013 z 21.02.2013 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu
a žalovanému voči žalobkyni prizná nárok na náhradu trov súdneho konania.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, náležitého skúmania a vyhodnotenia
všetkých vykonaných dôkazov. Odvolacie námietky žalovaného voči záverom súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsudku považuje za nepreukázané a účelové jednostranné tvrdenia. V konaní bolojednoznačne preukázané, že od februára 2014 užíva spoločný byt výlučne žalovaný. V tejto súvislosti
poukázala na výpoveď svedkyne I. J. a vyúčtovanie energií za byt za roky 2019 a 2020. Žalobkyni
nebolo zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, a preto má

nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia, keď žalovaný užíval
väčší rozsah predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu, a to bez
platenia náhrady za užívanie tohto podielu. Argumentovala ďalej tým, že pokiaľ sa žalovaný prechodne
zdržiava u svojej družky, je to jeho súkromné a dobrovoľné rozhodnutie, ktoré žalobkyni nijakým
spôsobom neoznámil a ani ju neinformoval o tom, že je byt k dispozícií pre jej užívanie. Jedine žalovaný

má faktickú možnosť byt užívať, pretože výhradne žalovaný disponuje kľúčmi od tohto bytu. Žalobkyňa
potom v podanom odvolaní zotrvala na tvrdení, že spoločný byt neužíva a nemá žiadnu právnu ani
faktickú možnosť užívať ho, keď žalovaný preukázateľne vymenil bezpečnostný zámok na vchodových
dverách, od ktorých jej neodovzdal kľúč a tým ju zbavil dispozície s bytom. Pokiaľ žalovaný v podanom
odvolaní uvádza, že žalobkyňa sa nepodieľa na nákladoch na spoločný byt, je potrebné zdôrazniť, že
žalobkyňa už pri uplatnení svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v podanej žalobe zo

dňa 04.04.2016, podanej na súd 07.04.2016, odpočítala od sumy nájomného náklady, ktoré je povinný
znášať spoluvlastník, pričom od žalovaného titulom finančnej náhrady za neužívanie bytu požaduje iba
rozdiel medzi mesačným nájomným vyčísleným vo výške 400 eur, od ktorého boli predmetné nutné
náklady na byt v časti 1/2 odpočítané a až táto výsledná suma bola rozdelená medzi sporové strany
v 1/2. Splnila všetky podmienky na priznanie finančného nároku v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1

Občianskeho zákonníka, pre ktorého priznanie je rozhodujúci najmä faktický stav, že žalovaný bez
dohody so žalobkyňou a proti jej vôli užíva byt nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Navrhla
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 C. s. p.), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných
rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je nedôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bol (po zmenách žalobného návrhu)
žalobkyňou uplatnený nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 6 707,80 eura z dôvodu, že žalovaný
užíva spoločnú nehnuteľnosť – byt nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, pričom fakticky
žalobkyni bráni spoločnú vec v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu užívať. Predmetom odvolacieho

konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s.
p.) sa odvolací súd zameral na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok.

6.Popreskúmanínapadnutéhorozhodnutiaaobsahuspisovéhomateriáluvoveci,dospelodvolacísúdk
záveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,dospelk
správnymskutkovýmzisteniamavecajsprávneprávneposúdil.Súdprvejinštancienapadnutýrozsudok
dostatočne odôvodnil, pričom sa zároveň vyrovnal so skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie
vo veci a s podstatnými námietkami sporových strán. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov. Zo zisteného
skutkového stavu odvolací súd v celom rozsahu vychádza a je ním viazaný (§ 383 C. s. p.). Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami
žalovaného uvádza nasledovné:

7. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

8. Podľa § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

9. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.10. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva,
je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve
aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu

k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci.
Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený spoločnú vec
užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené
užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť

spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci
poskytnúť. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo
forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v
Občianskom zákonníku upravený, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z

24. novembra 2009 sp. zn. 4Cdo 277/2009). K nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu judikoval Najvyšší súd SR aj v uznesení
sp. zn. 6 Cdo 184/2010 z 27. októbra 2010, v rámci ktorého konštatoval, že tento nárok vyplýva z
ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto
veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho po

dielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní

celej veci alebo jej časti ), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastník mi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič
nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho

podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou
osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť
užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota
užívanej časti veci , ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci,

rozdielna.

11. Odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a ustálenú judikatúru vo veciach
nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu, ktorú príkladmo uviedol citáciou rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a konštatuje, že súd

prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zistenie skutočností podstatných pre priznanie
žalobkyňou uplatneného nároku: Zistil, že strany sporu ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie
boli podielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu, nesporným bolo, že vo februári 2014 žalobkyňa
prestala predmetný byt užívať. Žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že medzi stranami sporu ako
spoluvlastníkmi predmetného bytu došlo k dohode o užívaní bytu a platení výdavkov za jeho užívanie.

Podstatným pre rozhodnutie bolo zistenie, či žalovaný užíval predmetný byt nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu a či v dôsledku toho byt neužíva žalobkyňa. V konaní nebolo sporné, že
po odsťahovaní sa žalobkyne z predmetného bytu žalovaný vymenil na byte zámok, odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o odovzdaní kľúča
od bytu žalobkyni, pričom súd prvej inštancie správne poukázal na nelogickosť uvedeného tvrdenia. Nie

je logické, aby žalovaný na jednej strane vymenil zámok na byte, aby zabránil vstupu žalobkyne a jej
príbuznýchdobytuanadruhejstranejejdalpovýmenezámkuodbytukľúč.Súdprvejinštancieuvedené
skutočnosti správne vyhodnotil ako faktické bránenie žalobkyni v užívaní bytu. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil aj výsluch žalovaného a svedkyne I. J., keď skonštatoval, že má za preukázané
výlučné užívanie bytu žalovaným, napriek jeho tvrdeniu o tom, že predmetný byt neužíva od roku 2019.

Žalovaný ani svedkyňa I. J. nepopreli faktické užívanie predmetného bytu – súd prvej inštancie poukázal
na výsluch svedkyne I. J., ktorá uviedla, že v predmetnom byte bola, zúčastnila sa aj na oslave narodenín
syna žalovaného v predmetnom byte. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že nie je podstatná ani
intenzita, s akou predmetný byt žalovaný užíval, aj keby tento byt užíval sporadicky, užíval ho v celomrozsahu, teda nad rámec rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. O tom, že byt užíval (i keď nie
je dôležité, či sústavne alebo sporadicky) napokon svedčí i vykázaná spotreba vody v byte, čo súd
prvej inštancie zistil z výsluchu žalobkyne a predložených vyúčtovaní služieb správcu domu. Výšku

žalobkyňou uplatnenej náhrady žalovaný nepoprel, súd prvej inštancie ju preto správne považoval za
nespornú (§ 151 ods. 1, 2 C. s. p.).
12. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.
13. S poukazom na uvedenú argumentáciu a citované zákonné ustanovenie odvolací súd dospel

k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalovaným nie sú dané a námietky žalovaného voči
napadnutému prvoinštančnému rozsudku sú nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie preto
v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania postupom podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.
14. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. ( § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 C. s. p.). O výške náhrady

trov konania v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).