Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622010366
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5622010366.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov
JUDr. Vladimíra Kuráka a JUDr. Štefana Tomáša, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.
septembra 2023 odvolanie obžalovaného K. Y. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
2T/78/2022 zo dňa 20.2.2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného K. Y. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/78/2022 zo dňa 20.2.2023 bol obžalovaný K.
Y., nar. XX.X.XXXX v Z. H., trvale bytom G. XXX/X, Z. H. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s použitím § 138 písm. b) Tr. zák., na tom skutkovom
základe, že:

hoci bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 9P/10/2018 zo dňa
14.2.2018 zaviazaný platiť mesačne výživné na svoje deti Y. Y. (nar. XX.X.XXXX) a K. Y. (nar.
XX.XX.XXXX), na každého po 100,-Eur vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám ich matky F. J.,
nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Z. P., Y. O. XX/XX, okres Z. H. a táto povinnosť mu vyplýva i zo Zákona
o rodine č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, od mesiaca február 2019 do 20.2.2023 okrem
mesiaca marec 2019, kedy zaplatil na výživnom 70,- Eur, mesiacov máj 2019 až október 2019, kedy

zaplatil na výživnom po 200,- Eur za každý mesiac, mesiaca december 2019, kedy zaplatil na výživnom
180,- Eur, mesiaca marec 2020, kedy zaplatil na výživnom 200,- Eur, mesiaca apríl 2020, kedy zaplatil
na výživnom 150,- Eur, mesiacov jún 2020 a júl 2020, kedy zaplatil na výživnom po 200,- Eur za každý
mesiac, mesiaca september 2020, kedy zaplatil na výživnom 140,- Eur, mesiaca december 2020, kedy
zaplatil na výživnom 100,- Eur, mesiaca marec 2021, kedy zaplatil na výživnom 170,- Eur, mesiaca apríl
2021, kedy zaplatil na výživnom 200,- Eur, mesiacov máj 2021 a jún 2021, kedy zaplatil na výživnom

po 100,- Eur za každý mesiac a mesiaca júl 2021, kedy zaplatil na výživnom 200,-Eur, si túto povinnosť
neplnil pravidelne a v plnej výške, hoci ako živnostník príjem mal a 12.5.2019 bol vyradený z evidencie
uchádzačov o zamestnanie pre nespoluprácu a za uvedené obdobie dlhuje na výživnom matke detí F.
J. sumu vo výške najmenej 6.590,- Eur.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 38 ods.

2 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu 1 (jeden) rok a 8 (osem) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný K. Y. ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní, a to proti všetkým výrokom rozsudkom. Písomné vyhotovenie rozsudku

obžalovaný osobne prevzal dňa 12.4.2023 (doručenka na č.l. 146). Do konania verejného
zasadnutia obžalovaný písomné zdôvodnenie odvolania súdu nedoručil. V tejto súvislosti krajskýsúd poznamenáva, že zdôvodnenie podaného odvolania je právom, nie povinnosťou obžalovaného.
Obžalovaný, pokiaľ by mal záujem zahlásené odvolanie zdôvodniť, na uvedené mal dostatok času od
doručenia rozsudku.

Obžalovaný sa na verejné zasadnutie konané pred krajským súdom o jeho odvolaní osobne nedostavil
a neúčasť na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil, ani nepožiadal o jeho odročenie
na iný termín. Krajský súd konštatoval splnenie zákonných podmienok podľa § 293 ods. 5 Tr. por.
na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného. Obžalovaný bol riadne a včas

upovedomený o termíne verejného zasadnutia a v rámci upovedomenia o termíne verejného zasadnutia
bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti (upovedomenie na č.l. 148
spisu). Nebola zistená žiadna zákonná prekážka pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti
obžalovaného, a to ani v zmysle § 293 ods. 6 Tr. por. Súčasne, ako už bolo uvedené vyššie, obžalovaný
neúčasť na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil, nepožiadal o odročenie verejného
zasadnutia na iný termín a neoznámil žiaden vážny a ospravedlniteľný dôvod, ktorý by mu bránil v účasti

na verejnom zasadnutí. Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí navrhol verejné zasadnutie vykonať
v neprítomnosti obžalovaného.

K riadnemu a včasnému upovedomeniu obžalovaného o termíne verejného zasadnutia krajský súd
považuje za potrebné osobitne poznamenať nasledovné:

Upovedomenie o termíne verejného zasadnutia bolo obžalovanému v zmysle zákona doručené riadne
a včas. Upovedomenie mu bolo doručované na adresu G. č. XXX, okres Z. H., ktorú obžalovaný
uviedol ako adresu na doručovanie písomností (č.l. 14). Upovedomenie bolo obžalovanému doručené
prostredníctvom pošty náhradným spôsobom podľa § 66 ods. 3 Tr. por. dňom 18.9.2023 (zásielka na
č.l. 147). Obžalovaný mal riadne zachovanú zákonnú lehotu na prípravu verejného zasadnutia.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním
neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že

odvolanie podané obžalovaným K. Y. bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom stanovenej lehote,
proti výrokom rozsudku, proti ktorým je prípustné, avšak nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s použitím

§ 138 písm. b) Tr. zák. je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak
na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových

zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie (pred vyhlásením dokazovania za skončené ani obžalovaný, ani prokurátor nemali návrhy
na doplnenie dokazovania) a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho
súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por.,

teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a
správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané

v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného K. Y. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Krajský
súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu

prvéhostupňaavpodrobnostiachnaňodkazuje(nakoľkorozhodnutiasúduprvéhostupňaaodvolacieho
súdu tvoria jednotu, pri existencii riadne odôvodneného rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorého
argumentáciousaodvolacísúdstotožňuje,niejedôvodvrozhodnutíodvolaciehosúduopakovaťdôvody
prvostupňového rozhodnutia).Odvolaciemu súdu nie sú známe konkrétne dôvody odvolania obžalovaného, nakoľko obžalovaný po
vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a po poučení o práve podať proti nemu odvolanie, len

stručne uviedol, že zahlasuje odvolanie. Zahlásené odvolanie následne nezdôvodnil, hoci na uvedené
mal dostatok času a bolo mu aj riadne doručené písomné vyhotovenie rozsudku, v ktorom je uvedená
argumentácia súdu, na základe ktorej obžalovaného uznal vinným v zmysle podanej obžaloby a uložil
mu trest. Aj na tomto mieste však krajský súd pripomína, že zdôvodnenie odvolania je právom, nie
povinnosťou obžalovaného.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie (v tomto smere obžalovaný,
ani prokurátor pred vyhlásením dokazovania za skončené nemali návrhy na doplnenie dokazovania).
Jednotlivé dôkazy boli vykonané v súlade so zákonom. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu
dôkazov, odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k
žalovanému skutku dôsledne postupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por. a vysvetlil, aké konanie obžalovaného

má za preukázané, pričom sa nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle
procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu

obžalovaného a na ktoré súd prvého stupňa poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané
dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na
seba nadväzujúcich na hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov (výpovede obžalovaného, svedkyne,
listinnédôkazy),ktorévcelkuaspoľahlivodokazujú,žeobžalovanýK.Y.spáchalžalovanýskutokprečinu
zanedbania povinnej výživy na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého

rozsudku. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať
len jediný záver o tom, že obžalovaný K. Y. spáchal žalovaný skutok v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť
prijatie iného záveru.

Obžalovaný K. Y. na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný zo spáchania žalovaného skutku. V

rámci svojej obhajoby spochybňoval dlžnú sumu výživného, na svoju obhajobu ďalej uvádzal, že výživné
nemohol platiť vzhľadom na nedostatočný príjem, výdavky, ktoré mal, nepriaznivý zdravotný stav a tiež
mu nevyplatili všetky peniaze, ktoré zarobil. I napriek uvedenému je obžalovaný zo spáchania prečinu
zanedbania povinnej výživy bez akýchkoľvek vážnejších pochybností usvedčovaný skutočnosťami
zistenými z výpovede samotného obžalovaného, ako aj výpoveďou matky maloletých detí svedkyne F.

J. a listinnými dôkazmi, ako na tieto v podrobnostiach poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku.

Obžalovaný K. Y. je otcom maloletých detí dcéry Y. Y., nar. XX.X.XXXX a syna K. Y., nar. XX.XX.XXXX,
ktorí vzhľadom na svoj vek nie sú schopní samostatne sa živiť, čo preukazuje aj rodný list maloletých.

Obžalovaný má nepochybne ako otec zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, ktorá
aj bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 9P/10/2018 zo dňa
14.2.2018, ktorým bol obžalovaný zaviazaný prispievať na výživu svojich maloletých detí sumou 100,-
Eur mesačne na každé dieťa, vždy do 15-teho dňa v mesiaci, vopred, do rúk matky maloletých F. J..
Takáto výška výživného aj aktuálne zodpovedá oprávneným potrebám maloletých, ako aj schopnostiam

a možnostiam obžalovaného (obžalovaný má živnosť v oblasti stavebných prác a
vzhľadom na všeobecne známe skutočnosti aj súdu, v tomto odbore podnikania možno konštatovať,
že je v možnostiach obžalovaného dosiahnuť mesačne príjem v takej výške, aby si mohol riadne plniť
vyživovaciu povinnosť na každé maloleté dieťa vo výške 100,- Eur). Obžalovaný o zníženie výživnéhosúd nepožiadal. Okresný súd správne ustálil obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným
od februára 2019, táto skutočnosť vyplynula jednak z výpovede matky maloletých detí, ako aj ňou
preukázaných platieb výživného obžalovaným a obžalovaný si vyživovaciu povinnosť riadne neplnil až

do vyhlásenia rozsudku súdom prvého stupňa v tejto trestnej veci v prítomnosti obžalovaného dňa
20.2.2023 (v súvislosti s ukončením obdobia neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným krajský
súd poznamenáva, že odvolanie bolo podané len obžalovaným, v jeho prospech, a teda nie je
možné prípadné ďalšie predlžovanie obdobia neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným, čo by
bolo v neprospech obžalovaného). Platby, ktoré obžalovaný v priebehu tohto obdobia poukázal k

rukám matky maloletých detí a sú v spise preukázateľne zadokumentované, sú zohľadnené v skutku
rozsudku a v rámci celkovej sumy dlžného výživného za toto obdobie vo výške 6.590,- Eur, ktorú
sumu dlžného výživného okresný súd vypočítal správne. Aj keď obžalovaný v rámci svojej obhajoby
spochybňoval výšku dlžného výživného, nepreukázal žiadne ďalšie platby na výživnom okrem tých, o
ktorých vypovedala a preukázala ich matka maloletých detí. V období neplnenia vyživovacej povinnosti
sauobžalovanéhonepochybnejednaloozavinené(úmyselné)neplnenievyživovacejpovinnosti.Kudňu

12.5.2019 bol obžalovaný vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie pre nespoluprácu, teda sám
obžalovaný sa obral o možnosť zabezpečenia si práce aj prostredníctvom úradu práce. Od 24.7.2019
má obžalovaný živnosť v odbore stavebných prác, pričom podľa daňových priznaní v žalovanom období
obžalovaný živnosť aktívne prevádzkoval a z tejto mal príjem. Vzhľadom na predmet podnikania a výšku
výživného na maloleté deti, obžalovaný nepochybne bol schopný v žalovanom období zabezpečiť si

taký príjem, z ktorého by bol schopný riadne si plniť vyživovaciu povinnosť vo výške 100,- Eur na každé
z maloletých detí. Ak obžalovaný poukazoval na svoje výdavky, u obžalovaného neboli zistené žiadne
také objektívne nevyhnutné výdavky v sume, aby nebol schopný vykonávanou živnosťou zabezpečiť si
príjem na krytie svojich osobných potrieb, ako aj na riadne platenie výživného. Obžalovaný si je vedomý,
že je otcom maloletých detí, aj vyživovacej povinnosti k nim, ktorá mu vyplýva nielen priamo zo zákona,

ale aj z rozsudku súdu, a preto sa mal správať tak, aby si dokázal zabezpečiť finančné prostriedky na
riadne plnenie si vyživovacej povinnosti, pričom v rámci ním vykonávanej živnosti k tomu možnosť mal a
tiež mu nič nebránilo, potrebné finančné prostriedky na riadne plnenie si vyživovacej povinnosti vo výške
celkom200,-Eurmesačnezabezpečovaťsiprípadneajinouprácou,totovschopnostiachobžalovaného
nespornebolo.Akobžalovanýpoukazovalnanepriaznivýzdravotnýstavvobdobíneplneniavyživovacej

povinnosti, tu aj krajský súd uvádza, že obžalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
natoľko vážny zdravotný stav, ktorý by mu bol bránil v zabezpečovaní si finančných prostriedkov na
riadne plnenie vyživovacej povinnosti (ak by si obžalovaný aj riadne neplatil zdravotné poistenie, musela
by mu byť poskytnutá minimálne urgentná a nevyhnutná zdravotná starostlivosť, avšak obžalovaný nič
takéto súdu nepreukázal).

Po tom, ako okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam (ako sú tieto aj krajským súdom
zosumarizované vyššie), okresný súd následne správne protiprávne konanie obžalovaného právne
kvalifikoval ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s použitím
§ 138 písm. b) Tr. zák., nakoľko obžalovaný najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne

neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a takýto čin páchal po dlhší čas (vzhľadom na dĺžku obdobia
zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným a rozsah, v akom si vyživovaciu povinnosť
v tomto období neplnil).

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový

súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil
a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému K. súd prvého stupňa sa v súlade so zásadami ukladania
trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák.,
teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania
trestného činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. Okresný súd u obžalovaného správne nezistil žiadnu poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 Tr. zák., ani priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zák. Pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností bol 0 : 0, teda trest odňatia slobody sa obžalovanému ukladal v rámci základnej
zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody 1 rok až 5 rokov, bez úpravy
dolnej či hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Okresný súd postupoval správne a vsúlade so zákonom, keď obžalovanému trest neukladal na úplne dolnej hranici trestnej sadzby trestu
odňatia slobody. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na dĺžku obdobia, počas ktorého si
obžalovaný zavinene neplnil vyživovaciu povinnosť, výšku dlhu na výživnom, spôsob spáchania skutku

(obžalovaný si vyživovaciu povinnosť neplnil aj napriek tomu, že má živnosť v odbore, v ktorom má
nepochybne možnosť mesačne zarobiť aj sumu 200,- Eur na riadne plnenie si vyživovacej povinnosti
voči maloletým deťom), u obžalovaného sa jednalo o úmyselné zavinenie, obžalovaný už v minulosti
pred spáchaním skutku neviedol riadny život (aj keď sa jednalo o druhovo inú trestnú činnosť, pričom
pokiaľ obžalovaný má predchádzajúce odsúdenia zahladené, uvedená skutočnosť nič nemení na tom,

že obžalovaný v minulosti túto trestnú činnosť spáchal). U obžalovaného sú aj podľa názoru krajského
súdu splnené zákonné podmienky podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na podmienečný odklad výkonu
trestu odňatia slobody, pričom takýto postup umožňuje aj výmera uloženého trestu. U obžalovaného
sa jedná prvýkrát o spáchanie prečinu zanedbania povinnej výživy. Jedná sa o menej závažnú trestnú
činnosť vo forme spáchania prečinu. Obžalovaný má v odpise z registra trestov doposiaľ 3 záznamy,
avšak jedná sa o druhovo inú trestnú činnosť, za ktorú bol odsúdený naposledy v roku 2014 a všetky

odsúdenia má obžalovaný zahladené. U obžalovaného je pritom plne dôvodným určenie skúšobnej doby
podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody na 1 rok a 8 mesiacov (teda nie na úplne dolnej
hranici, keď túto je možné určiť na 1 rok až 5 rokov podľa § 50 ods. 1 Tr. zák.), a to z dôvodu doby
zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti, výšky dlhu na výživnom, úmyselné zavinenie, skutočnosť,
že obžalovaný má sklony k páchaniu trestnej činnosti a v minulosti pred spáchaním skutku neviedol

riadny život. Takto obžalovanému okresným súdom uložený trest aj krajský súd považuje za zákonný
a spravodlivý, zodpovedajúci zákonným kritériám a zásadám pre uloženie trestu, ktorý u obžalovaného
naplní účel trestu, bude viesť u obžalovaného k tomu, aby si do budúcna riadne plnil vyživovaciu
povinnosť voči maloletým deťom (okrem iného na obžalovaného bude pôsobiť aj hrozba výkonu trestu
odňatia slobody pre prípad nevedenia riadneho života počas skúšobnej doby), zodpovedá zásadám

individuálnej a generálnej prevencie a je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.
Hoci obžalovaný spáchal prečin, aj podľa názoru krajského súdu tu nie sú splnené zákonné podmienky
na postup podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. (uplatnenie tzv. materiálneho korektívu), a to z dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach správne poukázal okresný súd v závere odôvodnenia rozsudku na str. 7. Na doplnenie
krajský súd poukazuje aj na úmyselné spáchanie tejto trestnej činnosti obžalovaným, pričom aj keď bolo

v možnostiach a schopnostiach obžalovaného riadne si plniť vyživovaciu povinnosť na svoje maloleté
deti, obžalovaný takto nekonal.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senát rozhodol pomerov hlasov 3 za 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.