Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 19. september 2021

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 11Cpr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216226336
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Mičková

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2021:7216226336.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Z. súd P. II sudkyňou D. E. v spore žalobcu: D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XX, XXX XX P. B., práv.

zast.: I. kancelária H.. D.. D. P. B.., so sídlom Ku H. 4, XXX XX P., proti žalovanému: J. republika, v mene
ktorej koná E. vnútra J. republiky, so sídlom H. 2, T., o zaplatenie X.XXX,XX € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. W. je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX € a to do X dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

O.. W. má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

X Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť
žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. X písmeno b) J. XXXX/XX/ES, ktorá ku dňu podania žaloby predstavovala sumu
X.XXX,XX €.

X V žalobe žalobca uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia
smernice L. únie J. republikou - E. vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. V žalobe okrem iného
tiež uviedol, že právomoc súdu v prejednávanej veci je podľa § 25 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. v
spojení s ust. § 3 B. v spojení s § 12, § 17 a § XX ods. X B.. K., že je príslušníkom U. a záchranného
zboru SR, ktorý vykonáva štátnu službu v P. na H. č. 4, kde došlo k vzniku škody. W. je J. republika,
ktorý koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku
nesprávneho prevzatia smernice EÚ alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla

škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy. W. právomoci E. vnútra SR, týkajúce sa U.
a záchranného zboru, upravuje ust. § 11 písm. c ) zákona XXX/XXXX Z.z. o organizácii a činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je E. vnútra SR ústredným orgánom štátnej
správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. K predbežnému prejednaniu nároku podľa § 15
zák. č. XXX/XXXX Z.z. uviedol, že k tomuto nedošlo vzhľadom na právnu povahu a charakter veci. W.
si uplatňuje náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného pri implementácii
pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, čo malo za následok porušenie práva

garantovaného úniovým právom, a to práva na XX-hodinový pracovný čas podľa čl. X písm. b) J. XXXX/
XX/ES (ďalej aj „smernica“). V tomto smere citoval z rozsudku J. dvora L. únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci
M. (C-XXX/XX) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva práva jednotlivcom a právo EÚbráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore
podmienke, aby o dodržiavanie čl. X písm. b) J. požiadal svojho zamestnávateľa.
V rámci pracovného vzťahu musia byť zamestnanci považovaní za slabšiu stranu a vzhľadom na to

by mohli byť odradení od uplatňovania svojich práv, keďže by ich to mohlo vystaviť opatreniam zo
strany zamestnávateľa. F. ide o uplatňovanie nároku na náhradu škody priznaného úniovým právom,
bola by v rozpore s úniovým právom aplikácia právnej úpravy § 15 a XX zák. č. XXX/XXXX Z.z.. V
popise skutkových okolností žalobca znova zopakoval, že ide o uplatnenie nároku škody v dôsledku
porušenia práva N.. Q. pracovný čas žalobcu sa skladá zo XX,X hodinových pracovných zmien, po

ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť (t.j. XX hodinové zmeny). J. takto „naskladaného“ týždenné
pracovného času prekračuje XX hodín. H. na to, že pracovnoprávne vzťahy vrátane dovoleného rozsahu
týždenného pracovného času tvoria predmet úpravy práva N., ktoré určuje dĺžku pracovného času XX
hodín. D. prekročenie členským štátom EÚ zakladá jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby
postihnutétakýmtoprekročenímzakladáprávonanáhraduspôsobenejškodypredvnútroštátnymisúdmi
členského štátu. O takýto prípad sa jedná u žalobcu. K úniovej úprave pracovného času zamestnancov

poukázal na J. XX/XXX/ES a J. XXXX/XX/ ES L. parlamentu a S.. O. základným cieľom je zaručiť
lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného
odpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného
času. H. čl. X písm. b) J. XXXX/XX/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní
vrátane nadčasov neprekročí XX hodín. Q. článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby maximálny

týždenný pracovný čas neprekračoval XX hodín. V prípade niektorých povolaní, napríklad lekárov alebo
hasičov, vyvstala otázka, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti
pracovníkov.
V prípade hasičov túto otázku riešil SD EÚ tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich
týždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalšímriadnympracovnýmčasomnesmieprekročiťmaximálny

pracovný čas. W. citoval z rozsudku SD EÚ vo veci C-XXX/XX M.. H. u lekárov prijal SD EÚ v rozsudku
C-XXX/X J. R. záver, že pracovná pohotovosť sa musí považovať za pracovný čas v zmysle J. XX/
XXX/ES. S. záver vyslovil SD EÚ aj v rozsudku C-XXX/XX H. u lekárskych záchranárov. Z prístupu
SD EÚ vyplýva, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe je skutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom. P. pracovného času teda nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale
vyplýva z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. Z uvedených rozsudkov SD EÚ vyplýva, že
členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. X písm. b) J. XXXX/XX/ES tak, že by
XX hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne ho nejakým spôsobom obmedzovali.
E. okrem iného k prebratiu J. XXXX/XX/ES žalobca uviedol, že aj keď príloha č. X W. o hasičskom

a záchrannom zbore uvádza, že táto J. bola prevzatá, znenie niektorých ustanovení zákona tomu
nenasvedčuje. W. ustanovenie W. o hasičskom zbore neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. V tomto smere sa uvedený zákon
ako lex specialis odlišuje od § 96 W. práce, ktorú smernicu zohľadňuje. K. § 96 W. práce sa na otázku
právnejkvalifikáciepracovnejpohotovostipríslušníkovhasičskéhozborunevzťahuje.E.„transpozičným“

nedostatkom zákona o hasičskom zbore je to, že zo smernice XXXX/XX/ES nepreberá ustanovenia
jej článku X písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín, napriek tomu, že
podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsob ich finančného ohodnotenia
a podobne. H. účinok netransponovanej alebo nesprávne transponovanej smernice pritom vyplýva
aj z viacerých rozsudkov J. dvora EU. H. spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov zákon o

hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v
dôsledku čoho sa pravidelne prekračuje. Q. právna úprava preto zakladá porušenie článku X ods. X
písm. b) smernice XXXX/XX/ES J. republikou, ako členským štátom EU a priznáva právo na náhradu
škody postihnutým jednotlivcom. E. žalobca uviedol, že čl. X písm. b) J. XXXX/XX/ES ukladá členským
štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou

a sleduje stanovenie maximálnej hranice týždnného pracovného času XX hodín, vrátane nadčasov.
E. uviedol, že túto formuláciu potvrdzuje L. vo veci M. bod XX , C-XXX/XX, kde je uvedené, že
čl. X písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo
uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, pričom ide o právo na XX hodinový pracovný čas aj pre žalobcu,
ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia čl. X smernice v dôsledku, že jeho pracovná pohotovosť

sa mu nezapočítava do pracovného času s následným vznikom škody. D. nezapočítanie vylúčené
právom únie má za následok, že v prípade jej kvalifikácie podľa tohto práva žalobca pracoval týždenne
dlhšie ako XX hodín, čím došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. X písm. b) J. XXX/XX/ES. H. ide o
uplatnenie práva na náhradu škody, ako aj spôsob jej výpočtu, samotná J. XXXX/XX/ES neobsahujeustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V
prípade neexistencie ustanovení práva N. v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v

dôsledku porušenia právnej normy N. má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a tiež definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. H.
ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva N. jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby
mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho únijných práv. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či
boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. F. sa žalobca v žalobe zaoberal

rozobratím príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, spôsobom a rozsahom náhrady škody, lehotami, výpočtom náhrady škody spôsobenej
verejným orgánom za porušenie práva únie, kde uviedol, že je vecou orgánu, ktorý rozhoduje o náhrade
škody, či v danom prípade prizná náhradu alebo udelenie náhradného voľna. V okolnostiach prípadu
tiež poukázal na to, že už vyše troch rokov pracuje žalobca v priemere XX hodín týždenne, žalobca
tak odpracuje každý týždeň X hodín nad limit stanovený a povolený právom N., čo pri priemernom

počte týždňov XX,XXX je to XXX,X hodín do roka a za posledné tri roky to predstavuje XXXX,XX
odpracovaných hodín nad právom N. povolený týždenný limit služobného času. Na základe uvedeného
žiadal žalobca o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody. H. citovanej
judikatúry (bod XX rozsudku L. vo veci C XXX/XX G-M.) škoda vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že v
rozpore s právom N. bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty

času odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný
právom N. dodržaný. S. zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody
doplatená až do výšky podľa § 1X2 ods. 2 písm. a) W. formou doplatku vo výške XX % (XX % - XX %) zo
sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. W. zdôraznil, že neuplatňuje si voči žalovanému
mzdový nárok podľa § 122 W., ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva a

pre určenie výšky škody použil spôsob výpočtu upravený zákonom o U. a záchrannom zbore, nakoľko je
„najbližšie“ k právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. H. spôsob výpočtu výšky náhrady spôsobenej
škody bol použitý aj v prípade G. M..

X Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) a

doplnenom dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX), pričom vzniesol námietku nedostatku právomoci rozhodovania
súdu o doplatenie časti žalobcovej mzdy. W. poukázal na to, že právne vzťahy príslušníkov U. a
záchranného zboru nie sú upravené W. práce, ale v lex specialis, ktorým je zákon č. XXX/XXXX Z.
z., ktorý v § 7 až XX ustanovuje oprávnenia a povinnosti príslušníkov U. a záchranného zboru pri
plnení úloh U. a záchranného zboru, teda pri plnení špecifických bezpečnostných úloh štátu, z ktorých

jednoznačne vyplýva, že plnenie uvedených špecifických úloh má verejnoprávny charakter. J. pomer
príslušníka hasičského a záchranného zboru je typickým právnym pomerom štátnozamestnaneckým,
teda verejnoprávnym. R. mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho priebehu sa
výrazne odlišuje od pomeru pracovnoprávneho, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym.
Q. sa prejavuje aj v právnej úprave služobných povinností, úprave služobného voľna, nárokom

na dovolenku, v obmedzených možnostiach prepustenia, ako aj z vlastných nárokov na skončenie
služobného pomeru, či zvláštnymi ustanoveniami o konaní pred služobnými funkcionármi. H. úprava
služobného pomeru príslušníka U. a záchranného zboru nie je preto modifikáciou súkromnoprávneho
pracovného pomeru, ale ide o špecifický štátnozamestnanecký (služobný) pomer verejného práva. W.
mal za to, že veci vyplývajúce z tohto služobného pomeru nemôžu byť prejednávané v civilnom konaní

pred všeobecným súdom podľa § 7 ods. X B., pričom okrem iného mal za to, že ide o špecifické
prípady, ktoré nespadajú do právomoci civilných súdov, ale do právomoci nadriadeného žalobcovi, t.j.
právomoci služobného úradu, ktorým je E. vnútra SR. O všetkých mzdových nárokoch žalobcu má
podľa žalovaného právomoc konať jedine služobný úrad ako zamestnávateľ žalobcu. V tejto súvislosti
žalovaný okrem iného poukázal na uznesenia OS P. II, č.k. XXCPr/X/XXXX - XX zo dňa XX.XX.XXXX,

uznesenie OS P. II, č.k. XXCPr/X/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX. W. tiež uviedol, že uplatnená náhrada
škody je mzdovým nárokom nespadajúcim pod právomoc súdov odporuje aj samotné odôvodnenie
náhrady škody, keď žalobca ním tvrdenú škodu odvodzuje od svojich mzdových nárokov, navyše za
posledné tri roky spätne. E. žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti, poukazujúc na to, že v
prípade, ak žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice, túto má vykonávať ústredný

orgán štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti E. vnútra SR, u ktorého miestne príslušným súdom je
Z. súd, v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu a aplikáciu
namietanej smernice svoje sídlo. W. okrem iného uviedol, že pokiaľ tunajší súd dospeje k záveru, že ideo individuálny pracovný spor, navrhuje, aby vec bola z dôvodu kauzálnej príslušnosti podľa § 23 písm.
a/ B. postúpená Z. súdu T. O.. O. navrhol, aby vec bola postúpená na Z. súd T. I.

X Tunajší súd po postúpení veci Z. súdu T. I, ktorý s postúpením veci nesúhlasil, bol na základe
uznesenia P. súdu v T. č.k. XNcC/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX určený ako miestne príslušný súd
na prejednanie a rozhodnutie vo veci, čím sa vysporiadal aj s otázkou miestnej príslušnosti namietanou
žalovaným.

X Podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) sa žalobca vyjadril tak, že si svojou žalobou
uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia jeho
práva garantovaného úniovým právom. V okolnostiach prípadu je podľa žalobcu potrebné uviesť,
že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru J. republiky sa skladá z XX,X
hodinových pracovných zmien po ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť (t.j. XX hodinové zmeny)
v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje

XX hodín. N. dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí
predmet úpravy práva L. únie (ďalej len EU), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času
na XX hodín. D. sa o J. XXXX/XX/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá
zjednocuje ustanovenia smernice XX/XXX/ ES) pričom jej porušenie členským štátom EU vyvoláva jeho
zodpovednosť podľa práva N. a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu

spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná u žalobcu z
toho dôvodu, že zákonodarca v zákone č.XXX/XXXX Z.z. o hasičskom zbore nepovažuje nariadené
služobné pohotovosti hasičov za súčasť ich týždenného pracovného času v dôsledku čoho súčet
doby výkonu štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí hasiča pravidelne prekračuje XX
hodinový týždenný pracovný čas čo je v rozpore s Čl.X písmeno b) smernice XXXX/XX/ES. E. žalobca

uviedol, že žiadne ustanovenie W. o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa
W. o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 W. práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú J. ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru L. (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom
odseku X). W. práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského

zboru nevzťahuje. J., že podľa W. o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca
nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia, pričom
vo vyjadrení žalobca ďalej citoval ust. § 85, § 86, § 92. Z citovaných ustanovení podľa žalobcu vyplýva,
že služobná pohotovosť podľa W. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného
času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až

po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ K. § 92 W. o hasičskom zbore (J. pohotovosť
v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže nariadiť alebo s dohodnúť s
pracovníkom aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred určený rozvrhnutia služobného
času. Q. nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža len stav
pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. V

tejto súvislosti treba upozorniť na to, že J. XXXX/XX/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi
pracovným časom a časom odpočinku (C- XXX/XX,Vorel,bod.XX,C-XXX/XX,bod.XX) ako zákon č.XXX/
XXXX Z. z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho je požiadavke J.
možné vyhovieť len vtedy ak sa bude pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovať za súčasť
jeho týždenného pracovného času. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok

(Čl.X ods.X a X J.). To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovnej doby potvrdzuje podľa žalobcu aj judikatúra L.. Z. ustanovenia zákona č.XXX/XXXX Z.z.
žalovaným sa preto ocitli v rozpore s definíciou pracovného času podľa Čl.X ods.X J. XXXX/XX/ES podľa
ktorého : „H. čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo

praxou“ (ods.1) v dôsledku čoho : „čas odpočinku je akýkoľvek čas ktorý nie je pracovným časom“.
(ods.X). W. tvrdil, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného
času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje tiež dovolený limit XX
hodínpožadovanýČl.Xpísmenob)J.XXXX/XX/ES.Q.skutočnosťpotomzakladájehonároknanáhradu
takto vzniknutej nemajetkovej ujmy. W. ďalej opätovne ako v žalobe poukázal na práva zamestnancov

pri porušení ich práv garantovaných právom EU jej členským štátom. W. ďalej okrem iného tvrdil, že
v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti J. republiky zastúpenej E.
vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného Čl.X písmeno b) J. XXXX/XX/ES z ktorých vyplýva
jeho nárok na náhradu takto spôsobenej ujmy. J. tvrdenie opiera o judikatúru L. a to predovšetkýmo judikát G.Fuß (C- XXX/XX) v ktorom L. výslovne potvrdil právo na XX hodinový pracovný čas pre
príslušníkov hasičských zborov za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody
uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EU.V tejto súvislosti L. rozhodol, že poškodení

jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej
normy N. bolo priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. K. týchto podmienok
dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za ujmy spôsobené jednotlivcom porušeniami
práva N. musia vnútroštátne súdy vykonať podľa usmernení J. dvora. H. ide o prvú podmienku J. dvor

potvrdil, že článok X písm. b) smernice XXXX/XX predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva N., ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho článok X písm. b)
smernice XXXX/XX/ES predstavuje právnu normu N., ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda čím

je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená. H. ide o druhú podmienku podľa
judikatúry J. dvora je porušenie práva N. dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
J. dvora v danej oblasti. V tejto súvislosti L. v prípade Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek
upravených v článku X písm. b) smernice XXXX/XX bolo zjavným porušením judikatúry J. dvora a musí
sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva N., a preto je vo veci samej splnená aj druhá

podmienka, nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod XX.rozsudku). F. pokiaľ
ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti tj. existenciu priamej príčinnej súvislosti vnútroštátnemu
súdu prislúcha, aby overil, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením článku X písm. b)
smernice XXXX/XX a ujmou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný existuje. R. z

uvedeného žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti
J. republiky za porušenie jeho práva podľa Čl.X písmeno b) J. XXXX/XX/ES a teda k legitímnemu
uplatneniu jeho nároku na náhradu takto vzniknutej ujmy pred slovenským súdom. I. slovenského
právneho poriadku podľa žalobcu potvrdzuje absenciu právnej úpravy obsahujúcej náležitosti konania
o náhradu ujmy spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá použitím ktorých

by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky jej náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody,
ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho XX hodinovej týždennej pracovnej doby) ako aj z podmienok
jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku primerané použitie pravidiel upravujúcich náhradu
nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11-13 Z. zákonníka nakoľko tieto upravujú vzťahy obsahom

aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u
poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy (Čl.XX F. EU č.XXXX/XXX o ochrane fyzických osôb
pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov). Aj slovenský zákonodarca uznal,
že pri porušení úniového práva J. republikou môže dôjsť k náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch

(§ 17 zákona č.XXX/XXXX Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).
V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru L.) možno nárok na náhradu takto vzniknutej
škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva k náhrade
ktorej dochádza v peniazoch. W. ďalej okrem iného uviedol, že podmienky uplatnenia vnútroštátnej
zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa OZ sú v zásade identické s

tými ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti nakoľko sa rovnako predpokladá existencia
zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (tj.
zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon že musí existovať príčinná súvislosť medzi
uvedenými podmienkami. H. konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky zásad
úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi

súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity
nakoľko nejde o konanie ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmernému sťažovalo získanie
náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom. R.
na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup
súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva spravovať existujúcimi

vnútroštátnymi pravidlami tj. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vrátane
jej konkrétnej výšky) na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Do úvahy
treba podľa žalobcu brať primeranosť takto poskytovanej náhrady ktorou sa má zabezpečiť účinné
zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. R. z uvedeného žalobca tvrdí, že ním uplatnené finančnévyjadrenie nemajetkovej ujmy možno preto považovať za primerané intenzite a povahe neoprávneného
zásahu do jeho osobnostných berúc do úvahy jeho trvalú povahu a dôležitosť ktorú požívajú sociálne
práva pracovníkov v európskom právnom poriadku.

X Podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) žalovaný okrem iného opätovne vzniesol
námietku nedostatku právomoci súdu. W. mal za to, že vznesená námietka nedostatku právomoci súdu
je plne dôvodná. W. žiadal, aby sa súd s námietkou nedostatku právomoci na rozhodovanie vysporiadal
ako s predbežnou otázkou a v prípade, ak súd dospeje k záveru, že nemá právomoc na rozhodovanie,

žalovaný žiadal, aby súd toto konanie bezodkladne zastavil, predtým ako začne viesť konanie vo veci
samej. W. ďalej poukázal na vyjadrenia žalobcu v žalobe, pričom mal za to, že nárok na náhradu škody
bol žalobcom uplatnený podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. Ak by súd dospel k názoru, že uplatnený nárok
jepracovnoprávnejaleboinejpovahy,žalovanýzotrvávalnasvojichdoterajšejargumentácii,podľaktorej
je žaloba aj v tejto podobe nedôvodná. K povinnosti predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody žalovaný uviedol, že vznáša námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na

náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa §
X5 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z.. K., že predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. W. o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody je podľa žalovaného svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu.
W. č. XXX/XXXX Z. z. upravuje podmienky, za ktorých sa môže dotknutá osoba domáhať svojich práv

na vecne a miestne príslušnom súde J. republiky. D. z podmienok je predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody s orgánom oprávneným konať v mene štátu, aj to len v rozsahu a titulom uplatneným
žiadateľom. K. podľa žalovaného jasne vyplýva z ustanovení § X5 ods. 1 a XX ods. X zákona č. XXX/
XXXX Z. z. H. podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody na vecne a miestne príslušnom
súde je podľa žalovaného jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom, pričom žalobu je možné

podať až po splnení jedného z nasledovných predpokladov: 1. žiadateľovi o predbežné prerokovanie
nárokunanáhraduškodybolopísomneoznámené,žejehonároknebudeuspokojený,2.márneuplynula
lehota X mesiacov od doručenia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. H.
názor žalobcu je preto podľa žalovaného v rozpore so znením § X5 ods. 1 a § 16 ods. X zákona č.
XXX/XXXX Z. z. H. prerokovanie nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného

je podmienkou uplatnenia nároku poškodeného na súde v rozsahu a z titulu, aký bol predbežne
prerokovaný. W. poukal na to, že žalobca sa odvoláva na rozhodnutie J. dvora C-XXX/XX o priamom
účinku smernice do súvislosti s § 15 a § 16 zákona č. XXX/XXXX Z. z. a na základe toho vyslovuje
názor, že „nepodaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zamestnávateľovi sa žalobcovi
upiera právo na súdnu ochranu garantované úniovým právom“. H. žalovaného ide o účelové tvrdenie,

pretože pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody E. vnútra J. republiky nevystupuje ako
zamestnávateľ, ale orgán konajúci v mene štátu v osobitných prípadoch vyjadrených v zákone č. XXX/
XXXX Z. z.. W. podľa žalovaného z kontextu vytrháva čl. XX, XX a XX tohto rozsudku a súčasne
zamieňa osobu zamestnávateľa so žalovaným. H. rozsudok riešil situáciu, či právo EU v prípade, že
by L. konštatoval porušenie čl. X písm. b) smernice, stanovuje ďalšie požiadavky na uplatnenie tohto

nároku, ako napríklad žiadosť o skrátenie pracovného času podanú zamestnávateľovi alebo skutočnosť,
že pri stanovení pracovného času došlo k zavineniu. Je podľa žalovaného zrejmé, že ide o úplne inú
právnu situáciu než vo veci C-XXX/XX, kde vnútroštátna norma podmienila kompenzáciu neprimeranej
dĺžky pracovného času žiadosťou pracovníka. H. účinok smernice preto podľa žalovaného nemožno
zovšeobecňovať tak, ako to tvrdí žalobca. R. predbežného prerokovania rozhodne neupiera žalobcovi

právo na súdnu ochranu, keďže ako vyplýva z príslušných ustanovení zákona č. XXX/XXXX Z. z., v
prípade neuspokojenia nároku je možné obrátiť sa na príslušný súd J. republiky. ďalej žalovaný uviedol,
že ako z rozsudkov L. vyplýva, v prípade, že porušenie práva EÚ bolo konštatované, zamestnanec
sa môže domáhať náhrady škody titulom porušenia práva EU u svojho zamestnávateľa. Q. prípady sú
viazanénaosobuzamestnávateľa,ktorýmjevprípadežalobcuslužobnýúrad,tedaE.vnútraJ.republiky

a nie štát. To znamená, že ak by ši žalobca uplatňoval náhradu škody titulom porušenia práva EU,
nebolo by potrebné túto náhradu škody u zamestnávateľa - E. vnútra J. republiky predbežne prerokovať
a mohol by si náhradu škody titulom porušenia práva EU (nie však titulom zákona č. XXX/XXXX Z.
z.) uplatňovať voči zamestnávateľovi na vecne a miestne príslušnom súde J. republiky, avšak len za
podmienky, že porušenie práva už bolo L. konštatované. W. poukázal na to, že žalobca podal žalobu voči

štátu, teda voči inému subjektu ako zamestnávateľovi a súčasne tu neexistuje konštatovanie L. o tom, že
by zo strany žalovaného malo dôjsť k nesprávnej transpozícii smernice. Z uvedených dôvodov je podľa
žalovaného argumentácia žalobu s poukazom na ním uvedené rozsudky L. o tom, že žiadosť o náhradu
škody titulom zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je potrebné vopred prerokovať nedôvodná. Ku dňu podaniažaloby nebol nárok žalobcu na náhradu škody vopred predbežne prerokovaný u príslušného orgánu. Z
uvedeného potom nie je podľa žalovaného zrejmý titul nároku, ani rozsah nároku, ktorý môže žalobca
od žalovaného požadovať tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 15 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. B.

sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých
dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Q. predpoklady sa nazývajú
procesné podmienky. V prípadoch žalôb titulom zákona č. XXX/XXXX Z. z. je teda predchádzajúce
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde.
Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie má nedostatky a to buď

odstrániteľné alebo neodstrániteľné. F. nedostatky majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie
vo veci samej, ale musí konanie zastaviť prípadne vec postúpiť inému orgánu. V prípadoch, kedy
žalobca zakladá svoj nárok na náhradu škody titulom zákona č. N./XXXX Z. z., je potrebné v zmysle
zásady lex specialis derogat legi generali aplikovať na civilné sporové konanie podmienky stanovené
zákonom č. XXX/XXXX Z. z.. H. pre podanie žaloby na civilnom súde je podľa zákona č. XXX/XXXX Z.
z. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. P. žalobca podal žalobu titulom zákona č. XXX/

XXXX Z. z., táto žaloba podľa žalovaného trpí neodstrániteľnou vadou v podobe nesplnenia procesnej
podmienky konania, je potrebné konanie zastaviť. K podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu
žalovaný okrem iného poukázal na to, že podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. sa možno domáhať náhrady
škody len v prípadoch ním špecifikovaných, ktorými sú: nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe v zmysle § 3 ods. X písm. a) až d) zákona č. XXX/XXXX
Z. z.. W. pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vyžaduje
súčasné splnenie troch zákonných podmienok: a) nesprávny úradný postup, b) škoda, c) príčinná
súvislosť. V zmysle ustálenej súdnej praxe v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody titulom zákona
č. XXX/XXXX Z. z., ak nie je preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súd

sa s poukazom na účelnosť a hospodárnosť súdneho konania naplnením ďalších dvoch predpokladov
nezaoberá. F. a prvoradou podmienkou pri žalobách o náhradu škody titulom zákona č. XXX/XXXX
Z. z. je teda existencia: a) nezákonného rozhodnutia, b) nezákonného zatknutia, zadržania alebo
iného pozbavenia osobnej slobody, c) rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia
o väzbe, d) nesprávneho úradného postupu. E. podmienkou pre uplatnenie akýchkoľvek nárokov je

okrem predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, existencia nezákonnosti niektorého z
vyššie uvedených titulov. Na to, aby bolo možné hovoriť o existencii nezákonného právneho úkonu
či už v podobe nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu atď. je potrebné, aby túto
nezákonnosťresp.nesprávnosť,najskôrkonštatovalnatopríslušnýorgán.Q.orgánomvšakniejecivilný
súd v zmysle § 6 ods. X druhá veta zákona č. XXX/XXXX Z. z.. Z. je tomu aj pri nesprávnom úradnom

postupe, kde sa pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu vychádza buď z výsledkov
vybavenia či prešetrenia sťažnosti na namietaný nesprávny úradný postup alebo z právoplatného
rozhodnutia, ktoré sa k nemu viaže. Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č.
XXX/XXXX Z. z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, je
podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol

na to príslušným orgánom konštatovaný. H. konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu
je v prípadoch žalôb na náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. jednou z prvoradých a
nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde, z ktorých následne tento súd konajúci
o náhrade škody vychádza. W. je teda v tomto konaní podľa žalovaného povinný preukázať existenciu
nesprávneho úradného postupu a to predložením dôkazu o tom, že nesprávny úradný postup bol v

tejto súvislosti na to príslušným orgánom konštatovaný (uniesť dôkazné bremeno). V prejednávanej veci
nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou
smernice, na ktorú sa žalobca odvoláva. Z. toho žalobca doposiaľ jasne a zrozumiteľne neuviedol, v
čom konkrétne mal ním tvrdený nesprávny úradný postup pri transponovaní smernice spočívať, kde
vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri

transpozícii smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. W. súčasne
konštatuje, že žalobca má právo v súvislosti s nárokom podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. odvolávať
sa na smernicu pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu len v prípade, že by štát neprebral smernicu
do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne. S., na ktoré
žalobca poukazuje, riešia prejudiciálne otázky v prípadoch, kedy smernica, resp. J. S. XX/XXX/ES z

XX. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času buď neboli vôbec alebo boli
nesprávne prebraté do vnútroštátnych právnych poriadkov, preto ak vychádzame z predpokladu, že
smernica bola do zákona prevzatá včas a správne, ide o úplne inú právnu situáciu než sa uvádza v
citovaných rozhodnutiach a napokon aj v žalobe. V tomto prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednostištátu za škodu nebol podľa žalovaného naplnený. E. stranami sporu je podľa žalovaného nesporné,
že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade E. vnútra J. republiky
vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal

zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za
nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno v súlade s predmetným zákonom. F. všetky mzdové náležitosti boli žalobcovi vyplatené (služobnú
pohotovosť nevynímajúc) nie je žalovanému zrejmé, akým titulom mohla žalobcovi vzniknúť škoda a na
základe akých skutočností má za to, že jeho nárok na náhradu časti žalobcovho platu je dôvodná. W. v

súčasnosti žiada náhradu škody za čas určenej služobnej pohotovosti, ktorý mu bol riadne vyplatený. Q.
uplatnenú náhradu škody považuje žalovaný za zmätočnú. W. by mal podľa žalovaného najskôr vrátiť
tú časť vyplatenej zložky služobného príjmu, ktorá mu bola vyplatená, ako tvrdí žalobca, nad zákonom
povolený limit. Z. uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že podľa § 442 a nasl. zákona č. XX/
XXXX Zb. Z. zákonník sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. H. pojmom skutočná škoda sa rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného, reprezentujúca majetkové hodnoty,

ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Q. výklad pojmu skutočná
škoda je podporený rozsiahlou judikatúrou (napr. uznesenie F. súdu SR, sp. zn. X M B. XX/XXXX,
zo dňa XX. decembra XXXX a iné). R. škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť
spôsobená práve porušením právnej povinnosti. R. ani porušenie právnej povinnosti podľa žalovaného
ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu zodpovedajúce právo na jej náhradu. H. súvislosť

musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia,
bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom
procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného.
W. však doposiaľ nielenže nepreukázal existenciu ním tvrdeného údajného nesprávneho úradného
postupu ale nepreukázal ani vznik a existenciu skutočnej škody. E. vzorec použitý žalobcom podľa

žalovaného nie je možné považovať za skutočnú škodu. Q. matematický vzorec je podľa žalovaného
nepreskúmateľný. W. má za to, že tu nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu
za škodu. R. medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný. W. má
za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej
transpozícii smernice a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani

priamapríčinnásúvislosť.H.žalovanéhopretonebolnaplnenýanitretípredpokladvznikuzodpovednosti
štátu za škodu. W. sa vyjadril aj k pôsobnosti J. XXXX/XX/ES. H. názoru žalovaného preto štátnu
službu príslušníkov U. a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická
nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť)
možnojednoznačnesubsumovaťpodnegatívnevymedzeniepôsobnostiJ.XX/XXX/EHSvčl.Xods.XJ.

XX/XXX/EHS. Z. štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov U. a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov H. zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v
osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). S. úlohy, ktoré príslušníci U.
a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného U. a záchranného zboru, bez

akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
čl. X ods. X J. XX/XXX/EHS. W. okrem iného poukázal an to, že U. a záchranný zbor, resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi U. a záchranného zboru pri zásahovej činnosti

práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa J. XX/XXX/EHS podľa žalovaného
nevzťahuje. O. povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem U. a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. W. mal za to, že nakoľko J. XXXX/XX/ES sa na
príslušníkov U. a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje,
je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. R. na uvedené sa príslušné

ustanovenia J. XXXX/XX/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda.

X K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalovaný uviedol, že žalobu pre
nestransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. L. P., priamo

na L., 2. fyzická/právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu/poškodeniu
jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EU. Ak teda žalobca mal za to, že v jeho prípade
došlo k porušeniu práva EU zo strany jeho zamestnávateľa a mal za to, že nesprávnou transpozíciou
smernice bol priamo dotknutý, t.j. došlo k porušeniu (poškodeniu) jeho práv, a súčasne sa domnieval,že v jeho prípade má komunitárne právo (ním tvrdená smernica) prednosť pred vnútroštátnou úpravou
(zákon č. XXX/XXXX Z. z.) mohol podať žalobu na vecne a miestne príslušnom súde J. republiky
pre nestransponovanie smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice, teda nie podávať žalobu

titulom zákona č. XXX/XXXX Z. z.. W. však nezažaloval svojho zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého
koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre U. a
záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. H.
žalovaného, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený
limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. X zákona č. XXX/

XXXX Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. W. tak nielenže
neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky
služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. R. k tomu, že žalobca uplatnenú náhradu škody
odvodzuje od jeho platových náležitostí, mal žalovaný za to, že tu ani nie je daná právomoc súdu
na prejednanie a rozhodnutie veci. V prípade, že by sa žalobca nedomáhal náhrady škody v podobe

náhrady časti platu, nie je žalovanému zrejmé, akým titulom si tieto evidentne platové náležitosti ako
náhradu škody uplatnil navyše za obdobie troch rokov spätne, keďže L. nejudikovalo, že by žalobcovi
patrila náhrada mzdy alebo náhrada škody za obdobie troch rokov spätne od podania žaloby v prípade
porušenia komunitárneho práva. Q. forma náhrady škody nebola podľa žalovaného judikovaná tak L.,
ani vnútroštátnymi súdmi a ani zo žiadneho právneho predpisu J. republiky nevyplýva, že by takto

uplatnená forma náhrady škody by mala byť priznaná. H. žalovaného, ak má žalobca za to, že smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z
dôvodu, že táto mu nie je daná. K nesprávnemu prebratiu J. XXXX/XX/ES žalovaný uviedol, že žalobca
sa domnieva, že mu nárok na náhradu škody vznikol z dôvodu nesprávneho prebratia J. XXXX/XX/ES
do právneho poriadku J. republiky v podobe zákona č. XXX/XXXX Z. z.. I. mohol súd konštatovať, že

uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. XXX/XXXX
Z. z. prebral J. XXXX/XX/ES nesprávne, t.j. žalobca musí poukázať na také ustanovenia zákona č. XXX/
XXXXZ.z.,ktorébybolivrozporesoJ.XXXX/XX/ES.F.mzdovejpovaheuplatnenéhonárokužalobcavo
svojej žalobe odkazuje na znenie § 4 ods. X písm. e) zákona č. XXX/XXXX Z. z., podľa ktorého nárok na
náhradu škody musí vzniknúť v dôsledku nesprávneho prebratia smernice. W. v tejto súvislosti poukázal

na zrejmý rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“. V prvom prípade ide o
transponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku členského štátu. H. smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu,
ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieva, že J.
republika v pôsobnosti E. vnútra SR nesprávne prebrala J. XXXX/XX/ES do zákona č. XXX/XXXX Z. z.,

musí práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na
to, aby bolo možné konštatovať, že J. XXXX/XX/ES bola prebratá nesprávne, musí podľa žalovaného
dôjsť k porovnaniu zákona č. XXX/XXXX Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po
prebratí) J. XXXX/XX/ES. W. sa domnieval, že len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa
správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia J. XXXX/XX/ES. E. žalovaný uviedol, že žalobca v žalobe

sám pripúšťa, že zákon č. XXX/XXXX Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie
stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín. W. sa domnieva, že táto skutočnosť
neznamená, že by J. XXXX/XX/ES bola do zákona č. XXX/XXXX Z. z. prebratá nesprávne aj keby sa na
prípad žalobcu vzťahovala. H. názoru žalovaného nebolo jeho povinnosťou skopírovať doslovné znenie

každého ustanovenia J. XXXX/XX/ES do textu zákona č. XXX/XXXX Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok
smernice L. únie. O. povedané, žiadne ustanovenie zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je v rozpore so J.
XXXX/XX/ES. V druhom prípade ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych účinkov smernice na konkrétny
prípad. H. smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si
adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. O.

povedané, smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne
použitie (t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až
nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody.
V tomto rozsahu je preto podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice
rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne

a naopak. W. v tejto súvislosti pripomenul, že žalobca podľa § 4 ods. X písm. e) zákona č. XXX/
XXXX Z. z. namieta nesprávne prebratie J. XXXX/XX/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade
žalobcu. J. republika totiž podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu J. XXXX/XX/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. W. je vtomto súdnom konaní J. republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť
nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) J. XXXX/XX/ES. I. iný nárok žalobcu nie je predmetom tohto
súdneho konania. K transpozícii relevantných článkov J. XXXX/XX/ES žalovaný okrem iného uviedol, že

smernica XXXX/XX/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. J. upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného

zákonom č. XXX/XXXX Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. X zákona pod bodom 6. W.
konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii J. XXXX/XX/ES do zákona č XXX/XXXX Z. z. podľa
ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času
hasičov. H. žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
V zmysle čl. X ods. X J. XXXX/XX/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas
ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľaX a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný
výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa
na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti. H. ustálenej judikatúry J. dvora L. únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či
sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník

vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Q. povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. H. čas teda v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej
pohotovosti J. dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas

skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa. W. článku X ods. X J. XXXX/XX/ES je transponovaný
v štvrtej hlave zákona č. XXX/XXXX Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas
hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. W. citované zákonné ustanovenia
definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas

aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. XXX/XXXX Z. z.
ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon
štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia

služobného času podľa § 91 zákona č. XXX/XXXX Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona
č. XXX/XXXX Z. z. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci
služobného času. W. súčasne poukázal aj na čl. XX J. XXXX/XX/ES 4, ktorý umožňuje dohodnúť aj
priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Q. žalovaného o služobnom čase podporuje
aj P. zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov U. a záchranného zboru na rok XXXX, ktorá vo väzbe

na citované ustanovenia zákona v článku X s nápisom „J. čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie
štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti neobstojí podľa žalovaného ani tvrdenie žalobcu
opierajúce sa o znenie § 97 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako
vykonávanie štátnej služby. H. žalobcu služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje
od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná pohotovosť v štátnej. W. poznamenal, že

v cit. ustanovení sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej
služby, pretože v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania
kvalifikácie, účasť na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská
dovolenka), ktorým zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky,
ako keby v tom čase príslušník alebo príslušníčka U. a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu

službu. L. rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v P. zmluve pre príslušníkov U.
pre rok XXXX. E. žalovaný okrem iného uviedol, že podľa J. XXXX/XX/ES teda priemerný pracovný
čas pre každé obdobie siedmich dní nesmie prekročiť XX hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. J. XXXX/XX/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako X

dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. M. XX J. XXXX/
XX/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie
na X mesiace. Čl. XX ods. X J. XXXX/XX/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia
výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na X mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnejzmluve, tak na celých XX mesiacov. H. uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch) kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana. W. č. XXX/XXXX Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času
tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka XX hodín týždenne v zmysle §
85 zákona č. XXX/XXXX Z. z.. H. § 91 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín, čo je v priemere X,X hodín týždenne.
H. žalovaného ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. môže byť služobný

čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. H. nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. B. dĺžka vykonávania štátnej
služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej
služby je najviac XX hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z.. V zmysle
platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom majú výkon štátnej služby v rámci XX hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas

rozvrhnutý na XX,X hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní X,X hodín v
jednej XX hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. X ods. X P. zmluvy pre príslušníkov U. pre
rok XXXX. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z., H. platnej kolektívnej

zmluvysavykonávanieštátnejslužbyhasičovsnerovnomernerozvrhnutýmslužobnýmčasomrozvrhuje
spravidla na obdobie jedného mesiaca. K. referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané
zákonné ustanovenie XX hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými
službami. Na základe vyššie uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne
právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom

hodín, tak ako je tomu v J. XXXX/XX/ES, zákon č. XXX/XXXX Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy transponovali čl. X J. XXXX/XX/ES správne. W. žalovaný opätovne pripomína, že
predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok smernice musel byť transponovaný iba

do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. W. nie je nutné,
aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. H. žalovaného
sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral J. XXXX/XX/ES do zákona správne, preto
sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej
súvislosti s článkom X písm. b) J. XXXX/XX/ES. M. X J. XXXX/XX je spomenutý v článku XX ods.

X J., ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu,
že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov
na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. H. by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd dospel k názoru, že odchylná
úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry J.

dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za
porušenie práva N.. Q. podmienky sú definované nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy N. je
priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. W. mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu
vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako

žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. J. žalobca podľa žalovaného veľmi nejasným spôsobom
stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú
mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. W. chce zdôrazniť,
že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo
neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. H. nie je zásah,

v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho
nežiada výkon práce). S. tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti
je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená,
že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j.
žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a

teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. H.
služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na
základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to podľa žalovaného znamená, že žalobca nemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. F. tomu zamestnávateľ žalobcovivypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto
neaktívnu časť práce. W. dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ
kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. W. uviedol, že pokiaľ súd, napriek

všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva
žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného
fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
J. dvora C- XX/XX T. du H. (bod XX) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné

prostriedky na právnu ochranu. W. by chcel zdôrazniť, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu
snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu,
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil

jej rozsah. H. zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky E. a i / S. a komisia, C-XXX/XX a C- XX/XX). W. však žiadnym spôsobom
neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal
žalovaný spôsobiť. R. na (i) námietku nedostatku právomoci súdu, (ii) námietku pôsobnosti J. XXXX/

XX/ES, (iii) námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, (iv) námietku nedôvodnosti
žaloby a nesplnenia hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti štátu za škodu, žalovaný v súlade so
zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. X B. a čl. XX B. navrhuje, aby sa súd pred ďalším postupom
v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného. V prípade, že sa súd stotožní s vyššie
uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby Z. súd P. II konanie v tejto právnej veci zastavil. V

prípade, že sa súd nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhuje, aby Z. súd P. II žalobu
o náhradu škody v celom rozsahu zamietol.

X Na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX právny zástupca žalobcu predniesol, že trvá na písomnom znení
podanej žaloby, na všetkých doterajších písomných vyjadreniach a navrhuje, aby súd žalobe vyhovel,

zaviazal žalovanú na náhradu škody a priznal náhradu trov konania. W. uviedol, že sa pridržiava
sa vyjadrenia k žalobe, na svojich všetkých ďalších doterajších písomných vyjadreniach najmä na
doplňujúcom vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX, zotrváva na všetkých námietkach uvedený v písomných
vyjadreniach a na základe toho žiada žalobu zamietnuť. H. zástupca žalobcu v reakcii na prednes
žalovaného poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax s tým, že všetky námietky, ktoré vzniesol žalovaný,

a ktoré boli vznesené v písomných vyjadreniach žalovaného nielen v tejto veci, ale aj v ďalších
obdobných veciach, ktoré sa vlastne týkajú len iných žalobcov proti tomu istému žalovanému subjektu
už boli vyriešené nielen súdom prvej inštancie, ale aj odvolacími súdmi a najmä P. súdom v P. ako súdom
odvolacím, ktorý k nim zaujali stanovisko, že v daných prípadoch právomoc súdu je daná, nárok žalobcu
je dôvodný, už záleží len na výške toho konkrétneho nároku čo je vlastne voľnou úvahou súdu. Čo sa

týka stanoviska žalovaného, žalobca poukázal tiež na to, že nemá dôvod postupovať podľa § 11, XX Z..
zák. a preukazovať, že došlo k zásahu, pretože tento nárok si neuplatňuje podľa vnútroštátneho práva,
ale za porušenie únijného práva. W. mal za to, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu toho, akým
spôsobom došlo k zásahu do rodinného a súkromného života, konštatuje iba všeobecne čo je to zásah
a teda mal za to, že nedošlo v danom konkrétnom prípade k preukázaniu nároku žalobcu a žalobu žiadal

zamietnuť.
X Dokazovanie súd vykonal listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, pričom zistil nasledovný
skutkový stav:
XX V okolnostiach prípadu nie je medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom U. a záchranného
zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v P. na H. X v P.. W. sú nerovnomerne rozvrhované služby

takým spôsobom, že na XX resp. XX,X hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená X resp.
X,X hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. J. pohotovosti sú určované na čas nočných hodín.
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa
služobnápohotovosť za prácu nadčas. U. teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne XX
hodín. P. sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči

vjednotlivých hasičských zmenách XX hodín a následne majú dva dni voľna.
XX Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u
žalobcu, nebol medzi stranami sporný. H. prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č.l.
X-XX) mal súd za osvedčené, že od roku XXXX odpracoval XXXX,XX hodín nad právom únie povolenýtýždennýlimitslužobnéhočasu,tedavokolnostiachprípadužalobcavyšetrochrokovpracujevpriemere
XX hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň X hodín nad limit stanovený a povolený právom N.,
čo pri priemernom počte týždňov XX,XXX je to XXX,X hodín do roka, a teda za posledné tri roky to

predstavuje XXXX,XX odpracovaných hodín nad právom N. povolený týždenný limit služobného času.
XX Zistený skutkový stav súd (aj) v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach (najmä rozsudky
P. súdu v P. XCo X/XXXX, XCoPr/X/XXXX, XXCoPr/X/XXXX, XXCoPr/X/XXXX) takto právne posúdil:
XX Pri posudzovaní právnej stránky v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov
(úvah) prezentovaných N. medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (H. fakulta UK T.).

XX K žalovaným vznesenej námietke nedostatku právomcoci rozhodovania súdu tunajší súd vyjadruje
presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme
prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. H. tomto konštatovaní vychádzal súd z
ustanovenia § 3 B. a z názorov (úvah) prezentovaných už spomínaným N. medzinárodných vzťahov a
aproximácie práva (H. fakulta UK T., odseky XX - XX). T. nepochybné a zo strany žalobcu ako pána
sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu

mala vzniknúť porušením úniového práva. D. všeobecný súd je v zmysle ustanovenia § 3 B. oprávnený
(a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva L.
únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.
XXZodpovednosťčlenskýchštátovaichorgánovpriaplikáciikomunitárnehoprávavychádzazprednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. H. na základe prednosti

komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu
členskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéaleboprávnickéosobydomáhaťnáhradyspôsobenejškody.
XX Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského
štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich
zmluvách, ani v aktoch inštitúcií L. únie a vyplývajú výlučne z judikatúry J. dvora L. spoločenstiev. Q.

judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality,
ktoré sú zakotvené v článku XX W. o založení L. spoločenstva (ďalej len W. o založení ES"), a na základe
ktorých sú členské štáty povinné prijaťvšetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré
by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho

práva.
XX Povinnosť aplikácie komunitárneho práva J. dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade J. (XXX/XX,
X.X.XXXX, Zb, s, XXX), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho
práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. H. aplikovateľnosť komunitárneho práva
v tomto prípade podľa J. dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným

účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc odich vstupu do platnosti
a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na
území jednotlivých členských štátov" (bod XX rozsudku J.), pričom majú vyššiu právnu silu ako
normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť
právoplatne aplikovaná. J. dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd jeako orgán členského štátu

„v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia
vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (body XX a XX rozsudku J.).
XX Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
M. štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bezohľadu

na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
XX V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne
právo z článku XXX ods. l N. J. republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj
medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. 2, t.j. W. o L. únii, W. o založení L. spoločenstva, aj ostatnými
prameňmi primárneho práva L. únie. Z. toho § 2ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. o N. vestníku L.

únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto
úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p.,
ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v N. vestníku L. únie a
v súčasnosti je to B. sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.

XX Podľa čl. X druhá a tretia veta N. J. republiky, právne záväzné akty L. spoločenstiev a L. únie
majú prednosť pred zákonmi J. republiky. H. právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa
vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. XXX ods.5.XX Podľa čl. XXX ods. l N. J. republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. X aX a zákonom.

XX Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovujeJ.L.parlamentuaS.XXXX/XX/ESzo4.novembraXXXXoniektorýchaspektochorganizácie
pracovného času.

XX V čl. X bod X J. táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej

dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
H. čl. X bod X J. táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, vzmysle čl. X smernice
XX/XXX/EHS bez toho, aby boli dotknuté články XX, XX, XX a XX tejto smernice.
XX Podľa čl. X bod X J. „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi alebo praxou.
XX Podľa čl. X písm. b) J. členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní
vrátane nadčasov neprekročí XX hodín.
XXPodľačl.XXpísm.b)J.členskéštátymôžuustanoviťpreuplatňovaniečlánkuX(maximálnytýždenný

pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.
XX Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. („W.") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
XX Podľa ustanovenia § 85 ods. X W. služobný čas príslušník je XX hodín týždenne. J. týždenného
služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

XX Podľa ustanovenia § 86 ods. X a X W. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
F. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. H. nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. B.
dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni.

XX Podľa ustanovenia § 9X ods. 1 W. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času.
XX Podľa ustanovenia § 91 ods. X W. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu
nadčas v rozsahu najviac XXX hodín.
XX Podľa ustanovenia § 92 ods. X W. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosťv štátnej

službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času.
XX Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. XXX/XXXX Z.z. ako vykonávanie štátnej služby
sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo
sviatok.

XX Podľa ustanovenia § 103 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za
podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú
pohotovosťv štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti
štátu.
XX Podľa ustanovenia § 1X2 ods. l, ods. 2 zákona č. XXX/XXXX Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92

ods.l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX %
zosumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.
XX Ak je príslušníkovi podľa § 9X ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu
tejto pohotovosti peňažná náhrada a) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak

ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a XXX % z tejto sumy, ak ide
o deň služobného pokoja, b) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a XX % z tejto sumy,ak
ide o deň služobného pokoja,
c) X % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s

možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.
XX Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil J. dvor EU (ďalej len L.) vo svojom rozsudku C - XXX/XXG.Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení
s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci
týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že:

„pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých jedotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle J V dôsledku toho
právo N. bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to,
že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú
v čl. X písm. b) uvedenej smernice (bod XX S. L.-XXX/XX z XX.XX.XXXX).

XX Vo veci C-XXX/XX J. R. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku J. dvor
rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice XX/
XXX/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej
pohotovosti" (bod XX S. L. vo veci XXX/XX z XX.XX.XXXX).
XX Podľa ustanovenia § 11 Z. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho menaa prejavov osobnej
povahy.
XX Podľa ustanovenia § 1X ods. 1, 2, 3 Z. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. H. by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie

podľa odseku X najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. R. náhrady podľa
ods. X určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmya na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
XX V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku súd konštatuje, že na daný prípad sa

nevzťahuje zákon č. XXX/XXXX Z.z., a teda ho súd neaplikoval. O. o prípad uplatnenia nároku na
náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením práva L. únie jej členským štátom priamo jednotlivcovi.
F. jednotlivca je tak bez ďalšieho (tzn. bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by
jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského
štátu. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nepovažoval za podmienku uplatnenia nároku na súde jeho

predbežné prerokovanie v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. XXX/XXXX Z.z..
XX Záver súdu, že aplikácia zákona č. XXX/XXXX Z. z. je vylúčená, nič nemení na povahe a
rozsahu žalobcom uplatneného nároku. W. vo svojich podaniach dostatočne ozrejmil právne posúdenie
uplatneného nároku, teda ozrejmil, prečo nie je možné postupovať podľa zákona č. XXX/XXXX Z.z..
W. si právo na náhradu škody uplatnil pôvodne podľa zákona č. XXX/XXXX Z.z. a neskôr od jeho

aplikácie upustil a vymedzil iné možnosti právneho posúdenia uplatneného nároku, avšak na základe
nezmenených skutkových tvrdení. H. posúdenie je vecou súdu a súd preto uznesením o tom, či je
prípustné, aby žalobca v rozpore so žalobou tvrdil, že si už neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa
zákona č. XXX/XXXX Z. z., nerozhodoval.
XX K žalovaným namietanej aplikácii J. na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, že výklad

pôsobnosti jej aplikácie žalovaným je nesprávny, keď čl. X ods. X J. odkazuje na pozitívne vymedzenie
čl. X smernice XX/XXX/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje
na námorníkov definovaných v smernici XXXX/XX/ES bez toho, aby bol dotknutý článok X ods. X tejto
smernice"). L. v rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako
tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode

XX konštatuje, že článok X písm. b) J. XXXX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva N. s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou jevýslovne stanovené, že
zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku XX ods. X tejto smernice do vnútroštátneho

práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v
tomto zmysle rozsudky z X.októbra N., H. a i. C-N./XX až N./XX, s. I-N.,body XX aXXX, ako aj Fuß, už
citovaný, body XX až XX a XX).
XX Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-XXX/

XX,Pfeiffer) L. uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod XX S. L. C-XXX/XX
zX.XX.XXXX). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa L. je rozhodujúcim faktorom pre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorúpracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na
miesteurčenomzamestnávateľomabymukdispozícii,abyvprípadepotrebymoholokamžiteposkytnúť
primerané služby. H. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (S.

L. C-XX/XX, C.. bod XX, XX).
XX Ďalej v bode XX rozsudku L. C-XXX/XX konštatuje, že J. dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku X písm. b) smernice XXXX/XX tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky H. i., už

citovaný bod XX, ako aj Fuß, už citovaný bod XX).
XX Okrem toho J. dvor tiež rozhodol, že článok X písm. b) smernice XXXX/XX má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky
H. a i., už citovaný, body XXX až XXX, ako aj Fuß, body XX až XX).
XX V bode XX rozsudku L. C-XXX/XX J. dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je
G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva J. U., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku X

písm. b) smernice XXXX/XX voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva
na priemerný pracovný čas neprekračujúci XX hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß,
bod XX).
XX Žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie J. republiky. I. vyššie a doteraz
uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii J. republiky ako členského štátu zodpovedného za

dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva L. únie v tomto
konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody
aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice L. únie s
priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. S. vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie XX

hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod XX, XX a XX S. Fuß).
XX Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek veľkému počtu písomných vyjadrení a ich
rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi
stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva L. únie J. republikou v dôsledku

nesprávneho prebratia J. EÚ XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona
č. XXX/XXXX Z. z. o U. a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia J. č. XXXX/XX/ES, čl. X písm. b)
o XX hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičova či sa doň premietnuť mali.
XX Podľa podkladov predložených žalobcom (ktoré žalovaný nerozporoval), žalobca odpracoval spolu
XXXX,XX hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. J., že žalobcovi

bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu v zmysle § 122 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je medzistranami sporná.
XX Z ustanovenia § 85 zákona č. XXX/XXXX Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka
je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu,
pričom „J. čas príslušníka je XX hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého J.

úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej
určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom
dni)vyplýva, že služobná pohotovosť podľa W. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného

služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a
začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". R. na uvedené sa súd stotožňuje
s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav
pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný.
K. § 122 zákona č. XXX/XXXX Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti

došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods.
2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva
počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X". L. právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa
premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. K. § X03
zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu

uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu ajeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí
hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.X ustanovenia § X03 v spojení s ustanovením § 122
ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z.).XX Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica XXXX/XX ES nebola správne prebratá.
W. ako príslušník U. záchranného zboru J. republiky spadajúceho pod E. vnútra J. republiky má
smernicou garantované právo na XX hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci

zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora ,nepochybne odpracoval v rokoch XXXX až XXXX
priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku X písm. b) J.
L. parlamentu a S. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva N. na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia proti J. republiky.
XX Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. XXX/XXXX Z.z. a jeho dodržiavanie
E. vnútra J. republiky, resp. U. a záchranným zborom J. republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu
XXXX/XX ES v článku X písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku
Fuß nezbavuje J. republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných
vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi

zodpovednosťou J. republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za
nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.
XX Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný
prípad vzťahovať z § 420 a nasl. Z. zákonníka a ani zo zákona č. XXX/XXXX Z. z., ale sú dané vzmysle
stabilizovanejjudikatúryL.súdnehodvora(C-XXX/XX,Fuß,C-XXX/XXQ.yJ.G.)-1.cieľomporušenej

právnej normy N. je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
XX Článok X písm. b) J. predstavuje právnu normu N., ktorá jednotlivcom priznáva práva,pričom súd
poukazuje aj na rozsudok L. vo veci G. Fuß (C - XXX/XX), ktorý konštatuje priamy účinok čl. X písm. b)
J., keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť vkonaní pred vnútroštátnymi

súdmi. H. podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody voveci samej je splnená.
XX Porušenie práva N. je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou J. dvora v danej
oblasti. Z judikatúry J. dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas" v zmysle J.. Z. súvisiaca s pojmom „pracovný čas" v zmysle J. neponecháva

priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti". P. žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený
limit v zmysle čl. X písm. b) J., ide o zjavné porušenie judikatúry J. dvora, musí sa preto považovať
za dostatočne závažné porušenie práva N.. H. je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je
nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody.
XX Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť

medzi porušením článku X písm. b) J. a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.
XX Na základe uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne.

XX K žalobcom uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej
výšky,nazákladektoréhosižalobcažalovanúsumuuplatnil,jemätúcivzhľadomnapovahuuplatneného
nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový
nárok. K. vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie
ako výkon v rámci pracovného času (J. uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy

žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola J. prebratá do zákona správne a
zarátalbytakdopracovnéhočasuajhodinypracovnejpohotovosti.I.matematickévýpočtyvychádzajúce
z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky
nároku.
XX Rozsudok L. vo veci C XXX/XX G. Fuß a jednoznačné znenie J. pre vnútroštátny súd znamená,

že musí zaviazať žalovaného k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. F. však prehliadať, že v zmysle
slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút
upravený v Z. zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti- § 11 a nasl.) a nie inštitút náhrady
škody. R. na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku súd konštatuje, že právo L. únie
(aj) J. republiku zaväzuje v prípade porušeniačl. X písm. b) J. subjektu dotknutému takým porušením

ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v
majetkovejsférepodľakoncepcieškodyaujmyvslovenskomprávnomporiadku).P.nastanovenievýšky
takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry L. v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti
(podmienkynáhradyškodystanovenévovnútroštátnychprávnychúpraváchnemôžubyťmenejvýhodnéako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod XX rozsudok Fuß) a efektivity
(nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady - bod XX rozsudok Fuß). I. sa uvádza v rozsudku Fuß v bode XX, v prípade neexistencie práva

N. v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že
budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody,
pričom odkazuje na rozsudok L. T. du H. a M..
XX Súd teda vyjadruje presvedčenie, že z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na stanovenie výšky
takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v Z. zákonníku a

nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá
pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.
XX Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu
a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej

ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Z.
zákonníka (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod XX. S. Fuß).
XX Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane
ukrátenýočasodpočinku,čas,ktorýbymoholtráviťsrodinou,resp.budovaníminýchvzťahov,psychicky
i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený J. v práci, a to v dôsledku nezarátania

pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa S. Fuß
zásahom závažným. W. pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného
pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“.
Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a
musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. W. súd prihliadol na pomerne dlhodobé trvanie takého

protiprávneho stavu. J. teda považoval zaprimeranú sumu XXXX €, berúc vo významnej miere do úvahy i
skutočnosť,žesumuvžalobcomuplatnenejvýškesúdypriznávajúvprípadochzásahuprávanaochranu
osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v
prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu
zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. Z uvedených

dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.
XX Na splnene povinnosti uloženej týmto rozsudkom súd určil žalovanému lehotu troch dní v súlade
s § 2X2 ods. 3 B..
XX Nad rámec vyššie uvedeného súd v závere dáva žalovanému do pozornosti, že v priebehu konania
neboli splnené podmienky pre zastavenie konania, pretože žalobcom uplatnený nárok, vychádzajúc

z obsahu žaloby, je nárokom na náhradu škody (ujmy) podľa všeobecných ustanovení Z. zákonníka.
V tomto kontexte súd poukazuje na konštantú judikatúru P. súdu v P. (por. napr. uznesenie sp. zn.
XXCo/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX) a uvádza, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj
nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD
EÚ zo 6. mája XXXX vo veci C-XX/XX I. V. proti B. SA). F. bez významu tu podľa názoru súdu nemôže

byť ani to, že k správnemu chápaniu pojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom
práve nemožno dospieť izolovane od základov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na
jednej strane od právnych poriadkov tých členských štátov L. únie, ktorých demokratické fungovanie
nebolo (na rozdiel od situácie v dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane
potom aj od tých historických prameňov práva na území dnešnej J. republiky (niekdajšieho M.), o ktorých

demokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať. H. nazeraní na problém aj z tohto
uhla pohľadu potom nemožno nevidieť to, že slovenský Z. zákonník (zákon prijatý ešte v prostredí
unitárnej M. socialistickej republiky v roku XXXX) je napriek jeho početným novelizáciám (vrátane tých
po roku XXXX) stále predpisom majúcim pôvod v dobe neslobody. H. tu však je, že základom úpravy
občianskeho práva tzv. prvej republiky (M. republiky v rokoch XXXX - XXXX) sa stal dodnes v S. platný

R. občiansky zákonník z roku XXXX (cisársky patent č. XXX), medzi pojmami škoda a ujma nerozlišujúci
(v tejto súvislosti porovnaj najmä P. k Z. zákonníku občanskému, M. S. - D. J., B. T. XXXX, V. díl, § 1293,
str. XXX) a takýto nedostatok rozlišovania sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom
čase na J. (tu porovnaj najmä výklad o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode v
publikácii F. súkromného práva platného na J. a H. S., C.. Dr. R. M. a Dr. I. W., U. XXXX, str. XXX).

XX O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. l v spojení s § 255 ods. l B. tak,
že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu XXX %, nakoľko predmetné posúdenie
záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná.XX O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ X62 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Košice II (§ 355 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti).