Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/117/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611200436
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1611200436.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: Š.W. G., Q.
XX.X.XXXX, U.: U. XX, U., zastúpený JUDr. Roman Grigel, advokát, so sídlom: Nad plážou 16, Banská
Bystrica (právny nástupca po JUDr. Štefanovi Abelovskom, narodený 1.9.1957, zomrelý 4.4.2017,
naposledy bytom: Starhradská 3220/2) proti žalovaným: 1.) O. F., Q. XX.X.XXXX, U.: Q. X. G.S. XX,
J., X.) E. F., Q. XX.X.XXXX U.: Q. X. G. XX, J., obidve zastúpené Advokátska kancelária JUDr. Almáši
Gabriel, s.r.o., so sídlom: Šumavská 3, Bratislava, o zaplatenie 126.136,89 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky, č. k. 7C/18/2011 - 264, zo dňa 2.12.2016,

takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č. k. 7C/18/2011 - 264 zo dňa 2.12.2016 vo výroku,
ktorým zamietol žalobu voči žalovanej 2/ a súvisiacom výroku o trovách konania medzi žalobcom a
žalovanou 2/ p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č. k. 7C/18/2011 - 264 zo dňa 2.12.2016 vo výroku,
ktorým bola žaloba voči žalovanej 1/ zamietnutá a súvisiacom výroku o trovách konania medzi žalobcom

a žalovanou 1/ zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

III. Žalovaná 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej aj súd prvej inštancie), rozsudkom č. k. 7C/18/2011 - 264 zo dňa
2.12.2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie 1. 659,70 eur s príslušenstvom, z dôvodu späťvzatia
žaloby v tejto časti žalovaného nároku a vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu JUDr. Š. G., Q. X.X.XXXX,
ktorou sa proti žalovaným 1 a 2 domáhal zaplatenia 126. 136,89 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9% ročne, od 1.6.2009 do zaplatenia, právnym titulom podielovej odmeny advokáta za právne

zastúpenie žalovanej 1, v dedičskom konaní po jej otcovi Z.. G. N., X. D. XX.X.XXXX zomrel.

2. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na priebeh konania, skutkovú a právnu
argumentáciu strán, opísal dokazovanie vykonané listinnými dôkazmi a svedeckým dôkazom a ustálený
skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 28 odsek 1, § 31 odsek 1, § 32 odsek
1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine, § 7 odseky 1, 2, § 8 odseky 1, 3 vyhlášky MS SR č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb(ďalejajvyhláška).

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaná 2, ako zákonná zástupkyňa maloletej
žalovanej 1 uzavrela dňa 27.11.2007 so žalobcom, ako advokátom zmluvu o poskytnutí právnej pomoci
vo veci zastupovania žalovanej 1, ako dedičky v dedičskom konaní po jej nebohom otcovi Z.. G. N..
V zmluve o právnej pomoci v článku 4. bola dohodnutá podielová odmena vo výške 20% z hodnotyprisúdeného majetku dedičovi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že túto zmluvu o poskytnutí právnej
pomoci uzavrela žalovaná 2, ako matka, teda zákonná zástupkyňa v tom čase maloletej žalovanej 1 a
dospel k záveru, že predmetný úkon matky nebolo potrebné schváliť poručenským súdom. Súd prvej

inštancie uviedol, že žalovaná 2, ako zákonná zástupkyňa postupovala v súlade s ustanovením § 32
ods. 1 Zákona o rodine a chránila práva maloletej s náležitou starostlivosťou. Nešlo o priame nakladanie
s majetkom maloletej, nešlo o dispozíciu s majetkom žalovanej 1, pretože v tomto čase ešte žiadnym
majetkom nedisponovala. Ani skutočnosť, že dedič dedí majetok ku dňu smrti poručiteľa nič nemení na
skutočnosti, že v čase podpisu zmluvy žalovaná 1 žiadnym konkrétnym majetkom, s ktorým by žalovaná

2, ako zákonná zástupkyňa nakladala, nedisponovala. Poručenský súd by pre prípadné schvaľovanie
takéhoto právneho úkonu nemohol ani posúdiť, či by sa jednalo o úkon v prospech maloletej, nakoľko
samotná výška odmeny sa v čase uzatvorenia zmluvy nedala určiť. Jednalo sa o úkon, ktorý vykonala
žalovaná 2 s náležitou starostlivosťou (tak, ako jej to prikazuje ustanovenie § 32 ods. 1 Zákona o rodine),
s cieľom zachovať, respektíve zvýšiť majetkovú sféru maloletej. Majetok žalovanej 1 v čase uzavretia
zmluvy sa týmto úkonom nezmenšoval, ani sa nevystavoval riziku zníženia. Či sa v danom prípade

jednalo o bežnú vec, je potrebné posúdiť vždy podľa okolností každého prípadu. Aj napriek skutočnosti,
že ustanovenie § 28 Občianskeho zákonníka (ani s použitím § 145 Občianskeho zákonníka) nedefinuje
pojem bežná vec, úkon žalovanej 2 (uzavretie zmluvy o právnej pomoci) nie je úkonom, na ktorý by sa
vzťahovalo ustanovenie § 28 Občianskeho zákonníka. Nešlo o dispozíciu s konkrétnym nehnuteľným
ani hnuteľným majetkom žalovanej 1 v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí právnej pomoci. Z uvedených

dôvodov súd prvej inštancie zmluvu o právnej pomoci vyhodnotil ako platne uzavretú, pričom túto
okolnosť posudzoval ako prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie predchádzalo rozhodnutiu o veci
samej. Následne súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná 2 nie je v právnom vzťahu so žalobcom,
teda nie je v spore vecne pasívne legitimovaná. Vo vzťahu k samotnému vecnému nároku súd prvej
inštancie poukázal na to, že pre priznanie podielovej odmeny je potrebné kumulatívne splnenie dvoch

podmienok, a to 1.) že výsledok konania je podľa okolností prípadu veľmi neistý, a 2.) že advokát o
tejto neistote klienta poučil. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca splnenie prvej podmienky,
poučenie klienta o neistom výsledku, nepreukázal, teda že žalobca, ako advokát o neistom výsledku
žalovanú 2 - klientku (zákonnú zástupkyňu maloletej 1) poučil. Skonštatoval, že v zmysle ustanovenia
§ 7 vyhlášky nie je podmienkou, aby toto poučenie bolo v písomnej forme a v prípade, že samotná

zmluva o poskytnutí právnej pomoci toto poučenie neobsahuje, ešte neznamená, že poučenie nebolo
urobené. Z vykonaného dokazovania vyplynuli dve protichodné tvrdenia, keď žalobca tvrdil, že žalovanú
2 poučil a žalovaná 2 tvrdila, že žalobca ju nepoučil. Ani svedok Čermák vo výpovedi nepotvrdil, že
žalobca o tomto žalovanú 2 poučil. Žalobca, ako advokát vykonávajúci advokátsku prax určitú dobu, v
záujme zachovania právnej istoty pre seba, mal takéto poučenie zakomponovať do zmluvy, prípadne

inej písomnej formy, a ako sám vo vyjadrení uviedol, spísanie záznamu o poučení je vhodné, čiže sám
si je vedomý väčšej istoty v prípade použitia písomnej formy. Použitím písomného záznamu by sa vyhol
dôkaznej núdzi, ktorá v dôsledku nevyhotovenia poučenia v písomnej forme v tomto prípade vznikla. Súd
prvej inštancie mal ďalej preukázané aj nesplnenie druhej podmienky pre priznanie podielovej odmeny,
a to podmienky, že výsledok konania je podľa okolností prípadu veľmi neistý. Súd prvej inštancie uviedol,

žev danomprípadeišloozastupovanievdedičskomkonaní.Dedičskékonaniejekonanímnesporovým,
v ktorom notár, ako súdny komisár je povinný dedičstvo prejednať aj bez súčinnosti strán. Ide o konanie
nesporové, ktoré nie je viazané na aktivitu dedičov a produkovanie dôkazov z ich strany. Ide o konanie,
ktorého výsledkom je vždy prejednanie dedičstva a v prípade nedohody dedičov prikázanie dedičských
podielov zákonným dedičom. Uvedené konanie nie je možné subsumovať pod pojem „výsledok konania

podľa okolností veľmi neistý“. Aj samotné okolnosti konkrétneho dedičského konania, či už v čase
smrti poručiteľa (28.6.2002) alebo v čase prevzatia právneho zastupovania (27.11.2007) nasvedčovali
tomu, že poručiteľ nezanechal závet a dedičské právo maloletej žalovanej 1 nebolo nijakým spôsobom
spochybnené. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ako pravdivé tvrdenie žalobcu, že majetok v čase
prevzatia právneho zastupovania bol prakticky minimálny. V dedičskom konaní bol nesporne stanovený

okruh dedičov a boli zistené a ocenené aj nehnuteľnosti patriace do dedičstva. Akékoľvek vyjadrenia
ostatných dedičov, ako aj vyjadrenia dedičov, respektíve žalovanej 2 publikované v článkoch denníka
SME nezakladajú neistotu výsledku konania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 7 ods. 1 vyhlášky MS
SR č. 655/2004 Z. z.. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že neistota spočívala vo veľkosti dedičského
podielu žalovanej 1, keďže ostatní dedičia sa snažili zatajiť, zmenšiť a prepísať majetok poručiteľa.

Z obsahu pripojeného dedičského spisu nebolo možné tvrdiť, že do času, do kedy žalobca prevzal
právne zastupovanie vo veci sa majetok zmenšoval a následne od prevzatia právneho zastupovania sa
majetok poručiteľa stabilizoval. Ani tu nie je preukázané splnenie podmienky neistoty výsledku konania.
Neistotu výsledku taktiež nemožno oprieť o rozdiel medzi skutočným reálnym dedičským podieloma zákonným dedičským podielom, ako tvrdil žalobca. V predmetnom dedičskom konaní neexistovala
možnosť, že by žalovaná 1 nedostala z dedičstva vôbec nič, čiže výsledok bol istý. Skutočnosť, že do
času prevzatia právneho zastupovania (27.11.2007) v dedičskom konaní prebiehali úkony, ako súpis

majetku, oceňovanie majetku a výmena notárov a až následne prebiehali dedičské pojednávania
na notárskom úrade taktiež neznamená neistotu výsledku dedičského konania. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že žalobcovi nebolo možné priznať ani náhradu hotových výdavkov, keďže hotové
výdavky neboli žalobcom špecifikované.

3. Žalovaným 1 a 2 súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu trov konania, pričom vychádza
zo zásady úspešnosti v zmysle § 255 odsek 1 CSP v spojení so zásadou zavinenia zastavenia konania
v zmysle § 256 odsek 1 CSP.

4. Proti rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie vytýkal,
ženazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,aže rozsudokvychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Žalobca uviedol, že v priebehu dedičského konania sa vždy, okrem okruhu dedičov, zisťuje rozsah
majetku po poručiteľovi, ktorý v žiadnom prípade nie je vopred jasný a ani istý, a to najmä keď dedičia

sa snažia zatajiť, zmenšiť a prepísať majetok po poručiteľovi s úmyslom znížiť skutočnú výšku podielu
iného dediča, tak, ako to bolo v predmetnom dedičskom konaní, čo potvrdila na súde prvej inštancie aj
samotná žalovaná 2, čo bolo preukázané aj listinnými dôkazmi a to podnet na preverenie zákonnosti
zo dňa 7.9.2004, v ktorom vtedajší právny zástupca žalovanej 1 v jej zastúpení uviedol, že podáva
trestné oznámenie za snahu „skrátiť a zatajiť dedičstvo a pripraviť tak maloletú dedičku“ o jej podiel z

dedičstva a ďalej z dodatku k sťažnosti zo dňa 22.12.2004, v ktorom vtedajší právny zástupca žalovanej
1 uviedol, že sa majetok poručiteľa prevádzal na iné osoby, pričom všetky zmluvy, ako aj dohody a
plnomocenstvá boli vystavované a spracované po smrti nebohého Z.. N., konkrétne potom, čo sa pani
F. začala zaujímať o dedičstvo pre svoju dcéru, pričom Z.. N. už bol dávno mŕtvy. Rozsah majetku
poručiteľa je kľúčovou otázkou v dedičskom konaní, keďže práve od rozsahu tohto majetku záleží aj

podiel, ktorý každý dedič dostane, nie však zákonný podiel, ale skutočný (reálny) podiel, keďže je veľký
rozdiel medzi tým, či určitý dedič dostane svoj „zákonný podiel“ z hodnoty dedičstva vo výške 1. 000,-
eur, alebo z hodnoty dedičstva vo výške 987. 206,05 eur (29 740 569,-Sk). V predmetnom dedičskom
konaní napokon nebol ani vopred istý samotný zákonný podiel, nakoľko žalovaná 1 dostala takmer 2/3
podiel (dostala 19.000.000,-Sk z čistej hodnoty dedičstva 29. 740 569,-Sk t.j. 63,9 %) z dedičstva, hoci

podľa zákonného dedičského podielu mala dostať iba 1/4 podiel (25 %), keďže boli 4 dedičia zo zákona
v I. dedičskej skupine, ktorí v zmysle § 473 ods. 1 OZ dedia rovnakým dielom. Žalobca tvrdí, že dedičské
konanie nie je konanie s istým a predvídateľným výsledkom a predmetné dedičské konanie už vôbec
nebolo konanie s predvídateľným a teda istým výsledkom, pričom práve „predvídateľnosť“ výsledku
konania je kľúčová. Žalobca poukázal na komentár k § 7 ods. 1 (podielová odmena) vyhlášky MS SR č.

655/2004 Z. z. O odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého
z odborného hľadiska nemusí nevyhnutne ísť o prípad zložitý alebo náročný. Veľmi neistý výsledok je
potrebné vnímať v nadväznosti na predvídateľnosť a to nielen pokiaľ ide o právny základ uplatneného
nároku, ale aj pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia (Beckova edícia Komentované zákony, Vyhláška
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, kolektív autorov, 1. vydanie

2015, s. 34). Žalobca tvrdí, že výsledok konania nie je len o právnom základe nároku, ale rozhodne
aj o výške nároku, či už ide o výšky nároku na náhradu škody, o výšky bezdôvodného obohatenia,
alebo o výšky získaného dedičstva, vždy je pre účastníka konania dôležitá aj priznaná výška nároku/
plnenia. Podstatné pre každú stranu/účastníka akéhokoľvek konania, v ktorom sa rozhoduje nielen o
základe nároku, ale aj o konkrétnej výške nároku/ plnenia, je rozhodne aj samotná výška nároku/plnenia.

Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom dedičskom konaní, ide o konanie,
ktorého výsledkom je vždy prejednanie dedičstva a v prípade nedohody dedičov prikázanie dedičských
podielov zákonným dedičom a argumentuje, že výsledkom prakticky každého konania, aj sporového, je
„prejednanie“ veci, pričom ak sa účastníci nedohodnú, tak súd/orgán autoritatívne určí ich práva, podľa
hmotnoprávnych predpisov. Záver súdu prvej inštancie teda vôbec nevysvetľuje, prečo nie je možné

pri nesporovom konaní dohodnúť podielovú odmenu, pretože rovnako možno popísať aj takmer každé
sporové konanie. Súčasne žalobca poukázal na to, že ak dedič chce dosiahnuť v dedičskom konaní
želaný úspech nemusí vôbec stačiť, ak sa bude spoliehať iba na notára - aktivita zo strany dediča, alebo
jeho právneho zástupcu rozhodne môže mať a často aj má, vplyv na výsledok konania a žalovaná 2to veľmi dobre vedela, a preto sa dohodla so žalobcom na zastupovaní žalovanej 1 v predmetnom
dedičskom konaní. V žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, že každé dedičské konanie by vždy malo
rovnaký výsledok bez ohľadu na (ne)aktivitu dedičov resp. ich advokátov. A výsledok, ktorý žalobca

pre žalovanú 1 dosiahol, spočíva vo výške jej dedičstva t.j. 19.000.000,-Sk, čo predstavuje 63,9 % z
čistej hodnoty dedičstva, hoci podľa zákonného dedičského podielu mala dostať iba 1/4 podiel (25 %).
Túto „nezrovnalosť“ vo „výsledku konania“ súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy, keď posudzoval
„predvídateľnosť“ výsledku predmetného dedičského konania, a to najmä vo vzťahu k predvídateľnosti
výšky dedičského podielu žalovanej 1. Navyše výsledok sa dosiahol dohodou, čiže nie ani tak činnosťou

notára, ale v prvom rade aktivitou dedičov a hlavne ich advokátov, keďže dedičia medzi sebou neboli
schopní komunikovať (výpoveď žalovanej 2 na pojednávaní dňa 9.9.2015 „rodina poručiteľa so mnou
vôbec nekomunikovala“ a „R.. N. povedala, že nič nedostanem“). Súd prvej inštancie nevysvetlil, ako
bolo možné predvídať výsledok dohody dedičov, a že vôbec k dohode dôjde a ešte tak výhodnej dohode
pre žalovanú 1 (podiel z dedičstva vo výške 63,9% namiesto zákonného podielu 25%). Žalobca tvrdí, že
sa výsledok akejkoľvek dohody nedá nikdy predvídať, keďže dohoda je vždy výsledkom kompromisov

viacerých osôb (v tomto prípade dedičov medzi ktorými preukázateľne existovala obrovská nenávisť) a
vzhľadom na to, že predmetné dedičské konanie sa vyriešilo dohodou, nie je možné v žiadnom prípade
hovoriť o vopred predvídateľnom výsledku predmetného konania. Z uvedených dôvodov je žalobca
toho názoru, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie neodôvodnil presvedčivým spôsobom a
jeho interpretácia a aplikácia ustanovenia § 7 ods. 1 (podielová odmena) vyhlášky MS SR č. 655/2004

Z. z. O odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb obsahuje prvok značnej
svojvôle a arbitrárnosti. Žalobca poukázal na to, že skutočnosť, že žalovanú 2 poučil o neistom výsledku
dedičského konania bola preukázaná výpoveďou svedka J.. Č., ktorý potvrdil, že žalobca upozornil
žalovanú 2 na komplikovanosť dedičského konania, v dôsledku čoho je výsledok konania neistý, a
preto bude mať nárok na odmenu iba, ak žalovaná 1 niečo zdedí, pričom odmena bude podielová. Z

výpovede tohto svedka vyplýva, že sa žalobca so žalovanou 2 rozprával o komplikovanom a veľmi
neistom výsledku konania a práve preto dohodli podielovú odmenu. Žalovaná 2 už pred týmto poučením
vedela, že výsledok dedičského konania je veľmi neistý, a preto sama požiadala žalobcu, aby prevzal
vo veci zastupovanie za podielovú odmenu, keďže na rozdiel od tarifnej odmeny sa podielová odmena
vypláca iba v prípade aspoň čiastočného úspechu v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky MS SR

č. 655/2004 Z. z.. Podielovú odmenu chcela žalovaná 2 aj preto, že už zaplatila jej predchádzajúcemu
neúspešnému právnemu zástupcovi 500.000,-Sk hoci nedosiahol pre maloletú žiadne dedičstvo. Preto
pri ďalšom zastupovaní už nechcela platiť tarifnú/hodinovú/paušálnu odmenu, čiže opäť odmenu aj v
prípade bez akéhokoľvek úspechu, ale iba podielovú odmenu, ktorá sa vypláca iba v prípade, že sa
aspoň dáky výsledok dosiahne. Žalobca súhlasil s podielovou odmenou a výslovne pred žalovanou 2

uviedol, že predmetné dedičské konanie je komplikované a má veľmi neistý výsledok. Poučenie bolo
týmto spôsobom bezpochybne dané žalovanej 2 formou, ktorá bola pre ňu zrozumiteľná a z jej strany
aj pochopená, a v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. viac než dostačujúca, keďže
splnila účel poučenia t.j. informovanosť klienta. Žalovaná 2 preukázateľne informovala celú slovenskú
spoločnosť prostredníctvom médií o veľmi neistom výsledku dedičského konania a teda neexistovala

uvedená „informačná asymetria medzi advokátom a klientom". Práve samotná dohoda o podielovej
odmene je dôkazom, že žalovaná 2 urobila informované rozhodnutie, ohľadom odmeny pre advokáta
a toto rozhodnutie urobila po rozhovore s advokátom o komplikovanosti dedičského konania a o jeho
veľmi neistom výsledku (čiže po poučení zo strany advokáta) a tento rozhovor potvrdil aj svedok J.. Č.
(denník SME, článok zo dňa 9.3.2004, výpoveď na pojednávaní 9.9.2015). Žalobca namieta, že súd

prvej inštancie nepostupoval správne, keď mu nepriznal aspoň tarifnú odmenu pokiaľ usúdil, že zmluva
o poskytovaní právnej pomoci je platná okrem časti o podielovej odmene. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobca vykonal minimálne 12 úkonov počas zastupovania žalovanej 1 v predmetnom
dedičskom konaní. Tarifná hodnota (hodnota dedičského podielu) bola súdu prvej inštancie takisto
známa z notárskej zápisnice, a preto v zmysle zásady iura novit curia - súd pozná právo (t.j. vyhlášku

MS SR č. 655/2004 Z. z. O odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) mal
mu priznať tarifnú odmenu v rozsahu počtu úkonov, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Súd
prvej inštancie vôbec neodôvodnil, prečo nepriznal žalobcovi aspoň tarifnú odmenu, iba uviedol na
strane 10 bod 34 napadnutého rozsudku, že: „Žalobcovi nebolo možné priznať ani náhradu hotových
výdavkov, keďže hotové výdavky neboli žalobcom špecifikované“. Súd prvej inštancie zrejme postupoval

v zmysle ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého ak klient nemal
ani čiastočný úspech vo veci, advokát nemá v prípade podielovej odmeny právo na žiadnu odmenu,
ale iba na náhradu hotových výdavkov. V tomto prípade (predmetnom dedičskom konaní) však klient,
(žalovaná 1) mala úspech, avšak súd konštatoval, že dohoda o podielovej odmene nie je platná. Pretosúd nemal použiť ustanovenie § 8 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ktoré sa týka prípadov, kedy
podielová odmena je síce platne dohodnutá, avšak klient vo veci nemal žiaden úspech, ale mal použiť
ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene a priznať žalobcovi tarifnú odmenu, ako odmenu za poskytnuté

služby v zmysle riadne dohodnutej a platne uzavretej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa
27.11.2007. Navyše súd prvej inštancie mal vydať medzitýmny rozsudok na základe návrhu žalobcu
zo dňa 30.11.2016, nakoľko od vyriešenia otázky platnosti zmluvy o poskytnutí právnej pomoci závisel
ďalší procesný postup (procesné úkony) žalobcu. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalované a stotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že
okolnosti dedičského konania vylučujú záver o veľmi neistom výsledku. Skutočnosti, že dedičské
konanie je nesporové, poručiteľ nezanechal závet, dedičské právo maloletej nebolo nijakým spôsobom
spochybnené, okruh dedičov bol nesporne stanovený a boli aj zistené a ocenené nehnuteľnosti patriace
do dedičstva, ako aj ďalšie špecifiká prípadu, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, vylučujú záver o

veľmi neistom výsledku konania. V prípade ak, by bol prijatý opačný záver, teda že v danom prípade išlo
o veľmi neistý výsledok, tak by došlo k degradovaniu predmetného členenia na „veľmi neistý výsledok“ a
inývýsledok,pretožeakékoľvekkomplikácie,ktorésúbežneskonaniaminasúdespojenébybolomožné
subsumovať pod pojem „veľmi neistý výsledok.“ Podľa názoru žalovaných sa žalobca snaží zneužiť
skutočnosť, že účastníkmi dedičského konania boli známe osobnosti, medzi ktorými panovali napäté

vzťahy,prípadbolmedializovanýaporučiteľzanechalvysokýmajetok.Žalobcasohľadomnapoučenieo
veľmi neistom výsledku uvádza nesprávne skutkové zistenie, že svedok J.. Č. jasne potvrdil, že žalobca
žalovanú 2 upozornil na komplikovanosť dedičského konania, v dôsledku čoho je výsledok konania
neistý. Z výpovede uvedeného svedka nemožno takýto záver odvodiť, a preto súd prvej inštancie
správne v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že tento svedok nepotvrdil, že žalobca poučil

žalovanú 2 o veľmi neistom výsledku konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zanedbal uvedenie
poučenia do písomnej formy, dostal sa do dôkaznej núdze, a preto jeho samotné tvrdenie, ktoré
žalovaná 2 spochybňuje, nepreukazuje, že by k poučeniu došlo. Žalobca uvádza niekoľko dôvodov, na
základe ktorých usudzuje, že žalovaná 2 si bola vedomá, že výsledok predmetného dedičského konania
je veľmi neistý. Z článkov publikovaných v denníku SME vyplýva, ale iba skutočnosť, že žalovaná

2 si je vedomá určitých komplikácii, ktoré vyplývajú z dedičského konania po majetnom a mediálne
známom poručiteľovi. V žiadnom prípade nemožno z jej konania vyvodiť, že si je vedomá veľmi neistého
výsledku v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a už vôbec nie je možné poukazom na tieto
okolnosti dospieť k záveru, že došlo k jej poučeniu žalobcom. Z uvedených dôvodov navrhli odvolaciemu

súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil.

6. K času napadnutia predmetného rozsudku odvolaním, bola žalovaná 1 maloletá. Z tohto dôvodu jej
súd prvej inštancie v danom konaní ustanovil opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky,
ktorý k odvolaniu žalobcu uviedol, že v súdenej veci nie je splnená podmienka veľmi neistého výsledku

konania a to z dôvodu, že maloletá žalovaná 1 bola v dedičskom konaní dedičom zo zákona, a ako
maloletému potomkovi sa jej muselo dostať aspoň toľko, koľko robil jej dedičský podiel zo zákona. Preto
napriek zložitosti konania nešlo o konanie s neistým výsledkom.

7. V replike k vyjadreniu žalovaných 1 a 2 žalobca uviedol, že vo vyjadrení nevysvetlili prečo žalovaná

1 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala trestné oznámenie dňa 7.9.2004 v súvislosti so
snahou „skrátiť a zatajiť dedičstvo a pripraviť tak maloletú dedičku" o jej podiel z dedičstva, ak bol
výsledok dedičského konania taký istý, ako sa teraz tvária žalované. Žalované takisto nevysvetlili, prečo
žalovaná1prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcudňa22.12.2004doplnilasvojetrestnéoznámenie
a uviedla, že sa majetok poručiteľa prevádzal na iné osoby, pričom „všetky zmluvy, ako aj dohody

a plnomocenstvá boli vystavované a spracované po smrti nebohého Z.. N., konkrétne potom, čo sa
žalovaná 2 začala zaujímať o dedičstvo pre svoju dcéru, pričom Ing. Režeš už bol dávno mŕtvy. Žalobca
namietal,žežalované1a2 takistonevysvetlili,prečožalovaná1 dostalatakmer2/3podiel(19.000.000,-
Sk z čistej hodnoty dedičstva 29 740 569,-Sk t.j. 63,9 %) z dedičstva, hoci podľa zákonného dedičského
podielu mala dostať iba 1/4 podiel (25 %). Navyše tento výsledok sa dosiahol dohodou, čiže nie ani

tak činnosťou notára, ale v prvom rade aktivitou advokátov dedičov. Žalované 1 a 2 rovnako, ako súd
prvej inštancie, vôbec nevysvetlili, ako bolo možné predvídať výsledok dohody dedičov (a že vôbec k
dohode dôjde) a ešte tak výhodnej dohode pre žalovanú 1. Výsledok akejkoľvek dohody sa nedá nikdy
predvídať, keďže dohoda je vždy výsledkom kompromisov viacerých osôb (v tomto prípade dedičovmedzi ktorými preukázateľne existovala obrovská nenávisť a žiadna ochota sa dohodnúť). Vzhľadom
na to, že dedičské konanie sa vyriešilo dohodou, nie je možné v žiadnom prípade hovoriť o vopred
predvídateľnom výsledku predmetného konania. Z výpovede nielen svedka Č., ale aj z výpovedí žalobcu

a žalovanej 2 vyplýva, že k poučeniu došlo riadne a v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

8. Žalované 1 a 2 v duplike k vyjadreniu žalobcu predniesli, že tvrdenia žalobcu považujú za účelové.

9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné.

11. Dňa 4.4.2017, počas odvolacieho konania žalobca Š. G. Q. X.X.XXXX, advokát, so sídlom Y. X, U.

zomrel, preto odvolací súd v zmysle ustanovenia § 63 odsek 2 CSP uznesením č. k. 2Co/117/2017 -
302 zo dňa 30.1.2019, rozhodol, že vo veci pokračuje s jeho dedičmi. Následne, z dôvodu postúpenia
pohľadávky rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 2Co/117/2017 - 314 zo dňa 30.4.2019 o zmene osoby
žalobcu tak, že sa ním stal W. G., Q. XX.X.XXXX, U. U. XXXX/XX, U..

12. V preskúmavanej veci žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého
zistený skutkový stav odôvodňuje vydanie rozsudku v neprospech žalobcu, pretože žalobca v rámci
preukazovania zákonných podmienok vyžadovaných pre úspešnosť žalovaného nároku na zaplatenie
zmluvnej odmeny za poskytnutie právnych služieb neuniesol dôkazné bremeno o splnení zákonných
podmienok dohody o podielovej odmene. Žalobca namieta aj procesný postup súdu prvej inštancie, keď

nerozhodol o jeho návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie požadoval z dôvodu
ustálenia pasívne legitimovanej osoby.

13. V súdenej veci si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie odmeny za právne zastúpenie žalovanej 1 v
dedičskejvecipoporučiteľoviZ..G.N. vedenejnaOkresnomsúde KošiceII,podsp.zn.40D1339/2002,

Dnot 176/2007. Zastúpenie tak, ako to upravuje ustanovenie § 23 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka vzniká aj na základe dohody o plnomocenstve, ktorá je dvojstranným právnym úkonom
o poverení splnomocnenca a prijatí zastupovania splnomocniteľom a o rozsahu tohto zastupovania.
Dohodaoplnomocenstvemôžebyťobsahomktorejkoľvekzmluvy,ktorousazakladápriamyvzťahmedzi
splnomocnencom a splnomocniteľom. Najčastejšie sa vzťah takýchto subjektov zakladá vo vlastnej

príkaznejzmluve,ktorátvorízákladprizastupovaníadvokátom.Vtomprípadepríkaznázmluvaupravuje
vnútorný vzťah medzi splnomocniteľom a splnomocnencom. Predmetom príkaznej zmluvy je vykonanie
určitej právnej činnosti vymedzenej v zmluve, bez ohľadu na dosiahnutý výsledok, nakoľko riziko v tomto
prípade nesie zásadne zastúpený. Zákon nepredpisuje výslovne formu takejto zmluvy, takže môže byť
uzavretá i konkludentne za dodržania podmienky, že musia byť nepochybne určené zmluvné strany

a predmet záväzku príkazníka t.j. advokáta. Príkazná zmluva môže byť odplatná, ale i bezodplatná.
Podľa § 24 ods. 1, 4 zák. č. 586/2003 Z. z. advokát poskytuje právne služby buď za odmenu, alebo za zníženú odmenu, alebo bezplatne za
podmienok tam uvedených. Povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi za poskytovanie právnej pomoci
teda vyplýva jednoznačne z dohody týchto zmluvných účastníkov. Pre posúdenie platnosti dohody o

poskytnutí právnej pomoci advokátom a z nej vyplývajúceho nároku na odmenu bolo nutné v súdenej
veci vychádzať z ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnej pomoci platnej v čase uzatvárania dohody. Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci
uzavreli žalobca a v tom čase maloletá žalovaná 1 (klient) zastúpená matkou (žalovanou 2) dňa
27.11.2007, pričom v bode 4 sa dohodli, že ... „ po právoplatnosti skončenia dedičskej veci v zmysle

uzatvorenej zmluvy najmä dohodnutej podielovej odmeny za zastupovanie uhradí klient advokátovi 20%
z prisúdeného majetku....“

14. Podľa § 7 odsek 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., sa môže podielová odmena dohodnúť vo forme
podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok

tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil.

15. Po preskúmaní veci odvolací konštatuje, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,
ktorým vyslovil, že v súdenej veci nebolo preukázané kumulatívne, teda súčasné splnenie dvochpodmienok dohody o podielovej odmene, ktorými sú 1) veľmi neistý výsledok konania a 2.) poučenie
klienta advokátom o tomto veľmi neistom výsledku konania. Skutočnosť poučenia o veľmi neistom
výsledku konania z predmetnej písomnej zmluvy o právnej pomoci vôbec nevyplýva. Súd prvej inštancie

správne uviedol, že nedodržanie písomnej formy ešte neznamená, že advokát automaticky klienta
nepoučil, pretože tak mohol urobiť aj ústne, čím si však advokát sám oslabuje svoje možnosti splnenie
danej podmienky preukázať. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
si k jeho skutkovým tvrdeniam k tejto podmienke dôkaznú povinnosť adekvátne nesplnil, pretože
pokiaľ svedok J.. R. Č. vypovedal len to, že žalobca sa vyjadril pred žalovanou 2, že chce mať určitý

podiel, ak dedičstvo vybaví a mal za to, že dedičské konanie bolo komplikované, keď kauza okolo
dedičstva bola medializovaná, trvala dlhší čas a dedičia sa hádali, pričom iné okolnosti rokovania
žalobcu so žalovanou 2 svedok uviesť nevedel, nie je možné týmto dôkazom potvrdiť, že v jeho
prítomnosti bola žalovaná 2, o veľmi neistom výsledku predmetu právneho zastúpenia jednoznačne
poučená,avčomvôbectáto veľkáneistotavýsledkudedičskéhokonania,keďdedičsképrávožalovanej
1 spochybnené nebolo spočíva, prečo by sa výsledok nemal dostaviť. Za takejto situácie, keď žalobca

ako osoba znalá práva v záujme čistoty právneho vzťahu netrval na podchytení podmienok dohody o
podielovej odmene do jej písomnej formy, keďže požadovanú právnu pomoc kvalifikoval ako vec s veľmi
neistým výsledkom, súd prvej inštancie správne ustálil, že dôkazy žalobcu neumožňovali prijať záver o
pravdivosti tejto skutočnosti. Nesplnenie čo i len jednej z podmienok pre dojednanie podielovej odmeny
vedie k rozhodnutiu v neprospech žalobcu, v záujme ktorého je podľa hmotného práva preukázať

tvrdené skutočnosti. Napriek tomu odvolací súd ešte prednáša, že sa stotožňuje so záverom súdu o
nepreukázaní aj druhej podmienky platnosti predmetnej dohody, ktorou sú také okolnosti prípadu, pre
ktoré je výsledok konania veľmi neistý, so zdôraznením intenzity „veľmi neistý“ a aj v tomto smere v
plnom rozsahu preberá argumentáciu súdu prvej inštancie, na ktorú odkazuje. Dojednanie o podielovej
odmene predpokladá spornosť nároku, čo sa premieta aj do právnej úpravy vyjadrenej v ustanovení § 8

odsek 1,2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého má advokát právo na dohodnutú podielovú odmenu
len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnych služieb za túto odmenu,
mal plný úspech vo veci. Ak sa skončí konanie uvedené v § 7 len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť
dohodnutej podielovej odmeny. Dedičské konanie je konanie nesporové, jeho výsledkom je prejednanie

danéhodedičstvapoporučiteľoviatoajbezaktivitydedičov súdnymkomisárom,podľavýškyzákonných
podielov. Z tohto pohľadu potom nie je možné ustáliť, v čom má byť naplnený plný alebo čiastočný
úspech klienta, ako podmienky pre zistenie výšky nároku advokáta na podielovú odmenu. Podielová
odmena je špecifická tým, že advokát nie je honorovaný za vyprodukovaný objem svojej odbornej práce,
ale výlučne iba za vymienený konečný efekt vo forme úplného alebo čiastočného úspechu klienta v

konaní. Predmetný úspech by bol v danej veci zmerateľný vtedy, ak by si zmluvné strany zrozumiteľne
a určito dojednali definíciu úspechu žalovanej 1 v dedičskom konaní, ktorým mohol byť aj úspech
spočívajúci v dosiahnutí výšky dedičstva prevyšujúcej výšku zodpovedajúcu dedičskému podielu (čo zo
zmluvy nevyplýva), keď úspech zákonného podielu bol pre žalovanú 1 predvídateľný. Dedičské právo
žalovanej 1 nebolo spochybnené, nebolo sporné, čím podmienka veľmi neistej okolnosti výsledku

dedičského konania nemohla byť naplnená, a preto vo vzťahu k dedičskému nároku žalovanej 1 nie
je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že výsledok dedičského konania bol pre ňu nepredvídateľný,
pretože žalovaná 1 musela dostať podiel zodpovedajúci zákonnému nároku, ktorý má merateľnú výšku,
i keď v čase začatia dedičského konania nevyčíslenú.

16. Nie je však možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že z dôvodu nesplnenia podmienok
platnosti dohody o podielovej odmene nemožno žalobcovi priznať žiaden peňažný nárok. Vyhláška
číslo 655/2004 Z. z. rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o
poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny (§ 2 ods.
1 vyhlášky ). Ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, predpokladá sa, že sa advokát dohodol s klientom

na odmene určenej podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 2 ods. 2 ). Pri uzatváraní
zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej
odmeny. Výška zmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 2 ods. 1 vyhlášky ) . Ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, na určenie
odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny. Podielová

odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred
súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát
o tom klienta poučil (§ 7 ods. 1 vyhlášky). Právny vzťah zastúpenia klienta sa zakladá zmluvou o
poskytnutí právnej pomoci. Pokiaľ v prípade niektorých zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplateza poskytnuté plnenie spravidla sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej
pomoci je tento následok vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvratiteľnú domnienku dohody
o tarifnej odmene advokáta (§ 2 odsek 2 vyhlášky, podporne uznesenie NS SR sp. zn. 3M Cdo/8/2011

zo dňa 9.5.2012). Za tejto situácie potom treba konštatovať, že právnemu predchodcovi žalobcu vznikol
právny nárok na odmenu za právnu pomoc, ktorú poskytol žalovanej 1 v dedičskej veci po poručiteľovi
Z.. G.P. N., vedenej na Okresnom súde Košice II, pod sp. zn. 40D 1339/2002, Dnot 176/2007.
Odvolací súd poukazuje na to, že ak súd rozhoduje o nároku na peňažné plnenie, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako

je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v
žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne.
Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto právna kvalifikácia
ani nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Na rovnakom právnom základe spočívajú aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 5 Cdo/196/2009 z 22.9.2010, sp.zn. 5 Cdo
385/2012 z 6.2.2013, sp.zn. 4 MCdo/15/2010 z 27.7.2011 a najnovšie aj sp.zn. 7 Cdo/25/2018. Súd

prvej inštancie nepostupoval správne, keď vec žalobcu neposúdil po právnej stránke podľa ustanovení
o tarifnej odmene advokáta, a preto z tohto dôvodu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa §
389 odsek 1 písmeno c) CSP vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu voči žalovanej 1/ a vec mu v
tomto rozsahu podľa § 391 odsek 1 CSP vrátil ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bude úlohou súdu
prvej inštancie pri svojom ďalšom postupe zohľadniť predmetný názor odvolacieho súdu a dať žalobcovi

možnosť špecifikácie nároku na odmenu za právnu pomoc, podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o tarifnej odmene, s rešpektovaním procesných podmienok nielen o prostriedkoch procesného
útoku, ale aj procesnej obrany a v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-537/13
z 15.1.2015 aj podmienok kladených na spotrebiteľský spor.

17. Žalobca odvolaním napadol celý zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, teda nielen výrok,
ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanej 1/, ako vecne nedôvodnú , ale aj výrok,
ktorým zamietol žalobu voči žalovanej 2/, z dôvodu jej nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore.
Jeho odvolacia argumentácia voči tejto časti zamietavého výroku je založená na námietke, že súd
prvej inštancie mal na základe jeho návrhu zo dňa 30.11.2016 vydať medzitýmny rozsudok k otázke

platnosti zmluvyoposkytnutíprávnejpomoci,odzodpovedaniaktorejzáviseljehoďalšíprocesnýpostup
(procesný útok).

18. Podľa § 214 Civilného sporového poriadku platí, že ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o
základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom (odsek 1). Súd môže

na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom
alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej (odsek 2). Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd
nekoná o žalobou uplatnenom procesnom nároku (odsek 3).

19. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bolo sporným, či predmetná zmluva o poskytnutí právnej

pomoci, ktorú v mene (v danom čase) maloletej žalovanej 1/ uzavrela žalovaná 2/ podliehala úkonu
schválenia poručenským súdom z dôvodu, že žalovaná 2/ nakladala s majetkom žalovanej 1/. Žalobca
podaním z 1.12.2016 (č. l. 257 spisu) v spojení s prednesom na pojednávaní dňa 2.12.2016 (č. l. - 259
spisu), žiadal o vydanie medzitýmneho rozsudku v znení určenia platnosti zmluvy o poskytnutí právnej
pomoci medzi H.. Š. Á. G. J. O. F., dňa 27.11.2007. Ustanovenie § 214 odsek 2 CSP reaguje na

situácie, keď je uplatnená žaloba na plnenie, a v rámci tohto konania vyvstane otázka, či existuje právo,
od ktorého sporová strana (z povahy veci žalobca) odvodzuje povinnosť splnenia voči žalovanému.
Toto určenie teda pôsobí prejudicálne vo vzťahu k pôvodne uplatnenému procesnému nároku (splnenie
povinnosti). Sporová strana, ktorá medzitýmny rozsudok navrhne, nesie zodpovednosť za znenie petitu
predmetného návrhu z pohľadu dikcie ustanovenia § 214 odsek 2 CSP, podľa ktorého možno vydať

medzitýmny rozsudok aj o prejudiciálne pôsobiacom práve. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že
nepovažovalza účelnéahospodárne rozhodovaťootázkeplatnostizmluvyoposkytnutíprávnejpomoci
medzitýmnym rozsudkom a svoj postoj k tejto otázke, vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Z dikcie ustanovenia § 214 odsek 2 CSP vyjadrenej slovným spojením „môže rozhodnúť“ vyplýva,
že vyriešenie prejudiciálnej otázky na návrh strany prebiehajúceho sporu o splnenie povinnosti je

ponechané na voľnú úvahu súdu a súd prvej inštancie pokiaľ nemieni tomuto procesnému návrhu
vyhovieť nemá povinnosť o tom rozhodnúť osobitným rozhodnutím, nakoľko takýto procesný postup
z dikcie daného ustanovenia nevyplýva. V súdenej veci je potrebné poukázať na to, že ak žalobca
predmetnýprocesnýnávrhsúduprvejinštanciedoručildňa1.12.2016asúdprvejinštancieocelejžalobežalobcu rozhodol dňa 2.12.2016, kde konanie procesne uzavrel, odporoval by postup samostatného
rozhodnutia o tomto návrhu, či už s pozitívnym alebo negatívnym záverom základnej zásade civilného
konania konať o veci hospodárne a tak, aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá (článok 17 CSP).

V súdenej veci nemožno konštatovať, že súd prvej inštancie tým, že osobitne nerozhodol o návrhu
žalobcu na vydanie medzitímneho rozsudku, zaťažil konanie procesnou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov, keďže vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči
žalovanej 2/ žalobca inú odvolaciu argumentáciu nepredniesol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu voči žalovanej 2/ pre nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie, postupom podľa § 387 odsek 1 CSP ako vecne a právne správny potvrdil.

20. Výrok, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie istiny 1 659,70 eur spolu s
príslušenstvom, nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.

21. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej 2/, voči ktorej sa týmto rozhodnutím

konanie končí, odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanej
2/, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

22. O nároku na náhradu trov prvoinštančného ako aj tohto odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej
1/ rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (§ 396 odsek 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).