Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/100/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316223198
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316223198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: Q. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. XXXX/XX, A., o zaplatenie 3.834,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 23. novembra 2017, sp.zn. 30Csp/312/2016-114, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len ZoSÚ), ust. § 39, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka
( ďalej len OZ), ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov a ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne súd dôvodil, že žalobca
sa domáhal zaplatenia sumy 3.834,83 eur s príslušenstvom ako neuhradených záväzkov zo zmluvy č.
203433834 zo dňa 25.1.2011 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s.
a žalovanou. Dokazovaním bolo zistené, že Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, ako veriteľ a žalovaná
akodlžníkuzavrelidňa25.1.2011zmluvuosplátkovomúvere,nazákladektorejbolžalovanejposkytnutý
úver v sume 3.000,- eur. Z dôvodu jeho nesplácania žalovanou riadne a včas, právny predchodca
žalobcu ku dňu 29.9.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Dňa 23.10.2015 uzatvorili Slovenská

sporiteľňa, a.s., Bratislava ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok, na
základe ktorej bola na žalobcu postúpená pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o splátkovom úvere zo
dňa 25.1.2011. Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava ako postupca listom zo dňa 30.10.2015 oznámila
žalovanej postúpenie tejto pohľadávky na žalobcu. Žalovaná z poskytnutého úveru zaplatila celkom
sumu 2.186,28 eur. Súd posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú, kde právny predchodca
žalobcu bol v postavení dodávateľa s poukazom na predmet jeho podnikania a žalovaná v postavení
spotrebiteľa, preto sa tento právny vzťah spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa. Po vykonanom dokazovaní
súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa zaplatenia
predmetnej peňažnej pohľadávky od žalovanej.3. Súd prvej inštancie dôvodil, nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou
táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej
osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu

a zmyslu zákona o bankách č. 483/2001 Z.z., keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou,
osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť
okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči
svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči
klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v

zmysle§27anasl.Zákonaobankách,akoajobsiahlebankovétajomstvo(§91anasl.).Tietopožiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom
- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi len za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,

pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka
nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je
svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom, a teda neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen
medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi a ani prípadné oznámenie postupcu v
zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Na absolútnu neplatnosť postúpenia prihliada súd z

úradnej povinnosti. Splnenie podmienok platnosti postúpenia vrátane tých, ktoré ustanovuje § 92 ods. 8
Zákona o bankách, bol povinný tvrdiť a preukázať žalobca, ktorý odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú
žalovaná uzatvorila so Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobca ju mal nadobudnúť zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 23.10.2015.

4. V tomto prípade však žalobca nedokázal, že by v čase postúpenia pohľadávky bola splnená
požiadavka 90-dňového omeškania a podmienka písomnej výzvy žalovanej na splnenie jej záväzku
zo zmluvy o splátkovom úvere, a že takúto výzvu žalovanej aj odoslal a doručil. Je predovšetkým
vecou žalobcu, aby pre prípad sporu vedel preukázať realizáciu oboch podmienok platného postúpenia.
Pri tak dôležitom úkone je potom len logické, že žalobca má listiny potrebné pre prípadné uplatnenie

práva na súde zasielať tak, aby ich doručenie preukázať vedel. Samotnú listinu (výzvu) si totiž v
dnešnej dobe nie je žiadny problém vyrobiť aj dodatočne, a teda samotná listina, ktorej účinnosť je
viazaná na to, že sa dostane do dispozície adresáta - spotrebiteľa (žalovaná), bez preukázania jej
doručenia, právne relevantné účinky nemôže mať. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej
bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o

bankách a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom. Pokiaľ žalobca
v spore poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/01, súd
prvej inštancie podotkol, že v konaní žalobca oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
nepredložil, keď nepreukázal jeho doručenie. Podľa názoru súdu neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý
by umožňoval stanoviť výnimku zo základných princípov týkajúcich sa absolútnej neplatnosti právneho

úkonu v prípade postupovania pohľadávok na tretie osoby. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že súdna
praxsaužodklonilaodrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obo210/01,ktorýodklonvyplývanapr.
z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.5.2008, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa
28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej
postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za

následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú
najavo, a z OZ nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že
dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie
pohľadávky dlžníkovi neoznámil, ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na

takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. K správnosti týchto záverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
76/2007 zo dňa 28.1.2009 sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa
3.7.2012. Podľa názoru súdu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách musí byť dodržané v každom prípadea to aj vtedy, keď banka do obchodných podmienok, resp. zmluvy, vložila ustanovenie o súhlase dlžníka
s postúpením pohľadávky banky na tretiu osobu, keď ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách má
nepochybne povahu kogentného ustanovenia, od ktorého sa nie je možné v zmluve odchýliť, keďže je v

ňom vymedzený postup, ktorý musí byť dodržaný na to, aby banka bola oprávnená postúpiť pohľadávku
z úveru tretej osobe a ktoré dáva možnosť klientovi po písomnej výzve banky vyrovnať omeškané
splátky úveru a predísť tak postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu. Nemohlo preto dôjsť k platnému
dojednaniu odlišnej úpravy podmienok postúpenia pohľadávky banky v zmluve o splátkovom úvere, čo je
zvýraznené aj tým, že žalovaná vystupuje v zmluvnom vzťahu zo zmluvy o splátkovom úvere v postavení

spotrebiteľa, teda slabšej zmluvnej strany, ktorá nemohla ovplyvniť text zmluvy, ani VOP, ktoré vopred
pripravila banka, a musela ich prijať, keď chcela, aby jej bol úver poskytnutý. Bankou naoktrojované
ustanovenie, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky, nezohľadňuje žiadnu z podmienok prípustnosti postúpenia pohľadávky
podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a pre rozpor s týmto kogentným zákonným ustanovením
je preto podľa ust. § 39 OZ zmluvné ustanovenie (jeho časť) absolútne neplatné. O platnú časť

právneho úkonu nemôže ísť aj z toho dôvodu, že v danom ustanovení sa neprípustne (na ujmu práv
spotrebiteľa) eliminujú zákonné limity umožňujúce banke postúpiť pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej
osobe. Je tým výrazne zhoršené postavenie spotrebiteľa, ktorý vstupoval do zmluvného vzťahu s
veriteľom - bankou, z čoho pre spotrebiteľa vyplývajú garancie, keďže činnosť banky podlieha dozoru
a dohľadu NBS, pričom pokiaľ by bolo takéto zmluvné ustanovenie platné, bola by banka oprávnená

bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia dlžníka pohľadávku proti spotrebiteľovi postúpiť tretej
osobe, aj nebankovému subjektu, a to aj vtedy, ak by dlžník pohľadávku riadne a včas splácal. Také
ustanovenie zavádza značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a je preto absolútne neplatné aj v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca
síce v spore predložil listinu zo dňa 9.9.2015, označenú ako výzva, avšak nepreukázal doručenie (ani

odoslanie) tejto výzvy žalovanej. Pokiaľ ide o listinu zo dňa 30.9.2015 označenú ako oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti, táto listina je oznámením banky o predčasnej splatnosti úverovej
pohľadávky ku dňu 29.9.2015. Kvalifikovanú výzvu, v ktorej by banka žalovanú vyzvala na plnenie dlžnej
sumy, s ktorou by žalovaná bola v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní (a dala tak možnosť klientovi
po písomnej výzve vyrovnať omeškané splátky úveru a predísť postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu),

žalobca súdu nepredložil. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1
C.s.p., v zmysle ktorých má síce plne úspešná žalovaná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
plnej výške, avšak poukazom na to, že jej žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli, súd jej náhradu

trov konania nepriznal, s tým, že o výške trov už nie je potrebné samostatne rozhodovať.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom súdu bolo žalobcovi

znemožnené uplatňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Mal za to, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky
postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá a teda nedošlo k
porušeniu bankového tajomstva. Bolo preukázané, že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní (žalovaná bola v nepretržitom omeškaní od 20.03.2013 pričom k postúpeniu došlo až 23.10.2015)
a zároveň bolo preukázané, že bola postupcom opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok
a to výzvou zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015, označenou ako oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti a keďže tieto skutkové tvrdenia protistrana nepoprela, v zmysle ust. § 158 ods.
1 CSP ich bolo treba považovať za nesporné. Pokiaľ ide o výzvu zo dňa 29.09.2015, žalobca považuje

za nepreskúmateľný záver súdu, ktorý uviedol, že ju považuje len za oznámenie banky o predčasnej
splatnosti úverovej pohľadávky a nie za kvalifikovanú výzvu banky. Obsahom tohto podania bolo totiž
nielen oznámenie o predčasnej splatnosti ale zároveň aj výzva postupcu, aby žalovaný uhradil sumu
vo výške 3.994,18 eur do 15 dní na číslo jeho účtu, pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB vyžaduje iba písomnú
formu, inak však nepožaduje žiadne osobité náležitosti výzvy banky k úhrade omeškaných splátok

úveru resp. akejkoľvek časti peňažného záväzku klienta, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania
omeškania dlžníka. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedená výzva postupcu podľa názoru
súdu nie je kvalifikovanou výzvou banky. V súdenom prípade sa dlžník ocitol v omeškaní ihneď potom,
čo nezaplatil splátku v dohodnutej dobe splatnosti. Záver súdu o tom, že podanie zo dňa 29.09.2015 nieje kvalifikovanou výzvou banky podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, je absurdný, súd nemá právo sám upravovať
náležitosti výzvy banky obsiahnutej v zákonnom ustanovení a nad rámec zákona tiež upravovať, že
omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky (v rozpore s ust. § 517 ods. 1 OZ). Žalobca tiež v

súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky poukázal na článok I. bod 9 zmluvy o splátkovom úvere
a na bod 19.16 všeobecných obchodných podmienok, v ktorých si banka s klientom zmluvne upravili,
že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek na tretiu osobu postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky voči nemu, pričom ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchýlne od ustanovení ZoB a zároveň ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu

vzájomných vzťahov. Navyše dojednania ohľadom súhlasu dlžníka banky s postúpením pohľadávky
na inú osobu bolo opakovane vystavené súdnej kontrole zo strany najvyšších súdnych autorít a napr.
Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017 bol toho názoru, že
dohoda nevykazuje žiadne znaky nevyváženosti a poukázal aj na uznesenia ďalších krajských súdov
Slovenskej republiky, v ktorých súdy vyhodnotili v obdobných prípadoch postúpenie pohľadávky za
platné z dôvodu, že žalovaný výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť

akékoľvek svoje pohľadávky. Na základe uvedeného žalobca je toho názoru, že splnenie podmienok v
zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní ani nebolo potrebné preukazovať, vzhľadom na súhlas žalovaného
s postúpením pohľadávky, okrem toho ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka, keď už zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom
tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a zo zákona nevyplýva, že by podmienky

uvedené v tomto ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom
obdobnýnázorvyplývazviacerýchuzneseníkrajskýchsúdovSlovenskejrepublikynapr.Krajskéhosúdu
v Prešove sp.zn. 9Co/20/2016. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je teda podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky a s nedoručením výzvy banky nemôže byť spojená sankcia v podobe
neplatnostizmluvyopostúpenípohľadávkyalelensankciavyplývajúcazoZoB,konkrétnezodpovednosť

banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB. Odhliadnuc od uvedeného, žalobca poukazuje na to, že žalovaná
bola ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 700 dní (v nepretržitom omeškaní bola od
20.03.2013), teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol jeden rok, takže výzva banky ani nebola potrebná v zmysle ust. § 92 ods.
8 ZoB, pričom aj v tejto súvislosti poukazuje odvolateľ napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo

dňa 16.03.2016 sp.zn. 12Co/223/2015 a tiež rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 02.05.2017
sp.zn. 19Co/2/2016. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobe vyhovel alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP),bezpotrebyzopakovaniačidoplneniadokazovania(§383a§384CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je
vecne správny a treba ho potvrdiť.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 30Csp/312/2016-114 bolo
zaplateniesumy3.834,83eurspríslušenstvom.Rozsudkom,napadnutýmodvolanímsúdprvejinštancie
žalobu v celosti zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom

rozsahu.

9. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel k správnemu právnemu záveru, s ktorým sa

stotožnil aj odvolací súd a to, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu vecnú
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorú však bolo treba vyhodnotiť ako
absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku čoho bolo treba žalobu zamietnuť.10. Súd prvej inštancie vyvodil neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo skutočnosti, že žalobca
nepreukázal splnenie podmienok postupiteľnosti predmetnej pohľadávky zakotvených v § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa tohto ustanovenia ak je napriek písomnej výzve banky

alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka,
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

11. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že v tomto prípade
nebol dôvod preukazovať splnenie vyššie uvedených podmienok pretože žalovaná banke súhlas s

postúpenímpohľadávkyudelilapísomnevoVšeobecnýchobchodnýchpodmienkach.Stoutootázkousa
podrobne vysporiadal už prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde uviedol dôvody,
pre ktoré treba považovať takéto zmluvné dojednanie za neplatné a s jeho právnym názorom sa odvolací
súd plne stotožňuje a preto odkazuje na podrobné zdôvodnenie obsiahnuté v bode 27 napadnutého
rozsudku.

12.Odvolateľvpredmetnejvecinamietal,žeust.§92ods.8ZoBnemožnospájaťsaktívnoulegitimáciou
žalobcu ako postupníka, s ktorým názorom sa ale odvolací súd nemohol stotožniť z rovnakých dôvodov,
ako boli vyslovené už v odôvodnení napadnutého rozsudku. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky
vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona

je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť
pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo
k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia
správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou). Ustanovením § 92 ods. 8 tohto zákona teda zákonodarca sledoval sprísnenie

postúpenia bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožnenie dlžníkovi, ktorý
poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s
ktorou dojednal finančnú službu. Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 systematicky zaradené do štrnástej
časti právneho predpisu s názvom „Bankové tajomstvo“, nemožno len na základe tohto zaradenia bez
ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt

mal riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič
by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol (napr. porovnaj novelu zákona o bankách
účinnú od 01.01.2017 zákon č. 299/2016 Z.z. - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk
zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu). Podmienky platného
postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne

nevylučujú, práve naopak, sa prekrývajú.

13. Ak potom predpoklady ustanovené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. V preskúmavanej veci však nemožno prisvedčiť odvolateľovi, že išlo o prípad,
kedy podmienky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách boli splnené. Predmetná úverová zmluva

bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalovanou dňa 25.01.2011 a poskytnutý úver vo
výške 3.000,- eur mala žalovaná splácať v 120 dohodnutých mesačných splátkach od 20.02.2011 do
20.01.2021. Dňa 23.10.2015 žalobca uzatvoril so Slovenskou sporiteľňou, a.s., zmluvu o postúpení
pohľadávok, ktorou mal nadobudnúť aj žalovanú pohľadávku. Na preukázanie splnenia podmienok
platného postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, predložil žalobca súdu kópie

dvoch výziev banky. Prvá predstavuje výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovanú žalovanej dňa
09.09.2015 z dôvodu riadneho nesplácania úveru, ktorou bola bankou vyzvaná na zaplatenie v lehote 15
dní dlžnej sumy, s platením ktorej bola v omeškaní (v tom čase vo výške 1.213,58 eur), táto výzva však,
ako správne konštatoval prvoinštančný súd, nebola podložená ani dôkazom o jej doručení, ani dôkazomo jej odoslaní (napr. poštovým podacím hárkom) a takýto dokument je potom z hľadiska dôkaznej sily
bezcenný. Za druhú výzvu považoval žalobca predložené oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 30.09.2015, a v tomto prípade mu odvolací súd musel dať za pravdu, že uvedený dôkaz bol

prvoinštančným súdom nesprávne vyhodnotený. Z obsahu tohto oznámenia je totiž celkom nepochybné,
že obsahuje aj výzvu dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy („ Pohľadávku zo Zmluvy vo výške 3994,18 eur
uhraďte do 15 dní na číslo účtu...“), pričom z ust. § 92 Zákona o bankách nemožno vyvodiť, že by výzva
banky nemohla zároveň obsahovať aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti.

14. Napriek vyššie uvedenému, hoci banka dňa 30.09.2015 žalovanú pred postúpením pohľadávky
vyzvala na úhradu dlžnej pohľadávky ( a to preukázateľne, pretože žalobca doložil aj kópiu poštovej
doručenky, podľa ktorej žalovaná prevzala tento list dňa 09.10.2015), však musel v konečnom dôsledku
aj odvolací súd dospieť k rovnakému záveru ako dospel súd prvej inštancie a síce, že žalobca
nepreukázal splnenie podmienok ustanovených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nebola totiž splnená
druhá podmienka obsiahnutá v citovanom ustanovení, ktorá musí byť splnená súčasne a to, aby napriek

uvedenej písomnej výzve banky bola žalovaná nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti peňažného dlhu. K splneniu tejto podmienky nemohlo v tomto prípade dôjsť,
pretože ak výzvu banky žalovaná prevzala dňa 09.10.2015 a zmluva o postúpení bola uzavretá dňa
23.10.2015, potom k uplynutiu 90 dní medzi týmito úkonmi nedošlo. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách pritom vyplýva, že práve od písomnej výzvy banky začína plynúť lehota, počas ktorej musí

byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, v ktorom aj najvyšší súd
túto otázku vykladá rovnakým spôsobom, keď v odôvodnení uvádza „ rozhodujúcou okolnosťou v
prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná
o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o

bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §

92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu súvisí, avšak vzájomne sa
nevylučuje.“

15. Na splnení povinnosti písomnej výzvy bankou v zmysle vyššie uvedeného ust. Zákona o bankách
treba trvať bez zreteľa na žalobcom uvádzanú skutočnosť, že podľa prílohy k Zmluve o postúpení

pohľadávok je zrejmé, že žalovaná v tomto prípade bola ku dňu postúpenia v omeškaní so splácaním
dlhu po dobu dlhšiu ako jeden rok, čiže súčet všetkých jej omeškaní so splnením čo i len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahlo jeden rok . Žalobca sa mylne domnieva a nesprávne
vykladá ust. § 92 ods. 8 veta druhá, text za bodkočiarkou, že by v takomto prípade banka nemala
povinnosť takúto kvalifikovanú výzvu dlžníkovi zasielať. Uvedený text za bodkočiarkou sa vzťahuje iba

k právu banky aj bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na tretí subjekt, kedy za situácie ak klient ešte
pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, nemá banka
toto oprávnenie pohľadávku postúpiť na tretí subjekt aj bez súhlasu klienta, avšak za situácie, kedy
súčet všetkých omeškaní klienta voči banke so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
presiahol jeden rok, potom banka napriek tomu, že klient „dorovnal“ omeškané splátky, má právo takúto

pohľadávku na tretí subjekt postúpiť aj bez klientovho súhlasu. Aj tento odvolací argument považoval
preto odvolací súd za nedôvodný.

16. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru,
že v danom prípade žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej

pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu a jeho záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu bol správny, preto žalobu bolo treba zamietnuť.

17. Keďže odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v
postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380

ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celosti z dôvodu jeho vecnej správnosti
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.18. Vzhľadom k výsledku takto skončeného odvolacieho konania bola plne úspešná žalovaná a preto
by jej v zmysle ust. § 255 CSP v spojení s § 396 CSP patrila plná náhrada trov odvolacieho konania.
Odvolací súd však, berúc do úvahy skutočnosť, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna a žiadne

trovy konania jej nevznikli, postupujúc v súlade so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 Základných
princípov CSP) rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).