Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/227/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317200146
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317200146.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Barbora Korenecová, advokátka,
so sídlom Malinovo, Slnečná 765/3, proti žalovanému: Y. M., nar. X.X.XXXX, bytom H., T. XXXX, o
zaplatenie 72,13 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 8Csp/1/2017-64 zo dňa 04.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanému s a n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie a na odvolacom súde.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.určil,žeÚverovázmluvač.401200529zodňa
28.1.2013 spolu s Dohodou o plnení v splátkach zo dňa 28.1.2013 uzavretá medzi sporovými stranami
je neplatná. Vo výroku II. žalobcovi uložil povinnosť vydať žalovanému bezdôvodné obohatenie vo výške
612,61 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku III. rozhodol, že žalovaný má voči
žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením
súdom prvej inštancie.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2, 5 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 489
Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že dojednanie úrokov v neprimeranej výške je v
rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke
treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať
dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov (1 Cdo 57/2005 NS SR; ZSP

č. 35/2010). Podľa rozsudku NS ČR 21 Cdo 1484/2004 nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že
neprimerane vysoké úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce
všeobecne uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným
princípom spoločenského poriadku, a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda ktorou boli pri
peňažnej pôžičke dohodnuté neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Neprimeraná a teda odporujúca dobrým mravom je len taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe ich dohodnutia obvyklú. Iba konkrétne zistenia, či a koľkonásobne prevyšuje

dohodnutá výška úrokov hornú hranicu obvyklej úrokovej miery pri úveroch poskytovaných bankami,
dovoľuje urobiť záver, či výška úrokov presahuje obvyklú úrokovú mieru podstatným spôsobom. Až stav,
keď to tak je, odôvodňuje záver, že ide o dojednanie, ktoré je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. (viď
33 Odo 236/2005 NS ČR). Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka,teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy. V danom prípade v zmluve určená úroková sadzba viac ako štvornásobne prevyšuje úrokovú

mieru komerčných bánk. Na základe vyššie uvedeného je potrebné posudzovať výšku úrokovej sadzby
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Keďže ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba ho posudzovať
tak, akoby nebolo obsahom Zmluvy. Zmluva, ktorá neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby ako
povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Aj v obdobných prípadoch keď žalovaný uzatváral zmluvy s úrokovou

sadzbou okolo 70% súdy takého úrokové sadzby považovali za neprimeranú zmluvnú podmienku.
Jednalo sa napríklad o rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 24.5.2016 sp. zn. 7C 126/2014, rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn. 17 Co 296/2015 zo dňa 21.4.2016. V zmluve nie je uvedené započítanie
splátky úveru na istinu, úroky a poplatky ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ
má byť zrozumiteľne informovaný o termínoch mesačnej splátky, o spôsobe započítania mesačnej
splátky na istinu, úroky a iné poplatky. V predmetnej zmluve táto náležitosť chýba. Neuvedenie týchto

náležitostí je považované za neprijateľnú podmienku. Súd poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch v ktorom sa hovorí, že ak zmluva neobsahuje náležitosti dané zákonom,
považuje sa za bezúročnú a bezpoplatkovú. Žalovaný žalobcovi plnil sumu 1.252,83 eur ako to žalobca
sám uviedol v žalobe. Dňa 20.5.2017 žalovaný zaplatil žalobcovi 72,13 eur a dňa 14.9.2017 sumu 24,43
eur. Zamestnávateľ žalovaného mu strhol zo mzdy v prospech žalobcu sumu 63,22 eur. Žalovaný plnil

žalobcovi celkom 1412,61 eur, 800 eur činil úver. Rozdiel týchto súm 612,61 euro je suma, o ktorú sa
žalobca na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil. Podľa §-u 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo. Podľa §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/

a h/ C.s.p., nakoľko je toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca je toho názoru,
že napadnutý rozsudok je v rozpore s platnou právnou úpravou, nakoľko žiadne zákonné ustanovenie
neoprávňuje súd viesť konanie a vydať rozsudok bez podania návrhu na začatie konania. Aby mohol súd
rozhodnúť v zmysle petitu napadnutého rozsudku, musel by žalovaný podať vzájomný návrh na určenie

zmluvy o úvere č. 401200529 za neplatnú a vydanie bezdôvodného obohatenia. Takýto návrh zo strany
žalovaného podaný nebol a z toho dôvodu súd nebol oprávnený takto rozhodnúť. Žalobca ako veriteľ so
žalovaným ako dlžníkom uzatvorili dňa 28.01.2013 zmluvu o úvere č. 401200529, ktorou veriteľ poskytol
dlžníkovi sumu vo výške 800,- EUR, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 772,-
EUR. Zákon č. 129/2010 Z. z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k

naplneniu § 11 (1). Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere
považovať za bezúročnú a bez poplatkov. V zmluve o úvere č. 401200529 na prednej strane je uvedené
nasledovné:

4. „Dlžník sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1.572,00 EUR, ak nie je dohodnuté inak do

15.01.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru alebo v
hotovosti mandatárovi.“ Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti zmluvy nastane dňa 15.01.2014 Dlžník sa
zmluvou o úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1 572,00 EUR s termínom splatnosti dňa
15.01.2014. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára

- Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 28.01.2013 s predmetnou Dohodou oboznámený,
na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne
boli uvedené. Dlžník sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 131,- EUR, vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.02.2013.Každá vyššie
uvedená splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Zákon

vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie
splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech
dlžníka. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery
nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedenéhovo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 302,67 %. Dohoda
o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v
zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške

96,50 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej
splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 302,67 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN
vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom
prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere aj v dohode o plnení v splátkach

spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský
úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 40,60 %. Žalovaný
nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN,
nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými

vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil
maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata
za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája
2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy
uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa

riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny

záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku
odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových
subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo
úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka.
Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s

bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva
u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s
ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež
vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká
výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej

pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005).
Ak teda žalovaný namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov znáša v
tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu,
ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalobca). Je teda zrejmé, že slovenské právo

a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza.
Čo sa týka poplatku za poskytnutie úver, ten nie je podľa žalobcu neprimerane vysoký vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské
náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o

úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od žalobcu prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda
bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie.
Žalovaný v prípade, že po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu
alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy
bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo

žalovaný nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. K tvrdeniam žalobcu týkajúce sa konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru uvádza aj nasledovný Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15, ktorý
uvádza vo svojom závere nasledovné: „1. Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10
ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, nebráni tomu,
abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnejprávnejúpravestanovilnajednejstrane,žezmluvaoúvere,ktorápatrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými
stranami,anadruhejstrane,žetátopožiadavkapodpísaniasavzťahujenavšetkynáležitostitejtozmluvy
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v

tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. 3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu,
aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.
2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli,
vrátane trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je možné priznať čiastočný úspech, keďže v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nemožno napadnutý rozsudok
považovať za vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388
CSP.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
však nesprávne právne posúdil.

9. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je
len právne posúdenie otázky obsahových náležitostí úverovej zmluvy, ktorú posudzoval už súd prvej
inštancie a obidve sporové strany mali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť, odvolací súd nepovažoval za

potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

10. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom
prvej inštancie, z ktorých vyplýva, že dňa 28.1.2013 bola medzi žalobcom v postavení veriteľa a

žalovaným v postavení dlžníka uzavretá Zmluva o úvere č. 401200529, na základe ktorej veriteľ poskytol
dlžníkovi úver vo výške 800,- eur. V zmysle tejto zmluvy sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu
zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 772 euro t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1.572,- eur v jednej splátke
po 1.572,- eur. Podľa tejto zmluvy celkový poplatok dlžníka spojený s úverom je tvorený súčtom úrokuvo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 313,20 eur a administratívnych
nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou
vo výške 458,80 eur. Dlžník sa v zmluve zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 1.572,- eur, ak nie je dohodnuté

inak do 15.1.2014 na účet veriteľa. RPMN je vo výške 96,50%. Dňa 28.1.2013 bola medzi sporovými
stranami uzavretá Dohoda o plnení v splátkach k Zmluve o úvere č. 401200529, podľa ktorej sa Zmluva
o úvere mení tak, že dlžník sa zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1.572,- eur v 12 pravidelných
mesačných splátkach vo výške 131,- eur vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom
15.2.2013. Dlžník bral na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočítala

v zmysle zákona a je vo výške 302,67%. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že neuhradením ktorejkoľvek
dohodnutej splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako 3 mesiace tento dodatok zaniká od počiatku. V
Dohode o splátkach je uvedené, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN je vo výške 40,60%.

11. Odvolateľ dôvodne poukázal na pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý bez toho, aby žalovaný
vzájomnou žalobou v zmysle ust. § 147 ods. 1 CSP uplatnil svoj nárok proti žalobcovi, výrokmi I.

a II. rozhodol o niečom, čo sa nestalo predmetom sporu, nakoľko žalovaný sa žiadneho takéhoto
nároku nedomáhal a nebol daný žiaden dôvod, aby súd o tomto rozhodoval ex offo. Napriek tomu,
že súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, v
dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi zaplatiť len istinu úveru, ak žalovaný zaplatil
viac, v dôsledku čoho vzniklo na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1 a

2 OZ, žalovaný sa jeho prípadného vydania musí domáhať vzájomnou žalobou v tomto spore alebo
samostatnou žalobou, jeho nečinnosť v tomto smere nemôže nahrádzať súd. CSP v čl. 7 definuje jeden
zo základných princípov civilného sporového konania, a to že súdne konanie sa zásadne začína na
návrh strany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom.
Pokiaľ sa teda na základe žaloby podanej žalobcom predmetom sporu stalo zaplatenie sumy 72,13 eur

s prísl., súd je oprávnený rozhodnúť len o tom, čo sa stalo predmetom sporu a nemôže sám iniciatívne
rozhodnúťoniečom,čosapredmetomsporunestalo.Otázkuplatnostizmluvy,resp.otázkubezúročnosti
a bezpoplatkovosti súd pritom rieši ako predbežnú otázku, bez toho, aby o tom rozhodoval samostatným
výrokom. Uložiť povinnosť žalobcovi, aby plnil žalovanému, možno len vtedy, ak by sa žalovaný uloženia
takejto povinnosti domáhal, čo sa v prejednávanom spore nestalo.

12. Podľa odvolacieho súdu je potrebné posúdiť nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade

právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na
ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy
(§ 52 a nasl.). Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanému,
ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu
bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská

zmluvanesmieobsahovaťustanovenia,ktoréspôsobujúznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak
tietosúneplatné.Okremtohovpochybnostiachoobsahuspotrebiteľskýchzmlúvplatívýklad,ktorýjepre
spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere
ňouzaloženýjenevyhnutnéposudzovaťpodľazákonaospotrebiteľskýchúveroch,atobezohľadunato,

že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom
na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je
nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka

a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ

nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.14. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že

v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za správne.

15. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza

spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany

tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej
forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý

nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

16. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od

úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne
a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom
úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona.
Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí

byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného

zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá
medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná
forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá
na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by
nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru

platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu veriteľa. To nemožno nahradiť uvedením len výšky
mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone
slovami„suma,početatermínysplátok“viažekukaždejztamuvedenýchzložiekspotrebiteľskéhoúveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným inýmpoplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu
splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky) bolo možné napr. vymedzením
percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),

prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

18. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia, keďže tento údaj nie je v zmluve o spotrebiteľskom úver uvedený. Vychádzajúc z
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá
uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri
samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia
dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie
citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné

číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov,
pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť
spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol

rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho
povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným
znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je
možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku

úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel
tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom požadované uvedenie výšky mesačnej splátky
a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie
povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ
vočidlžníkoviuplatňovalajnároky,naktorénemáprávo.Obsahustanovenia§9ods.2písm.k)zákonao

spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa
možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností
tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal
možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky
mesačnej splátky so súčasným rozlíšením jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky

nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

19. Odvolací súd dodáva, že je potrebné vysloviť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru i v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že v zmluve o
úvere je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Podľa

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Ročná percentuálna miera nákladov by tak mala obsahovať

všetky splátky úveru a poplatky spojené s poskytnutím úveru voči hodnote poskytnutých finančných
prostriedkov, prepočítaných na obdobie jedného roka. Účelom nutnosti uvedenia RPMN je umožniť
jednoduché porovnanie nákladov na spotrebiteľský úver. RPMN patrí medzi základné informácie,
ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pretože ročná
percentuálna miera nákladov je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje

nielen úroky, avšak aj všetky poplatky s poskytnutím úveru spojené a časové obdobie ich splácania.
Nesprávnosť a nepravdivosť uvedenia údaju o RPMN má pritom podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
d) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. V preskúmavanej veci je RPMN uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške
96,50 %, hoci jej skutočná výška je 302,67 % (ako vyplýva aj z dohody o plnení v splátkach). Vzhľadom

na nesprávnosť a nepravdivosť údaju o RPMN uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je taktiež
nevyhnutné i z tohto dôvodu zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi stranami sporu považovať
za bezúročnú a bez poplatkov.20. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu
na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti.
Bolo preto povinnosťou žalobkyne v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť

výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia a ročnú percentuálnu mieru nákladov v správnej výške. Tieto údaje sa však v predmetnej
zmluve o úvere nenachádzajú.

21. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o
úverejeuzavretámedzipodnikateľomaspotrebiteľomažemápodobuštandardnejformulárovejzmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska

informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú
údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu
obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

22. K otázke potreby členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia
aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky
odvolací súd s poukazom na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax, na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a na § 393 ods. 3 CSP uvádza nasledovné:

23. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami

je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ
transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade
by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom
zákonodarcu(vyjadrenomajvúvodnejčastidôvodovejsprávy)sícebolotransponovaťSmernicuvcelom

rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2
Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal
v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu,
úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju
veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až rozsudkom Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej bolo konštatované,
že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) tak
urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie

konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby
č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.
s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami

„frekvenciu splátok“).

24. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z.z.
so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu

č. 568/2007 Z.z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril
(po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške
a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce muzo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017
bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký

výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v
zákoneslovamivýška,početatermínysplátokviažekukaždejztamuvedenýchzložiekspotrebiteľského
úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej
ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 z 29. novembra 2017). Novelou (zákonom
č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí treba

započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu
a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako dlžník by mal
byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť
splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa
mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval
aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy

obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch. z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná
tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax
všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej
zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

25. Vzhľadom na to, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami nemá vyššie citované obsahové
náležitosti, je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, preto žalovanému
vznikla povinnosť zaplatiť len dlžnú istinu z poskytnutého úveru. Medzi stranami nebolo sporné, že úver
bol poskytnutý vo výške 800,- eur, splatený bol vo výške 1.412,61 eur, preto žalovaný žalobcovi už nič
nedlží a žalobu je potrebné ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

26. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

27. S poukazom na vyššie uvádzané, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 388 CPS
zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,

ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

31. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa cit. ust. § 396 ods. 1, ods. 2 CSP
v spojení s cit. ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že úplne úspešnému žalovanému, voči ktorému bola žaloba

zamietnutá, nepriznal voči úplne neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie aj na odvolacom súde, nakoľko žalovanému žiadne trovy konania nevznikli a náhradu trov
konania si ani neuplatnil.32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).