Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/100/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516204226
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8516204226.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, pr. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361
368 proti žalovanému: Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, XXX XX T., v konaní o zaplatenie
389,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8Csp/169/2016-92 zo dňa 11.04.2018, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a
nepriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z.z. o bankách a § 39, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1 a 2 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ).

3. V odôvodnení uviedol, že po preskúmaní okolností uzavretia úverovej zmluvy, jej náležitostí a povahy
zmluvných strán dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu o
spotrebiteľskom úvere podľa v tom čase platného ZoSÚ. Uvedené skutočnosti nikto nenamietal a boli
nesporné. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vysporiadal s otázkou aktívnej legitimácie. V danom

prípade ide o právo vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnutého bankou, ktoré bolo
postúpené tretej osobe. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že konečná splatnosť
úveru mala nastať až poslednou splátkou splatnou dňa 18.01.2019, teda splatnou v celom rozsahu
mohla byť v čase postúpenia pohľadávky iba z dôvodu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Súd
prvej inštancie skúmal podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 53 ods. 9 OZ. Skúmal, či právny predchodca dodržal lehotu ustanovenú zákonom, ktorá sa musí
spotrebiteľovi - dlžníkovi poskytnúť na plnenie omeškaných splátok, t.j. 15 dní. Výzva zo dňa 18.11.2013

(ktorá bola zasielaná pred zosplatnením úveru) bola odosielaná na adresu žalovaného dňa 19.11.2013.
Právny predchodca žalobcu, ani žalobca nepredložili doklad o výslovnom doručení tejto výzvy, preto súd
vychádzal z bežnej lehoty, počas ktorej sa doporučená zásielka dostane do dispozičnej sféry adresáta,
t.j. 2 dni. Za tejto situácie sa výzva na zaplatenie dovtedy dlžných splátok dostala do dispozičnej sféryžalovaného najskôr dňa 21.11.2013. Právny predchodca výzvou zo dňa 5.12.2013 oznámil žalovanému,
že úver sa stal predčasne splatným dňa 05.12.2015 (správne má byť 2013, pozn. odvolacieho súdu).
Z uvedených dátumov je zrejmé, že medzi výzvou pred zosplatnením úveru a zosplatnením úveru,

neubehla zákonom vyžadovaná lehota 15 dní. Na základe uvedeného dospel k záveru, že ak právny
predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru v lehote kratšej, ako vyžaduje zákon, súd takéto
zosplatnenie považuje za vykonané v rozpore so zákonom a takýto právny úkon za neplatný. Ak úver
nebol platne zosplatnený, následné postúpenie pohľadávky z celého úveru je v rozpore s § 17 ods. 1
ZoSÚ. Na dôvažok uviedol, že žalobca, ani jeho právny predchodca, nepredložili súdu prvej inštancie

žiaden doklad o tom, že by vyzvali žalovaného na úhradu dlhu pred postúpením pohľadávky v zmysle
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Písomná výzva by mala byť doručovaná v primeranom čase pred
postúpením pohľadávky, keďže ide o určitú ochranu dlžníka pred postúpením pohľadávky banky inému
subjektu,ktorýmvoväčšineprípadovniejebanka.Vyhotovenietakejtovýzvyajejdoručenie,resp.aspoň
odoslanie žalovanému súd nemal preukázané, teda nemal preukázané ani splnenie jednej z podmienok
podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca platne nadobudol

pohľadávku uplatnenú v tomto konaní od jeho právneho predchodcu, súd prvej inštancie žalobu zamietol
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v konaní v celom rozsahu

úspešný, teda by mal nárok na plnú náhradu trov konania. Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že
by žalovanému nejaké trovy vznikli, preto mu súd náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Svoje odvolanie odôvodnil podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Považoval výklad súdu prvej inštancie vo vzťahu
k posúdeniu uplynutia zákonnej lehoty v zmysle § 53 ods. 9 OZ za svojvoľný a príliš formalistický.
Odo dňa upozornenia žalovaného na uplatnenie postupu podľa § 53 ods. 9 OZ, t.j. 18.11.2013 do dňa
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 05.12.2013 uplynulo 17 dní, čo je jednoznačne viac ako
zákonom stanovená 15-dňová lehota. Mal za to, že zákon expressis verbis neustanovuje, aby sa výzva

s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostala do dispozičnej sféry dlžníka
a až odvtedy začala plynúť veriteľovi 15-dňová zákonná lehota. Prílišný formalizmus je aj v rozpore s
akoukoľvek logikou, nakoľko dlžník už bol v tom čase v omeškaní s mesačnou platbou 3 a viac mesiacov.
Opätovnedaldopozornostiskutočnosť,ževýzvanasplatenieúveruspríslušenstvomzodňa05.12.2013
bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalovaný bol v

omeškaní nepretržite od 18.07.2013, a to až do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Z uvedených
skutočností jednoznačne vyplýva, že žalovaný bol odo dňa postúpenia uvedenej pohľadávky, t.j. dňa
09.02.2017 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Z vyššie
uvedených skutočností vyplýva, že si splnil svoju povinnosť v zmysle § 53 ods. 9 OZ, ako aj v zmysle
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Ďalej namietal

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď súd nedostatočným odôvodnením súdneho
rozhodnutia porušil práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zdôraznil, že na ustanovenia
§ 52 ods. 2 OZ, sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy,
ktoré vznikli pred 01.04.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov právneho
poriadku. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, alternatívne žalobe vyhovel.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k
odvolacím námietkam uvádza.8. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil.
Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu

spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný,
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani
c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej
inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám

odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím
procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny
proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv
odvolateľa.

11. Odvolateľ taktiež namietal, že na daný zmluvný vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, nakoľko zmluva o úvere bola uzatvorená ešte pred 01.04.2015, kedy
zákonodarca až s účinnosťou 01.04.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka

12. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie § 52 odsek 2 o tretiu
vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že

sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2015 vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo
zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo
byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

13. Vo veci 8 MCdo 13/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky priamo skonštatoval, že aj bez riešenia
otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť
posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že aj keby
Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie musel by prvoinštančný súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa, pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy bol povinný
prihliadnuť na zákonný dôvod , ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť
ustanovenie § 52 odsek 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú oba tieto

ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade
zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval plynutie
premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v
rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.

14. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa
18.01.2013 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalobca má v predmetesvojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom preukázané, aby úver
poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalovanej.
S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade

pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti.

15. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy
vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného
spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom
zákonníku(§52anasl.).Ideovzťahmedziobchodníkomaspotrebiteľom,ktorýprijímaúvernaspotrebu.
Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa -
žalovaného vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. Odvolací súd má za to, že súd prvej

inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah.

16. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o
nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné
postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný spotrebiteľský úver vo výške 400 eur poskytol žalovanému
právny predchodca žalobcu (Poštová banka a. s.) na základe zmluvy o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX zo dňa 18.01.2013 (čl.5 spisu). Pohľadávku z tohto úveru Poštová banka a. s. postúpila
na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.02.2017 (č. l. 54 - 57 spisu).

18. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho
konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).
V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť

kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd
ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.-
(nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/2014).

19. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ku ktorému v tejto veci došlo zmluvou zo dňa 09.02.2017)
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku

zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu (Pozn.:
„Ide o ustanovenie § 17 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, /ďalej len „ZoSÚ“/ a ustanovenie

§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov“) ani pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči

banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

20. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) a b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže
previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami sňou spojenými a : a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský
úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a/, a b)
prechádzaalebopostupujesapohľadávkapokonečnomtermínesplatnostispotrebiteľskéhoúverualebo

pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

21.Pripostúpenípohľadávkyzostranyveriteľa,ktorýmjebanka,jepotrebnédodržaťzákonnýpostup.Ak
nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky, odo dňa jej splatnosti musí prejsť doba 3 mesiacov
omeškania s platením dlhu zo strany spotrebiteľa. Pred samotným postúpením pohľadávky musí banka

preukázateľne vyzvať dlžníka na zaplatenie (§ 92 ods. 8 prvá veta Zákona o bankách) a dodržať aj
špeciálneustanovenie§53ods.9OZ,t.j.upozorniťdlžníka,ktorýjespotrebiteľom,nato,žepo15dňoch
si uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celej svojej pohľadávky (tzv. „zosplatnenie“ celého
dlhu), ak dovtedy ešte nenastala konečná splatnosť dlhu, a to v súlade s dohodou oboch zmluvných
strán a v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Až potom môže celú tzv. zosplatnenú pohľadávku
postúpiť inému subjektu.

22. S ohľadom na ustanovenie § 17 ZoSÚ môže banka postúpiť len takú pohľadávku zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ak sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými, ak ide
o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa
stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v dôsledku jednostranného

právneho úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo
dohodnuté (§ 565 OZ). Je zrejmé, že banka pri spotrebiteľskom úvere nemôže postúpiť len časť
nesplateného dlhu (napríklad 1 splatnú splátku), ale pred postúpením buď musí vyčkať konečný
termín splatnosti dlhu (s rizikom vystavenia sa možnému premlčaniu jednotlivých splátok) alebo urobiť
jednostranný právny úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu pre nesplnenie niektorej splátky za

vyššie uvedených podmienok.

23. V ustanovení § 53 ods. 9 OZ boli spresnené podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských
zmlúv v splátkach. Ako je uvedené vyššie, podľa tejto úpravy dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce
z § 565, t.j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté

alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako
15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať, ale z celého
kontextu ustanovenia možno vyvodiť, že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil
spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej

pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť. Táto 15-dňová lehota môže teda najskôr začať
plynúť po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednej zo splátok, t. j. nasledujúci deň
po dni, ktorý bol dohodnutý ako deň splatnosti splátky.

24. Ak zákonodarca ustanovil povinnosť upozorniť spotrebiteľa, je dôležité, aby túto povinnosť dodávateľ

splnil vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky,
a jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva. Upozornením má zákonodarca na
mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa, a z
ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu odseku 9, a
jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ a v súlade s

odsekom 9 § 53 OZ. Netreba pritom zabúdať na skutočnosť, že zákonom požadovaný úkon dodávateľa
po splnení kumulatívnych podmienok predstavuje hmotnoprávny jednostranný adresovaný právny úkon,
ktorý musí predovšetkým spĺňať zákonné znaky, náležitosti a podmienky bezvadnosti právneho úkonu.
Úkon dodávateľa musí spĺňať podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu a jeho
forma musí korešpondovať s formou právneho úkonu, ktorým sa zakladal spotrebiteľský záväzok.

25. V zmysle vyššie uvedeného správne súd prvej inštancie skúmal splnenie zákonných podmienok na
vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Za
tým účelom súd prvej inštancie dňa 02.03.2017 (č.l.48 spisu) vyzval okrem iného žalobcu na vyjadrenie
sa k splneniu podmienok na zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ a doloženie dokladov

preukazujúcich jeho vyjadrenie. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 14.09.2017 (č.l. 72 spisu) zaslal
dokumenty - ,,Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 18.11.2013 spolu s podacím
hárkom zo dňa 19.11.2013. Z predmetnej výzvy vyplýva, že právny predchodca žalobcu v nej upozornil
žalovaného v zmysle § 53 ods. 9 OZ , že ku dňu 18.11.2013 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvyo úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.01.2013 viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 106,82
eura. Z podacieho hárku vyplýva, že zásielka s upozornením bola podaná na pošte dňa 19.11.2013. Ako
už uviedol odvolací súd vyššie, pre uplatnenie práva podľa § 565 OZ vyplývajúcej z ustanovenia § 53

ods. 9 OZ pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa toto upozornenie dostalo do dispozičnej sféry dlžníka.
Nestačilo teda len upozornenie vyhotoviť, ale ho aj odoslať a doručiť dlžníkovi. Ako správne uviedol súd
prvej inštancie, právny predchodca žalobcu, ani súčasný žalobca nepredložili doklad o tom, že sa toto
upozornenie dostalo do dispozičnej sféry dlžníka. Súd prvej inštancie vychádzal z bežnej lehoty, počas
ktorej sa doporučená zásielka dostane do dispozičnej sféry adresáta, t.j. 2 dni. Odvolací súd dodáva, že

v zmysle bodu 3.4 všeobecných obchodných podmienok Poštovej banky, a.s. účinných od 23.06.2012
sa pri doručovaní písomnostíqľ považujú písomností za doručené v tuzemsku v tretí deň po ich odoslaní,
ak nie je preukázaný skorší termín doručenia, a to aj vtedy ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie.

26. Za tejto situácie by sa upozornenie na zaplatenie dovtedy dlžných splátok dostalo do dispozičnej
sféry žalovaného dokonca najskôr dňa 22.11.2013. Zákonná 15 dňová lehota odo dňa, keď dodávateľ

upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k
splatnosti celej pohľadávky ubehla dňa 07.12.2013. Za situácie, ak právny predchodca predčasne
zosplatnilúverdňa05.12.2013,súdprvejinštanciesprávnedospelkzáveru,žemedziupozornenímpred
zosplatnením úveru a samotným zosplatnením úveru, neubehla zákonom vyžadovaná lehota 15 dní.

27. V dôsledku toho, že zákonné ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ pred postúpením pohľadávky banky
terajšiemu žalobcovi neboli dodržané, právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so
zákonom. Žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nebol aktívne
legitimovaný, a práve z toho dôvodu správne súd prvej inštancie žalobu zamietol.

28. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (do porov. napr. uznesenie Ústavného súdu SR z
23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na uvádzané skutočnosti má za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám určeným v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých
dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli

spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

29. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP
rozsudok vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).