Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/89/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216217908
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216217908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanej:
I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. B. XXX/X, XXX XX R., o zaplatenie 1063,34 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Csp/170/2016-50 zo dňa
18.októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo

výroku II. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vo výroku I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby a konanie
v časti o zaplatenie 550,09 Eur s príslušenstvom zastavil. Vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol.
Vo výroku III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil
právne aplikáciou § 145 ods. 2, § 261 ods. 6, § 506 Obchodného zákonníka, § 132 ods. 1 a 3,
§ 150 Civilného sporového poriadku (CSP), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vecne

argumentoval tým, že žalobca sa domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bola žalovaná zaviazaná k
zaplateniu sumy 1063,34 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o vydaní a
používaní kreditnej platobnej karty VÚB, č. XXXXXXXX z 11.09.2012 právny predchodca žalobcu zriadil
v prospech žalovanej bežný účet s úverovým rámcom 450,-- eur s úrokom 22,8 % a žalovaná mala
platiť 15,-- eur mesačne. Žalovaná si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy a jej platobnú
disciplínu sa nepodarilo obnoviť ani po viacerých pokusoch žalobcu. Pred odstúpením na vymáhanie
žalobca vystavil ku dňu 08.10.2016 nový výpis z bankovej knihy s konečným stavom ku dňu 08.10.2016

obsahujúci súhrn debetných položiek a to istiny, poplatkov, sankčného úroku, a štandardného úroku s
prihliadnutím na vykonané úhrady žalovaným s konečným zostatkom na úhradu vo výške 1063,34 eur.
Konečný dlh žalovanej z doposiaľ neuhradeného dlžného zostatku predstavuje sumu vo výške 1063,34
eur. Žalovaná si nesplnila povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok v lehote splatnosti určenej vo výpise
z bankovej knihy s konečným stavom ku dňu 08.10.2016, t.j. v lehote splatnosti do dňa 15.10.2016.
Žalobcovi tak vznikol nárok na úhradu úrokov z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po
dni splatnosti, t.j, od 16.10.2016 do zaplatenia. Žalobca žalobu v časti o zaplatenie pohľadávky v sume

350,-- eur s príslušenstvom zobral späť, nakoľko túto sumu žalovaná po podaní žaloby zaplatila a ďalej
upravil petit žaloby tak, aby žalovaná bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi 513,25 eur s príslušenstvom.

2. Podľa § 145 ods. 2 CSP,. o čiastočnom späťvzatí žaloby súd rozhodol v rozhodnutí vo veci samej.3. Súd sa v prvom rade zaoberal právnou povahou a aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu
uplatnenejpohľadávkyvtomtokonaníaprávnehovzťahuvzniknutéhomedzistranamiadospelkzáveru,

že právny predchodca žalobcu - banka a žalovaný ako majiteľ účtu uzavreli zmluvy, na základe ktorých
medzi nimi vznikol záväzkový vzťah. Vzťah medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľský a predmetné
zmluvy sú bez pochybností spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľský charakter zmluvy je zrejmý z
postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb o tom, že banka je dodávateľom služby a zo žiadneho
z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaný požadoval poskytnúť úver formou povoleného

prečerpania na účte nie ako spotrebiteľ. Súd posudzoval vzťah strán nielen podľa Obchodného
zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákona o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy.
Žalobca v konaní nerozporoval skutočnosť, že žalovaný má v zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa
a teda uvedené nebolo v konaní sporným.

4. Zmluvou o postúpení pohľadávok ku dňu 14.12.2016 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky z
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške neuvedenej eur z banky ako postupcu na
spoločnosť žalobcu ako postupníka.

5. Zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzavretej

medzi bankou ako veriteľom a klientom ako dlžníkom je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol
písomne vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V
konaní však nebolo preukázané, a to napriek výzve súdu, že by právny predchodca žalobcu - banka,
preukázateľne vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky písomne žalovanú na splnenie

dlhu z úverovej zmluvy a zároveň, že následne zostala žalovaná v omeškaní viac ako 90 dní.

6. Súd má za to, že s poukazom na gramatický, ale najmä teleologický výklad ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách sa vyžaduje omeškanie dlžníka v trvaní viac ako 90 dní od momentu doručenia
písomnej výzvy. Nebol by totiž v súlade s účelom uvedeného ustanovenia taký výklad, podľa ktorého

by postačovalo omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky, nakoľko pri takom výklade by
nebolo vylúčené postúpenie pohľadávky hneď nasledujúci deň po doručení výzvy na plnenie, čím by
bola odňatá dlžníkovi možnosť svoj dlh uhradiť a zabrániť tak postúpeniu pohľadávky na inú osobu ako
banku.

7. Nedodržaním postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8
zákona o bankách, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Ani na výzvu súdu totiž žalobca
nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu
a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre

vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z
uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto
je tento právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, s poukazom, na čo nie
je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným. Vecná
legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je

subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Strana sporu, ktorá je nositeľom
subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku
konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie
od žalovanej strany uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej

vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca.

8. Podporne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/147/2016
zo dňa 21.apríla 2016, v ktorom súd druhej inštancie v obdobnej veci skonštatoval, že: „banka musí
najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie

ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu
osobu, ktorá nie je bankou...“ V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by takáto výzva bola zo strany
právneho predchodcu žalobcu riadne žalovanej doručená. Prvostupňový súd teda dospel k správnemu
záveru, že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách nebolo možnéplatne postúpiť predmetnú pohľadávku na navrhovateľa.“ Obdobný názor zastáva aj Krajský súd v
Trnave v rozsudku sp. zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8. júna 2016, v ktorého odôvodnení uviedol, že „ak je
pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku
uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku

aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.“

9. Navyše v danom spore žalobca nepredložil ani len zmluvu o postúpení pohľadávok s prílohou, z ktorej
by bolo možné zistiť, ktoré splatné pohľadávky sú vlastne postupované a či sa medzi nimi nachádza aj
predmetná pohľadávka.

10. Súd dospel k záveru, že z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, bolo
potrebné žalobu vo zvyšku zamietnuť, a keďže žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi istinu, nemohol
sa ani dostať do omeškania s jej plnením, a preto súd zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania.

11.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1CSP,podľaktoréhosúdpriznástranenáhradutrov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko však v konaní úspešnejšej žalovanej žiadne trovy
nevznikli,súdjej anináhradutrovkonanianepriznal.Súdmápritomzato,ževsúladesčl.17základných
princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné
rozhodnúť o náhrade trov žalovanej uvedeným spôsobom, t.j. o nároku na náhradu trov konania, ako

aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej veci by bolo nehospodárne rozhodnúť
najprv spôsobom, že sa žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a následne
uznesením rozhodnúť, že žalovaná má právo na náhradu trov konania vo výške 0 eur. Takýto postup
by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných princípov a nebolo ani v úmysle zákonodarcu
takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v obdobných prípadoch.

12. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a to proti
výroku II. a III. a navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú
zaplatiť žalobcovi sumu 513,25 eur,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 863,25 eur od 16.10.2016 do 27.03.2017,

úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 813,25 eur od 28.03.2017 do 21.04.2017,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 763,25 eur od 22.04.2017 do 19.05.2017,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 713,25 eur od 20.05.2017 do 13.07.2017,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 663,25 eur od 14.07.2017 do 16.08.2017,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 613,25 eur od 17.08.2017 do 11.09.2017,

úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 563,25 eur od 12.09.2017 do 11.10.2017,
úrok z omeškania vo výške 8,00 % p.a. zo sumy 513,25 eur od 12.10.2017 do zaplatenia, to
všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a priznať žalobcovi nárok na
náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia podľa pomeru úspechu v spore. Odvolanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu

právnemu názoru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie
je nesprávne. Aktívnu legitimáciu žalobca preukázal oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo
žalovanej zaslané na adresu uvedenú žalovanou v zmluve o úvere a to na adresu R. XXX, XXX
XX R. doporučene dňa 20.12.2016 pod č. zásielky RH128260480SK, čo preukazuje podacím hárkom
č. RPH0084999293, zásielka s oznámením o postúpení pohľadávky bola preukázateľne zaslaná

doporučene do dispozičnej sféry žalovanej. Relevantným oznámením o postúpení pohľadávky postupcu
riadne hmotnoprávne preukázal žalobca aktívnu legitimáciu v tomto spore. Takýto postup preukázania
aktívnej legitimácie je plne v súlade s právnymi predpismi a súdnou praxou bežne akceptovateľný. V
tomto odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 4Obo/210/01 zo dňa 11.06.2003, v ktorom
Najvyšší súd vyslovil názor, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez

ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto
oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálne otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. Ďalej poukázal na § 92 ods. 8 veta práva Zákona o bankách, nakoľko predmetom žaloby je
zaplatenie bankovej pohľadávky, pričom poukázal na to, že za účelom preukázania aktívnej legitimáciesúdu podaním zo dňa 13.10.2017 predložil aj výzvu právneho predchodcu banky zo dňa 04.12.2013
vrátane doručenky zo dňa 13.12.2013 preukazujúcej prevzatie žalovaným. Právny predchodca žalobcu
teda 04.12.2013 oznámil žalovanému predčasné ukončenie úverového vzťahu a vyzval žalovanú na

zaplatenie peňažného dlhu pred postúpením pohľadávky. Žalovaná napriek písomnej výzve právneho
predchodcu žalobcu, ktorú riadne prevzala, svoj dlh nezaplatila a do omeškania s jeho zaplatením sa
dostala viac ako 90 kalendárnych dní. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom sporu,
došlo riadne a platne, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto spore. Zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

13. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

14. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, keď podľa

odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.
Súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec aplikoval a vyvodil správny právny záver . Súd
prvého stupňa postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie
navrhovateľa.

15. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva

a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-

právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

16. Právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli dňa 11.09.2012 zmluvu o úvere s úverovým rámcom
600,-- eur s pevnou mesačnou splátkou 20,-- eur. Z uvedených dokumentov nie je zrejmé s akými
podmienkami mal byť poskytnutý úver, totiž zo zmluvy vyplýva len výška úverového rámca a mesačná
splátka. Nie je zrejmá ani výška úrokovej sadzby, úrok z omeškania, doba trvania zmluvy, RPMN a pod.
Z výpisu z pôžičkovej karty X. je zrejmé, že žalovaná za obdobie od 09.10.2012 do 19.12.2013 zaplatila

na splátky celkom sumu vo výške 290,42 eur a následne žiadne splátky nezaplatila. Z tohto prehľadu
je tiež zrejmé, že za obdobie od 31.12.2012 do 30.09.2016 žiadne výbery ani spotrebiteľské úhrady
nevykonala, dlžná suma pozostáva z administratívneho poplatku za správu rizikovej pohľadávky, úroku
z dlžnej čiastky, poplatku za vyhotovenie a zaslanie výpisu, spracovanie poštovej poukážky, správy
kartovéhoúčtu,štandardnéúroky,znovuvydaniekarty,sankčnéúroky,nákladyvymáhaniadovyhlásenia

okamžitej splatnosti, postúpenie pohľadávky na vymáhanie, a to v celkovej výške 1353,76 eur.

17. Súd prvého stupňa zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa navrhovateľovi
nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď nepredložil zmluvu o postúpení pohľadávok s
prílohami a nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky

pôvodného veriteľa Všeobecnej úverovej banky a.s. voči odporcovi ako dlžníkovi.

18. Odvolací súd dopĺňa, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť
okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči
svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči

klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk
v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91
a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale
priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha,sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom
v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne
vychádzaťztoho,žeustanovenie§525ods.1Občianskehozákonníkabránipostupovaniupohľadávokz

takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach
dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku, ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
(v znení účinnom k 25. máju 2010, resp. 11. marcu 2014) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej

identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

19. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom

takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka
postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky
banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok

nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

20. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že navrhovateľ nedokázal, že by v
čase, kedy mala byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky, a.s., voči odporcovi postúpená naňho
(k 14.12.2016), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z

28.3.2018 sp.zn. 7Cdo 26/2017 podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia
ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez
splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.). Zo zákona o
bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky

dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §
92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne

sa nevylučuje. Splnenie tejto podmienky žalobca nepreukázal.

21. Pokiaľ žalobca poukazuje na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov SR bol pod č. 119/2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, ktorého publikovaná právna
veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá

aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia
vychádzabeztoho,abyakoprejudiciálnuotázkuskúmalexistenciuaplatnosťzmluvyopostúpení.Dlžník
sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie.
To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“.
Podľa názoru NS SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 sa jedná o

judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať
v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch
ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom
na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu kdlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát
nevylučuje(aaninemôže)možnosťsúdnehoprieskumuplatnostizmluvyopostúpenípohľadávky,najmä
vprípade,keďsamotnáprávnaúpravapostúpeniapohľadávkypodľaOZobsahujeustanoveniaozákaze

postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom,
nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.
Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi,
dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň
berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní

dlžníkdlhtretejosobe(postupníkovi).Samotnýmpostúpenímpohľadávkyvšaknedochádzakinejzmene
záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi
pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.

22. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade
trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

23. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom

rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).