Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/355/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114217579
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114217579.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko,
a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému Bc. Ing. A. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom T., E. XXXX/XX, o zaplatenie 2.240,66 eur s príslušenstvom, na základe odvolania oboch
sporových strán proti Okresného súdu Žilina č. k. 13C/46/2015 zo dňa 25. mája 2017 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, v časti o určení
lehoty splatnosti - do troch dní od právoplatnosti rozsudku - povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 1.973,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 15.3.2014 do

zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od
15.3.2014 do zaplatenia (mimo lehoty splatnosti).

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 15.3.2014 do zaplatenia. Vychádzal
z toho, že záväzkový vzťah, ktorý medzi stranami vznikol na základe zmluvy o úvere z 20.3.2013, je
vzťahom občianskoprávnym, ktorý podlieha právnemu režimu zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení ku dňu
uzavretia zmluvy; ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.). Následne skúmal, či predmetná zmluva spĺňa všetky
zákonom predpísané náležitosti a uzavrel, že neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov - § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
2. Okresný súd východiskovo uviedol, že primárnemu účelu právnej úpravy spotrebiteľského práva,

ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana, zodpovedá len taký výklad predmetného
ustanovenia,ktorýkaždýzatribútovvyjadrenýchvzákoneslovami„výška,početatermínysplátok“viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru; t.j. k istine, k úrokom a tiež k prípadným
iným poplatkom. Preto nestačí, ak v zmluve je vymedzená len celková výška/suma splátky. Za takejto
situácie by totiž veriteľ mohol použiť celú jednotlivú splátku iba na úhradu úroku a istina by fakticky
nebola vôbec dlžníkom splácaná, hoci by tento vykonával riadnu úhradu predpísaných/ /dohodnutých
splátok. V dôsledku absencie konkrétneho údaju o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov okresný súd posúdil úver poskytnutý na základe zmluvy z 20.3.2013 ako bezúročný a bez
poplatkov a uložil žalovanému zaplatiť rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru (2.500 eur) a súčtom
všetkých jeho platieb (526,03 eur), t.zn. 1.973,97 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; ktorý záver satýka aj kapitalizovaného úroku. Vo vzťahu ku kapitalizovanému úroku z omeškania okresný súd doplnil,
že žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by bol dostatočný pre priznanie danej časti nároku.
3. Okresný súd osobitne uviedol, že nemohol vec posúdiť „vo svetle“ rozsudku Súdneho dvoru

Európskej únie C - 42/15, keďže pri konflikte smernice (v tomto prípade Smernice 2008/48/ES) a
vnútroštátneho zákona členského štátu (zákon č. 129/2010 Z.z.) nie je možné priznať v sporoch medzi
jednotlivcami smernici priamy účinok. V prejednávanom prípade neprichádza do úvahy ani nepriamy
účinok (eurokonformný výklad zákona), pretože by sa jednalo o výklad contra lege a zároveň by došlo
i k porušeniu princípu právnej istoty.

4. Vzhľadom na to, že žalovaný sa ocitol v omeškaní, zaťažuje ho i povinnosť zaplatiť úroky z omeškania,
ku ktorému (omeškaniu) dochádza od prvého dňa po uplynutí lehoty na predčasné splatenie úveru
(odo dňa 15.3.2014). Nárokované úroky pritom neprevyšovali najvyššiu prípustnú zákonnú výšku úrokov
z omeškania. Okresný súd neakceptoval žiadosť žalovaného o povolenie splácania dlhu v splátkach,
keďže nebolo preukázané, že pomery žalovaného mu neumožňujú uhradiť dlh jednorázovo. Žalovaný
tvrdil,žejehopriemernýpríjemje800eurmesačne+príplatkyzaprácucezvíkendyapravidelnévýdavky

(na bývanie a splátku ďalšieho úveru) vymedzil vo výške 390 eur. Ďalšie výdavky na ošatenie, stravu,
lieky atď. bližšie nekonkretizoval a celkovo svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Okresný
súd zhrnul, že žalovaný „má pravidelný príjem zodpovedajúci príjmu podstatnej časti pracujúceho
obyvateľstva, tvrdené výdavky tento prijem neprevyšujú, a preto nemožno bez ďalšieho ustáliť, že
by sociálna situácia žalovaného bola ťaživá, neumožňujúca mu uhradiť svoje omeškané záväzky v

štandardnej lehote na plnenie“.
5. Vo vzťahu k (vecným) námietkam žalovaného dodal, že uplatňovaná pohľadávka nie je ani čiastočne
premlčaná; lebo zmluva bola uzavretá v roku 2013 a žaloba podaná už v roku 2014. Rovnako nebolo
zistené, že by si žalovaný uplatňoval nároky z neprijateľných zmluvných podmienok. Priznaný nárok
predstavuje len čistú nesplatenú istinu úveru, a teda žalovaný je povinný vrátiť len to, čo si požičal (spolu

so zákonným úrokom z omeškania) a nič navyše. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v
spore v prevažnej miere úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 10,18%, ktorý
záver konkrétne zdôvodnil.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.

7. Žalobca napádal zamietajúci výrok a domáhal sa jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené v plnom
rozsahu. Nesúhlasil so záverom o povinnosti bezprostredne v zmluve o úvere uviesť rozčlenenie splátky
na časť splátky, ktorá pripadne na istinu, ktorá na úrok a ktorá na prípadné poplatky. Mal za to, že
počet, výška a termín splatnosti istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti/výškou
anuitnej splátky; výška splátky sa pritom v priebehu splácania úveru nemení. Keďže posudzovaná

zmluva dotknuté údaje obsahovala, zodpovedá textu zákona; prípadné ďalšie náležitosti vyplývajú z
obchodných podmienok (prípadne zo sadzobníkov), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy.
Žalobca uviedol, že pokiaľ by v zmluve mali byť rozpísané všetky splátky, znamenalo by to neprimerané
rozširovanie jej textu. Navyše, na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa mu žalobca bezplatne poskytne
amortizačnú tabuľku.

8. Žalobca dával do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/2015 (a naň nadväzujúce
rozhodnutia iných vnútroštátnych odvolacích súdov), z ktorého vyplýva, že príslušná smernica
neobsahuje požiadavku na rozčlenenie každej jednotlivej splátky. Pokiaľ teda z posudzovanej zmluvy
bolo zrozumiteľné a jasné, že splátka činí 73,70 eur a pozostáva zo splátky úroku a splátky istiny,
korešpondovalo predmetné dojednanie s požiadavkami zákona. Takýto postoj po vydaní označeného

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zaujala i Národná banka Slovenska. Žalobca dodal, že žalovaný do
zmluvného vzťahu vstúpil dobrovoľne, zmluvu po oboznámení sa s jej textom podpísal a o zaslanie
amortizačnej tabuľky nepožiadal.

9. Žalovaný namietal lehotu splatnosti pohľadávky priznanej protistrane a domáhal sa (v danej časti)

zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že
okresným súdom nebol osobitne - ako spotrebiteľ v zmysle § 292 písm. b/ CSP - poučený. Pokiaľ by
mu predmetné poučenie bolo poskytnuté, nebolo problémom doplniť dôkazy týkajúce sa jeho príjmu a
celkovej sociálnej situácie. Navyše, mal za to, že uvedené dôkazy si mohol konajúci súd vyžiadať i sám.
Žalovaný v tejto spojitosti doplnil, že po rozhodnutí okresného súdu navštívil pobočku žalobcu, kde však

s ním odmietli jednať o eventualite splátok; hoci takýto postup ako bezproblémový uvádzala konajúca
sudkyňa v rámci neformálnej komunikácie pred začatím pojednávania.
10. Zopakoval rozhodné okolnosti týkajúce sa svojej sociálnej situácie a uzavrel, že nepovolenie splátok
povedie k zbytočnej exekúcii a prehĺbeniu jeho finančných problémov. Tvrdil, že žalobca mu opakovanena účte, ktorého zriadenie bolo podmienkou poskytnutia úveru, účtuje poplatky; čo odporuje záveru
okresného súdu, že predmetný úver bol bezúročný a bez poplatkov. On sám pritom postupuje podľa
svojho návrhu predloženého na pojednávaní, t.j. uhrádza dlh v splátkach podľa ním navrhovanej výšky.

11.Žalobcaoznačilodvolaniežalovanéhoakonedôvodné.Uviedol,ženemožnoprihliadaťibanazáujmy
jedného z účastníkov konania a odkazoval na rozhodnutia odvolacích súdov v iných veciach ohľadne
(ne)povolenia splátok. Doplnil, že žalovaný mal možnosť prejaviť snahu dlh splácať aspoň vo výške
primeranej jeho finančným možnostiam; čo neučinil a až do rozhodnutia súdu dňa 25.5.2017 nevykonal

žiadnu úhradu. Zároveň, posúdenie finančných možností žalovaného by malo byť súčasťou aktivít (až)
v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia.
12. Žalovaný na odvolanie žalobcu reagoval len veľmi stručne s tým, že sa stotožňuje s rozsudkom
okresného súdu. Taktiež on pripojil k danému vyjadreniu súdne rozhodnutia v iných veciach. Dodal, že
splátkový kalendár v členení na splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene) mu nebol nikdy doručený.
13. Na vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu uviedol, že dlh priebežne spláca, keďže je v jeho

„existenčnom záujme“ sa s ním vyrovnať. Poukázal na to, že žalobca, ako expandujúca banková
inštitúcia, je „v dobrej kondícii“ a teda splácanie dlhu v splátkach by ho nijako neohrozilo. Naproti tomu,
okamžitá splatnosť by výrazne zhoršila celkovú sociálnu situáciu žalovaného.

14. V následnej reakcii žalobca zotrval na svojom odvolaní, vrátane poukázania na „najnovšie“

rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré potvrdzujú jeho argumentáciu. V rámci predmetného podania učinil
i čiastočne späťvzatie žaloby; keď potvrdil vykonanie dvoch úhrad žalovaným v celkovej sume 250 eur.

15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach
strán (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v

odvolaniami nenapadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97 eur
s príslušenstvom (mimo lehoty splatnosti) a v preskúmavanej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods.
1 CSP.
16. Ako už bolo konštatované, výrok o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.973,97

eur s príslušenstvom nebol napadnutý odvolaním ani jednou zo sporových strán. To znamená, že
rozsudok okresného súdu v danej časti nadobudol právoplatnosť. Nadväzne je nutné konštatovať, že k
„čiastočnému späťvzatiu žaloby“ došlo až po ukončení sporu a teda nie je možné o ňom už rozhodovať
ani v zmysle ustanovení § 370 CSP. Žalobca pritom na doplňujúcu výzvu odvolacieho súdu uviedol,
že jeho čiastočné späťvzatie sa „týkalo časti istiny, resp. úhrady boli započítané na istinu žalovanej

pohľadávky“. Hoci takéto vyjadrenie nie je úplne jednoznačné, je z neho prípustné ustáliť, že ide o
(priebežné) plnenie žalovaným tej časti nároku, vo vzťahu ku ktorej bolo/je konanie už právoplatne
ukončené.

17. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu bol rozhodujúci výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v

znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami sporu (20.3.2013). V zmysle označenej
právnej normy „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ťažiskovým bolo posúdenie podčiarknutej

časti textu zákona.

18. Keďže zákonodarcom zvolená terminológia osobitne vymenúva splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, (jednoduchý) gramatický výklad dotknutej normy umožňuje záver o nutnosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere (výslovne) rozčleniť splátku na splátku istiny, splátku úrokov a prípadne splátku

iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len za prvotný prístup k
zákonnému textu, resp. pojmosloviu použitému normotvorcom. Z daného titulu krajský súd prikročil
v posudzovanej veci ku komplexnejšiemu posúdenie/výkladu s použitím ďalších výkladových metód.
Veľkú výpovednú hodnotou v rozoberanej otázke prináša porovnanie jednotlivých časových verzií
skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s dôvodmi, resp. účelom, ktoré viedli k jeho

zmenám (teleologický výklad).

19. Rozoberané slovné spojenie sa v právnom poriadku SR prvotne objavuje už v zákone č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 4 ods. 2 písm. a/ obsahoval právnu úpravu: „Zmluva ospotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok
istiny, úroku a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením
na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Citovaný

text úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej
zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na splátku istiny, splátku úrokov a splátku poplatkov; dokonca
súčet týchto položiek bol definovaný len ako fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve v
tomto vyjadrení vôle zákonodarcu, keďže ide o prvýkrát použitý legislatívny pojem, možno ustáliť jeho
skutočný úmysel.

20. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie
pod sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017; predovšetkým bod 19. jeho odôvodnenia).
Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému
zákonu. Tá zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z
22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch,
ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom

zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.

21. K zmene ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., v zmysle
ktorej znelo: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova sumu

slovom výšku (čo je bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vo vypustení požiadavky uviesť
súčet jednotlivých položiek splátky. Z dôvodovej, resp. predkladacej správy k danej novelizácii vyplýva
požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov.
22. Z toho východiska možno vyvodiť jediný záver; a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil
od požiadavky členenia splátok, ale vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný

výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov; naopak, znižoval by rozsah ich
informovanosti (v dôsledku absencie údajov o členení splátok). Zároveň by nemal žiadnu oporu v texte
dôvodovej správy, v ktorej niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie a ani v
samotnom legislatívno-technickom vyjadrení, keď zákonný text naďalej (ako pred novelizáciou) rozlišuje
splátky istiny od splátok úrokov a splátky iných poplatkov.

23. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. zákonom č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Predmetný zákon (okrem iného) implementoval Smernicu Rady 2008/48 z
23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Rozoberaná

právna úprava bola vymedzená v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia“. Formulácia textu právnej normy v porovnaní s nahradzovanou právnou normou nevykazuje

žiadnu významovú a ani formulačnú zmenu. Neprichádza preto do úvahy ani konštatovanie o zmene
doterajšieho výkladu zákonodarcom opätovne použitého pojmoslovia.

24. Posledná relevantná novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. V jej zmysle aktuálne (s účinnosťou od 1.5.2018)

ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
25. V citovanom texte zákona už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví. Nadväzne zo súvislostí a

logiky vyššie opísaných postupných legislatívnych zmien možno nepochybne uzavrieť, že zákonodarca
pôvodným výrazom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie
(každej) splátky spotrebiteľského úveru. Až v dôsledku aktuálneho pojmu „výšku, počet a frekvencia
splátok“ (od 1.5.2018) požaduje v zmluve vymedzenie iba celkovej výšky splátok (spoločne s ich počtom
afrekvenciou)beznutnosti rozčleneniasplátkynačasťzodpovedajúcuistine,úrokomainýmpoplatkom.

26. Odvolací súd pripomína všeobecne akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad
rovnakých slov (dokonca aj v rôznych právnych predpisoch) v rozpore s princípom právnej istoty. Z
aplikovaných výkladových metód následne vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákonač. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene právneho predpisu, podľa ktorej vnútorné členenie splátok už nie
je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového a
právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.

27. Krajský súd konštatuje, že ani tzv. eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k inému (ako
vyššie ustálenému) záveru. Je nesporné že zákon č. 129/2010 Z.z. (v znení do 30.4.2018) priznal
stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky na istinu, úroky a poplatky spotrebiteľovi
vyššiu mieru ochrany ako vyplývala zo (správnej) transpozície Smernice Rady 48/2008/ES. Až rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby
vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva
článok 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer však zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od
1.5.2018, kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia nie je možné
hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy. Podstatným teda nie je
neúspešný zámer zákonodarcu transponovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku, ale práve

a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu.

28. Záver o nedôslednej (až chybnej) transpozícii Smernice do právneho poriadku SR je súčasne
zásadným pre limity eurokonformného výkladu. Dotknutý výklad nie je absolútny a predovšetkým
nemôže nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom smerníc, ktorý

zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol
cieľ sledovaný smernicou, pričom však nesmú byť porušené všeobecné právne zásady; najmä zásada
právnej istoty. Princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a
nesprávna transpozícia Smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom contra legem. Inými
slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, čo si napokon

uvedomoval aj samotný zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej a výslovnej zmene textu
právnej normy.

29. Krajský súd dodáva, že okresným súdom vykonaný (a týmto rozhodnutím akceptovaný) výklad
rozhodnej právnej normy plne rešpektuje aj zmysel spotrebiteľského práva. Primárnym účelom noriem

spotrebiteľskej ochrany je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka
právneho vzťahu. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer, aby spotrebiteľ
dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré mu umožnia
porovnať produkty rôznych poskytovateľov úverov. Veľmi významným pre spotrebiteľa je poznanie
pravidiel, podľa ktorých veriteľ postupuje pri zúčtovávaní jednotlivých splátok. To znamená, aby veriteľ

svojvoľneanekontrolovateľne(výlučnesám)určoval,akáčasťsplátkysapoužijenasplátkuistiny,akána
splátku úrokov; eventuálne poplatkov. Zmluvná rovnováha mohla byť naplnená len v prípade vedomosti
vychádzajúcej z náležitej informovanosti spotrebiteľa o spôsobe zúčtovávania priebežných splátok;
eventuálne o podmienkach jeho zmeny. Nejde pritom len o - už spomínanú - možnosť porovnávania
produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o „výbere“ poskytovateľa úveru, ale aj o konsenzuálne určenie,

aká časť postupného plnenia (jednotlivej splátky) sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov.
Uvedené nie je spôsobilá nahradiť spotrebiteľom vyžiadaná amortizačná tabuľka (§ 9 ods. 3 zákona č.
129/2010 Z.z.), ktorá - logicky - prichádza do úvahy až po uzavretí zmluvy o úvere.

30. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného o nedostatočnom poučení zo strany okresného súdu.

V rámci príslušných poučení (v danom štádiu konania - v roku 2015 - ešte podľa ustanovení vtedy
účinnéhoprocesnéhopredpisu,t.j.podľaObčianskehosúdnehoporiadku)bolžalovanýnáležitepoučený
nielen o jeho procesných právach, ale aj povinnostiach; čo je zrejmé z uznesenia z 5.2.2015 (č.l. 29).
Pokiaľ by aj došlo k nedôslednosti v postupe okresného súdu, vzhľadom na ustanovenie § 296 CSP
mohol žalovaný - ako spotrebiteľ - konkrétne skutkové tvrdenia a k nim sa viažuce dôkazy predkladať

až do (tohto) rozhodnutia odvolacieho súdu. Napriek jeho opakovanému zotrvávaniu na stanovisku o
výrazne nepriaznivej sociálnej situácii, tak doteraz neučinil. Nadväzne je nutné, zhodne s okresným
súdom, konštatovať, že neboli (osobitne v dôsledku nedostatočnej aktivity dotknutej procesnej strany -
žalovaného) preukázané podmienky na povolenie splátok.
31. Zároveň (skôr predovšetkým) však krajský súd dodáva, že od žalovaným (na pojednávaní dňa

25.5.2017) prezentovanej ochoty splácať žalobcovi priznanú sumu v splátkach po 100 eur mesačne do
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu uplynulo viac ako 19 mesiacov. To znamená, že pri dodržaní
samotným žalovaným vymedzenej výšky splátok by už musela byť istina splatená, resp. splatená by
mala byť i časť príslušenstva. Taktiež podľa vlastných vyjadrení žalovaného medzičasom malo dôjsť kukončeniusplátokinéhoúveru,čorovnakozvýšilojehoschopnosťuhrádzaťfinančnépovinnosti,vrátane
povinnosti vyplývajúcej z napadnutého rozhodnutia.
32. V danej spojitosti je nutné zdôrazniť, že žalovaný odvolaním nenapadol rozhodnutie o uložení mu

povinnosti zaplatiť sumu 1.973,97 eur, t.j. musel si byť vedomý svojej povinnosti minimálne v tomto
rozsahu. Nadväzne je prirodzenou ambíciou každého dlžníka (čo žalovaný potvrdzuje formuláciou, že
je v jeho „existenčnom záujme“ sa s dlhom vyrovnať) vytvárať si rezervu na zaplatenie príslušnej čiastky
bez ohľadu na to, či bude rozhodnuté o povinnosti zaplatiť ju v základnej zákonom vymedzenej lehote
(do 3 dni od právoplatnosti rozhodnutia) alebo v dlhšej lehote; eventuálne dôjde k povoleniu splátok.

Len na okraj krajský súd dodáva, že otázky zúčtovania poplatkov na osobnom účte žalovaného neboli
predmetom súdenej veci. Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že mu postupom žalobcu vznikla ujma na jeho
hmotných právach, môže sa v samostatnom konaní domáhať súdnej ochrany predmetného (tvrdeného)
nároku.

33. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené sporovými stranami, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli

dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny.

34. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách

prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci
samej (čiastočným zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá
vecnú správnosť aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd
dopĺňa, že žalovaný výrok o trovách konania vôbec nerozporoval; zároveň okresný súd zodpovedajúco
konkrétnostiam súdenej veci aplikoval zásadu pomerného úspechu v spore podľa § 255 ods. 2 CSP.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal, keďže odvolaniu ani jednej zo strán nebolo (vôbec)
vyhovené. Z hľadiska neúspechu protistrany (vzhľadom na rozsah odvolacieho návrhu) úspešnejšou
stranoubolžalovaný,aletomutovsúvislostiodvolacímprieskumomžiadnepreukázateľnétrovynevznikli

(§ 251 CSP).

36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.