Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/215/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214204858
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214204858.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

MinksaaJUDr.OliveraKolenčíkavprávnejvecižalobcu:EOSKSISlovenskos.r.o.,sosídlomBratislava,
ul.Pajštúnska5,IČO:35724803,zastúpenýTOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.sosídlomBratislava,ul.Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, o zaplatenie 5441,94 eura
s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 10. februára 2017 č. k.
6C/255/2014-138, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 10. februára
2017, č. k. 6C/255/2014-138 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) a podľa § 92 ods. 8 a § 7 ods. 1 zákona
č.483/2001 Z.z. o bankách.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa dňa 13.3.2014 doručila súdu žalobu, ktorou

sa domáhala, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej 5441,94 eura ako aj úrok z omeškania v sume
207,18 eura a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5441,94 eura za čas od 5.11.2012 do
zaplatenia a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že jej právny predchodca dňa 15.5.2008
uzatvoril so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol úver. Žalovaný sa
zaviazal tento úver splácať v mesačných splátkach tak, ako to vyplýva zo zmluvy, túto povinnosť si však
nesplnil, preto vznikla sporná pohľadávka, ktorá predstavuje neuhradené splátky v počte 98 celkom
v sume 5441,94 eura . Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti

jednotlivých splátok do splatnosti ďalšej splátky a od 21.3.2010 do zaplatenia celej neuhradenej sumy.
Dlh vyplývajúci z tejto zmluvy pôvodný veriteľ postúpil žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.9.2012.

2.2. Konajúci súd rozsudkom zo dňa 9.6.2015 č. k. 6C/255/2014-80 žalobu v celom rozsahu zamietol,
majúc za to, že uplatnený nárok je premlčaný. V dôsledku odvolania žalobkyne tento rozsudok bol
zrušený uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 23.3.2016, č. k. 5Co/934/2015-109 a vec

bola vrátená na ďalšie konanie, keďže odvolací súd záver konajúceho súdu o premlčaní uplatneného
práva považoval za nesprávny a predčasný a odôvodnenie rozsudku považoval za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.3. Súd prvej inštancie potom vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný (ako dlžník) a Slovenská
sporiteľňa a.s. IČO: 00 151 653 (ako veriteľ) dňa 15.5.2008 uzatvorili zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému úver v sume 110 000 Sk.

Tento úver sa žalovaný zaviazal veriteľovi vrátiť v mesačných splátkach po 1673 Sk a mal vykonať 119
splátok. Dňa 27.9.2012 žalobca ako postupca uzatvoril zmluvu o postúpení (aj) spornej pohľadávky so
Slovenskou sporiteľňou a.s. IČO: 00 151 653. Listom zo dňa 16.10.2012 žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť sporného úveru. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2012 vyplýva, že
počet dní omeškania je 1244 (a to ku dňu 27.9.2012) a dátum poslednej úhrady je 20.4.2009.

4.1. Z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že
spotrebiteľskú zmluvu o splátkovom úvere uzavrel žalovaný s bankou. Žalobca, ktorý nie je bankou, v
tomto konaní sa domáhal plnenia z tejto spotrebiteľskej zmluvy dôvodiac, že sporné právo nadobudol
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. V prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy,
preto súd podľa CSP dokazovanie môže vykonať nielen v rozsahu navrhnutom stranami sporu, práve

v rámci súdnej ochrany spotrebiteľa. Súd teda skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore, teda
skúmal, či právo uplatnené v tomto konaní žalobca nadobudol v súlade so zákonom na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok 27.9.2012.

4.2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne

postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ
(banka) nezosplatnila celý úver pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca nepreukázal,
či a kedy mu Národná banka Slovenska udelila povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených
úverov.

4.3. Na základe vyššie uvedených súd dospel k záveru, že absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu,
keďžezmluvuopostúpenípohľadávok súdpovažujezaneplatnúsodôvodnením,žebezpovolenia NBS
naposkytovanieasprávunezosplatnenýchúverovžalobcovi nemoholbyťpostúpenýtakzvanýživýúver,
keďže nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu,

ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa zákona o bankách potrebné
bankové povolenie podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách. Zároveň teda ani nemôže vyhlasovať ich
mimoriadnu splatnosť, keďže nemá oprávnenie na ich poskytovanie. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
žalobcom súd považoval za právne neúčinné. Predmetom postúpenia z banky na nebankovú obchodnú
spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň

musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku,
s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní.

5.1. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca vyzval žalovaného na úhradu jeho dlhu potom,
čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním v zmysle prvej vety § 92 ods. 8 zákona o bankách

a nepreukázal ani to, že na neho boli postúpené len splatné splátky úveru. Právny predchodca žalobcu
je oprávnený postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale to by musel úverový vzťah ukončiť
(vyhlásiť mimoriadnu splatnosť) a následne v súlade so zákonom môže postúpiť aj osobe, ktorá nie je
bankou. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5.2. Súd prvej inštancie záverom dodal, že nepovažoval za dôvodný argument žalobcu o
tom, že jediný možný následok v prípade dokázania porušenia povinnosti vyplývajúcej z ust. §-u 9 ods.
8 zákona o bankách by mohol nastať v rámci administratívnej zodpovednosti zo strany Národnej banky
Slovenska voči bankovému subjektu. Predmetom tohto konania je záväzkový vzťah, ktorého predmetom

jebankovýúver,ktorýnarozdielodúverov,napr.odnebankovýchspoločností,jeregulovanýajosobitnou
právnou úpravou vyplývajúcou zo Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej
činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou
bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto
prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú

daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho
podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných
osôbnazákladeverejnejvýzvy,vykonávaťplatobnýstykazúčtovaniepreinéhovrámcipredmetusvojho
podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách). Ust. § 92 ods. 8 Zákona obankách v podstate poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom
právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku.

6. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa §-u 257 CSP a v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal náhradu trov konania, pretože ten uviedol, že nežiada priznať náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8.1. Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu adresované žalovanej o postúpení

pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcimi odoslanie tejto písomností žalovanej, čo bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a
platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa v takom prípade nemôže úspešne
dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení, ani jej prepadnej neexistencie.

8.2. Žalobca v odvolaní poukázal na viacero súdnych rozhodnutí, a to na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, na uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp.
zn.9Co/133/2013,KrajskéhosúduvŽilinezodňa30.06.2016,sp.zn.5Co/228/2016,zodňa09.08.2016,
sp. zn. 5Co/528/2016, zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 8Co/564/2015 a Krajského súdu v Košiciach zo dňa

04.05.2016, sp. zn. 1Co/387/2015. Vzhľadom k uvedenému je podľa odvolateľa možné právne uzavrieť,
že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek preloženému oznámeniu o postúpení
pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení.

9.1. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal na to, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona

o bankách (ZoB) pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB,
pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe uvedeného
si zmluvné strany (postupca a žalovaný) dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona,
a to v čl. I bode 7 zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX a bode 18.14. Všeobecných obchodných
podmienok.

9.2. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec
nevysporiadal so skutočnosťou, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali svoje
vzájomné práva a povinnosti odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB, pričom takáto dohoda je s poukazom na

ust. § 89 ods. 1 ZoB možná aj v súlade so zákonom. Záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu pre nesplnenie podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 8 ZoB nie je preto správny.

10.1. K postúpeniu nesplatnej časti peňažného záväzku žalobca uviedol, že ak by aj pripustil, že
ust. § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (čo

žalobca nepripúšťa), tak má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca
peňažnému záväzku predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu
nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere.

10.2. Žalobca považuje za nesporné, že dlh žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t. j. dlh

žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného.
Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných
mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne
spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje
za absurdné, ak súd prvej inštancie pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“

rozumie v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere len tie mesačné
splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými.10.3. Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu
predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech
žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené

adoposiaľnesplatnésplátkyúveru.Vnadväznostinauvedenézastávanázor,ževyhláseniemimoriadnej
splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca uviedol,
že ani zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že ak by zákonodarca
v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok,

ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 2 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná,
nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok
v celom rozsahu vrátane príslušenstva tak, aby už banka nemala čo postupovať, a teda banka by ani
nemala aké právo uplatňovať. Žalobca svoju argumentáciu podoprel o viacero rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky.

11.1. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobca poznamenal, že zmluvné strany si v zmluve o
splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých
splátok. Žalovaný sa dostal do omeškania, uvedené termíny nesplnil a postupcovi (resp. po postúpení
pohľadávky žalobcovi) tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto
svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa 16.

10. 2012 označeným ako „Výzvy k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“.

11.2. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na
neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2015 sp.

zn. 8Co/163/2015 a na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012.

12.1. K platnosti postúpenia pohľadávky a k ust. § 92 ods. 8 ZoB žalobca zastal názor, že aktívnu
legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. A ustanovenie § 92 ods.
8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického

zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek
z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok., ale iba o
podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva,
že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky.

12.2. Podľa názoru žalobcu aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno
spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma
obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v
tomto prípade žalovanej, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska

podľa § 50 ods. 1 ZoB. V tejto súvislosti žalobca poukázal na názor C. publikovanom v časopise
Súkromné právo č. 1/2015, z ktorého vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle
§ 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené

len sankcie vyplývajúce zo ZoB. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v
podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne
zodpovednosť banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to,
že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky.

12.3. Ku dňu postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní po dobu 1244 dní, teda súčet všetkých
omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol
jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 ZoB, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo
nepochybne viac ako rok, žalobca zastáva názor, že postupca by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB (a

teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal.
Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania opakovane uznával uplatnenú
pohľadávku čo do dôvodu a výšky a právny zástupca žalobcu zároveň na pojednávaní konanom dňa
10.02.2017 navrhol súdu rozhodnúť o nároku rozsudkom pre uznanie v zmysle § 282 CSP a súd bolna základe uznávacieho prejavu žalovaného povinný rozhodnúť o nároku rozsudkom pre uznanie,
a keďže tak nepostupoval, nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť
preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o

postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že vyhovie žalobe
žalobcu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 565,68 eura.

14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) žalobcom ako oprávnenou
stranou(§359CSP),malozákonompredpísanénáležitosti (§363CSP),asmerovaloprotirozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario ), keď podľa § 219 ods. 3 a za použitia § 378 ods. 1
CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne

správny potvrdil.

16.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16.2. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16.3. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,

ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

18. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne
predpisy a vo veci aj v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými
a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení výroku
o zamietnutí žaloby, na ktoré v celom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku dodáva nasledovné dôvody.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny predpis alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

20.1. Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.20.2. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil

banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

21.1. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky
banky na iné, aj nebankové, subjekty z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad

pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá
v priebehu trvania úverového vzťahu. Citovanou úpravou § 92 ods. 8 mal zákonodarca na zreteli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu, napriek
písomnej výzve banky v omeškaní, čo by malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky
smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len

počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania
a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu
s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo Zákona o ochrane spotrebiteľa.

21.2. Nemôže byť v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou mohla banka

kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovať pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe,
ktorá nepodlieha dozoru a dohľadu NBS, pretože by sa takéto konanie banky priečilo účelu a zmyslu
Zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky.

22. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil správny právny záver o tom, že
žalobca nepreukázal, či a kedy mu Národná banka Slovenska (NBS) udelila povolenie na poskytovanie a
správunezosplatnenýchúverov,akeďžebezuvedenéhopovoleniaNBSnemoholbyťbankoupostúpený
tzv. živý úver na žalobcu, ktorý nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových

úverov, preto ani nemohol vyhlasovať mimoriadnu splatnosť úveru. Správne bolo tiež konštatovanie
prvoinštančného súdu o tom, že považoval vyhlásenie žalobcu o mimoriadnej splatnosti úveru za právne
neúčinné. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
keď mal za to, že jeho aktívna vecná legitimácia v predmetnom konaní nie je daná, a preto žalobu
z nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a

nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia
žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti
bezpredmetná.

23. Na podporu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2018 sp. zn. 7 Cdo 26/2017, v ktorom tento
dovolací súd, okrem iného uviedol: „Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona, ktoré
od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverovej veriteľky a žalobkyne
o postúpení pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009
pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z. z.)

treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno
postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka
zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia
definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasuklienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých prvou je písomná
výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku
splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho

peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie,
v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude
môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok
podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej
zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem

nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval
kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti
uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania
postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky)
a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného

na ustanovenie ako celok). Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu
úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru
dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre
výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o
bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy

veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie
takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom
(§ 39 O. z.). Pri nutnosti vyslovenia práve uvedeného boli ďalšie otázky nastoľované dovolaním
právne nevýznamnými či nanajvýš akademickými, ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok
bez ochoty alebo schopnosti žalobkyne preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej

písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva
na žalobkyňu a teda i nedostatok jej aktívnej legitimácie konštatovaný už nižšími súdmi. Osobe s
takýmto deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru a vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec by do úvahy neprichádzalo ani odchýlenie sa
účastníkov úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich. Podmienky podľa § 92

ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)“.

24. Vzhľadom na hore uvedené dôvody uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, ale keďže mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli,
odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

26. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).