Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/539/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412212306
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1412212306.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej

a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: T.
B., nar. XX.X.XXXX, bytom T.. T. XX, Q., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 31.3.2015, č.k. 18C/42/2012-220, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu podané proti prisudzujúcemu výroku v časti priznania ušlého zisku v sume 839,16
eur sa o d m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 6 603,40 eur
zamietol, p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
ušlého zisku sumu 839,16 eur (výrok I), titulom náhrady nemajetkovej ujmy uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3 500 eur (výrok II), vo zvyšku žalobu zamietol ( výrok III) a žiadnemu z

účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 6 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., § 6 ods. 1,
§ 6 ods. 2, § 8 ods. 5 písm. b), § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 17 ods. 1,2, § 18 ods. 1,
§ 19 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), zákonom č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon o odškodňovaní osôb“) a vecne tým, že v preskúmavanej

veci je potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z.. Nakoľko bol žalobca oslobodený spod obžaloby, za
nezákonné rozhodnutie súd prvej inštancie považoval uznesenie PZ Bratislava IV zo dňa 8.12.2001 Č.:
G.-XXXX/OVK-Q.-XXXX o začatí trestného stíhania voči žalobcovi a uznesenie vyšetrovateľa OR PZ
ÚJaKP Bratislava IV č. ČVS: ORP-1287/OVK-B4-2004 Pk zo dňa 9.12.2004 o vznesení obvinenia proti
žalobcovi.

3. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, súd prvej

inštancie vychádzal najmä z listinných dôkazov vykonaných v trestnom konaní. Vychádzal z toho, že
žalobca bol vzatý do väzby dňa 8.12.2004 a z väzby bol prepustený dňa 24.3.2005, väzba trvala 107
dní, pričom súd prvej inštancie nemal za preukázané, že väzbu si žalobca zavinil sám. Samotná väzba
tak predstavovala vážny zásah do osobnej slobody žalobcu a vyvolala ďalšie negatívne dopady naosobný život žalobcu, čo odôvodňovalo podľa súdu prvej inštancie priznanie nároku na nemajetkovú
ujmu. Pri rozhodovaní o nároku na nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, že
výkon väzby zasiahol do súkromného, rodinného a spoločenského života žalobcu, prispel k závažnému

narušeniu jeho dôstojnosti, k poškodeniu jeho mena a občianskej cti. Z výpovedí svedkov mal súd
prvej inštancie za preukázané, že vedenie trestného konania voči žalobcovi bolo okoliu známe, či už
v pracovnom, spoločenskom, rodinnom prostredí, pričom táto skutočnosť prispela k tomu, že pohľad
okolia na neho sa zmenil, v práci pociťoval zmenu správania kolegov a to v negatívnom smere a
oslabili sa jeho sociálne ako aj rodinné väzby. Prihliadol na skutočnosť, že žalobca nepredložil súdu

žiaden dôkaz, napríklad lekársky záznam, ktorým by preukázal zdravotné problémy - hypertenziu srdca,
nespavosť a narušenie duševného zdravia a na to, že z predložených daňových priznaní vyplynulo,
že žalobca dosiahol každým rokom vyšší príjem ako v období pred vzatím do väzby, čo odporovalo
jeho tvrdeniam o zhoršení spoločenského uplatnenia v podnikateľskej oblasti. Z odôvodnenia rozsudku,
ktorým bolo manželstvo žalobcu a jeho bývalej manželky rozvedené súd prvej inštancie zistil, že príčinou
rozvratu jeho manželstva boli rozdielne povahy, názory účastníkov a rozdielne predstavy o manželskom

spolužití a nie trestné konanie vedené voči žalobcovi. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd
prvej inštancie podporne vychádzal z ust. zákona č. 514/2003 Z.z., a to z ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z., ust. zákona o odškodňovaní osôb v znení zákona č. 79/2008 Z. z.. Vo vzťahu k žalobcom
uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy celkom v sume 60 000 eur mal súd prvej
inštancie za to, že žalobcom požadovaná suma značne presahuje výšku, ktorú by súd mohol priznať, ak

by rozhodol na základe týchto zákonných ustanovení. Vzhľadom k uvedenému a skutočnosti, že žalobca
v konaní nepreukázal relevantne vznik závažnej ujmy v pracovnom prostredí v rámci výkonu podnikania
spočívajúcej v poklese klientely, ani po zdravotnej stránke a tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
rozpadom jeho manželstva a nezákonnými rozhodnutiami spolu s väzbou, súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 500 eur a vo zvyšku uplatňovaného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku, ktorý žalobcovi vznikol v
príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, súd prvej inštancie vychádzajúc z trestného spisu a
daňových priznaní žalobcu posúdil ako dôvodný nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku za rok 2004

v sume 178,64 eur ( 24 dní väzby v roku 2004 x priemerný mesačný čistý zisk žalobcu v sume 246,70
eur) a za rok 2005 v sume 660,52 eur (83 dní väzby x priemerný mesačný čistý zisk žalobcu v sume
246,70 eur), t.j. celkom v sume 839,16 eur a vo zvyšku nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku ako
nedôvodný zamietol.

5. V časti nárokov na náhradu škody, t.j. nároku žalobcu na náhradu trov trestného konania, náhrady
nákladov spojených s užívaním bytu, náhrady nákladov na zabezpečenie bývania v súvislosti s
obmedzením užívania bytu, náhrady škody spojenej s úhradou zákonom stanovených odvodových
povinností, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
preukazujúce vznik, výšku a dôvodnosť uplatnenej náhrady škody a ani príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutiami a škodou. Uviedol, že vo vzťahu k nároku na náhradu škody spočívajúcej
v náhrade trov trestného konania žalobca nepreukázal jednak ich výšku ani skutočnú úhradu. Dal do
pozornosti svedeckú výpoveď D.. L. V., z ktorej vyplynulo, že bývanie žalobcu v rodinnom dome D.. L. V.
nebolopodmienenéúhradounákladovnabývanie,nakoľkožalobcasámvžiadostioprepusteniezväzby
oznámilsúdu,žesabudezdržiavaťusestryanebudesazdržiavaťnaadresetrvaléhobydliska,pričomaj

po skončení tohto obmedzenia sa naďalej dlhodobo zdržiaval mimo trvalého bydliska, ako aj skutočnosť,
že nebolo zrejmým, akým spôsobom žalobca určil výšku spôsobenej škody v hodnote 5 398,68 eur,
resp. za aké obdobie túto náhradu požaduje, nepreukázal existenciu nájomného vzťahu a ani skutočnú
úhradu za platby nájomného. Rovnako z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi úhradou
zákonom stanovených odvodových povinností vymáhaných v exekučných konaniach a nezákonnými

rozhodnutiami, súd prvej inštancie zamietol žalobcom uplatňované nároky na náhradu škody spojenej s
úhradou zákonom stanovených odvodových povinností. Poukázal na to, že ich úhrada nebolo uložená
žalobcovi v trestnom konaní, ako aj na skutočnosť, že žalobca mal nedoplatky vo Všeobecnej zdravotnej
poisťovni na dlžnom poistnom už od apríla 2003 a väzba mu začala plynúť až 8.12.2004.

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p“), tak že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania.7. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca uvádzajúc, že mu bola určená nižšia
výška nemajetkovej ujmy ako v predchádzajúcom rozhodnutí. Namietal odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie uviedol, že výpoveď svedkov nebola postačujúca, ako aj

skutočnosť, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre vznik nároku na nemajetkovú ujmu a
žiadal, aby mu súd prvej inštancie priznal nárok, ktorý zamietol v plnej výške. Na výzvu súdu na
doplnenie náležitostí odvolania odvolateľ uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia a z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že odvolanie podáva len proti zamietajúcemu

výroku napadnutého rozhodnutia, a to len v časti nepriznania náhrady škody vo výške 7 442,56 eur.
Na výzvu odvolacieho súdu odvolateľ uviedol, že odvolanie podal z dôvodu, že súdom priznaný
nárok neobsahuje sumu 7 442,56 eur, ktorá mu bola priznaná predchádzajúcim rozhodnutím súdu prvej
inštancie vo veci (rozsudok zo dňa 14.5.2013 č.k. 18C/42/2012), pričom táto sumu pozostávala zo sumy
5 398 eur za nájomné, ušlého zisku za obdobie väzby v sume 1 151,98 eur a trov obhajoby v sume
892,58 eur. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby mu okrem nárokov priznaných rozhodnutím súdu prvej

inštancie zo dňa 31.3.2015 bola priznaná aj suma 7 442,56 eur.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

10. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo
prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo
v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie
bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v

prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 C.s.p.).

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uznesením zo dňa 8.12.2004 bolo vyšetrovateľom Úradu

justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava IV č. G. XXXX/OVK-Q.-XXXX F.oči žalobcovi začaté
trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
c) Trestného zákona. Na základe uznesenia zo dňa 9.12.2004 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie
pre tento trestný čin. Uznesením č. k. 1Pv 666/04 zo dňa 10.12.2004 Okresná prokuratúra Bratislava IV
zamietla sťažnosť žalobcu (obvineného) voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Uznesením Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. 2Tp/72/04 zo dňa 11.12.2004 sudca rozhodol o vzatí žalobcu ako obvineného
do väzby z vyššie uvedeného dôvodu, pričom väzba začala plynúť momentom obmedzenia jeho osobnej
slobody dňom 8.12.2004 o 22.00 hod. Dňa 23.12.2004 podal žalobca voči uzneseniu o vzatí do väzby
zo dňa 11.12.2004 sťažnosť. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8Tpo/227/04 zo dňa 4.1.2005
sťažnosť obvineného zamietol. Následne Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 2Tp/72/04 zo

dňa 21.3.2015, právoplatným dňa 24.3.2005, rozhodol o prepustení obvineného z väzby na slobodu
a zároveň prijal písomný sľub žalobcu - obvineného, že sa nedopustí žiadnej trestnej činnosti, splní si
povinnosti a obmedzenia a pôjde bývať k sestre D.. L. V. a na adrese svojho trvalého bydliska sa nebude
zdržiavať, ani toto navštevovať. Dňa 24.3.2005 bol žalobca prepustený z výkonu väzby. RozsudkomOkresného súdu Bratislava IV zo dňa 5.2.2009, č. k. 3T/63/2008 - 300, právoplatným dňa 3.3.2009,
bol žalobca podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry
Bratislava IV, sp. zn. 1Pv 666/04 zo dňa 22.5.2008, pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby

podľa § 215 ods. 1, písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Dňa 19.1.2011 doručil
žalobca žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a dňa 27.8.2012
podal žalobca žalobu. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 14.5.2013 č.k. 18 C/42/2012-99 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 7 442,56 eur a vo zvyšku žalobu

zamietol. Na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.3.2014 č.k.
5Co/527/2013- 129 napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

14. Podľa § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

15. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

16. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a)bolo podané oneskorene,

b)bolo podané neoprávnenou osobou,
c)smeruje proti rozhodnutiu, 01,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo
d)nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

17. Na základe výzvy odvolacieho súdu odvolateľ ustálil, že odvolanie smeruje proti zamietajúcemu
výroku napadnutého rozhodnutia, a to v rozsahu nepriznania nároku na náhradu škody vo výške 7
442,56 eur, a to titulom nároku na náhradu škody na nájomnom vo výške 5 398 eur, ušlého zisku vo
výške 1 151,98 eur a nároku na náhradu trov obhajoby vo výške 892,58 eur. Odvolací súd vychádzajúc z
toho, že súd prvej inštancie prisudzujúcim výrokom priznal odvolateľovi z celkovo uplatneného nároku na

náhraduušléhoziskuvsume1151,98eur nároknanáhraduušléhoziskuvsume839,16eur konštatuje,
že odvolateľ podal odvolanie aj voči časti prisudzujúceho výroku, v ktorom bol procesne úspešným.
Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané,
pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým
rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí

vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním.

18. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd ustálil, že odvolateľovi nesvedčí subjektívna
procesná legitimácia na podanie odvolania proti prisudzujúcemu výroku v časti o priznanie ušlého zisku
v sume 839,16 eur, preto odvolanie odvolateľa v tejto časti s poukazom na ust. § 386 písm. b) C.s.p.

odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.

19. Na základe uvedeného odvolací súd ďalej ustálil, že predmetom odvolacieho
prieskumu je zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia v rozsahu nepriznania nároku žalobcovi na
náhradu škody vo výške 6 603,40 eur, a to titulom náhrady škody na nájomnom vo výške 5 398 eur,

ušlého zisku vo výške 312,82 eur a nároku na náhradu trov obhajoby vo výške 892,58 eur.

20. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p).

21. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska odvolateľom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite
v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
dostatočne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 odôvodil. V

odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal
tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medziskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd

prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu na náhradu
škody vo výške 6 603,40 eur (pozostávajúcej z náhrady škody na nájomnom vo výške 5 398 eur,
z ušlého zisku vo výške 312,82 eur a z nároku na náhradu trov obhajoby vo výške 892,58 eur).

Rozhodnutie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej
inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne,
a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúcim sa k zamietajúcemu
výroku v rozsahu napadnutom odvolaním , sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje
jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

22. K námietke odvolateľa, že zamietajúci výrok rozsudku prvoinštančného súdu v rozsahu napadnutom
odvolaním spočívananesprávnomprávnomposúdeníveci(§205ods.2písm.f/O.s.p.vzneníúčinnom
do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený.

23. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení
účinnomdo30.6.2016(t.j.žesúdprvejinštancie dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie

vzťahujúcemu sa k zamietajúcemu výroku v rozsahu napadnutom odvolaním nemožno vytknúť, že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ustanovenia § 133 až § 135 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

24. Zásadným sa javí vysporiadanie sa s námietkami odvolateľa, ktorými poukazoval na predchádzajúce
rozhodnutie prvoinštančného súdu zo dňa 14.5.2013, sp.zn. 18C/42/2012 majúc za to, že mu

bolo dôvodným priznať aj nárok na náhradu škody v sume 7 442,56 eur. Odvolací súd dáva do
pozornosti, že prvoinštačný súd v prejednávanej veci rozhodol prvýkrát rozhodnutím zo dňa 14.5.2013
č.k. 18C/42/2012-99, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumy 7 442,56 eur, a to titulom
náhrady trov obhajoby v sume 892,58 eur, titulom nároku na náhradu nájomného v sume 5 398
eur a titulom nároku na náhradu ušlého zisku v sume 1 151,98 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

Uvedené rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo z dôvodu odvolania odvolacím súdom zrušené pre
nedostatočné odôvodnenie a potrebu doplnenia dokazovania, pričom po jeho zrušení bol súd prvej
inštancie povinný opätovne nárok žalobcu ako celok prejednať a vo veci, viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, rozhodnúť. Vzhľadom k uvedenému tak súdprvej inštancie rozhodol vo veci novým rozhodnutím dňa 31.3.2015 č.k. 18 C/42/2012-220, a to o celom
nároku žalobcu, preto argumentácia odvolateľa vo vzťahu k predchádzajúcemu zrušenému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, nebola spôsobilá ovplyvniť správnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k

zamietajúcemu výroku rozhodnutia v rozsahu napadnutom odvolaním.

25. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že odvolateľ vo vzťahu
k nárokom na zaplatenie náhrady škody na nájomnom vo výške 5 398 eur, na zaplatenie ušlého zisku
vo výške 312,82 eur ( t.j. nad určený prísudok 839,16 eur) a nároku na náhradu trov obhajoby vo

výške 892,58 eur nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a touto škodou.
Vzťahpríčinnejsúvislosti(kauzálnynexus)medzinezákonnýmrozhodnutímaškodouzákonč.514/2003
Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti

nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach;
vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z
ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi
ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom

konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi
konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne)
sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných
súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj

R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vychádzajúc
z vyššie uvedeného, vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Ak v prejednávanej veci odvolateľ existenciu príčinnej súvislosti
medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou, ktorá mu vznikla v súvislosti s obmedzením užívania
bytu v jeho osobnom vlastníctve, vyvodzoval z toho, že k obmedzeniu užívania bytu v jeho osobnom
vlastníctve došlo z dôvodu obmedzenia súdom, toto tvrdenie bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené.
Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že odvolateľ sám pri prepustení

z väzby vyhlásil, že pôjde bývať k sestre D.. L. V. a na adrese svojho trvalého bydliska sa nebude
zdržiavať, ani toto navštevovať. Odvolateľ pred súdom prvej inštancie neosvedčil ani dôvodnosť výšky
takto uplatneného nároku ani existenciu tvrdeného právneho vzťahu, preto súd prvej inštancie správne
uzavrel, keď z dôvodu nepreukázania existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami
a tvrdenou škodou vzniknutou v súvislosti s obmedzením užívania bytu vo vlastníctve odvolateľa, nárok

odvolateľa v tejto časti ako nedôvodný zamietol.

26. V súvislosti s uplatňovaným nárokom na náhradu trov obhajoby odvolací súd poukazuje na to, že
odvolateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce, že na jeho strane došlo k zmenšeniu
jeho majetku v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jej osobe. Nebola tak

preukázaná základná podmienka zodpovednosti za škodu, a to existencia ujmy na strane odvolateľa.
Pri posudzovaní dôvodnosti odvolania odvolateľa vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku v sume
312,82 eur odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
konštatuje, že uvedený nárok nie je dôvodným. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku odvolateľa
na náhradu ušlého zisku správne stanovil výšku náhrady ušlého zisku odvolateľa za obdobie väzby, t.j.

za obdobie od 8.12.2004 do 24.3.2005, vo výške 839,16 eur, keď pri určení výšky ušlého zisku vychádzal
z daňových priznaní odvolateľa za rok 2004 a 2005, a v tomto rozsahu odvolateľovi aj nárok na náhradu
ušlého zisku prisudzujúcim výrokom priznal. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
že vo zvyšnej časti t.j. v sume 312,82 eur, odvolateľovi nárok na náhradu ušlého zisku nevznikol, preto
bolo dôvodným vo zvyšku nárok odvolateľa na náhradu ušlého zisku zamietnuť. Odvolacie námietky

odvolateľa tak neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie v prejednávanej veci.27. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v
časti o zaplatenie sumy 6 603,40 eur zamietol, podľa § 387 ods. 2 C.s.p. (vrátane výroku o trovách
konania) ako vecne a právne správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému s tým,
že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny

úradník.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).