Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. apríl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/168/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116204822
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116204822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť,
so sídlom 810 01 Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou, Advokátska kancelária 830 03 Bratislava, Nám. Biely kríž 3, proti žalovanému BAD, s. r.
o., so sídlom 976 31 Vlkanová, Matuškova 49, IČO: 31 631 045, zastúpeného PETKOV & Co, s. r. o.,
so sídlom 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Na vŕšku 12, IČO: 50 430 742, o zaplatenie
5.487,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 12C/55/2016-285 zo dňa 10. 01. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje vo výrokoch, v ktorých okresný súd žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalovanú istinu s príslušenstvom a rozhodol o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie (výroky IV., V.).

II. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, v ktorých okresný súd zamietol návrhy žalovaného na
prerušenie konania, zostávajú nedotknuté (výroky I. - III.).

III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v bodoch 1. až 3. zamietol návrh žalovaného na prerušenie
konania podľa §§ 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, vo výroku IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 5.487, EUR s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5.487,- EUR od 14. 03.
2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku V. rozhodol o tom, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovanému v plnej výške. Rozhodol tak o žalobe zo
dňa 16. 03. 2016, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom z dôvodu,
že vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho

verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. V žalobe tvrdil,
že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Kaskády, ktorý v roku 2015 používal
predmety ochrany spravované žalobcom. Zo zdrojov voľne prístupných na internete sa dozvedel,
že žalovaný má 93 zvukovo-obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca vyzval
žalovaného k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej
zmluvy na zvyšok roka 2015. Žalovaný dobrovoľne bezdôvodné obohatenie nevyplatil a naďalej
neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom. Žalobca si teda podanou žalobou

uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01. 01.
2015 do 31. 12. 2015 v súlade so sadzobníkom vo výške 5.487,- EUR s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 5.487,- EUR odo dňa 14. 03. 2016 do zaplatenia.2. Okresný súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej
správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva
kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11. 05. 2010 pod č. MK-663/2010-70/6165, konkrétne na výkon kolektívnej

správymajetkovýchprávautorovainýchnositeľovprávliterárnym,dramatickým,hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia. Uvedené preukázal žalobca aj predložením zoznamu autorov,
s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných autoroch aj kópiami uzatvorených zmlúv a tiež
zoznamom zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami v zahraničí a tiež kópiou zmluvy s

vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí. Ďalej súd zistil, že žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Hotel Kaskády štvorhviezdičkovej kategórie s kapacitou ubytovacích jednotiek
93 a v izbách pre hostí poskytoval v rámci vybavenia okrem iného aj televízory so satelitným
príjmom, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Uvedenú skutočnosť žalobca preukázal
predložením ponuky ubytovacieho zariadenia, v ktorej žalovaný tieto skutočnosti uvádza a ponúka ich
potencionálnym klientom. Žalobca preukázal výpisom zo zoznamu vysielania slovenských televíznych

staníc aj rozsah vysielaného programu televíznych staníc (čas, názov a ďalšie údaje vysielaného diela)
spolu s uvedením autora/autorov, ktorí sa podieľali na vytvorení vysielaného diela a ktorého/ktorých v
tom ktorom vysielanom programe zastupuje. Žalobcu súd považoval za aktívne vecne legitimovaného
na podanie žaloby, ktorá bola preukázaná aj žalobcom vybranou vzorkou autorov predložením kópií
zmlúv uzatvorených s nimi a tiež ním zvolenou a predloženou kópiou zmluvy uzatvorenou s partnerskou

organizáciou ochrany práv autorov v zahraničí. Žalobca bol oprávnený ako organizácia kolektívnej
správy s oprávnením udeleným na výkon kolektívnej správy práv autorov s poukazom na ust. § 81
ods. 1 písm. i/ autorského zákona podať žalobu. Ďalej okresný súd v konaní zistil, že medzi žalobcom
a žalovaným prebiehali viaceré rokovania ohľadne uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, ktorej
uzavretie sa vyžaduje, ak používateľ chce použiť dielo autora. K jej uzatvoreniu však nedošlo, nakoľko

sa Zväz hotelov a reštaurácií SR konajúci aj v mene žalovaného so žalobcom nedohodol na výške
licenčnej odmeny, keď odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu. Z verejného vyhlásenia žalovaného
na jeho webovej stránke súd zistil, že žalovaný v ubytovacích jednotkách pre hostí v celkovom počte
93 poskytoval hosťom v rámci vybavenia izieb televízory vybavené satelitným príjmom a pokiaľ takto
vybavil izby hostí, je zrejmé, že tieto mali slúžiť na účely zodpovedajúce ich určeniu, a teda na sledovanie

televíznych programov ubytovanými hosťami. Samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení
v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie
signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným zariadením
predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov

autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ
sp. zn. C-306/05 zo dňa 07. 12. 2006, rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.
03. 2012. Žalovaný nespochybnil, že pre rok 2015 uzavrel licenčné zmluvy na použitie predmetov
ochrany verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení s inými organizáciami kolektívnej
správy, t. j. s organizáciou SLOVGRAM a SOZA, čím získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov

zvukových záznamov, výrobcov zvukovo-obrazových záznamov na použitie diel, na používanie ich
výkonovformouďalšiehoverejnéhoprenosu,akoajsúhlasautorovhudobnýchdielnapoužívanieichdiel
formou ďalšieho verejného prenosu. Uvedeným konaním žalovaný uznal existenciu verejného prenosu
v hotelovom zariadení a podľa názoru okresného súdu nie je možné, aby pri ďalšom verejnom prenose,
na ktorý žalovaný získal súhlas týchto organizácií kolektívnej správy, neboli súčasťou verejného prenosu

aj diela autorov, ktorých zastupuje žalobca a ktorý na používanie diel súhlas nedali.

3. Okresný súd vo veci posudzoval aj primeranosť výšky odplaty. Podľa jeho právnych záverov v zmysle
ust.§56ods.1písm.g/autorskéhozákonasažalobcamôžedomáhaťnárokunavydaniebezdôvodného
obohatenia až vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Pri uplatnení žalovanej sumy žalobca vychádzal

zo Sadzobníka licenčných odmien uverejneného na svojej webovej stránke a z údajov uvedených
na webovej stránke www.booking.com, kde bolo uvedené, že počet izieb v ubytovacom zariadení
žalovaného v prevádzke Hotel Kaskády, Letecká 19, Sliač je 93, pričom každá ubytovacia jednotka je
vybavená satelitnou TV. Sadzobník žalobcu zohľadňuje rozsah zastupovaných autorov a nositeľov práv
a je používateľný (t. j. nečlenmi, ale aj niektorými členmi ZHR SR) akceptovaný. Suma v sadzobníku bola

v danom čase pevne stanovená, pričom výška nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa odvíja
od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného
zásahu do práva autora. Pokiaľ sa jedná o výšku obvyklej odmeny za získanie licencie v rozhodnom
období, žalobca ju preukázal predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochranys 218 subjektmi - prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení - ktoré boli uzatvorené v roku 2015, ako
aj predložením Sadzobníka licenčných odmien. Pri rozhodovaní súd vychádzal aj zo skutočnosti, že
Ministerstvo kultúry SR v reakcii na žiadosť ZHR SR uviedlo, že výška odmeny je výlučne na zmluvnej

voľnosti zmluvných strán, do ktorej nezasahuje. Podľa názoru okresného súdu, pokiaľ 218 subjektov
bolo ochotných zaplatiť v zmluvách uvedenú čiastku podľa sadzobníka žalobcu, došlo tým k zmluvnému
konsenzu ohľadne ceny za používanie diel autorov, a teda aj k trhom vytvorenej obvyklej odmene. Nárok
žalobcu teda súd považoval za dôvodný, a preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu
aj s príslušenstvom.

4. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 190 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení
neskorších predpisov, ako aj podľa ustanovení § 18 ods. 2 písm. h/, § 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1,
§ 81 ods. 1 písm. i/, j/, k/, § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. Autorského zákona v znení neskorších
predpisov v znení účinnom do 31. 12. 2015 (ďalej len „Autorský zákon“), podľa § 451 ods. 1, 2 OZ a §
470 Civilného sporového poriadku. O nároku na úroky z omeškania okresný súd rozhodol podľa ust. §

517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a o náhrade trov konania podľa §
255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) odvolanie
žalobca. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, e/ a h/ a

dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 2 CSP. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
námietkami žalovaného k absencii aktívnej vecnej legitimácie. Žalovaný tvrdil, že dokazovanie vzorkou
30 zmlúv zo zoznamu autorov nemá žiadny význam pre preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
Preukazovať by mohlo len to, že žalobca týchto 30 subjektov zastupuje, nie však to, čo je v tomto
konaní rozhodujúce, a síce, že práve diela týchto autorov boli neoprávnene použité žalovaným a že

práve týmto zastúpeným autorom vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 56 ods. 1
písm. g/ Autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Namietal, že súd
neakceptovaljehonávrh,abysivyžiadalodžalobcupostupompodľa§150ods.2CSPdoplnenieďalších
významných skutkových tvrdení tak, že v štatistike vysielaní ku jednotlivým vysielaným dielam aj uvedie
žalobca mená nositeľov práv (je tam uvedená len skratka „typu autora“ REZ - režisér, ASCE - autor

scenára), aby bolo následne možné po náhodnom výbere 30 autorov diel, ktoré boli skutočne vysielané
verifikovať, či tieto osoby žalobca skutočne zastupuje a ak áno, či aj vo vzťahu k týmto dielam. Ďalej
žalobca tvrdil, že žalovaný tvrdil, že žalobca si uplatňuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,
a teda ochranu výlučných práv za autorov, ktorých vôbec nezastupuje a ktorí o tomto postupe ani nič
nevedia. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam z dôvodu,

že výpis zo zoznamu vysielania pochádza nevedno z akého zdroja, ktorého dôveryhodnosť nebola
súdom skúmaná, nie je pravdivý záver súdu, že by v zozname vysielania boli uvedení autori. Z bodu 32.
odôvodneniarozsudkunevyplýva,čosúdvykonanýmdokazovanímzisťovalaakútietoskutkovézistenia
majú právnu relevanciu v kontexte ním aplikovaných ustanovení hmotného práva. Súd podľa názoru
žalovaného absolútne mylne vychádza z predpokladu, že tým, že žalobca je organizáciou kolektívnej

správy práv automaticky a bez ďalšieho zastupuje autorov audiovizuálnych diel v prípade verejného
prenosu, ktorý je použitím spadajúcim do kategórie „dobrovoľnej kolektívnej správy práv“, a teda výlučne
na základe dohody medzi nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy. Uvedeným postupom bol
naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal ďalej, že súd prvej
inštancie zjavne nevidí žiadny rozdiel medzi audiovizuálnym dielom (§ 5 ods. 2 Autorského zákona)

a vysielaním (§ 68 ods. 1 Autorského zákona). Predmetom tohto konania je neoprávnene verejne
prenášané dielo zaradené do vysielania, a to prostredníctvom technického zariadenia umiestneného v
prevádzke žalovaného. Ak potom žalovaný navrhol vykonanie dôkazu knihou hostí žalovaného za rok
2015 za účelom zistenia, o akú veľkú verejnosť by mohlo v prípade vnímania toho ktorého individuálneho
diela v izbách žalovaného ísť, neobstojí nezmyselné a nezákonné odôvodnenie, ktoré sa týka celého

vysielania (ako predmetu ochrany podľa § 68 ods. 1 Autorského zákona, nie ako formy verejného
prenosu podľa § 5 ods. 21 Autorského zákona) počas roku 2015 a netýka sa vôbec individuálneho diela
zaradenéhodovysielanialennaurčitýokamih(napr.naŤukiTVmohlobyťobjektívneverejneprenášané
audiovizuálne dielo „Macko Uško“ od 08.00 do 08.20 a vnímať ho mohlo maximálne toľko osôb, koľko
je v hotelovom zariadení lôžok). Uvedený nesprávny postup zvolil súd, keď verejnosť počítal súčtom

ubytovaných hostí za celý rok 2015. Takýto prístup by bol správny výlučne v prípade, ak by žalovaný
prenášal prostredníctvom technického zariadenia (sprístupňoval hosťom) dielo „Macko Uško“ „nonstop“
celý rok 2015 a ubytovaní hostia by ho mohli vnímať a mať z neho úžitok kedykoľvek by si zmysleli.
Ak teda súd dospel k číslu 5 685 hostí, ktorý bezpochyby považuje za významný a samotný „prenos“ zuvedeného dôvodu bez pochybností za „verejný“ aj počtom možných prijímateľov, tento počet zistil vo
vzťahu k inému predmetu ochrany, a síce k „vysielaniu“ podľa § 68 ods. 1 Autorského zákona, ktoré nie
je predmetom konania. Žalovaný tvrdil, že pri priemernej obsadenosti cca 67 % s tým, že ešte upresní,

či ide o obsadenosť izieb, alebo lôžok, a počte hostí ubytovaných na 93 izbách (presné čísla je možné
zistiť práve vykonaním knihy hostí), je predpokladaný počet „verejnosti“ malý, alebo až bezvýznamný
a z uvedeného dôvodu nemôže ísť o „verejný prenos“, ale len o „prenos“ (TV prijímač + signál), v
tomto smere odkázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. bod 21 „Svensson“ C-466/12, bod 32,
33 „ITV Broadcasting“ C-607/11 a najmä na body 83 - 87 „Del Corso“ C-135/2010, z ktorých vyplýva

aj to, že musí ísť o umožnenie paralelné alebo následné „toho istého diela“. Ďalej žalovaný namietol
nevykonanie dôkazu porovnávacou štúdiou - analýzou licenčných platieb v hotelových a reštauračných
zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12. 09. 2016. Namietal,
že súd nevykonal ani ďalšie listinné dôkazy, ktorými disponuje žalobca, a to síce licenčné zmluvy
uzatvorené medzi ním a vysielateľmi RTVS, Markíza a TV JOJ. Ďalej namietal žalovaný nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku Okresného súdu a absenciu argumentácie, má za to, že súd znemožnil

žalovanému uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu trval na tom, že súdu preukázal aktívnu vecnú legitimáciu
a súd v rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázanú

jej existenciu. Tvrdenie žalovaného, že žalobca by mal v konaní preukázať zmluvy, ktoré má s
jednotlivými autormi, ktorých ako organizácia kolektívnej správy zastupuje, ako aj písomné súhlasy
k spravovaniu práv k jednotlivým menovite určeným predmetom ochrany, ďalej že by mal preukázať
všetky predmety ochrany, ktoré boli v roku 2015 súčasťou TV vysielania, že by mal konkretizovať všetky
jednotlivé predmety ochrany, ktoré boli súčasťou TV vysielania podľa jednotlivých nositeľov práv a

preukázať, či práve daný predmet ochrany je v správe žalobcu ako organizácie kolektívnej správy, je
v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore
s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Požiadavka
žalovaného vyjadrená v podnete na postup podľa § 150 ods. 2 CSP je objektívne nezmyselná a
šikanózna, je len účelovou obranou žalovaného a je determinovaná snahou o nekonečné, nezmyselné

a neúčelné dokazovanie. Žalovaný nesporne zasiahol a zasahuje do práv autorov diel literárnych,
dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarného
umenia, architektonických a úžitkového umenia, keď tieto diela používa ďalším verejným prenosom a
žalovaný v konaní nepreukázal, že by čo aj len od jedného autora uvedených diel získal pred začatím
ich používania súhlas. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku dostatočne a podrobne zaoberal

tzv. ďalším verejným prenosom a žalobcovi nie je zrejmé, čo je v tomto odôvodnení žalovanému
nezrozumiteľné. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12.
2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA,
sp. zn. C-306/05, podľa ktorého „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako
také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o

zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti,
poskytovania signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú
ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu
verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“. V tomto smere poukázal aj na rozsudok
Súdneho dvora EÚ z 12. 03. 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.

zn. C-162/2010, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol: „Prevádzkovateľ hotelového
zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne, alebo rozhlasové prijímače, do ktorých
prenáša singál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos...“. Poukázal ďalej žalobca obdobne
na uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. 03. 2010, ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C-135/2010, v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že hostia hotelového zariadenia predstavujú

celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Žalovaný v konaní nepopieral,
že uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku 2015 s
inými organizáciami kolektívnej správy, a to SLOVGRAM a SOZA, uzatvorením ktorých zmlúv potvrdil
existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. Súčasťou každého verejného prenosu v
roku2015nevyhnutneboliamuselibyťdielaliterárne,dramatické,hudobno-dramatické,choreografické,

audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalovaný mal
povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším
verejným prenosom. Túto neuzavrel, realizoval ďalší verejný prenos neoprávnene, čím zasiahol do práv
autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosťvydať bezdôvodné obohatenie (§ 56 ods. 1 písm. g/ AZ). Žalobca ďalej tvrdil, že v konaní preukázal
aj výšku obvyklej odmeny, od ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia. Poukázal na právne
posúdenia všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných sporoch, kedy súdy mali za preukázanú

aktívnu vecnú legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu, ako aj výšku obvyklej odmeny.
Rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 á

contrario CSP) a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako
vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Okresný súd pri
rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil aj správne

právne závery. Rozsudok okresného súdu je dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný tak odbornej, ako aj
laickej verejnosti, okresný súd v rozsudku dal odpovede na všetky sporné otázky medzi stranami sporu,
súd sa vysporiadal s každou jednotlivou námietkou žalovaného, na ktorú poukázal v konaní a je vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie
je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel, sú pre právnickú i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a
aj spravodlivé. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil žiadne
ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom prvej inštancie. Žalovaný len namietal
nedostatočné zistenie skutkového stavu, nedostatočne vykonané dokazovanie a namietal súdom

vyhodnotené dokazovanie a právne posúdenie veci. Okresný súd neporušil žiadne právo strán sporu na
spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom smere posúdil a aj náležite
vyhodnotil. Právne normy, pod ktoré súd podriadil prejednávaný prípad, v odôvodnení rozhodnutia
konkretizoval, súd zreteľne označil právny predpis, z ktorého vychádzal, podal stručný výklad k obsahu

použitého právneho predpisu (normy), adekvátne vysvetlil, prečo to ktoré ustanovenie zákona použil,
z akého dôvodu použil relevantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora a aké na vec sa vzťahujúce
závery z aplikovaných ustanovení vyvodil. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré obsahuje zrozumiteľné
vyloženie právnej kvalifikácie veci, vysvetľuje, ktorý predpis a z akého dôvodu súd aplikoval, ako ho
vyložil a k akým záverom pritom dospel, je preskúmateľné. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov

rozsudku okresného súdu sa týka tak skutkovej, ako i právnej stránky veci. Pokiaľ súd vo veci nevykonal
všetky navrhované dôkazy, v dôvodoch rozsudku takýto postup riadne odôvodnil. Žalovaný v odvolaní
neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené
a vyhodnotené prvostupňovým súdom, prípadne o ktorých by okresný súd nebol rozhodol tak, že tieto
dôkazy nevykoná a ich nevykonanie neodôvodnil. Odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na

judikatúru súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, sa nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis pro Grécku z 29.
05. 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higinsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. 02. 1998, sťažnosť 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, uznesenie
Ústavného súdu SR z 23. 06. 2004 sp. zn. III. ÚS 209/2004). Kľúčovými okolnosťami vo veci bolo zistenie

skutočností, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, či žalovaný poskytuje v izbách
svojich hostí televízne prijímače, do ktorých prenáša signál, a teda či je používateľom, ktorý uskutočňuje
verejnýprenos,ačižalobcomuplatnenásumabezdôvodnéhoobohateniazodpovedáobvyklej,prípadne
dvojnásobku obvyklej odmeny. Na všetky tieto otázky okresný súd v rozsudku odpovedal, tieto
otázky boli pre rozhodnutie kľúčové. Skutočnosť, že sa odvolateľ nestotožňuje s právnymi názormi

okresného súdu, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia
rozsudku napadnutého odvolaním je zrejmý vznik majetkového prospechu na strane žalovaného na
úkor autorov, ktorých majetkové práva spravuje žalobca na základe oprávnenia Ministerstva kultúry
SR na výkon kolektívnej správy práv č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11. 05. 2010. Žalovanýv roku 2015 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania
(retransmisie) bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov
literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických

diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca.
Je nesporné, že žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil a je povinný toto obohatenie
žalobcovi vydať. V ďalšom odvolací súd len poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, s ktorými
sa v celom rozsahu stotožňuje. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací
súd poukazuje, že už riešil spory v obdobných veciach v konaní vedených pod sp. zn. 11Co/47/18,

12Co/339/2017, v ktorých taktiež dospel k oprávnenosti nároku žalobcu.

10. Odvolateľ namietal rozsudok okresného súdu v odvolaní len vo výrokoch IV. a V., a hoci žiadal
rozsudok okresného súdu (teda celý rozsudok) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
z odvolania vyplýva, že odvolanie nesmerovalo proti výrokom I. až III., teda o zamietnutí návrhov
žalovaného na prerušenie konania. Uvedené vyplýva aj z časti II. odvolania žalovaného, z ktorého

vyplýva, že výroky rozsudku I., II. a III. žalovaný považoval za právoplatné. Odvolací súd, keďže je
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, odvolanie proti výrokom I. až III. rozsudku okresného súdu
neprejednal, majúc za to, že rozsudok okresného súdu v týchto výrokoch je odvolaním nenapadnutý. Z
uvedeného dôvodu rozsudok okresného súdu v týchto výrokoch zostal nedotknutý.

11. Od rozhodnutia vo veci samej závisí aj rozhodnutie o náhrade trov konania a keďže žalobca bol v
konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešný, okresný súd správne rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu v konaní a rozhodol, že žalobca mal
nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške.

12. Žalobca bol úspešný v konaní v celom rozsahu aj v odvolacom konaní, a preto podľa rovnakého
ustanovenia, a to § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o tom, že žalobca má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozhodol tak postupom podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa
ktorého ustanovenia o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).