Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/28/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716213204
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5716213204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Barbora Korenecová,
advokátka, so sídlom R. XXX/X, XXX XX H., proti žalovanému: V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. S..
L. XXXX/X, XXX XX Y., v konaní o zaplatenie 49,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 6Csp/65/2016-54 zo dňa 11. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin 6Csp/65/2016-54 zo dňa 11. októbra 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.). Súčasne žalovanému nepriznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
03.11.2016 voči žalovanému domáhal zaplatenia zostatku mediačných trov vo výške 49,07 Eur, úroku vo
výške 32 % ročne zo sumy 300,00 Eur od 27.11.2012 do 15.02.2013 vo výške 21,04 Eur, zo sumy 251,00
Eur od 16.02.2013 do 20.03.2013 vo výške 7,04 Eur, zo sumy 166,- Eur od 21.03.2013 do 26.03.2013

vo výške 0,73 Eur, zo sumy 116,00 Eur od 27.03.2013 do 25.04.2013 vo výške 2,95 Eur, zo sumy 67,00
Eur od 26.04.2013 do 26.06.2014 vo výške 25,02 Eur, zo sumy 18,00 Eur od 27.06.2014 do 29.07.2014
vo výške 0,50 Eur, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 262,84 Eur od 18.03.2014 do
26.06.2014 vo výške 5,76 Eur, zo sumy 213,84 Eur od 27.06.2014 do 29.07.2014 vo výške 1,50 Eur, zo
sumy 164,84 Eur od 30.07.2014 do 27.08.2014 vo výške 1,01 Eur, zo sumy 115,84 Eur od 28.08.2014
do 29.09.2014 vo výške 0,81 Eur, zo sumy 66,84 Eur od 30.09.2014 do 27.04.2015 vo výške 3,06 Eur,
zo sumy 17,84 Eur od 28.04.2015 do 28.05.2015 vo výške 0,12 Eur a náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie, aplikujúc ust. § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 488, § 489
OZ, § 1, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2 písm. i/, j/, y/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania súdom
prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Z predložených listinných dôkazných
prostriedkov mal preukázané, že žalobca si uplatnil nárok zo spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o úvere zo

dňa 27.11.2012, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 300,00 Eur a žalovaný sa túto
sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 288,00 Eur zaviazal uhradiť v 12-tich mesačných splátkach
vo výške 49,00 Eur. Zistil, že zmluva o úvere neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a pri absencii údajov o úrokovej sadzbe úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ) a opriemernej hodnote RPMN (§ 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ), považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.
Ďalej konštatoval, že žalobcom uplatnený úrok vo výške 32% ročne z úveru ani nevyplýva zo žiadneho
listinného dôkazu a súd nemá povinnosť za žalobcu vyhľadávať dôkazy. V žalobe žalobca len uviedol, že

v zmysle všeobecných podmienok sa so žalovaným dohodol, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý
úrok a dve tretiny predstavujú náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, pričom neuviedol
konkrétne ustanovenie podmienok. Súd nemal preukázané uzavretie uvedenej dohody. Uviedol, že
opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Súd nie je
povinný preskúmavať celý obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len Všeobecné

podmienky). Ak žalobca poukázal na Všeobecné podmienky (ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy), vo
všeobecnosti môžu tieto dojednania navodzovať skôr dojem obsahu nepodstatného charakteru, čím
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na
význam Všeobecných podmienok ako dojednaní technického, resp. vysvetľujúceho charakteru.
4. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie zvyšku trov mediačného konania vo výške 49,07 Eur súd prvej
inštancie konštatoval neunesenie dôkazného bremena, žalobca nepreukázal vznik trov mediačného

konania. Žalobca tento nárok odvodil od uzatvorenej mediačnej dohody, ktorú súd vyhodnotil ako
absolútne neplatnú, pretože bola obsiahnutá vo všeobecných podmienkach, ktorej obsah žalovaný
ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť a dojednanie takejto povahy nemôže byť
súčasťou všeobecných podmienok v prípade, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu. Opätovne poukázal, že
všeobecné podmienky nemajú slúžiť k tomu, aby dodávateľ do nich skryl dojednania, ktoré sú pre

spotrebiteľa nevýhodné, a ktoré môžu uniknúť jeho pozornosti. Keďže nedošlo k platnému uzavretiu
mediačnej dohody a žalobca ani nepreukázal, že takéto mediačné konanie prebehlo, nepreukázal výšku
uplatnených trov mediačného konania a z bodu 13. všeobecných podmienok ani nevyplýva, že by
prípadné trovy mediácie bol povinný znášať žalovaný, tento čiastkový nárok považoval za nedôvodný.
5. Za nedôvodné považoval aj uplatnenie úrokov z omeškania. V tejto časti konštatoval neunesenie

dôkazného bremena, keďže žalobca nepreukázal, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou istiny,
splátok, resp. že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru.
6. Záverom konštatoval, že ak žalobca neuvedie v žalobe všetky potrebné tvrdenia a neoznačí dôkazy,
následkom nesplnenia tejto povinnosti je neúspech v spore, v tomto prípade zamietnutie žaloby. Súd
nemal povinnosť vyzývať žalobcu na doplnenie návrhu, nakoľko sa nejedná o vady, ktoré by mali za

následok odmietnutie podania. Dodal, že ak by žalobcovi vznikol nárok na zostatok trov mediačného
konania, resp. zmluvných úrokov a úrokov z omeškania v celkovej výške 118,61 Eur, žalovaný úver
preplatil o sumu 325,00 Eur (625,00 Eur - 300,00 Eur) pri považovaní úveru za bezúročný a bez
poplatkov, čo je takmer 3-násobok žalobcom uplatneného nároku.
7. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovanému

nepriznal nárok na náhradu trov konania, hoci bol v konaní úspešný v celom rozsahu, konštatujúc,
že žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a z obsahu spisového materiálu súd nemal
preukázaný vznik akýchkoľvek trov na jeho strane.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia

napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. V podrobnostiach poukázal na uzatvorenú zmluvu
o úvere zo dňa 27.11.2012. K tvrdeniu súdu o absencii údaja o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru a
priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov uviedol, že tieto údaje sa nachádzajú v prílohe k zmluve
o úvere - Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o

úvere a tieto predložil k odvolaniu. Preto nie je možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitostí zmluvy
o úvere. Poukázal, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú
výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamenalo to, že
pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014,

obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 OZ, v
zmysle ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov

a lehotu splatnosti. Poukázal na aktuálne závery rozhodovacej praxe, podľa ktorej u nebankových
subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Ak teda
žalovaný namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere
dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výraznevybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z
vlastnýchzdrojov.Konštatoval,žepoplatokzaposkytnutieúveruniejeneprimeranevysokývzhľadomna
rizikopodnikanianebankovéhosubjektu,akoajpodnikateľskénáklady,ktorésúrozdielneoprotibankám.

V čase uzavretia zmluvy o úvere jeho výšku dlžník nenamietal, zmluvu uzatvoril a peňažné prostriedky
prevzal. Žalovaný mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14-tich kalendárnych dní odo
dňa uzavretia zmluvy, ktoré nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. K tvrdeniu žalobcu týkajúceho
sa konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016

C-42/15 a na závery v ňom uvedené o výklade Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v
tomto rozhodnutí obsiahnuté. K časti uplatneného nároku - zákonného úroku z omeškania poukázal, že
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v
zmysle ktorého „Ak dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok
alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite.“

Žalovaný nesplácal svoj dlh riadne a včas. Dlh sa stal splatným celý dňa 18.03.2014, od ktorého
žalovanému začali plynúť úroky z omeškania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP
v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo výroku I., ako aj v závislom
výroku o trovách konania (výrok II.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť

žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

13. V súdenej veci prioritne odvolací súd poukazuje na základne procesné povinnosti strán sporu v
civilnom sporovom konaní. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má

priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných
úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Povinnosť označiť dôkazy sa
vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.

14. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom,
akovymedzujeprávnanormaichprávaapovinnosti.Obvykleplatí,žeskutočnostinavodzujúcežalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

15. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podanéhoodvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancievystupujelenakoopravnýsúd,jehoúlohouniejevykonávaťnovédôkazyazaoberaťsanovými

skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

16. Je to práve žalobca, ktorý nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové
tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej v
podobe neúspechu žalobcu.

17. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní splnenia základných procesných povinností žalobcu
- povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena k jednotlivým uplatneným čiastkovým nárokom
žalobcu bol správny. Okresný súd si predbežne správne vyriešil základ uplatneného nároku, keď pri
aplikácii noriem spotrebiteľského práva konštatoval, že zmluva o úvere zo dňa 27.11.2012 je bezúročná
abezpoplatkov(§11ods.1písm.a/ZoSÚ)zdôvodovabsencievnapadnutomrozsudkupomenovaných

povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. i/, y/ ZoSÚ). Nesplnenie si
povinnostitvrdenia,zdôraznenútým,žeopísanierozhodujúcichskutočnostínemožnonahradiťodkazom
na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP) správne vytkol k dohodnutej odplate za úver. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti žalobcom okresný súd dôvodne konštatoval vo vzťahu k trovám mediačného
konania (k priebehu mediačného konania vôbec) a úrokom z omeškania.

18. Správnym je tiež záver okresného súdu, že odkaz na Všeobecné podmienky žalobcu neobstojí. Je
zrejmé, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť tieto zmluvné podmienky predmetnej formulárovej
zmluvy ovplyvniť. Odvolací súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/182/2014 zo dňa 29.05.2014 a iné) vyslovil názor, že všeobecné podmienky

majú slúžiť k tomu, aby nebolo nutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického alebo
vysvetľujúceho charakteru; nesmú však slúžiť k tomu, aby do ich neprehľadnej, zložito formulovanej
a malými písmenkami písanej formy skryl zmluvný partner spotrebiteľa dojednania, ktoré sú pre
spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že uniknú pozornosti spotrebiteľa, ak tak urobí,
spreneverí sa princípu dôvery a takémuto správaniu nemožno priznať súdnu ochranu. Žalobca ako

dodávateľ je povinný pristupovať k tvorbe všeobecných zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami
spotrebiteľského práva, keďže z povahy jeho noriem jednoznačne vyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť, a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania so spotrebiteľom. Takýmto obchádzaním dochádza
k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva. Za daných okolností nemôžu mať vplyv na
rozhodnutie v tejto veci ustanovenia Všeobecných podmienok resp. iných listín ako súčastí zmluvy

(Štandardnéinformácieospotrebiteľskomúvere),naktoréžalobcapoukazovalvpriebehutohtokonania,
majúce len informačný charakter. Uvedené platí tak vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (pretože spotrebiteľ nemá tieto vyhľadávať, tieto musia byť uvedené v tele zmluvy
podpísanej oboma účastníkmi zmluvy), ako aj pre mediačnú dohodu, ktorú okresný súd z uvedených
dôvodov vyhodnotil ako neplatnú. Nie je možné akceptovať tvrdenie žalobcu vo vzťahu k preukázaniu

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru automatickým uplatnením bodu 4 Všeobecných podmienok pri
splnení konštatovanej podmienky, že celý dlh sa stane splatným okamžite. V danom prípade sa stal dlh
splatný 18.03.2014, od ktorého dňa začali žalovanému plynúť úroky z omeškania. Uvedené tvrdenie
žalobca produkoval až v podanom odvolaní (k tomu platí ods. 15. odôvodnenia).

19. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok týkajúcich sa obsahu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/15 považoval krajský súd za nevyhnutné sa vyjadriť k tejto argumentácii a jej dosahu na aktuálny
spor.

20.Natomtomiestesažiadazdôrazniť,žeSúdnydvorEÚposkytujevýlučnevýkladeurópskejlegislatívy,

nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS.

21. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne:
- musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,- musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový,
logický, systematický, historický, teleologický výklad),
- nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.

22. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04
zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na
obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže

slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

23. Vzhľadom na explicitné znenie Občianskeho zákonníka v ust. § 52 a nasl. o spotrebiteľských
zmluvách je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie zodpovedá tejto výslovnej právnej úprave
vnútroštátneho práva (Občiansky zákonník) a predmetná odvolacia námietka žalobcu neobstojí.

24. S odvolaním sa na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd konštatuje správnosť postupu
okresného súdu, ktorý zamietol jednotlivé čiastkové nároky uplatnené žalobou, a to vyčíslený zostatok
mediačných trov vo výške 49,07 Eur, úroku z úveru vo výške 32 % a úroku z omeškania z dlžných súm
za jednotlivé obdobia špecifikovaných v žalobe (ods. 1 odôvodnenia rozsudku).

25. Žalobca v odvolacích námietkach reaguje aj na skutočnosti, ktoré nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie (maximálna možná
výška odplaty, konečná splatnosť spotrebiteľského úveru). Odvolací súd teda nemá možnosť sa
zaoberať takouto námietkou, nakoľko pre tieto nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenia
súd prvej inštancie neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

26. Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý
výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu žalovaného v spore, ako aj

nezisteniu účelne vynaložených nákladov, ktoré by bol žalobca povinný nahradiť žalovanému ako trovy
konania.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej

strane nepriznal nárok na ich náhradu.

28. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý
súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen

o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom
rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách
konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods.
1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký

zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii
takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či
ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor
vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).