Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815207205
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815207205.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: S. H., F.. XX. XX. XXXX, Q.
T. U. XXXX/XX, XXX XX U., zastúpená JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., advokátom so sídlom Žižkova
39, 040 01 Košice, proti žalovanému: Z. P., O.: XX XXX XXX J. J.: P. XX, XXX XX J. P., zastúpený
Mgr. Martinom Timkom, advokátom so sídlom Hlavná 23, 080 01 Prešov, IČO: 48 412 031, o zaplatenie
1.034,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 4Cpr/8/2015-169 zo dňa 16.03.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

P r i z n á v a žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým
rozsudkom č.k. 4Cpr/8/2015-169 zo dňa 16.03.2017 žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal žalobkyňu
zaplatiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala uložiť
žalovaného uhradiť jej sumu 1.034,78 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy

850,- eur od 01.02.2015 do 12.04.2015, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
480,43 eur od 13.04.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
554,35 eur od 01.02.2015 do zaplatenia. Neskôr žiadala pripustiť zmenu žaloby, o ktorej rozhodol súd
na pojednávaní dňa 03.03.2016 a to tak, že: žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni do troch dní od
právoplatnosti rozsudku sumu 1.065,68, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 850,- od
01.02.2015 do 12.04.2015 t. j. 13,31 eur (za 71 dní omeškania), úrok z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 480,43 od 13.04.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo

sumy 554,35 od 01.02.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 30,90
od 11.12.2015 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania, ktorých
výška bude vyčíslená v konečnom vyúčtovaní a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“.
Vyššie uvedeného nároku sa domáhala z titulu náhrady mzdy za dni 15.12.2014 až do 31.12.2014,
kde ako uviedla, hrubá mzda žalobkyne za vykonanú prácu (v pracovnom pomere so žalovaným v
období od 09.06.2014 do 31.12.2014 vykonávala pracovnú pozíciu S.) bola dohodnutá vo výške 850,-
eur mesačne splatná k poslednému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, avšak žalovaný jej za

obdobie mesiaca december 2014 po skončení pracovného pomeru vyplatil mzdu iba vo výške 319,48
eur, ktorá zodpovedala hrubému príjmu vo výške 369,57 eur brutto, pričom k výplate mzdy došlo až
13.04.2015. Okrem toho žalobkyňa k 31.12.2014 mala nevyčerpaných 15 dní dovolenky, za ktorú jejpatrí náhrada mzdy vo výške 554,36 eur, ktorú sumu žalovaný žalobkyni nevyplatil, pričom na výplatnej
páske jej dovolenku na zotavenie za rok 2014 krátil o 15 dní, hoci k tomu nemal žiaden relevantný dôvod.

3. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaný odpor a navrhol žalobu
ako bezdôvodnú zamietnuť. V odôvodnení odporu uviedol, že žalobkyňa, ktorá bola v pracovnoprávnom
vzťahu s Obcou P. do 31.12.2014, kedy došlo k skončeniu jej pracovného pomeru na základe prejavu
jej vôle. Od 15.12.2014 sa žalobkyňa nedostavovala do práce a nevykonávala prácu podľa pracovnej
zmluvy do skončenia pracovného pomeru. Jej tvrdenie, že dôvodom, pre ktorý nebola zvyšok mesiaca

v práci, boli prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa, sa nezakladá na pravde, pretože po
voľbách do orgánov samosprávy v obci v roku 2014, v ktorých predchádzajúci starosta nebol úspešný
a za starostu bol zvolený nový starosta, noví poslanci, došlo k zloženiu sľubu novozvoleného starostu
až od 12.12.2014 vzhľadom k nečinnosti bývalého starostu s tým, že v tento deň bola aj žalobkyňa ako
zamestnankyňa, okrem iných osôb, prítomná pri týchto úkonoch a po vzájomnej dohode zúčastnených
s novým starostom, ktorý zložil sľub, sa mali všetci zamestnanci riadne stretnúť nasledujúci pracovný

deň, teda v pondelok na obecnom úrade a riadne pokračovať vo vykonávaní práce podľa pokynov
zamestnávateľa. Žalobkyňa sa do práce nedostavila bez akéhokoľvek odôvodnenia, žiadnym spôsobom
nekontaktovala zamestnávateľa, ktorý sa pokúšal s ňou skontaktovať prostredníctvom štatutárneho
orgánu opakovane (niekoľko dní po sebe), a to telefonicky, aj prostredníctvom SMS správ, avšak
žalobkyňa až do konca mesiaca december žiaden záujem neprejavila. Práve jej konanie bolo dôvodom,

že obecný úrad zapečatený až do konca roka 2014. Nie je možné nečinnosť žalobkyne a jej
opakované porušovanie svojich povinností pripisovať na ujmu zamestnávateľa. Ďalej uviedol, že z
kolektívnej zmluvy nevyplýva povinnosť prerokovať s príslušnou odborovou organizáciou to, či išlo o
neospravedlnené absencie v práci, ani prerokovať krátenie dovolenky.

4. Po vypočutí žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného, po oboznámení sa listinnými dôkazmi,
a to: potvrdením o zamestnaní žalobkyne, výplatnou páskou za december 2014, predžalobnou výzvou
na splnenie záväzku adresovanou zástupcom žalobkyne žalovanému, žiadosťou a odpoveďou J.-
W., kolektívnou zmluvou pri ZOOZ pri OcÚ T., písomnými vyjadreniami sa zástupcov strán v tomto
konaní, záznamom z rokovania I. I. &. B., podaním e-dokumentu OÚ P., registračnými listami FO,

mzdovým listom žalobkyne za rok 2014 ako aj za rok 2015, metodickým návodom MV SR pre obce
na zabezpečenie ustanovujúcich zasadnutí obecných zastupiteľstiev, sťažnosťou pre neústavnosť a
nezákonnosť volieb starostu Obce P. adresovanou Ústavnému súdu spolu s uznesením Ústavného
súdu pod číslom PL.ÚS68/2014-40. Ďalej vypočul svedkov U. D., I. D., E. H., D. Q., T.. E. H., Ľ.
T., D. U.. Považoval súd za nepochybne preukázané, že žalobkyňa po 12. decembri 2014 nechodila

do práce, teda sa nezúčastňovala pracovného procesu napriek tomu, že so štatutárnym zástupcom
žalovaného bola dohodnutá, že dňa 15.12.2014 nastúpi do práce. Dôvod nenastúpenia do práce svojmu
zamestnávateľovi neoznámila, nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by ospravedlňoval jej neúčasť v práci
(napr. doklad o práceneschopnosti a podobne). Z toho dôvodu žalovaný mal za to, že jej neúčasť v práci
považoval za neospravedlnenú a v dôsledku tohto jej aj krátil nevyčerpanú dovolenku tak, ako to uviedol

vo svojom písomnom vyjadrení. K tvrdeniu zástupcu žalobkyne, z akého dôvodu žalobkyňa nechodila do
práce (že nezanikol mandát starého starostu /neštandardný postup pri skladaní sľubu novým starostom,
že to bolo v rozpore s relevantnými predpismi, zaslanie podania predchádzajúceho starostu D. Q.
na Ústavný súd, ďalej kedy a akým spôsobom sa malo konať ustanovujúce zasadnutie obecného
zastupiteľstva Obce P./), teda z akého dôvodu sa domnievala, že mandát starostu D. Q. nezanikol a že

zároveň sa E.. S. P. ešte neujal svojho mandátu s tým, že tento sa ujme mandátu až dňa 02.01.2015,
ďalej, že nepovažovala E.. S. P. za starostu v období od 12.12.2014 do 31.12.2014 (čo uviedla aj v
otvorenom liste) a teda za osobu oprávnenú udeľovať jej pokyn ohľadne jej pracovných povinností,
že to žalobkyňa považuje za právne irelevantné, súd poukazuje, že žalobkyňa ako pracovníčka
obecného úradu sa mala riadne zúčastňovať pracovného procesu. Totiž jej ako pracovníčke neprináleží

posudzovať správnosť resp. nesprávnosť vyššie uvedeného.

5. Žalobkyni nič nebránilo dňa 15.12.2014 riadne nastúpiť do práce. Z vykonaného dokazovania totiž
vyplýva, že dohoda znela tak, že dňa 15.12.2014 sa stretnú pracovníci obecného úradu a zvolí sa
ďalší postup. Samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 03.03.2016 mimo iného

uviedla, že sa rozhodla, že v pondelok do práce nepríde, keď zvážila situáciu, do akej sa dostala a
v akej sa nachádzal terajší štatutárny zástupca a po dotaze, či posielala svojmu zamestnávateľovi
nejaký list, kde a kedy má nastúpiť do práce, uviedla mimo iného, že rešpektovala pokyny bývalého
starostu. Tento vo svojej výpovedi taktiež uviedol, že žalobkyni odporučil, aby do práce nechodila.Svedkovia U. D.Č., I. D., E. H. uviedli, že po zapečatení kancelárií terajším štatutárnym zástupcom,
žalobkyňou bolo dohodnuté, že sa pracovníci v pondelok ráno dostavia do práce. Svedkyňa Ľ. T.
okrem toho potvrdila, že terajší štatutárny zástupca žalovaného telefonoval a SMS-koval žalobkyni,

aby prišla do práce. Toto však žalobkyňa neurobila a zrejme to ani nemala v úmysle, čomu okrem
výsledkov vykonaného dokazovania nasvedčuje aj tá skutočnosť, že do práce neprišla ani 30.12.2014,
keď bol obecný úrad odpečatený. Nezaujímala sa o to, či sa môže zúčastniť pracovného procesu,
či na obecnom úrade sú vytvorené podmienky pre výkon práce, nežiadala svojho zamestnávateľa o
možnosť pokračovať v práci, nereagovala na jeho telefonáty (jej tvrdenie, že telefón mal manžel, správy

nečítala a podobne súd považuje za účelové). Tieto skutočnosti spolu s ňou uvádzanými dôvodmi,
ako aj jej postup po 15.12.2014 v žiadnom prípade nenasvedčuje tomu, že konala v súlade s dobrými
mravmi. K jej tvrdeniu, že jej zamestnávateľ neprerokoval jej neospravedlnenú prítomnosť v práci,
ako aj krátenie dovolenky s príslušným odborovým orgánom, úkon žalovaného po 01.01.2013 nerobí
neplatným. Zákonník práce totiž výslovne neustanovuje, že takýto úkon je neplatný. Vychádzajúc
z vyššie uvedených hmotnoprávnych, procesnoprávnych ustanovení ako aj výsledkov vykonaného

dokazovania mal súd v danom prípade za preukázané, že žaloba žalobkyne je neopodstatnená, z toho
dôvodu žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

6. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že sa nestotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie, a to z toho dôvodu, že so žalovaným bola v pracovnom pomere v

dobe09.06.2014do31.12.2014,pričomvykonávalapracovnúpozíciureferentky.Nazákladeustanovení
pracovnej zmluvy bola hrubá mzda žalobkyne za vykonanú prácu dohodnutá vo výške 850,-€ mesačne,
ktorá mzda bola splatná vždy k poslednému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalovaný jej
však za obdobie mesiaca december 2014 po skončení pracovného pomeru vyplatil mzdu iba vo výške
319,48 €, ktorá zodpovedala hrubému príjmu vo výške 369,57 € brutto, pričom k výplate mzdy došlo

až ku dňu 13.04.2015. Ku dňu skončenia pracovného pomeru (t. j. ku dňu 31.12.2014) mala žalobkyňa
nevyčerpaných 15 dní dovolenky, za ktorú jej patrí náhrada mzdy vo výške 554,36 L. Uvedenú sumu
žalovaný žalobkyni nevyplatil, pričom na výplatnej páske jej dovolenku na zotavenie za rok 2014 navyše
krátil o 15 dní, hod na uvedené konanie nemal žiaden relevantný dôvod. Zdôraznila, že dôvodom, pre
ktorý nebola uvedený zvyšok mesiaca december 2014 v práci (t. j. od 15.12.2014) boli prekážky na

strane žalovaného ako zamestnávateľa, keďže Obecný úrad obce P., ako miesto výkonu jej práce bol
od 12.12.2014 zapečatený a k odpečateniu budovy došlo až ku dňu 30.12.2014 za prítomnosti notára.
Zamestnávateľ tak v tomto prípade vytvoril inú prekážku v práci v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka
práce a znemožnil tak výkon práce svojmu zamestnancovi, keďže fyzicky sa do priestorov obecného
úradu nebolo možné dostať a rovnako nedošlo ani k preradeniu žalobkyne na inú prácu. Vytýkala

súdu prvej inštancie, že si odporuje, ak na jednej strane konštatuje, že od 12.12.2014 bol obecný
úrad zapečatený, t. j. fyzicky neprístupný, no na strane druhej uvádza, že žalobkyni dňa 15.12.2014
riadne nastúpiť do práce nič nebránilo. Práve zapečatený obecný úrad žalobkyni preukázateľnej bránil v
riadnomnastúpenídopráceatentostavvyvolalaudržiavalaždodňa30.12.2014ibažalovaný.Žalovaný
vedome fyzicky blokoval pracovisko žalobkyne a znefunkčnil chod celého obecného úradu. V období od

12.12.2014 do 30.12.2014 obecný úrad nefungoval a žiaden z jeho zamestnancov pre tieto prekážky
v práci pre žalovaného nemohol reálne vykonávať prácu. Preto sa aj na pojednávaní domáhala, aby
žalovaný predložil knihu dochádzok, načo žalovaný reagoval tak, že touto nedisponuje, keďže nedošlo
k odovzdaniu tejto agendy súčasnému vedeniu žalovaného. Poukázala na Rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 21 Cdo 1001/013, podľa ktorého:

„Tvrdí-li zaměstnavatel, že zamestnanec (žalobce), se kterým sjednal pracovní poměr, pro něj práci
nevykonal, nemá ohledně tohoto tvrzení dukazní povinnost (prokazovat lze jen to, co se stalo, nikoliv to,
cosenestalo),alenesebřemenotvrzení,žepodlejímvedenéevidenceodpracovanédobyzaměstnanec
v době, kdy měl podlé svého tvrzení vykonal práci, nepracoval, a má povinnost označit k tomuto tvrzení

dúkazy; nevede-li (v rozporu s ustanovením § 96 odst. 1 písm. a) zák. práce) evidence odpracované
doby, má povinnost označit k tomuto tvrzení jiné dúkazy. Neunese-li zaměstnavatel v uvedeném směru
břemeno tvrzení nebo dúkazní bremeno tomuto tvrzení odpovídající, pak musí rozhodnutí soudu vyznít v
neprospěchzaměstnavatele.Kdybyovšemzaměstnavateluneslsvébřemenotvrzeníidúkazníbřemeno
o tom, že zaměstnanec v rozhodném období nepracoval, vyvstává tím pro zaměstnance - má-li mít ve

sporu úspech - povinnost tvrzení, že opravdu vykonal pro zaměstnavatele práci, a povinnost označit
dúkazy potřebné k jeho prokázání (srov. obdobně rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 72. 2072 sp.
zn. 27 Cdo 3989/2011, který byl uverejněn pod č. 46 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč.
2013).Ďalej z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/1001/2013 vyplýva: Skutečnost, že
zaměstnavatele neplní povinnost přidělovat zaměstnanci práci podlé pracovní smlouvy (napr. proto,
že mu v tom bráni prekážka v práci ...) má za následek, že ani zamestnanec nemúže podlé pokynú

zaměstnavatele konal osobné práce podlé pracovní smlouvy . Uvedený stav však neznamená, že by
zaméstnanecpoceloudobuexistencetakovétoprekážkymuselbýtprozaměstnavateletrvalékdispozici
tak, aby v modelové situaci, kdyby mu to zaměstnavatel eventuelně umožnil, mohl ihned pokračovat
v práci. Takovýto názor nemá oporu v zákoníku práce ani v jiných pracovnéprávnich předpisech; tyto
právni predpisy naopak předpokládají, že ten z účastníkú, který zpúsobil, že druhý z účastníkú nemúže

plnil své povinnosti z pracovního poměru, nebo u neho jinak nastala prekážka, která bráni ve výkonu
práce, je povinen druhému z účastníkú vyjádřit ochotu plnit povinnosti, vyplývající pro nej z pracovního
pomeru, popřipadě mu sdélit odstranéní prekážky bráníci výkonu práce; jen ten z účastníkú, který je
ochoten (pripraven) plnit své povinnosti z pracovního poměru, se múže domáhat tomu odpovidajícího
plnění po druhém účastníkú. V prípade, že zamestnanec neprestal konal práci pro zaměstnavatele
na základe vlastního rozhodnutí, ale z iniciatívy zaměstnavatele (zaměstnavatel mu přestal přidelovat

práci), múže zaměstnavatele vyzvat k plnění jeho povinností, avšak není povinen přidělování práce na
zaměstnavateli vyžadovat, ani se zdržovat po dobu, kdy zaměstnavatel neplní své právni povinnosti,
na místě zaměstnavatelem určeném (srov. rozsudek Vrchniho soudu v Praze ze dne 21. 2. 1995,
sp. zn. 6 Cdo 5/94, uverejněný v časopise Právni rozhledy č. 7, roč. 1995, popř. závéry zaujaté v
rozsudku Nejvyššího soudu SR ze dne 28. 7. 3989, sp. zn. 6 Cz 13/89, uveřejněném ve Sbírce soudních

rozhodnutí a stanovisek, roč. 1991, pod č. 43, a v odúvodnění rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 25.
2. 1997, sp. zn. 2 Cdon 1/97, uveřejněném v časopise Soudní judikatura, roč. 1997, pod č. 76, nebo v
odúvodnéní rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 9. 3. 2004, sp. zn. 21 Cdo 2048/2003). Za lakové situace
by pak - jak výše uvedeno nebyl zaměstnanec (žalobce) povinen přidělování práce na zaměstnavateli
(žalovaném) vyžadovat ani se zdržovat po dobu, kdy zaměstnavatel neplní své právni povinnosti, na

místě zaméstnavatelem určeném; jeho nepřítomnost na pracovišti by tak ani nemohla být posouzena
jako neomluvená absence.

7. Ďalej argumentovala tým, že ak súd prvej inštancie je vytýkal, že neprišla do práce ani 30.12.2014,
keď bol obecný úrad odpečatený, avšak neprihliadal na to, že žalobkyňa sa o odpečatení žalovaného v

priebehu mesiaca január 2015, teda po zániku jej pracovného pomeru. Uviedla, že žalovaný žalobkyňu
k účasti pri odpečatení nijako nevyzýval ani jej túto skutočnosť neoznamoval, o čom svedčí aj výpoveď
svedkyne D., ktorá rovnako uviedla, že ju nikto nevyzýval, aby sa k odpečateniu úradu dostavila. Trvala
na tom, že o odpečatení obecného úradu dňa 30.12.2014 nevedela a nebola nikým informovaná o
odpadnutí prekážky v práci vytvorenej samotným žalovaným. Odmietla tvrdenie žalovaného, že pre

jej správanie nebolo možné odpečatiť obecný úrad, keďže žalovaný tak nakoniec aj tak učinil bez jej
účasti dňa 30.12.2014. Uviedla, že jej pracovné zaradenie nebolo v takej pozícii, aby malo vplyv na
odpečatenie miestnosti obecného úradu. Žalobkyňa v konaní rovnako v súvislosti so zapečateným
obecnýmúradomuviedlaapoukázalanadiskriminačnýpostupžalovanéhoakojejzamestnávateľa,ktorý
aplikoval na posudzovanie výkonu prác v období od 15.12.2014 do 30.12.2014 dvojaký a nerovnaký

prístup k jednotlivým svojím zamestnancom. Kým žalobkyni za uvedené obdobie vykázal absencie a
aj to až po skončení jej pracovného pomeru v januári 2015, inej zamestnankyni Ľ. T. vykázal celý
mesiac december 2014 ako odpracovaný. Zo záznamu z rokovania žalovaného so spoločnosťou I. I.
&. B. J..S..Z.. zo dňa 13.01.2015 (doložený v súdnom spise) preukázateľne vyplýva, že zamestnankyni
T. žalovaný za mesiac december 2014 vyplatil žalovaný celú mzdu bez toho, aby sa dostavovala na

pracovisko a pre žalovaného vykonávala prácu. Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre prekážku
na strane zamestnávateľa (zapečatený obecný úrad) v období od 15.12.2014 do 30.12.2014 pre
žalovaného nemohla vykonávať žiadnu prácu a za uvedené obdobie jej žalovaný v práci nevykázal
žiadne absencie. Súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami nijako nevysporiadal, ani naň v
napadnutom rozhodnutí nijako neprihliadal. Súd rovnako nijako neskúmal, čo žalovaného viedlo k tomu,

aby voči dvom svojim zamestnankyniam v rámci rovnakej situácie postupoval rozdielne, keďže situácia,
v ktorej sa nachádzala žalobkyňa sa ničím nelíšila od situácie ďalšej zamestnankyne žalovaného (obe
nevykonávali pre žalovaného prácu pre pretrvávajúcu prekážku v práci). Podľa žalobkyne tak ide o
podstatnúskutočnosť,ktorápotvrdzujeoprávnenosťjejmzdovýchnárokov,ktorýchsavkonanídožaduje
a to, že súd prvej inštancie sa týmto nezaoberal považuje za podstatnú vadu v konaní. Žalovaný v

skutočnosti nekrátil mzdu žalobkyni z dôvodu jej absencie v práci, ale z dôvodu, že ju nový starosta
žalovaného považuje za nepriateľa vzhľadom na to, že bola lojálna voči predchádzajúcemu starostovi
žalovaného. Takýto prístup k zamestnancovi je však v pracovnoprávnych vzťahoch neakceptovateľný.
K tvrdenia žalovaného, že žalobkyni telefonoval a kontaktoval ju prostredníctvom SMS, uviedla, žežalovaný v konaní nepreukázal z akého čísla na aké číslo, príp. na aké číslo telefónu zasielal SMS,
nepreukázal ani obsah týchto SMS, ani kto mal byť ich odosielateľom. Kontaktovanie prostredníctvom
SMS považuje za právne irelevantné, keďže ak by žalovaný reálne zamýšľal žalobkyňu vyzvať do práce,

mal tak učiniť písomnou výzvou, a to až po odstránení prekážky, ktorú vytvoril, teda po 30.12.2014. Aj
prípadnévýzvy,ktorébyjejzasielalpreddňom30.12.2014bybolibezpredmetné,keďžeprekážkavpráci
na strane zamestnávateľa v tom období preukázateľne trvala. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie v
rámci úvah v napadnutom rozhodnutí dosť neštandardne subjektívne uvádza, že žalobkyňa zrejme ani
nemala úmysel nastúpiť do práce a toto jeho stanovisko razantne odmietame. Súd vychádzal z ničím

nepodloženej subjektívnej domnienky, ktorá sa nezakladá na pravde, pričom v napadnutom rozhodnutí
sa zbytočne a iba domnelo snaží prezentovať úmysel žalobkyne. Jej úmyslom nikdy nebolo nenastúpiť
do práce a svoju pracovnú náplň a riadne plnenie pracovných úloh až do momentu zapečatenia
obecného úradu vždy riadne vykonávala a nikdy nebola zo strany svojho zamestnávateľa upozornená
na žiadne porušenie pracovnej disciplíny ani nemala vykázané neospravedlnené absencie v práci. Do
práce nenastúpila (a ani nemohla) z dôvodu pretrvávajúcej prekážky na strane svojho zamestnávateľa.

Zapečatenie obecného úradu v čase od 12.12.2014 do 30.12.2014 nebola žiadnou zo strán sporu v
konaní rozporovaná. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jej námietkou, že žalovaný sa v
čase od 12.12.2014 do 30.12.2014 nijako nesnažil odstrániť vzniknuté prekážky na jeho strane, aby ju
mohol následne vyzvať na dostavenie sa do práce. Ani s tým, prečo žalovaný odpečatil obecný úrad až
30.12.2014. Neodstránenie a pretrvávanie vzniknutých prekážok v práci vyvolaných zamestnávateľom

nemôže byť na ťarchu žalobkyne ako zamestnanca. Nie je možné sankcionovať zamestnanca za
prekážku, ktorú vyvolal a ktorú udržiaval jeho zamestnávateľ, pričom nepodnikal žiadne kroky k jej
odstráneniu. Na tieto okolnosti vôbec neprihliadal a ani sa nimi v napadnutom rozhodnutí nezaoberal.
Ďalej namietala zloženie sľubu novozvoleného starostu dňa 12.12.2014, ďalej to, že predchádzajúci
starosta síce zvolal zasadnutie obecného zastupiteľstva na deň 12.12.2014, ale vzhľadom na to, že ešte

dňa 26.12.2014 podal proti výsledku volieb obci P. na Ústavný súd ústavnú sťažnosť, sa ustanovujúce
zasadnutie dňa 12.12.2014 nekonalo, o čom bývalý starosta informoval predovšetkým poslancov,
vrátane novozvoleného starostu. Podľa Metodického plánu Ministerstva vnútra SR sa mal súčasný
starosta obce ujať svojej funkcie až 02.01.2015, t.j. 30. Pracovný deň od vykonania volieb. Z toho dôvodu
a podľa Metodického pokynu Ministerstva vnútra SR, E.. P. nebol vôbec oprávnený udeľovať žalobkyni

akékoľvek pokyny, pretože sa mohol ujať mandátu starostu žalovaného najskôr dňa 02.01.2015, teda
po skončení pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným. Žalobkyni v tejto neprehľadnej situácii
nebolo zrejmé, kto je riadnym štatutárnym zástupcom obce a teda, kto je jej zamestnávateľom, kto
je oprávnený jej dávať pokyny v súvislosti s plnením pracovných úloh, pričom pokyny jej dával tak
súčasný ako i bývalý starosta obce. K názoru súdu prvej inštancie, že bolo povinnosťou žalobkyne

sa zaujímať, či sa môže zúčastniť pracovného procesu a či sú vytvorené podmienky pre výkon práce,
uviedla, že bolo povinnosťou žalovaného vytvoriť a obnoviť podmienky na riadne plnenie jej pracovných
úloh a po odstránení týchto prekážok v práci ju vyzvať na nastúpenie do práce. Ďalej trvala na svojej
námietke, že krátenie dovolenky za rok 2014 o 15 dní a rozhodnutie zamestnávateľa o tom, že ide o
neospravedlnené absencie v práci, nebolo riadne prerokované s odborovou organizáciou. Tým došlo k

porušeniu práv žalobkyne vyplývajúce jej z kolektívnej zmluvy. Žalobkyňa v konaní súdu prvej inštancie
navyše predložila listinu o rokovaní medzi obcou P. (zastúpenej starostom obce pánom E.. P.Z. I. H..
I. B.) a spoločnosťou I. I. &. B. J.. S.. Z.. zo dňa 13.01.2015, z ktorej a najmä bodu VI. na strane 2
jednoznačne vyplýva, že pôvodným zámerom žalovanej bolo žalobkyni za obdobie odo dňa 13.12.2014
do dňa 31.12.2014 vykázať čerpanie dovolenky, a nie absencie v práci. O tom, že za toto obdobie sa

bude žalobkyni vykazovať absencia v práci sa zrejme žalovaná rozhodla a k tomu pristúpila až potom,
čo žalobkyňa so žalovanou skončila svoj pracovný pomer. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou
vôbec nezaoberal a s tvrdeniami žalobkyne sa nijako nevysporiadal. Napriek v konaní prezentovaným
tvrdeniam žalovaného, že nedisponuje knihou dochádzok zamestnancov za mesiac december 2014
z dôvodu toho, že bývalé vedenie (vrátane žalobkyne) písomnú agendu (ktorú si ale E.. P. zapečatil)

súčasnému vedeniu neodovzdalo, mzda žalobkyne a ostatných zamestnancov už bola dňa 13.01.2015
spracovaná, a to práve na základe „stratenej" knihy dochádzok. Uvedený dokument navyše, tak ako
už žalobkyňa vyššie uviedla poukazuje na diskriminačný prístup žalovaného, ktorý na jednej strane
jej samotnej vykázal neospravedlnené absencie v práci a krátil dovolenku, no na strane druhej inej
zamestnankyni vyplatil mzdu za celý mesiac, napriek tomu, že táto sa nachádzala v rovnakej situácii

(nevykonávala prácu z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa) ako samotná žalobkyňa. Vzhľadom
na uvedené sa žalobkyňa domnieva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré žalobkyňa v konaní uvádzala, jeho rozhodnutie je arbitrárne a predčasné, pričom
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu. Preto navrhla odvolaciemu súdu zdôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP vydať podľa § 388 CSP rozsudok, ktorým mení rozsudok
OkresnéhosúduR.F.Q.,sp.zn.4CPr/8/2015-169zodňa16.03.2017tak,žežalovanýjepovinnýzaplatiť
žalobkyni do 3 dní od právoplatností rozsudku sumu 1.056,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

5,05 % ročne zo sumy 850,-eur od 01.02.2015 do 12.04.2015, úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 480,43 eur od 13.04.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 554,35 eur od 01.02.2015 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
30,90 eur od 11.12.2015 do zaplatenia. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

8.Žalovanývosvojomstanoviskukodvolaniuuviedol,ženavrhujerozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiť
a uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť mu vzniknuté trovy odvolacieho konania. Podľa jeho názoru
súd prvej inštancie vecne správne rozhodol a rozhodnutie náležitým spôsobom riadne, prehľadne a
systematicky odôvodnil. Uviedol, že žalobkyňa v odvolaní opakovane na viacerých miestach uvádza,
že jediným dôvodom, prečo absentovala v práci by boli prekážky práce na strane zamestnávateľa.

Z obsahu súdneho súdneho spisu a skutkového stavu, tak, ako ho zistil prvoinštančný súd je však
zrejmé, že žalobkyňa vedela o výsledku volieb, bola prítomná pri zložení sľubu novozvoleného starostu
za účasti predsedníčky volebnej komisie, boli prítomná pri akte zapečatenia obecného úradu a bola
následne so štatutárnym zástupcom žalovaného dohodnutá, že dňa 15.12.2014 riadne nastúpi do práce.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že starosta žalovaného, ale aj pani D., boli dňa 15.12.2014,

ale aj nasledujúce dni pred obecným úradom, pričom žalobkyňa túto dohodu nesplnila a opakovane
závažne porušovala pracovnú disciplínu. Ďalej poukázal na výpoveď žalobkyne, ktorá potvrdila, že bola
telefonicky kontaktovaná aj že jej boli doručené SMS správy od zamestnávateľa, ale nepovažovala za
relevantné komunikovať prostredníctvom telefónu.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 379 a § 380 CSP, t.j. v medziach
podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z interterporálnej
úpravy § 470 ods. 1 CSP, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu -
Občianskeho súdneho poriadku s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ust. § 385 CSP nebolo potrebné na pojednávaní odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie.

10. Preskúmaním veci Krajský súd zistila, že rozsudok Okresného súdu je vo veci samej, vecne správny
a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Podľa § 388 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

14. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodu napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v

tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a v nesprávnom právom závere okresného súdu (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny
predpis avšak tento nesprávne interpretuje.

18. Po preskúmaní veci Krajský súd zistil, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v
prvostupňovomkonaní,pričomvodvolacomkonanížalobkyňaneuviedlažiadnenovéskutkovéčiprávne
argumenty, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

19. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako zo zistil Okresný súd, ako
aj z jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na podrobné a presvedčivé odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, s ktorým odôvodnením v týchto častiach
Krajský súd v plnom rozsahu identifikuje (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Vzhľadom na uvedené nebolo možné na odvolacie námietky týkajúce sa nesprávneho právneho
posúdenia veci prihliadať, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
postupom vyplývajúcom z ust. § 387 CSP.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s

ust. § 262 ods. 2 CSP.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).