Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/479/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114203985
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114203985.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v právnej veci
žalobcu V. I., nar. XX. XX. XXXX, zastúpený advokátom JUDr. Milan Kuzma, so sídlom Floriánska 16,
040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/58/2014-241 zo 6.
septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu zamietol, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovaná má voči žalobcovi
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“) súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca tvrdil, že práve pre trestné stíhanie vedené proti nemu na základe
nezákonného rozhodnutia uznesenia Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii stred - ČVS: SJP-46/VOZOTČ-BB-2003 z 20. 12. 2004 o vznesení obvinenia voči nemu
pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a pomoc k trestnému činu
podvodu (ďalej aj „nezákonné rozhodnutie“) prišiel o zamestnanie, mal problémy v manželstve a narušili
sa jeho vzťahy v rodine aj s kamarátmi, v konaní preukázané nebolo. Služobný pomer u Colného úradu

Čierna nad Tisou vo funkcii výkonný príslušník pobočky Colného úradu Vyšné Nemecké nebol skončený
zo strany služobného úradu, ale na žiadosť žalobcu z dôvodu, že nemohol vydržať tlak okolia a kolegov,
ktorí mali pochybnosti o jeho nevine. Táto skutočnosť ale nie je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním
žalobcu. O vlastnom trestnom stíhaní sa žalobca dozvedel z rádia a z novín. Samotná medializácia
trestného stíhania nepredstavuje zásah do práva stíhanej osoby, pokiaľ zodpovedá podmienkam
ustanoveným v § 6 Trestného zákona. Žalobca porušenie týchto zásad počas konania nenamietal.
Výpoveďami navrhnutých svedkov bolo preukázané, že trestné stíhanie znášal žalobca ťažko, prestal

sa stretávať s kolegami, pred vznesením obvinenia bol priateľský, jeho spoločnosť bola vyhľadávaná,
potom začal požívať alkoholické nápoje a žalobca a ľudia sa mu vyhýbali. Žalobca neponúkol súdu
žiadendôkaznaobjektivizáciunímtvrdenýchskutočností,t.j.dôkaz,podľaktoréhobynímtvrdenépocity
musela mať nutne každá iná fyzická osoba. Zamestnanie u iného zamestnávateľa žalobca získal napriektomu, že bol trestne stíhaný. Jeho manželstvo sa nerozpadlo a na tvrdenia, že sa od neho odvrátila
rodina a dcéra mala problémy pre trestné stíhanie vedené proti nemu dôkazy nenavrhol. Súd vyslovil
presvedčenie, že dostatočným zadosťučinením pre žalobcu je samotné konštatovanie porušenia práva

žalobcu vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch mu nevznikol.
1.1 K námietkam Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že nie je orgánom príslušným konať v mene
štátu z dôvodu, že podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013
vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky len v prípade, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora súd uviedol, že ak bola žiadosť
o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody doručená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,

i keď za účinnosti skoršej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012,
ale vybavená už za účinnosti novej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom po 01. 01.
2013 listom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 21. 02. 2013, vecným prejednaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky došlo k
určeniu orgánu príslušného konať v mene štátu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky malo možnosť

podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. žiadosť žalobcu postúpiť príslušnému orgánu. Pokiaľ tak
neurobilo a návrh vybavilo vecne, došlo tým v súlade so závermi vyjadrenými v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30. marca 2011 k určeniu príslušnosti tohto
orgánu konať vo veci v mene štátu. Opačným postupom, ak by súd v konaní pokračoval ďalej s iným
orgánom konajúcim v mene žalovanej, došlo by k odňatiu možnosti konať pred súdom príslušnému

orgánu. Oprávnenie ministerstva vnútra konať za žalovanú vyplýva z § 4 ods. 1 písm. m) zákona č.
514/2003 Z. z.. Právnou prekážkou zmeny zastupujúceho štátneho orgánu je znenie § 4 ods. 1 písm.
m) zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v dôsledku novelizácie zákona č. 514/2003 Z. z. zaznamenalo len
formálnu zmenu, nie však zmenu obsahovú, keďže obsah zostal zachovaný a realizuje dispozičné právo
poškodeného vybrať si ústredný orgán, s ktorým prejedná predbežne svoj nárok a po jeho neuspokojení

bude s tým istým ústredným orgánom konať v spore ako so zástupcom žalovaného. Tento záver vyplýva
aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014. Súd
poukázal na to, že v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12C/123/2014 bolo žalobcovi
priznané odškodnenie v súvislosti s vedeným trestným stíhaním v rozsahu trov obhajoby.
1.2 O trovách konania rozhodol v súlade s § 262 C. s. p. výrokom „žalovaný má nárok na náhradu

trov konania“.

2.Odvolanieprotirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobca.Rozhodnutiesúduprvejinštancieoznačil
za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C. s. p. s tvrdením, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vyčítal aj mimoriadne strohé
odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozsudku, ktoré považuje za arbitrárne,
nepreskúmateľné a protiústavné oproti časti odôvodnenia, ktoré venoval argumentácii, z akých dôvodov
vo veci konal za žalovanú s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a nie s Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 115/2003 vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. V konaní nebolo sporné, že sa žalovaná dopustila protiprávneho konania a

žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, avšak za postačujúce považoval súd samotné konštatovanie
porušenia práva. Za nepochybné považuje žalobca aj to, že nebyť vznesenia obvinenia voči jeho osobe,
nedošlo by k narušeniu vzťahov na pracovisku, nebol by žalobca pod psychickým tlakom nútený odísť
zo zamestnania, nepodľahol by závislosti na alkohole a nemal by s manželkou manželské problémy.
Manželkažalobcuprivýpovedipreddožiadanýmsúdompotvrdila,akýmspôsobomsazmenilosprávanie

žalobcu. Skutočnosť, že manželstvo žalobcu neskončilo rozvodom, nemôže byť objektívnym znakom
ako sa mylne domnieva súd prvej inštancie, pretože žiaden orgán ani tretia osoba nebude môcť nikdy
objektívne ozrejmiť, akú námahu museli manželia vynaložiť na udržanie manželstva. Svedok V. O.
potvrdil, že sa žalobca nechal zlákať alkoholom, navštevoval bary aj napriek tomu, že pred vznesenímobvinenia pil veľmi sporadicky a svedok B. P., terajší zamestnávateľ žalobcu tiež potvrdil, že práve
kvôli prebiehajúcemu trestnému konaniu nechcel žalobcu spočiatku zamestnať a mal vedomosť o
vzťahu žalobcu k alkoholu a až na naliehanie jeho manželky ho zamestnal. Súd prvej inštancie ani

zmienku nevenuje v rozhodnutí skúmaniu príčinnej súvislosti medzi príčinou vzniku škody a následkom,
iba jednoducho bez prezentovania svojich úvah konštatoval, že uplatnený nárok žalobcovi nepatrí.
Príčinou vzniku tej istej škody môže byť viac skutočností. Otázku príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a škodou riešia viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. V prejednávanej veci niet
žiadnych pochýb, že k zásahu do osobnostnej sféry by bez vydania uznesenia o vznesení obvinenia

nebolo došlo.
2.1 Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania žalobca namietal, že súd mal
vziať zreteľ na ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)
a za dôvody hodné osobitného zreteľa pre rozhodnutie o trovách konania považovať skutočnosť, že
rozhodnutie o nároku žalobcu záviselo od voľnej úvahy súdu a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobcovi nepriznal len z dôvodu, že za dostatočné zadosťučinenie považoval samotné konštatovanie

porušenia práva.
2.2 Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v celom rozsahu,
eventuálne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Na odvolanie žalobcu žalovaná vo vyjadrení zo 16. 11. 2016 navrhla potvrdiť rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny. Zhodla sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia podmienok stanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.
pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jedným z predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody je objektívna existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti

a škodou ako následkom týchto príčin. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že žalobca sám ukončil
štátnozamestnanecký pomer približne po polroku od vznesenia obvinenia. Žalobca nepreukázal, že by
na neho zamestnávateľ nejakým spôsobom vyvíjal nátlak v súvislosti s trestným stíhaním. Žalovaná
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/232/2010 aplikovateľné
aj v súdenej veci, v ktorom sa dovolací súd zaoberal otázkou, či pre preukázanie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú postačujúce subjektívne pocity
poškodeného alebo rozhodujúce je objektívne hľadisko teda to, či predmetnú ujmu takto v danom
čase a mieste, prípadne v rovnakom spoločenskom postavení vnímala aj každá iná fyzická osoba,
ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/163/2008 riešiace rovnakú
právnu otázku vo vzťahu k § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri určovaní výšky nemajetkovej

ujmy je potrebné zohľadniť osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, ako aj
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Taktiež je potrebné posúdiť závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a v súkromnom živote. Žalovaná má
za to, že žalobca nepreukázal, že došlo k zníženiu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, resp. že poklesla jeho
vážnosť v spoločnosti. Nebola preukázaná ani závažnosť tvrdenej ujmy, resp. narušenie súkromného

života, či spoločenského uplatnenia žalobcu v takej miere, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby je dostatočná satisfakcia. Žalobca
nemal problém s nájdením novej práce napriek tomu, že bol trestne stíhaný a ani jeho manželstvo nebolo
výrazne narušené.

4. Po doručení vyjadrenia žalovanej k odvolaniu doručil žalobca súdu prvej inštancie ďalšie písomné
podanie, v ktorom zduplikoval, že jeho stanovisko k rozhodnutiu prvoinštančného súdu vyjadrené v
odvolanízostávanemenné.Kodkazužalovanejnarozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.4Cdo/232/2010
a z neho vychádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/1263/2014 uviedol,
že žaloba žalobcu nevyplýva z ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, ale zo

zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého je zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie osobitným druhom
zodpovednosti štátu za svoje chyby, ktorej sa nemôže nijako zbaviť. Zopakoval tiež tvrdenia o zmene
spôsobu života po vznesení obvinenia prezentované už pred súdom prvej inštancie a v odvolaní.

5.Konaniepredsúdomprvejinštanciezačalo21.02.2014zaúčinnostizákonač.99/1963Zb.Občiansky

súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a pokračovalo aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového
poriadku. Súd prvej inštancie rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého sa
nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajúzachované, prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení C. s. p.. Rovnako odvolanie žalobcu bolo
podané Okresnému súdu Banská Bystrica už za účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 12. 10.
2016. Odvolací súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. pri

prejednaní odvolania aplikuje v zmysle príkazu § 470 ods. 1 C. s. p. ustanovenia tohto zákona.
5.1 Podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
5.1.1 O tom, či je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie rozhoduje odvolací súd. Pokiaľ
považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, dokazovanie neopakuje (podľa § 384 ods.

1 C. s. p. zopakuje odvolací súd dokazovanie len v prípade, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a potom vychádza zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je podľa § 383 C. s. p. viazaný.
5.2 Z odvolacích dôvodov vymedzených v § 365 C. s. p. uplatnil žalobca odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a písm. h) jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Keďže odvolací súd je podľa § 380 ods. 1 C. s. p. viazaný aj dôvodmi odvolania a odvolanie vo veci
podal len žalobca, nie je potrebné, aby sa odvolací súd vyjadroval k otázke posudzovanej súdom prvej
inštancie na námietku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo vzťahu k príslušnosti tohto orgánu
konať v prejednávanej veci za žalovanú Slovenskú republiku z dôvodu, že i keby bol názor súdu prvej
inštancie vo vzťahu k otázke, ktorý orgán je oprávnený zastupovať štát v konaní pred súdom o žalobe

žalobcu nesprávny, záver súdu prvej inštancie ako dôsledok nesprávnej interpretácie ustanovenia §
4 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v otázke, ktorý orgán verejnej moci má konať v mene štátu
nemal podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/398/2012 zo 4. februára
2014 za následok odňatie možnosti účastníkovi konania postupom súdu konať pred súdom podľa §
237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (podľa § 365 ods. 1 C. s. p. nesprávny procesný postup znemožňujúci

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivýproces)najmä,akžalovanejSlovenskejrepublikenebolavkonaní,vktorombolapochybnosť
o príslušnosti orgánu verejnej moci konať za štát uložená žiadna povinnosť.
5.3 Po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca
napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, iba z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu

dospel odvolací súd k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne
a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Vo výroku o trovách konania bol rozsudok
zmenený podľa § 388 C. s. p.. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
na tieto v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc

na odvolacie dôvody žalobcu udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vec
správne právne posúdil.

6. Predmetom konania podľa žaloby doručenej Okresnému súdu Banská Bystrica 21. februára 2014 bol

lennároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochvovýške17600,-€spolusúrokomzomeškaniavo
výške8,75%ročneztejtosumyod25.09.2012dozaplateniaakonárokvyplývajúciz§17ods.2zákona
č. 514/2003 Z. z.. O nároku na náhradu škody vzniknutej vynaložením nákladov na trovy obhajoby vo
výške 10 470,77 € bolo rozhodnutých v samostatnom konaní, ktoré je právoplatne skončené. V žalobe
popísal žalobca skutkový základ nároku s odkazom na rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní

počnúc uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 20. 12. 2004, ktoré označil za nezákonné rozhodnutie
podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. až po oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 z 22. 07. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6To/87/2009 z 25. 05. 2011 so zdôraznením, že proti nezákonnému rozhodnutiu sa zákonom
prípustným opravným prostriedkom sťažnosťou z 5. januára 2005 bránil, avšak neúspešne; poukázal

na súdnu prax vyplývajúcu z rozhodnutí všeobecných súdov aj Európskeho súdu pre ľudské práva k
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti fyzickej osobe (aby každá škoda bola odčinená) a poukázal na závery rozhodnutí súdov, v
zmysle ktorých, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, pretože rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Následky nezákonného
rozhodnutia mali spočívať v tom, že žalobca pracujúci v stálej štátnej službe u colného úradu od 1. mája
1991 s priemernou čistou mesačnou mzdou vo výške 497,90 € mesačne pod tlakom reakcií kolegov averejnosti na trestné stíhanie žalobcu skončil štátnozamestnanecký pomer dňom 15. 05. 2005 na vlastnú
žiadosť a v oblasti s mimoriadne vysokou mierou nezamestnanosti po odchode zo služobného pomeru
sa nedokázal zamestnať až do 1. februára 2006. Po vznesení obvinenia s ním kolegovia zo zamestnania

prerušili kontakty, pozerali na neho ako na kriminálnika, zradcu, ktorý sa spreneveril služobnej prísahe,
vyhýbali sa mu jednak preto, že ním opovrhovali a báli sa, aby aj na nich nepadlo podozrenie, že
páchajú trestnú činnosť, keď sa so žalobcom stretávajú. Ako colník bol žalobca známy v celom okrese,
ľudia, ktorí ho do vznesenia obvinenia zdravili, sa mu vyhýbali a trestné stíhanie voči osobe žalobcu
mimoriadne ťažko niesla aj jeho rodina. Trestné stíhanie pôsobilo zdrvujúco aj na žalobcu, ktorý žil v

neustálom strachu a neistote, nakoľko bol obvinený zo spáchania závažnej trestnej činnosti, za ktorú
mu hrozil trest odňatia slobody vo výmere až 15 rokov. Výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
žalobca osobitne nezdôvodnil. Na preukázanie dôvodnosti uplatňovaného nároku ponúkol v žalobe
dôkazy len vo forme rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní súdu v jeho trestnej veci a žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanej Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
a odpoveďou na túto žiadosť.

7. Podstatný obsah spisu tvoria listiny dokladané stranami sporu. Zo strany žalobcu išlo o listinné
dôkazy pomenované v žalobe a zo strany žalovanej o rozhodnutia súdov podporujúce jej námietku o
nedostatku príslušnosti konať v mene žalovanej v prejednávanom spore. Vec bola prejednaná súdom
prvej inštancie na dvoch pojednávaniach. Prvého pojednávania dňa 05. 11. 2015 sa popri žalobcovi

namiesto jeho zvoleného právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu zúčastnila advokátska koncipientka
JUDr. Martina Fábryová, poverená substitučným splnomocneným zástupcom advokáta JUDr. Milana
Kuzmu advokátom JUDr. Petrom Majerníkom na jeho zastúpenie na pojednávaní dňa 05. 11. 2015.
Podľa prednesu právnej zástupkyne žalobcu bližšie okolnosti ohľadne zásahu do osobného života
žalobcu trestným stíhaním začatým na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 20. 12. 2014

mal ozrejmiť žalobca k výške uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedla, že žiadajú
maximálnu možnú výšku podľa zákona. Žalobca, ktorý bol vypočutý na tomto pojednávaní ako účastník
konania po poučení podľa § 131 O. s. p. okrem zopakovania dôvodov, pre ktoré žiada náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazochuvedenýchužvžalobeuviedol,žejehodcéravčasevedenéhotrestného
stíhania bola maloletá. Manželka si myslela, že žije s kriminálnikom a i keď mu verila, bolo to ťažké.

Necelé dva roky bol bez práce, dostával ale výsluhový dôchodok vo výške 186,- €, ktorý stále poberá.
Rodina sa v roku 2009 presťahovala z obce G. Z. do I.. O začatí trestného stíhania sa dozvedel z
„denníka“ a z rádia. Bolo to len jedenkrát, inak takúto situáciu nepostrehol. Pojednávanie bolo odročené
za účelom preukázania nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. a predloženie návrhov na dokazovanie. Reakciou žalobcu na odročené pojednávanie bolo iba

zopakovanie všeobecných popisov ako okolie reagovalo na trestné stíhanie žalobcu, že takmer dva
roky bol nezamestnaný, čím trpela aj jeho rodina, že trestné stíhanie trvalo celých 7,5 roka, kedy žil v
permanentnom strese ako preukáže svoju nevinu a to až do rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach,
ktorý právoplatne rozhodol o jeho oslobodení. Žalobca informoval súd, že žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovanie nemá. Následne dňa 22. 02. 2016 predsa doručil žalobca Okresnému súdu

Banská Bystrica návrh na vykonanie dôkazov výsluchom svedka B. P., V. O. a F. I. so žiadosťou, aby
boli vypočutí cestou dožiadaného Okresného súdu Trebišov na konkrétne otázky. Všetky navrhnuté
dôkazy súd prvej inštancie vykonal, navrhnutých svedkov dal vypočuť prostredníctvom Okresného súdu
Trebišov za účasti oboch strán sporu. Manželka žalobcu na položené otázky odpovedala, že žalobca
obvinenie znášal veľmi ťažko, uzatváral sa do seba, nemal záujem o rodinu, vyhľadával samotársky

spôsob života, vyhýbal sa spoločnosti a takéto spolužitie bolo aj na úkor rodiny, ich vzťahy ochladli.
S návrhom rozviesť sa prišiel práve žalobca, ona s rozvodom nesúhlasila, ona nikdy nepochybovala
o nevine svojho manžela, vždy verila, že je nevinný. Trestné stíhanie nemalo negatívny dopad na
zdravotný stav žalobcu, jej manžel sa so situáciou vyrovnal, iba si myslí, že žalobca tiež užíval jej
predpísané antidepresíva. Bývalý kolega žalobcu svedok V. O. pred dožiadaným súdom uviedol, že po

vznesení obvinenia žalobcovi tento začal nadmerne požívať alkoholické nápoje, stal sa agresívnejším
a podráždenejším v kolektívne, uzavrel sa do seba, ich vzťahy sa po začatí trestného stíhania žalobcu
zmenili v tom, že sa menej rozprávali a svedok nevyhľadával spoločnosť žalobcu z dôvodu, že ho
zmenil alkohol, stal sa z neho iný človek. V práci prestali žalobcovi dôverovať, nikto mu neveril. Danú
situáciu od začiatku trestného stíhania žalobca ťažko znášal, čo malo za následok, že sám dal výpoveď.

K rodinnému a súkromnému životu žalobcu sa vyjadriť nevedel. Dožiadaný súd vypočul aj svedka B.
P., zamestnávateľa žalobcu počas posledných 10 rokov, ktorý vypovedal, že žalobcu poznal „predtým
sporadicky“ z dôvodu, že sa stretávali dva až trikrát do mesiaca na dve hodiny na colnici, kde žalobca
pracoval a svedok ako podnikateľ s častým exportom tovaru do zahraničia na colnicu chodil. Po začatítrestného stíhania začal žalobca popíjať, o jeho trestnom stíhaní sa v Trebišove rozprávalo. Kvôli
trestnému stíhaniu nikto nechcel žalobcu zamestnať a on tak urobil na žiadosť manželky žalobcu. Sám
pochyboval o nevine žalobcu, ich vzťah so žalobcom doteraz nie je blízky, iba kamarátsky. Keď sa dostal

žalobca do nového prostredia z izolácie, zlepšil sa žalobcov psychický stav, ale „opadlo to z neho“ až
po ukončení jeho trestného stíhania.

8. Zodpovednosť žalovanej (vo všeobecnosti) za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím pri
výkone verejnej moci vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.. Tejto

zodpovednosti sa štát podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže zbaviť. Za orgán verejnej
moci sa považuje podľa § 2 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aj štátny orgán. Štát
(žalovaná) teda zodpovedá aj za škodu spôsobenú súdom a orgánmi činnými v trestnom konaní. Na
vznikzodpovednostištátu(žalovanej)zaškoduztitulunezákonnéhorozhodnutiajenevyhnutnésúčasné
splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pod pojmom nezákonné rozhodnutie je potrebné

rozumieť rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe
opravného prostriedku poškodeného príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť, škodou je vo
všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia a príčinnou súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti
pôsobeniapríčiny(nezákonnérozhodnutie)nanásledok(škoda),t.j.ovzťahpríčinnejsúvislostiide,akje

medzi nezákonným rozhodnutím a škodou priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku. Vo vzťahu
k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. iné
predpoklady. Možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva pre poškodeného z
§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v rámci ustanovenia upravujúceho spôsob a rozsah náhrady škody.

9. Podľa § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b)

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

10. Žiadna zo strán v spore nespochybňovala, že oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci, ak k takémuto

rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má podľa
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Na relevantné rozhodnutia k tejto otázke poukázal
už súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy je možné z tohto pohľadu považovať za opodstatnený, avšak pre úspešnosť žaloby

bolo potrebné preukázať, že sú naplnené aj podmienky § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.
z.. I v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch totiž platí, že najprv musí byť preukázaný
základ nároku a až následne sa zaoberá súd výškou nároku. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo forme morálnej satisfakcie spočívajúcej v konštatovaní
porušenia práva nežaloval s odôvodnením, že takéto morálne zadosťučinenie nie je postačujúce

a domáhal sa iba náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. je možné dospieť k názoru, že rovnaké podmienky, podľa ktorých posudzuje súd výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, posudzuje súd aj v rámci úvah, či je základ nároku daný. Odvolací
súd je toho názoru, že zo skutkového popisu okolností svedčiacich pre priznanie nároku žalobcom v
žalobe, z dôkazov označených žalobcom a vykonaných v celom navrhovanom rozsahu vyvodil súd

prvej inštancie správny skutkový záver, že žalobcom tvrdené skutočnosti neodôvodňujú záver, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobca bol colníkom na Colnom úrade Čierna nad
Tisou, pobočka Colného úradu Vyšné Nemecké od 1. mája 1991. Obvinenie pre trestný čin založenia,
zosnovania a podporovanie zločineckej skupiny a pomoc k trestnému činu podvodu mu bolo vznesené

20. 12. 2004. Žalobca netvrdil, že by akýmkoľvek spôsobom ovplyvnilo vznesenie obvinenia služobný
pomer, že by služobný úrad podnikol vo vzťahu k nemu v dôsledku vzneseného obvinenia akékoľvek
opatrenia. Služobný pomer ukončil žalobca na základe vlastného rozhodnutia 15. mája 2005 a rozporne
v konaní na jednej strane tvrdí, že bol skoro dva roky nezamestnaný a na druhej strane, že ho od 1.februára 2006 zamestnal svedok B. P., u ktorého pracuje doposiaľ. Žalobcovi ukončením služobného
pomeru bez súvislosti so vznesením obvinenia vznikol nárok aj na výsluhový dôchodok, ktorý doteraz
poberá. Žalobca iba tvrdí, že ho nikto zamestnať nechcel, nepreukázal však žiadosti adresované iným

zamestnávateľom s odmietajúcou odpoveďou alebo zaradenie do zoznamu uchádzačov o zamestnanie
na úrade práce. Žalobcom tvrdené skutočnosti o problémoch v rodine vyvrátila pri výsluchu jeho
manželka, ktorá pred dožiadaným súdom vypovedala, že vždy verila v žalobcovu nevinu, ani len
neuvažovala o rozvode manželstva, žiadne vážnejšie zdravotné problémy žalobcu vyplývajúce zo
stresujúcej situácie spojenej s trestným stíhaním nepotvrdila, uviedla, že žalobca sa s tým vyrovnal a len

ona dáva do súvisu svoje zdravotné problémy s trestným stíhaním žalobcu. Žiadnymi dôkazmi nebolo
preukázané tvrdenie žalobcu, že v dôsledku trestného stíhania bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti,
že utrpela jeho dobrá povesť. Všetci traja vyslúchnutí svedkovia uviedli len to, že sám žalobca sa
uzatvoril do seba a začal požívať alkoholické nápoje, v dôsledku čoho sa zmenilo aj jeho správanie
a kolegovia a známi sa mu začali vyhýbať. Nebolo to teda v dôsledku vznesenia obvinenia žalobcovi,
ale pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov a vlastné správanie sa žalobcu. Žalobca nedoložil

lekárske správy, že by pre duševné útrapy spôsobené trestným stíhaním musel vyhľadať odborného
lekára, k poškodeniu dobrej povesti nebol dôkaz ani navrhnutý. Ak nebol preukázaný následok tvrdený
žalobcom, nemal súd prvej inštancie prečo (a ako) skúmať príčinnú súvislosť medzi príčinou (nezákonné
rozhodnutie) a tvrdeným následkom.

11. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu je v súlade s § 220
C. s. p.. K dôvodnosti nároku označil žalobca len listinné dôkazy, ktoré nikto nespochybňoval, z tohto
dôvoduichnebolopotrebnéaniosobitnevyhodnocovaťanavrholvypočuťlentrochsvedkov,ktorísamali
vyjadriť k jeho osobe a spôsobu života po vznesení obvinenia. Tvrdenia žalobcu zo žaloby a výpovede
svedkov súd prvej inštancie vyhodnotil, vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Žalovaná vždy a rozsiahlo právne argumentovala vo
vzťahu k otázke, z akého dôvodu nemôže Slovenskú republiku v tomto konaní zastupovať Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, z tohto dôvodu je aj odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu
argumentačne rozsiahlejšie k námietkam žalovanej. Merítkom presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie ale nie je pomer textu odôvodnenia vo vzťahu k čiastkovým posudzovaným otázkam iba to, či

je rozsudok súdu prvej inštancie zrozumiteľný a presvedčivý pre právnickú, ale aj laickú verejnosť.

12. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovanej na náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v
ktorom neuviedol voči komu a v akom rozsahu má žalovaná nárok na náhradu trov konania (porovnaj

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/41/2016 zo dňa 25. 05. 2017). O výške
náhrady trov konania doteraz rozhodnuté nebolo. Zo spisu nie je zistiteľné, aké trovy konania vznikli
žalovanej v spojení s prejednávanou vecou. Žalobca sa vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného
konania dožaduje v odvolaní zmeny a nepriznania náhrady trov konania žalovanej z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, za ktoré označuje iba to, že rozhodnutie záviselo od voľnej úvahy súdu. S týmto

názorom nie je možné sa stotožniť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je žalovateľným
nárokom a pri splnení zákonných podmienok ho súd priznáva a jedine výška nároku môže závisieť od
voľnej úvahy súdu. Žalobca nebol v spore úspešný z dôvodu, že nepreukázal základ nároku. Ani voľná
úvaha súdu o výške nároku by neodôvodňovala nepriznanie náhrady trov konania žalovanej, mohla by
ovplyvniť iba výšku priznanej náhrady. Odvolanie žalobcu nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodné

ani v tejto časti. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania súvisí
s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali údaje v rozsahu nároku a osobe povinnej
nahradiť trovy konania žalovanej. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie §
255 ods. 1 C. s. p.. V tejto časti bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p..

13. Výsledok odvolacieho konania by odôvodňoval priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho
konania žalovanej vzhľadom na jej úspech v konaní. Žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, z tohto dôvodu odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa
§ 262 ods. 1 C. s. p. nepriznal (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/907/2015 z 22. 02. 2017).

14. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).