Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616208307
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7616208307.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu Q. I., T.. XX.XX.XXXX, Y., F. XXX/XX,
proti žalovanému Okresnému úradu Košice, Košice, Komenského 52, o určenie dedičstva zo zákona
z titulu spolužijúcej osoby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 7C/190/2016-44 z 24.10.2016 Okresného
súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.
Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta a, že II. sporové strany
nemajú právo na náhradu trov konania.

2.Vodôvodnenírozsudkuo.i.uviedol,čohosažalobcažalobou,podanouuňho24.5.2016 domáhalaako
juskutkovoaprávneodôvodnil,žespolusnávrhompredložilpísomnédôkazy,atopotvrdenieMestského
úradu v Krompachoch, dôkaz o zaplatení inkasných platieb za byt žalovaného, listinu o ustanovení za
opatrovníka, faktúru za zhotovenie hrobu a pomníka, uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 11D/50/2015- 3Dnot 106/2015 a potvrdzujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2CoD/7/2015. Ďalej uviedol, že žalovaný navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú s
tvrdením,žežalobcavkonanínepreukázal,žespĺňazákonnépodmienkynadedeniezozákonavzmysle

§ 474 Občianskeho zákonníka. Prevedeným dokazovaním, vypočutím účastníkov konania, navrhnutých
svedkov, za použitia vyššie popísaných dôkazných listín a súdom zadovážených dôkazných spisov
sp. zn. 15Ps/1/2011, 16P/136/2013 a 11D/50/2015, zdravotnej karty a lekárskych správ ošetrujúcich
lekárov nebohého N. Y., zistil skutkový stav: Z dôkazného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11D/50/2015-
3Dnot 106/2015 zistil, že N. Y. zomrel 1.3.2015, zo zápisnice o predbežnom vyšetrení spísanej na
Notárskom úrade N.. Ľ.. H. zistil, že táto bola spísaná so žalobcom Q. I., teda bratrancom poručiteľa,
ktorý tam uviedol, že bol ustanovený za opatrovníka poručiteľovi potom, čo jeho brat I. Y. 5.4.2013

zomrel. Vtedy sa začal o poručiteľa starať, jednalo sa o každodennú starostlivosť, ktorá spočívala v tom,
že mu poskytoval celodennú stravu, nákupy, pranie, zabezpečenie ošatenia, upratovanie, jednoducho
komplexnú starostlivosť. Spolužitie s nebohým vyzeralo tak, že v dopoludňajších hodinách poručiteľ
prišiel k žalobcovi, dostal stravu, posedel pri ňom, niečo tam robil, v odpoludňajších hodinách išiel domov
do svojho bytu (na ulici W. XX, Y.), kde bol potom navštevovaný. Návštevy boli v súvislosti s potrebami
poručiteľa. Q. I. pri výsluchu v zápisnici dodal, že každý deň bol v styku s nebohým N. Y.. Ďalším šetrením
notár zistil, že predmetom dedenia po poručiteľovi je 2-izbový byt na ul. W. XXXX/XX D. Y., zapísaný na

LV č. XXXX D. Y.. Ú.Í. Y., ktorého poručiteľ bol výlučným vlastníkom, pohľadávka Poštovej banky z titulu
nesplateného úveru vo výške 149,09 eur s prísl. a pohľadávka Q. I. z titulu starostlivosti o poručiteľa za
posledných 6 týždňov vo výške 200,- eur a pohrebné trovy vo výške 1 046,- eur, ktoré však boli hradené
z finančných prostriedkov poručiteľa a pohľadávka Sociálnej poisťovne za vyplatený dôchodok vo výške313,20 eur. Notár po zistení, že poručiteľ nezanechal zákonných dedičov, predvolal na pojednávanie
21.7.2015 zástupcu Slovenskej republiky - Okresného úradu v Košiciach. Na pojednávaní bol prítomný
aj František Marton. Tento do zápisnice pred notárom opakovane uviedol, že poručiteľ nebol schopný

samostatnej existencie a bol odkázaný denno-denne na pomoc iného. On, ako jeho opatrovník, mu
poskytoval každodennú starostlivosť, ktorá spočívala v tom, že mu poskytoval celodennú stravu tak, že
chodil sa najesť k nemu do firmy na raňajky a na obed a večeru mu kúpila sestra žalobcu, ktorá mu
kupovala aj potrebné veci - ošatenie a podobne. Nebohý si opral veci, niekedy ich doniesol k nemu do
firmy a on mu ich dal do čistiarne. K lekárovi chodil sám, bol mobilný. Žalobca k nemu celý týždeň chodil

a popozeral, či má všetko. Komunikovali prevažne však v jeho firme. Tam mu povedal, čo potrebuje a on
mu to zabezpečil. Na otázku povereného zástupcu Okresného úradu v Košiciach, či býval v spoločnej
domácnosti s poručiteľom, Q. I. na pojednávaní u notára N.. Ľ.. H. ako súdneho komisára 21.7.2015
vypovedal: „S poručiteľom sme nebývali v spoločnej domácnosti. Poručiteľ bol obmedzený k spôsobilosti
na právne úkony, ja som mu bol súdom ustanovený za opatrovníka. Ja som zaňho bral dôchodok, on bol
pri mne pri tom na pošte. Z prevzatého dôchodku som mu zabezpečoval jeho potreby.“ Nakoľko Okresný

úrad neuznal uplatnené právo Q. I. dediť po nebohom Jozefovi Kleinovi, neuznal ho teda ako dediča v
zmysle § 474 Občianskeho zákonníka, súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6.5.2016 odkázal
Q. I. na podanie občiansko-právnej žaloby o určenie, že je dedičom zo zákona z titulu spolužijúcej osoby.
Q. I. proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že poručiteľ býval v jeho
spoločnej domácnosti. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoD/7/2015 bolo predmetné

uznesenie potvrdené a nadobudlo právoplatnosť 6.5.2016. Citoval znenie § 137 písm. c/ CSP a ako
vyplynulo z vyššie uvedeného právoplatného uznesenia, žalobcovi nezostalo nič iné, ako domáhať
sa svojho práva, teda určenia, či je zákonným dedičom po poručiteľovi N. Y. predmetnou určovacou
žalobou. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé a súd má zato, že u žalobcu je preukázaný naliehavý právny
záujem na podaní predmetnej určovacej žaloby, nakoľko neexistuje iný zákonný spôsob, ako sa domôcť

určenia, že je dedičom po nebohom N. Y.. Súd na zistenie a preukázanie, v akom zdravotnom stave bol
poručiteľ a či bol schopný samostatnej existencie, vyžiadal zdravotnú dokumentáciu a lekársku správu
od ošetrujúcej lekárky I.. H. H.. Táto v lekárskej správe uviedla, že nebohý N. Y. sa liečil na vysoký
tlak, avšak nepravidelne, navštevoval psychiatrickú ambulanciu I.. W., opakovane bol hospitalizovaný
na chirurgickom oddelení v Krompachoch potom, čo spadol, alebo ho zbil vlastný brat v opitom stave,

inokedy spadol v pohostinstve, kde ho zbili a podobne. Nebohý chodil do ambulancie vždy sám, bez
sprievodcu. Sťažoval sa na brata, že mu berie dôchodok. Už aj v predošlých záznamoch u lekára I.. Q. z
roku 2010 bolo uvádzané, že nekontrolovane pije alkohol. V ich ambulancii však lekárka nepozorovala,
že by bol opitý. Mal problémy so sluchom. Nebohý N. Y. navštevoval aj psychiatrickú ambulanciu I..
W. W., ktorý v písomnej správe na dotaz súdu uviedol, že nebohý N. Y. bol psychiatricky liečený

od 10.10.2007 do 3.10.2011. Má vedomosť, že 10.8.2011 bol čiastočne pozbavený spôsobilosti na
právne úkony pre chronický alkoholizmus. Do jeho ambulancie chodieval obvykle sám, iba prvýkrát bol v
doprovode sestry. Trpel na alkoholizmus a jeho komplikácie - úrazy, pády, poškodenia pečene atď. Ďalej
súd citoval znenie § 115, § 474 ods.1 O. z. a po vykonanom dokazovaní zistil a právnom posúdení veci
dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Z dokazovania jasne vyplynulo, že žalobca bol súdom

ustanoveným opatrovníkom pre opatrovanca - toho času už nebohého N. Y., ktorý mal vedený trvalý
pobyt na adrese W. XX D. Y. v 2-izbovom byte, ktorého bol po smrti brata výlučným vlastníkom. Ako
vyplynulo z dôkazného spisu sp. zn. 16P/136/2013 a z výpovede žalobcu a jeho manželky a svedkýň,
žalobca si náležite plnil povinnosti, ktoré mu vyplývali z funkcie opatrovníka. Súd sa tu stotožňuje s
tvrdením žalobcu, že tieto povinnosti si plnil až nad rámec, čo vyplývalo vlastne zo zdravotného stavu

a ochorenia žalobcu. Tento bol ťažkým alkoholikom, avšak z lekárskych správ ošetrujúcich lekárov bolo
zistené a súd vzal za preukázané, že „žalobca“ bol schopný aj samostatného konania, nakoľko dokázal
chodiť sám na ošetrenia k lekárovi bez doprovodu. Sám vedel prísť do pohostinstva, komunikoval tam
s ľuďmi, dokonca jeho slovné prejavy boli logické a súvislé a stotožňovali sa so súdom v tomto konaní
zistenými skutočnosťami. Zistil, že v danom prípade nešlo o osobu, ktorá by bola imobilná, bola by teda

odkázaná na 24-hodinovú starostlivosť na inú osobu, pripútaná na lôžko a podobne. N. Y. bol osobou,
ktorá mala svoj trvalý pobyt v 2-izbovom byte na ul. W. XXXX/XX D. Y.. Prostredníctvom opatrovníka
(žalobcu) platil pravidelné inkaso za tento byt. Do domácnosti v jeho byte mu či už manželka, alebo iní
členovia rodiny žalobcu (z dokazovania nevyplynulo ktorí) chodili upratovať. Z dokazovania vyplynulo, že
N. Y. však v byte sa nestravoval a prespával tam iba sporadicky. Súd zameral dokazovanie na konkrétne

tvrdenie žalobcu, že N. Y. odišiel v roku 2013 z 2-izbového bytu a natrvalo sa presťahoval do jeho
rodinného domu. Z dokazovania - z výpovedí žalobcu a svedkov však táto skutočnosť nevyplynula.
Práve naopak výpoveď žalobcu je v priamom rozpore s výpoveďou jeho manželky, ktorá uviedla, že
nebohý N. Y. býval u nich v jednej z detských izieb, nikdy neprespával v spálni a žalobca zase vypovedal,že nebohý s ním spával v spálni v manželskej posteli a manželka mala spať v obývačke. Súd takéto
výpovede hodnotí ako za tendenčné a účelové s cieľom presvedčiť súd, že N. Y. tým, že spal v dome
žalobcu, bol osobou žijúcou v spoločnej domácnosti so žalobcom, resp. že bol súčasťou spoločnej

domácnosti žalobcu, jeho manželky a jeho dvoch detí. Pri hodnotení, či nebohý N. Y. bol osobou žijúcou
v spoločnej domácnosti sa súd predovšetkým zaoberal otázkou, čo tvorilo spoločnú domácnosť žalobcu
a poručiteľa s poukazom na § 115 Občianskeho zákonníka. Predmetné zákonné ustanovenie presne
vymenúva, že spoločná domácnosť je tvorená fyzickými osobami, ktoré spolu trvale žijú a spoločne
uhrádzajú náklady na svoje potreby. Z dokazovania však nevyplynula ani jedna z týchto základných

podmienok. Sám žalobca potvrdil, že nebohý N. Y. mal naďalej vedený trvalý pobyt na adrese W. XX
D. Y., pravidelne uhrádzal inkasné platby za tento byt a sporadicky chodil doňho prespávať, z čoho
vyplýva, že žalovaný nezrušil svoju domácnosť v predmetnom byte. Z dokazovania jasne vyplynulo,
že žalobca a poručiteľ neuhrádzali spoločne náklady na vedenie domácnosti na adrese F. XXX/XX
D. Y.. Zjednodušene povedané, nebohý N. Y. ekonomicky neparticipoval na tvorení domácnosti, ktorá
bola vedená manželmi I. v ich rodinnom dome. Skutočnosť, že žalobca využíval finančné prostriedky

z dôchodku nebohého N. Y. na jeho výživu, mu vyplývala z povinností, ktoré mu boli určené ako jeho
opatrovníkovi. Z dokazovania vyplynulo, že nebohý N. Y. nezrušil svoju domácnosť na adrese v 2-
izbovom byte, zdržiaval sa teda aj vo svojom byte a prevažne v dome žalobcu. Aká bola intenzita jeho
pobytu v byte a v dome, toto v danom konaní nebolo preukázané a súd neuveril tvrdeniu žalobcu a
z dokazovania to ani v žiadnom prípade nevyplynulo, že by poručiteľ trvalo každú noc býval u nich.

Súd má teda zato, že v danom prípade nešlo o spoločnú domácnosť. Túto netvoria návštevy tejto
domácnosti. Aj keď nebohý N. Y. prespával v dome žalobcu, neuhrádzal náklady na domácnosť, ktoré
súviseli s jeho potrebami, napr. nehradil nájom v dome žalobcu, inkasné platby a podobne. Žalobca teda
neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že by žalovaný sa od roku 2013, resp. odkedy sa stal jeho
opatrovníkom, natrvalo mal presťahovať do jeho domu, kde by tvoril spoločnú domácnosť s príslušníkmi

jeho rodiny. V doteraz platnej ustálenej judikatúry (R 34/1982, R 12/1968), ako aj vo výkladovom znení k
§ 115 Občianskeho zákonníka sa dôrazne konštatuje, že každá fyzická osoba môže byť príslušníkom len
jednej domácnosti. V závere teda súd daný skutkový stav hodnotí tak a z dokazovania to aj zrozumiteľne
vyplynulo, že nebohý N. Y. mal svoju domácnosť vo svojom 2-izbovom byte a prechodne a sporadicky aj
keď nepreukázateľne koľkokrát prespával aj v rodinnom dome žalobcu. Na základe vyššie uvedeného

po zistení, že žalobca nie je zákonným dedičom v zmysle § 474 ods.1 Občianskeho zákonníka, teda nie
je osobou, ktorá by žila s poručiteľom najmenej po dobu 1 roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti,
a z toho dôvodu by sa starala o spoločnú domácnosť, alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa, žalobu
v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. V závere súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že
samotný výrok žaloby je chybný, resp. neúplný, nakoľko ak by v tomto konaní bolo preukázané, že

žalobca je zákonným dedičom po nebohom N. Y., nededil by len 2-izbový byt, teda len aktíva, ale aj
pasíva, ktoré patria do dedičstva po nebohom N. Y. tak, ako vyplýva z predmetného dedičského spisu. O
trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods.1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo
sporových strán náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný, ktorý mal v konaní úspech, náhradu
trov konania nepožadoval.

3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca lebo s predmetným rozsudkom nemôže byť
spokojný a nemôže sa s ním stotožniť z dôvodu, že nebohý N. Y., ktorý bol jeho bratrancom, bol u neho
a býval viac ako jeden rok ako spolužijúca osoba v jeho domácnosti. To, čo povedal pred notárom v
Spišskej Novej Vsi považoval za samozrejmé, lebo bol u neho a býval u neho. Cítil sa ako na výsluchu
pred notárom a potom prišla notárka, ktorá vyhodila jeho sestru a správala sa k nemu nevhodne, čo

spôsobilo, že bol vystresovaný. Bratranec, nebohý Y. bol stále pri ňom a spával pri ňom, lebo sa v
noci pomočoval. Tak ako tvrdí Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, že prečo byt na W. ulici nepredal
a prečo nemal trvalý pobyt na F. ulici, stále tvrdil, že keby byt predal, on si siahne na život a obesí
sa. Aj jeho starší brat sa obesil v kúpeľni a z tohto dôvodu sa byt nepredal. Nebohý bol dementný,
mal duševnú poruchu. Skutočnosť, že nebýval v byte na W. ulici môže potvrdiť aj sused, ktorý býval

na šiestom poschodí pod bytom nebohého. Tú istú skutočnosť potvrdzuje aj mesto Krompachy, čo
z potvrdenia citoval: „Opatrovanec od vyššie uvedeného dátumu žil v spoločnej domácnosti svojho
opatrovníka Q.Š. I.." Dôkaz: Potvrdenie pána N. C., ktorý bol jeho sused a čestne prehlásil, že nebohý
N. Y. sa v predmetnom byte nezdržiaval viac ako jeden rok a vie, že žil v spoločnej domácnosti s pánom
Q. I., ku ktorému chodil na nákup mäsových výrobkov a on bol sústavne tam - príloha č. 1. Ďalej citoval

z potvrdenia mesta Krompachy „Opatrovanec podľa nám známych skutočností od vyššie uvedeného
dátumu žil v spoločnej domácnosti svojho opatrovníka Q. I.“ - príloha č.2. Súd podľa jeho názoru vôbec
nebral v úvahu výpoveď pani I. H., ktorá je vedúca pohostinstva Nova v Krompachoch, kde chodil nebohý
na cigarety a pivo. Taktiež potvrdila, že nebohý Klein jej stále vravel, že býva u pána I., prespáva tama keby ho nebolo, nevie čo by s nim bolo. Že je veľmi vďačný ako sa o neho stará. Tvrdenie, že k
lekárovi chodil sám sa nezakladá na pravde, lebo on ho s autom odniesol pred ambulanciu a čakal
na neho. Chodil s ním aj do Levoče do nemocnice. K bodu č.37 je absolútne nepochopiteľné, čo tvrdil

súd, že je nepreukazateľné koľko krát prespával v jeho dome (veď to potvrdil sused, mesto Krompachy,
podpísaná pani primátorka a taktiež svedectvo pani H.j). K bodu č. 12 rozsudku je pravdou, čo tvrdil I..
N. H. z psychiatrického oddelenia NSP Levoča, že bol v triezvom stave nevyspytateľný a trpel duševnou
poruchou. Stále si chcel vziať život, čo mal robiť, len vyhovieť jeho prosbe. Preto spával pri ňom, lebo
trpel nespavosťou. K bodu č. 13, nebohý N. Y. býval u neho na F. ulici, ktorá je vzdialená od ulici W.

cca 350 m. K bodu č. 15, nebohý sa nebol schopný o seba postarať, potreboval celodennú starostlivosť,
býval u neho nad mäsiarňou a mäsovýrobou, tým pádom bol stále pri ňom. Vážený Krajský súd, na
základe uvedeného vyplýva, že bol duševne chorý, potreboval celodennú opateru tak cez deň ako aj v
noci, čoho dôkazom sú aj potvrdenia suseda, mesta Krompachy, ktoré prikladá, ako aj tvrdenie pani H..
Na základe toho žiada, aby Krajský súd zrušil rozsudok Okresného súdu 7C/190/2016 v celom rozsahu
a vyhovel jeho žalobe z 24.5.2016 a potvrdil, že je dedičom zo zákona z titulu spolužijúcej osoby pre

dedenie v druhej skupine po poručiteľovi N. Y. a že je dedičom predmetného bytu na ulici W. XXXX/XX
D. Y. T. X. poschodí. Jedná sa o dvojizbový byt s príslušenstvom a balkónom zo zákona v druhej skupine
spolužijúcej osoby po poručiteľovi Jozefovi Kleinovi.
4.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (č.l. 67), ktorý považuje rozsudok za vecne správny
a zákonný, nakoľko súd správne zistil skutkový stav veci, posúdil ho podľa správnych zákonných

ustanovení a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Vychádzajúc z právnej
úpravy a zisteného skutkového stavu zotrval na svojich doterajších stanoviskách. Po preskúmaní veci z
hľadiska odvolacích námietok žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a neopodstatnené.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nedokázal hodnoverne preukázať, že v čase smrti
poručiteľa N. Y. spĺňal zákonné podmienky na dedenie zo zákona v zmysle § 474 Občianskeho

zákonníka, a to žiť s poručiteľom v spoločnej domácnosti najmenej po dobu jedného roku pred jeho
smrťou a z toho dôvodu sa starať o spoločnú domácnosť alebo byť odkázaný výživou na poručiteľa.
Skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom v odvolaní považuje za účelové a tendenčné. Naďalej hodnotí
ako pravdivú len výpoveď žalobcu spontánne prednesenú na pojednávaní u notárky N.. H. - súdnej
komisárky 21.7.2015, a to: „S poručiteľom sme nebývali v spoločnej domácnosti". Názor žalovaného

potvrdzuje aj žalobcova výpoveď pred Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi na pojednávaní 20.7.2016,
pri ktorej žalobca uviedol, že výpoveď, ktorá bola zaznamenaná v zápisnici u notára, kde uviedol, že
nežil s poručiteľom v spoločnej domácnosti, on teraz mení, lebo vtedy nebol na tieto otázky pripravený.
Účelovosť odvolania žalobcu s cieľom stať sa zákonným dedičom z titulu spolužijúcej osoby dokazujú
podstatné svedectvá vypovedané pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.7.2016. V tomto

smere poukázal najmä na výpoveď žalobcu, ktorá je v priamom rozpore s výpoveďou jeho manželky,
ktorá uviedla, že nebohý N. Y. býval u nich v jednej z detských izieb, nikdy neprespával v spálni a
žalobca zase vypovedal, že nebohý s ním spával v spálni v manželskej posteli a manželka mala spať
v obývačke. V odvolacom konaní platí systém neúplnej apelácie. Systém neúplnej apelácie možno
charakterizovať tak, že odvolateľ, až na zákonom uvedené taxatívne výnimky, nesmie v odvolaní

uvádzať nové skutočnosti a dôkazy (tzv. novoty), a že nemožno prihliadať v odvolacom konaní k novým
skutočnostiam a dôkazom, ktoré neboli účastníkmi konania navrhnuté alebo inak nevyšli najavo pred
prvoinštančným súdom. Vzhľadom na inštitút zákonnej koncentrácie konania, sudcovskej koncentrácie
konania a zákonnej úprave novôt v odvolacom konaní zastáva názor, že prostriedky procesného útoku
a dôkazy predložené žalobcom v odvolaní nespĺňajú podmienky § 366 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP"), podľa ktorého odvolací súd vec prejednáva. Žalobca ich mal povinnosť uplatňovať
a mohol uplatňovať bez vlastného zavinenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na to,
že tieto prostriedky procesného útoku žalobca neuviedol v konaní pred súdom prvej inštancie ale až v
odvolacom konaní, máme za to, že neumožňuje odvolaciemu súdu k nim prihliadnuť v odvolacom konaní
s poukazom na § 366 CSP. Súčasne dal do pozornosti, že odvolanie žalobcu neobsahuje podstatné

náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, nakoľko žalobca neuviedol, z akých dôvodov
považuje rozhodnutie alebo postup súdu prvého stupňa za nesprávny. Náležitosti odvolania upravuje §
363CSPacitovaljehoznenie.Zákontaxatívnouformouvýpočtuupravujeodvolaciedôvodyv§365CSP.
Pri posudzovaní zákonných náležitostí žalobcovho odvolania nemožno vyhodnotiť, že sú v ňom uvedené
konkrétneodvolaciedôvody.Vychádzajúczústavnýchprincípovnestrannostisúduarovnostipostavenia

strán sporu pred súdom je neprípustná dedukcia súdu, ktorý by bezprostredne vlastnou činnosťou
nahrádzal plnenie povinností strany sporu a tým konkrétnu stranu bezdôvodne zvýhodňoval oproti
druhej. Súdu totiž neprináleží nahrádzať, ani modifikovať, dispozitívne procesné úkony strán sporu.
Poukázal na skutočnosť, že neuvedenie odvolacích dôvodov v odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samejvydanému v sporovom konaní bráni jeho vecnému vybaveniu a teda pokračovaniu v odvolacom konaní.
Vzhľadom na uvedené konštatoval, že odvolateľ nemá zákonom predpokladaný dôvod pre prípustnosť
odvolania a ponechal na zvážení odvolacieho súdu, či nie sú splnené podmienky na odmietnutie

odvolania žalobcu v zmysle § 386 písm. d/ CSP. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby
Krajský sú v Košiciach, ako funkčne príslušný súd na konanie o odvolaní, odvolanie odmietol, napadnutý
rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/190/2016 zo dňa 24.10.2016 ako vecne správny
a zákonný potvrdila žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania nepriznal.
5.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca (č. l. 73), ktorý uviedol, že celé vyjadrenie považuje za

účelové získať neoprávnený majetok za každú cenu. Výlučne on sa staral o nebohého bratranca N. Y.,
ktorý býval u mňa viac ako jeden rok. Bratranec bol chorý, nesebestačný, trpel duševnou chorobou a
depresiou. Tak ako uviedol v odvolaní proti ROZSUDKU 7C/190/2016 chyba nastala u notárky pani N..
H., lebo bol ňou deprimovaný, a to tak, že bezdôvodne vyhodila moju sestru a správala sa k nemu tak, že
ho znervózňovala, cítil sa ponížený a z nedbanlivosti povedal to, čo povedal (čoho teraz ľutuje). To isté
na súde, bol tam po prvý krát a rozrušený. 1. Aj Mestský úrad v Krompachoch potvrdil, že opatrovník môj

bratranec žil v spoločnej domácnosti s nim, a to viac ako jeden rok a svedomite sa o neho staral. 2. To
isté potvrdil pán N. C., ktorý býval nad nebohým Y., a že sa nezdržiaval v byte viac ako jeden rok a bolo
mu známe, že žil v jeho spoločnej domácnosti a videl ho tam, lebo chodil ku nemu na nákup. Potvrdil to
čestným prehlásením a overil na Matrike v Krompachoch. 3. To isté potvrdila vedúca pohostinstva Nova
v Krompachoch pani I. H. na súdnom pojednávaní, kde chodil nebohý Klein na pivo a cigarety a doslova

jej vravel citoval: „Bývam u pána I., prespávam tam a som mu za to vďačný lebo nemám nikoho okrem
neho a neviem čo by bolo so mnou." Myslí si, že má plné právo na dedičstvo po nebohom Kleinovi o
určení dedičstva zo zákona z titulu spolužijúcej osoby.
6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a uznesenie
ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7.Aj keď žalobca v odvolaní výslovne neoznačil odvolacie dôvody, skutočnosti v ňom uvedené sa dajú
podradiť pod odvolací dôvod upravený v § 365 ods.1 písm. f), h) a § 366 CSP.

8.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
9.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
10.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zoskutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal

správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
11.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

12.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 366 CSP (Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred

súdom prvej inštancie).
Podľa § 373 ods.4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr
v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať
nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný

prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len
vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv.
novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka

z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
13.Žalobca k odvolaniu pripojil Čestné prehlásenie a Potvrdenie mesta Krompachy, neoznačil však
žiadne dôvody prečo tieto dôkazy nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, preto ich odvolací súd
nevyhodnocoval ani na ne pri svojom rozhodnutí neprihliadal.

14.Nad rámec uvedeného je nutné konštatovať, že potvrdenie mesta Krompachy sa nachádza v spise
na č. l. 6 a súd na neho pri svojom rozhodnutí prihliadal. Uvedené však nesvedčí tomu, aby žalobca s
poručiteľom žili v spoločnej domácnosti.
15.Na základe uvedeného bol urobený záver, že odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní nie sú dané.
16.S ohľadom na vymedzenie odvolacích dôvodov a citovanú právnu úpravu pripadlo odvolaciemu

súdu posúdiť, či žalobca so zreteľom na zistené skutkové okolnosti viedol s poručiteľom spoločnú
domácnosť v zmysle úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, podľa ktorej spoločnú domácnosť
tvoria aspoň dve osoby, ktoré spoločne uhrádzajú náklady domácnosti, pričom charakter tohto spolužitia
je trvalý. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že spoločné uhradzovanie nákladov
spojených s vedením žalobcovej domácnosti eventuálne domácnosti poručiteľa neexistovalo. Žalobca

nijako neparticipoval na vedení domácnosti žalobcu a naopak žalobca sa nepodieľal na vedení
domácnosti žalovaného. Tak ako správne a výstižne prvoinštančný súd uviedol, žalobca si plnil
povinnosti vyplývajúce z poručníctva.
14.Z konštantnej judikatúry vyplýva, že spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú objektívne
zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu

(R 34/1982). V súvislosti s uvedeným a ustálenou právnou praxou tak ako aj správne poukázal
prvoinštančný jedna osoba nemôže byť príslušníkom dvoch (event. i viac) domácností.
15.Spoločná domácnosť je legálne definovaná v § 115 OZ, podľa ktorého „domácnosť tvoria fyzické
osoby, ktoré spolu trvalé žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby". Kľúčovým pojmom
tejto definície je trvalé spolužitie. Trvalosť spolužitia nie je daná dĺžkou jeho faktického trvania, ale

zhodou úmyslu všetkých zúčastnených osôb trvalo spolu žiť. Preto spoločnou domácnosťou nie je napr.
spoločné bývanie študentov na internáte (aj keby spoločne uhrádzali náklady a spolužitie by trvalo
päť rokov), naopak, takýmto spolužitím bude spoločné bývanie dvoch mladých ľudí v novom byte, ak
je ich úmyslom trvalo spolu žiť. Podľa českej judikatúry spoločnou domácnosťou nemožno rozumieťvšestrannú dlhotrvajúcu starostlivosť o zdravotný stav osoby - poručiteľa, ktorá je zabezpečovaná
jedinou osobou, aj keď zahŕňa aj starostlivosť v období Vianoc či Nového roku, ak zároveň chýba
prvok spoločného bývania (starostlivosť bola realizovaná skoro každodennými návštevami). Druhým

faktorom je spoločné uhrádzanie nákladov. Potrebná je teda účasť všetkých subjektov na krytí nákladov,
nemusí pritom ísť o financovanie zo spoločného účtu, rovnako sa nevyžaduje ani rovnomernosť podielov
jednotlivých spolužijúcich, podstatný je príspevok každého člena domácnosti. Z takto definovaného
pojmu domácnosti je zrejmé, že každý človek môže byť členom len jednej. Nemusí ísť pritom o jeho
bydlisko v evidencii obyvateľstva, rozhodujúci je faktický stav. Spolužitie dediča s poručiteľom musí

podľa zákona trvať aspoň jeden rok pred smrťou poručiteľa. Hoci z terminologického hľadiska by bolo
presnejšie pridať slovo „bezprostredne", je evidentné, že zákonodarca mal v úmysle spolužitie, ktoré je
ukončené práve smrťou poručiteľa. Takéto spolužitie môže byť aj prerušené, rozhodujúce je, aby jeho
posledný úsek trval aspoň rok, pri zachovaní uvedenej podmienky úmyslu zotrvať v ňom. Poslednou
podmienkou na získanie dedičského práva spolužijúcou osobou je, že táto osoba sa musela starať o
spoločnú domácnosť alebo musela byť výživou odkázaná na poručiteľa. Pojmom „starať sa o spoločnú

domácnosť" je trochu modifikovaná povinnosť prispievať na úhradu potrieb spoločnej domácnosti. Tento
pojem zakladá povinnosť starať sa o chod domácnosti, či už finančne, alebo iným spôsobom, napr.
domácimi prácami či aktivitou v spoločenstve vlastníkov bytov a pod. Keďže ale všetky doteraz uvedené
podmienky musia byť splnené súčasne, implicitne sa dá vyvodiť povinnosť spolužijúcej osoby prispievať
aj finančne, aj inak. Druhou alternatívou na splnenie tretej podmienky je odkázanosť spolužijúcej osoby

na výživu poručiteľom. V tomto prípade nemusí ísť len o vyživovaciu povinnosť na základe právnych
predpisov, ale aj o inú faktickú odkázanosť na výživu, napr. ak si poručiteľ bez právneho dôvodu vezme
do starostlivosti cudzie plnoleté í študujúce dieťa.
16.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

17.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18.Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaný si žiadne trovy neuplatnil a z obsahu spisu
mu ani žiadne nevyplynuli, preto stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.
19.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.