Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/93/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115205703
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:7115205703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr.VieryKandrikovejaJUDr.MartinaBaranavsporežalobcu:M..,zastúpenéhoAzariová&Ružbašán
Law firm s.r.o., Kmeťova 26, Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanému: E.., zastúpeného JUDr. Viera
Mulíková, advokátka, St?cklova 21, Bardejov, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov zo dňa 26.4.2017 č. k. 5C 255/2015-182 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Zaviazal žalobcu nahradiť trovy konania žalovanému, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným

uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, súdny úradník.
2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha voči žalovanému
uloženia povinnosti upustiť od protiprávneho konania spočívajúceho v zásahu do rodičovských práv
žalobcu tým, že na základe žalovaným vykonaných psychologických vyšetrení maloletej, podával
neobjektívne správy z týchto vyšetrení o nepriaznivom vplyve žalobcu na maloletú, ktoré dôkazy v
súdnom konaní objektívne boli spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach. Zároveň žiadal uložiť
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 4 000 Eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný bol do roku 2016 zamestnancom
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny L., pracovisko R. (ďalej len „ÚPSVaR“) ako psychológ. Na
OkresnomsúdeSvidník,podsp.zn.2P/32/2013savediekonanieorozvodmanželstvarodičovmaloletej
C. H. L., ktorej otcom je žalobca a v tomto konaní 2.6.2014 Úrad práve sociálnych vecí a rodiny
L., pracovisko R., požiadal o vykonanie psychologického pohovoru s rodičmi a maloletým dieťaťom.
Žalovaný ako znalec v odbore psychológia vydal dňa 3.6.2014 odborné stanovisko na základe žiadosti
ÚPSVaR-u vo veci maloletej C. H. L. so záverom, že dieťa vzhľadom na svoj vek X,XX roka nie je

prístupné rozumovým argumentom a vysvetleniam (napr. o nutnosti návštev u svojho otca, lekára a
zubára a pod.), matka je v jej terajšom vývinovom období centrom jej vzťahov a hlavným zdrojom
pocitov lásky a bezpečia. Odporučil, aby rodičia prestali bojovať o dieťa, pretože tento boj sa nedá
vyhrať a pre každého rodiča musí byť jasné, že na výchove svojho dieťaťa musia spolupracovať, inak
dosiahnu, že ich dieťa sa stane nástrojom a nakoniec obeťou tohto boja. Odporučil rodičom absolvovať
poradenský program Výchova detí po rozvode. ÚPSVaR v správe zo dňa 12.9.2014, ktorú podpísal
žalovaný ako zamestnanec - psychológ, odporučil, aby kolízny opatrovník požiadal súd o zastavenie

styku maloletej s otcom v existujúcej podobe, odmietol sa zapojiť do nezmyselného boja a keďže úlohou
kolízneho opatrovníka je chrániť dieťa, žiadal upozorniť súd, že terajšia podoba styku, keď otec odvedie
dcéru bez súhlasu a prítomnosti matky, na ktorú je dieťa silno citovo naviazané na dva dni do svojho
trvaléhobydliska,jepredieťacitovýmstresomaohrozujejehozdravýpsychickývývin.Žalovanýzároveňpoukázal na to, že 11.9.2014 vypracoval na žiadosť ÚPSVaR-u kontrolné vyšetrenie u maloletej, pričom
zistil, že dieťa v dňoch 5. až 7.9.2014 absolvovalo stretnutie s otcom, ktorý si dieťa napriek tomu, že
styk mal prebehnúť postupne a za prítomnosti matky, zobral na dva dni do svojho trvalého bydliska a

maloletá mala po návrate domov údajne prejavy prežitej traumy kvôli nečakanému odlúčeniu od matky.
Dňa15.12.2014ÚPSVaR vypracovalsprávuokontrolnomvyšetrenímaloletej,správupodpísalžalovaný
akopsychológ,ktorýdňa8.12.2014nažiadosťmatkyvykonalkontrolnévyšetreniemaloletejsozistením,
že v dňoch 5.12. až 7.12.2014 došlo k problémom v styku otca s maloletou a u maloletej zistil regresnú
obrannú reakciu v správaní spôsobenú porušením hlavných zásad psychohygieny styku s otcom.

3. S poukazom na ust. § 11, § 13 a § 16 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, že žalovaný nie je vecne
pasívne legitimovaným, pretože ak žalobcovi vôbec vznikla škoda, žalovaný správy vypracoval ako
zamestnanec a psychológ ÚPSVaR-u, t.j. v mene tohto subjektu, v dôsledku čoho nemôžu akékoľvek
nároky žalobcu smerovať voči nemu. Navyše odborné stanovisko zo dňa 3.6.2014 bolo žalovaným
vypracované pre účely ÚPSVaR-u a na jeho žiadosť a bolo podkladom pre správu kolízneho opatrovníka
v konaní vedenom pred súdom 2P/32/2013. Skutočnosť, aké podklady žalovaný pre vypracovanie

správy ÚPSVaR-u získal a z čoho čerpal, nemôže zakladať následnú zodpovednosť tretej osoby (napr.
zamestnanca), ktorá nebola v žiadnom právnom vzťahu k účastníkovi súdneho konania. Súd nezistil
žiadendôvodprevznikškodynastranežalobcukonanímžalovaného,ktorýjezároveňznalcomzodboru
detská psychológia a svoje dlhoročné skúsenosti pretavuje do znaleckej činnosti. Zo žiadnej z jeho
správ alebo posudkov týkajúcich sa maloletej dcéry žalobcu nevyplýva nič, čo by objektívne zasiahlo

do práv žalobcu a poškodilo ho. Skutočnosť, že žalobca nebol spokojný s obsahom správy neznamená,
že má nárok na náhradu škody. Absentuje tak škoda, ako aj príčinný vzťah medzi konaním žalovaného
a škodou. Ďalej poukázal na to, že o právach a povinnostiach žalobcu v konaní o rozvod manželstva
rozhoduje prvostupňový i odvolací súd, pričom správy kolízneho opatrovníka i odborné stanoviská
žalovaného sú iba jedným z množstva dôkazov vykonaných v konaní (napr. odborné vyjadrenia J.. P.,

J.. R. a H.. K.). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nijako nezasiahol do práv žalobcu, nemá žalobca
nárok ani na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto nebolo potrebné ani dôvodné vykonať vo veci ďalšie
dokazovanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP. Žalovaný ako plne úspešný
účastník má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia chýba uvedenie čo i len jedného ustanovenia právneho predpisu (okrem
základných ustanovení Občianskeho zákonníka, týkajúcich sa ochrany osobnosti), na základe ktorého
súd prvej inštancie posúdil skutkový stav. Žalovaný je v predmetnom spore nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti; k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v pracovnej dobe na pracovisku právnickej
osoby, s ktorou bol žalovaný v pracovnoprávnom vzťahu. Týmto konaním žalovaný vybočil z medzí
činnosti právnickej osoby - ÚPSVaR-u, neplnil úlohy zamestnávateľa, ale sledoval výlučne vlastný
záujem, resp. záujem matky maloletého dieťaťa. Žalobca svojím podnetom adresovaným Ústrediu
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky žiadal o preskúmanie postupu ÚPSVaR-u

pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka ako aj žalovaného. Samotné Ústredie ako nadriadený a
kontrolnýorgánkonštatovaloprekročeniekompetenciížalovanéhoakopsychológareferátuporadensko-
psychologických služieb ÚPSVaR-u a vykonalo so žalovaným metodickú konzultáciu s cieľom jeho
usmernenia. Keďže neexistuje vecný vzťah konania žalovaného (vyhotovovanie psychologických správ,
znalecká činnosť) k plneniu činnosti právnickej osoby, je zodpovedný výlučne žalovaný, nie právnická

osoba, s ktorou bol v danom čase v pracovnoprávnom vzťahu, a ktorá vykonávala funkciu kolízneho
opatrovníka maloletej dcéry žalobcu. Žalobca v priebehu konania zdôrazňoval, že medzi starým
otcom maloletej zo strany matky J.. E. H. a žalovaným sú dlhodobé kolegiálne vzťahy, keďže obaja
dlhoročne pôsobili v Centre pedagogicko-psychologickej poradne a prevencie vo R., z čoho žalobca
odôvodňoval, že žalovaný vypracoval predmetné správy ako aj odborný posudok na základe priameho

pokynu matky maloletej s úmyslom privodiť žalobcovi ujmu. Z uvedeného dôvodu a možnosti zaujatosti
ÚPSVaR-u pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka, bol tento kolízny opatrovník vylúčený z funkcie
a Okresný súd Svidník ustanovil v konaní nového kolízneho opatrovníka maloletej. Okrem toho, v
konaní bol predložený dôkaz o tom, že žalovaný nemal žiadne oprávnenie na vydanie predmetných
správ ako aj odborného posudku. Ide o listinný dôkaz označený ako Oznámenie C. L. - trestné

konanie pokyn, zo dňa 20.5.2015 vo veci prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. V tomto
pokyne sa výslovne uvádza, že predložené vyjadrenie znalca - žalovaného neboli zákonne získaným
dôkazom, resp. znalec nemal oprávnenie na vydanie takéhoto posudku (viď správa zo šetrenia Ústredia
práce, sociálnych vecí a rodiny SR). Žalovaný v rámci súdneho konania nepreukázal, aby ho ÚPSVaRpožiadal o vypracovanie odborného posudku z psychologických vyšetrení maloletej. Naopak, žalovaným
predložené dôkazy potvrdili skutočnosti uvádzané žalobcom, že ÚPSVaR požiadal žalovaného len o
vykonaniepsychologickéhopohovorusrodičmiamaloletou.Žalovanýpopísanýmkonanímzneužilsvoje

postaveniepsychológa,referátuporadensko-psychologickýchslužiebÚPSVaR-uasámsledujúcvlastné
záujmy, resp. na pokyn matky sledujúc jej záujmy, bez toho aby o to bol zamestnávateľom požiadaný,
v rozpore s ustanoveniami Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele vykonal viacero
psychologických vyšetrení maloletej, z ktorých vyhotovil kontrolné správy. Žalovaný postupoval voči
žalobcovi neobjektívne, s priamym úmyslom mu poškodiť, o čom svedčí skutočnosť, že žalobcu prvýkrát

kontaktovalaž17.12.2014,kedymuzaslalpredvolanienapsychologicképoradenstvo,t.j.ažpotom,keď
vydal predmetné psychologické správy, v ktorých bez vykonania pohovoru so žalobcom jednostranne
na adresu žalobcu uviedol odsudzujúce tvrdenia, že žalobca je človek nezrelý a svoje právo na styk
s dieťaťom si voči dieťaťu vynucuje násilím. Ďalej odvolateľ poukázal, že súd prvej inštancie odmietol
vykonať ním navrhnuté dôkazy, a to oboznámenie sa s listom Sociálnej poisťovne o dobách zamestnania
žalovaného a J.. H. za účelom preukázania dlhodobých kolegiálnych vzťahov medzi nimi, a teda excesu

správania žalovaného a vybočenie z medzí činností právnickej osoby. Súd prvej inštancie tiež odmietol
vykonaťdôkazy-oboznámenímsasvýpisomzozdravotnejdokumentácievšeobecnejlekárkymaloletej,
písomným stanoviskom Materskej školy v M. a Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo R. za
účelom zistenia, či sa predmetné správy žalovaného, ako aj jeho odborný posudok v týchto spisoch
nachádzajú. Tieto dôkazy mali slúžiť na účely preukázania závažnosti vzniknutej ujmy žalobcovi. Keďže

súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, zakladá to odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
e) CSP. Zároveň týmto rozhodnutím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 SR
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a k odňatiu možnosti sťažovateľa
konať pred súdom.
5. Odvolateľ Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel v zmysle odvolacieho

návrhu a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.

1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto s čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na
jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza (§ 387
ods. 2 CSP).
9. Žalobca namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z neúplného zistenia

skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. K odvolacej námietke o neúplnom zistení skutkového stavu z dôvodu
nevykonania dôkazov navrhnutých žalobcom (oboznámením sa s listinou Sociálnej poisťovne o
dobách zamestnania žalovaného a J. H. za účelom preukázania ich dlhodobých kolegiálnych vzťahov,

oboznámením sa s výpisom zo zdravotnej dokumentácie všeobecnej lekárky maloletej, písomným
stanoviskom materskej školy v M. a Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo R. za účelom zistenia,
čisapredmetnésprávyžalovaného,akoajjehoodbornýposudokvtýchtospisochnachádzajú),odvolací
súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a
nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je

vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ust. § 185 ods.
1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa teda neviaže na
návrhy účastníkov konania (uznesenie najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. 6Cdo/153/2011).
10. Predmetný odvolací dôvod vychádza zo zmyslu odvolacieho konania, ktorým je prieskum nielen
nesprávnosti, úplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti právneho posúdenia, ale tiež nesprávnosť

postupu súdu z hľadiska zachovania procesnoprávnych predpisov takýto postup upravujúcich.
Odvolacím dôvodom podľa tohto ustanovenia sú všetky vady konania, ale spôsobilým odvolacím
dôvodom sú sami o sebe (bez ďalšieho) len vtedy, ak môžu mať za následkom nesprávne rozhodnutie
vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd zastáva názor, že nevykonanie žalobcom označených dôkazovnemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobcom uvádzané
dôvody pre navrhnuté dôkazy nie sú relevantné vo vzťahu k posúdeniu žalobcom tvrdeného zásahu zo
strany žalovaného do jeho osobnostných práv.

11. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne vec právne
posúdil a správne vyvodil právne závery. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého
rozsudku, na ktoré odkazuje. Rozsudok súdu prvej inštancie je preskúmateľný v inštančnom postupe a
spĺňa náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP tak, že je presvedčivý.
12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
13. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
14. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
15. Z citovaných ustanovení vyplýva, že Občiansky zákonník priznáva každej fyzickej osobe právo na
ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorých môžu

byť dotknuté aj osobnostné práva. Vymedzuje však znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie
považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť
fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané

zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bol v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka).
16. Osobydomáhajúcesaochranysvojejosobnosti,musiapredovšetkýmpreukázaťvkonaníexistenciu
zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť im nemajetkovú ujmu
tým, že znižuje ich česť a dôstojnosť, a to buď tým, že ide o nepravdivé skutkové tvrdenie, resp. pravdu
skresľujúce tvrdenie alebo tým, že ide o zásah týkajúci sa súkromného života dotknutej osoby. Žalobca

podávajúcitakútožalobumusípreukázaťnielenexistenciutakéhotozásahu,aleajprotiprávnosťzásahu
spočívajúcu v rozširovaní nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutočností.
17. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, žalovaný dňa 3.6.2014 vypracoval odborné stanovisko
vo veci maloletej C. H. L. narodenej X.X.XXXX ako znalec zapísaný v zozname znalcov, vedenom na
Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky pre odbor psychológia, odvetvie poradenská a klinická

psychológia detí, evidenčné č. znalca XXXXXX (č. listu 21 až 24 spisu). V dňoch 12.9.2014 a 15.12.2014
žalovaný vypracoval správu o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej C. H. L. (č. listu 25 a
26 spisu). Odborné stanovisko a správy o kontrolnom psychologickom vyšetrení maloletej žalovaný
vypracoval pre svojho zamestnávateľa ÚPSVaR a tieto listiny predstavovali dôkazné prostriedky (okrem
iných) v konaní o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode

manželstva k maloletej C. H. L., vedenom na Okresnom súd Svidník pod sp. zn. 2P/32/2013. Dôvodom
podania predmetnej žaloby je skutočnosť, že neobjektívne závery žalovaného obsiahnuté v odbornom
stanovisku a správach o kontrolných psychologických vyšetrení boli objektívne spôsobilé ovplyvniť
výsledok súdneho konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2P/32/2013 a s týmto
konaním súvisiacich vydaných predbežných opatrení.

18 Podľa názoru žalobcu súd nesprávne vec právne posúdil, ak nezistil u žalovaného vybočenie z
činnosti pri vypracovaní odborného stanoviska a kontrolných správ, ktorým žalovaný mal zasiahnuť do
osobnostných práv žalobcu. Žalobca trvá na tom, že žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti.
K tomu odvolací súd uvádza:
19. Je bez akýchkoľvek pochybností zistiteľné, že žalovaný ako zamestnanec ÚPSVaR-u vo funkcii

psychológ, vypracoval odborné stanovisko zo dňa 3.6.2014 a správy o kontrolnom psychologickom
vyšetrení maloletej zo dňa 12.9.2014 a 15.12.2014. Uvedené správy a odborné stanovisko vypracoval
pre svojho zamestnávateľa Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny L., pracovisko R.. Tým zamestnávateľ
žalovaného ako právnická osoba nerealizoval výkon svojich práv a povinností sám, ale tak činilprostredníctvom osoby žalovaného, ktorá je oprávnená túto činnosť vykonávať. Právne úkony realizujú
štatutárny orgán, ako aj iní zamestnanci, pokiaľ je to stanovené vo vnútorných predpisoch alebo je to
vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé (§ 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ďalšie činnosti

môže vykonávať právnická osoba i prostredníctvom ďalších osôb, najmä zamestnancov. Z ich činnosti
vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, ak nejde o tzv. exces (vybočenie) pri výkone pracovných
povinností, teda o konanie (opomenutie), ktorému chýba miestny časový a vecný vzťah v činnosti
právnickej osoby, a ktorá nemá priamu súvislosť s plnením úloh právnickej osoby. O takýto prípade ide
najmä tam, kde fyzická osoba sledovala z objektívneho i subjektívneho hľadiska výlučne uspokojenie

svojich osobných záujmov či potrieb, prípadne záujmov tretej osoby. Samotná okolnosť, že osoba
postupuje objektívne, nesprávne (protiprávne), poprípade koná neplatné právne úkony, nepredstavuje
bez ďalšieho exces, ak koná v záujme právnickej osoby (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 13.12.2005 sp. zn. 25Cdo 2777/2004).
20. Odvolací súd sa plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie na strane žalovaného. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde a nemôže

ísť tam, kde k nemu došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade
keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Aj v prípade, ak by k neoprávnenému
zásahu do osobnosti došlo, platí zásada, že konanie osoby, ktorá spôsobila škodu, nemožno považovať
za činnosť právnickej alebo fyzickej osoby - podnikateľa vtedy, ak konajúca osoba vybočila z medzí
činnosti právnickej alebo fyzickej osoby (ide o tzv. exces konajúcej osoby). Vtedy za škodu zodpovedá

priamo konajúca osoba. Záver, či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená ešte v rámci plnenia
úloh zamestnávateľa alebo či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená pri činnosti, ktorá vybočuje
z rámca jej činnosti, závisí od okolností konkrétneho prípadu.
21. Zásadným kritériom pre záver, či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená v rámci činnosti
právnickej osoby - podnikateľa , je miestny, časový a predovšetkým vecný (vnútorný, účelový) vzťah

k činnosti, pri ktorej bola škoda spôsobená v prevádzkovej (obchodnej) činnosti zamestnávateľa, teda
či objektívne išlo o činnosť konanú pre zamestnávateľa, bez jeho príkazu len na základe vlastného
rozhodnutie. Do rámca činností právnickej (fyzickej) osoby spadá výkon zamestnania, plnenie úloh
vyplývajúcich z pracovného pomeru, úkony s tým priamo súvisiace, ale aj ďalšia činnosť, ktorej nechýba
miestny (priestorový), časový a vecný (vnútorný, účelový) vzťah k činnosti právnickej (fyzickej) osoby.

Iba v prípade, ak by zamestnanec právnickej, prípadne fyzickej osoby vykročil z rámca činnosti tejto
právnickej alebo fyzickej osoby, teda ak by sa jednalo o tzv. exces, ku ktorej bol touto právnickou či
fyzickou použitý, bude postihnutý občianskoprávnymi sankciami podľa § 13 Občianskeho zákonníka
voči dotknutej fyzickej osobe priamo sám tento zamestnanec. Ak bola škoda spôsobená pri činnosti,
ktorou škodca hoci v pracovnom či služobnom pomere sledoval výlučne uspokojenie svojich záujmov

či potrieb, ide o tzv. exces a v takom prípade zodpovedá za škodu priamo sám zamestnanec (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18.5.2006 sp. zn. 25Cdo 670/2005).
22. Podľa žalobcu konanie žalovaného, ktoré má byť excesom spočíva v tom, že žalovaný popísaným
konaním zneužil svoje postavenie psychológa referátu poradensko-psychologických služieb Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny L., pracovisko R. a sám sledujúc vlastné záujmy, resp. záujmy matky bez

toho,abybolzamestnávateľompožiadaný,vrozporesustanoveniamizákonaosociálnoprávnejochrane
detí a sociálnej kuratele, vykonal psychologické vyšetrenie maloletej, z ktorého vyhotovil kontrolné
správy. Podľa žalobcu žalovaný postupoval voči nemu neobjektívne, s priamym úmyslom mu spôsobiť
ujmu, a preto si žalobca uplatňuje právo na ochranu osobnosti podľa § 11, § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka. Žalobca tvrdí, že podaním neobjektívnych správ z psychologických vyšetrení maloletej,

žalovaný prekročil rozsah svojej kompetencie, postupoval v rozpore so zákonom č. 205/2004 Z.z. o
sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, v rozpore so zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone
práce vo verejnom záujme a týmto konaním zasiahol do osobnostných práv žalobcu, do jeho práva na
súkromie postihujúce sféru jeho rodinného života. Odvolací súd je toho názoru, že postup a konanie
žalovaného v inkriminovaný čas nie je možné hodnotiť ako exces. Uvedenému svedčí správa Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny L., ktorá ako dôkaz bola predložená v predmetnom konaní. Z obsahu
správy vyplýva, cit.: „Voči žalovanému ako psychológovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny L.,
pracovisko R. nebolo počas jeho dlhoročného pôsobenia nikdy vedené žiadne disciplinárne konania a
na jeho prácu nebola podaná, okrem predmetnej veci ani jedna sťažnosť. Naopak, žalovaný bol svojimi
nadriadenými a klientmi hodnotený ako vyhľadávaný a erudovaný odborník. Sťažnosť žalobcu z roku

2015 na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zamestnávateľ žalovaného považuje za
nelegitímnu a účelovú, nakoľko žalovaný neporušil platné zákony a vyhlášky v súvislosti s výkonom
svojho zamestnania. Aj zo samotnej odpovede Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny L. vyplýva, že
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny L., pracovisko R., zastupuje maloleté dieťa v súlade s platnouprávnou úpravou v záujme ochrany práv a právom chránených záujmov maloletého dieťaťa“ (č. listu
113 spisu).
23. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný pri výkone svojich pracovných povinností ako

psychológ vždy postupoval dôsledne, počas jeho dlhodobého pôsobenia na ÚPSVaR-e nikdy voči nemu
neoblo vedené disciplinárne konanie, žalovaný bol svojimi nadriadenými hodnotený ako vyhľadávaný a
erudovaný odborník. Aj s prihliadnutím na správu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave
z 6.2.2015 (č. l. 101 - 104) nie je možné konanie žalovaného vyhodnotiť ako vybočenie z rámca činnosti
právnickej osoby, a preto žalovaný nemôže byť postihnutý sankciami podľa § 13 OZ.

24. Žalovaný v podanom odbornom stanovisku a v správach nijakým spôsobom neobmedzil žalobcu
na jeho osobnostných právach. V intenciách žiadosti ÚPSVaR-u (č. l. 78), žalovaný sa oboznámil
so spisovou dokumentáciou ÚPSVaR-u ohľadom mal. dieťaťa a následne vykonal psychologicko-
diagnostické vyšetrenie maloletej v snahe pomôcť hlavne dieťaťu. Žalovaný vypracované odborné
stanovisko a správy o kontrolnom psychologickom vyšetrení predložil ÚPSVaR-u a nie na súd. Nie
je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný na tieto úkony nebol kompetentný. Naopak, dôkazy

nachádzajúce sa v spise svedčia o tom, že žalovaný ako zamestnanec vo funkcii psychológ odborné
stanovisko a správy o kontrolných psychologických vyšetreniach vypracoval na žiadosť ÚPSVaR-u.,
ktorý v konaní na súde zastupoval mal. dieťa žalobcu.
25. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd zároveň dodáva, že protiprávnosť zásahu okrem
iného vylučuje aj výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom. Takýmto je aj výkon

povinnosti znalca vypovedať o určitých právne významných skutočnostiach, ktoré mu ukladá ust. §
127 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, ako aj zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nepresnosť, neúplnosť či
dokonca nepravdivosť výpovede znalca a ním podávaného znaleckého, resp. odborného posudku
nie je postihovateľné postupom podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Len v prípade že by

znalec pri podávaní posudku urazil inú osobu použitím napr. vulgarizmu, či iných obdobne difamujúcich
útokov, bolo by úspešne možné domáhať sa ochrany osobnosti voči takémuto zásahu. Nevyhnutnou
podmienkou úspešnosti takto podanej žaloby je však pomenovanie tohto zásahu v samotnej žalobe.
Výhrady žalobcu sa týkali aj toho, že žalovaný na základe vykonaných psychologických vyšetrení
maloletej podal neobjektívne správy aj ako znalec v odbore psychológia z týchto vyšetrení, ktoré

mali nepriaznivý vplyv na žalobcu a ktoré ako dôkazy v súdnom konaní objektívne boli spôsobilé
privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach. Tvrdenie žalobcu o nekvalite, resp. o neobjektívne podávaných
správach nie je dôvodom pre opodstatnené podanie žaloby na ochranu osobnosti. Takouto žalobou sa
nemožno úspešne domáhať ochrany ani proti vetám, ktoré mali byť uvedené v správach o kontrolnom
psychologickom vyšetrení maloletej C. H. L., narodenej X.X.XXXX zo dňa 12.9.2014. Žalobcom citované

vety v odvolacom návrhu z kontrolného psychologického vyšetrenia maloletej zo dňa 12.9.2014 (č. listu
208 spisu) nielenže neobsahujú žiadne urážlivé, či inak difamujúce tvrdenia týkajúce sa žalobcu a teda
nemôžu spôsobiť neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti.
26. Odvolateľ tiež namieta nesprávne skutkové zistenia súdu bez ďalšej konkretizácie tohto odvolacieho
dôvodu. Tento odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na

základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní., Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 ods. 1, 2 CSP a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti pravdivosti eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a

§ 193 CSP. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesom účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo žeby pri hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a §

193 CSP alebo žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Táto odvolacia námietka nie je dôvodná.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a ods. 2
CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane správneho rozhodnutia o trovách konania.28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, ale žiadne preukázateľne
trovy odvolacieho konania mu nevznikli a žalobca ako neúspešný nemá nárok na nich náhradu.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).