Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/134/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616207836
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2616207836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci starostlivosti o maloleté
dieťa: C. F., narodený XX.X.XXXX, bytom u rodičov, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce,
sociálnychvecíarodinySenica,sosídlomVajanského17/1,Senica,dieťarodičov:matkaC.F.,narodená
XX.XX.XXXX, bytom P. X. XXX a otec C. F., narodený XX.X.XXXX, bytom S. L. XXXX/XX, F., o zmenu
úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní matky proti rozsudku
Okresného súdu Senica č. k. 7P/36/2016-90 zo dňa 18.5.2017, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdzmenunávrhunazačatiekonaniaozmenuúpravyvýkonurodičovskýchprávapovinností

n e p r i p ú š ť a.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom návrh matky, ktorým by súd zveril
maloletého do jej osobnej starostlivosti, otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletého v sume 100
eur mesačne a upravil styk otca s maloletým každý párny víkend v mesiaci od piatka od 16.00 hod.

do nedele do 18.00 hod. s tým, že otec si maloletého prevezme zo školského zariadenia a v nedeľu
ho odovzdá matke v mieste jej bydliska, zamietol a druhým výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 121, § 52 Civilného mimosporového
konania.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten záver, že
neexistuje kvalifikovaný právny dôvod, pre ktorý by bolo možné v súčasnosti zmeniť striedavú osobnú
starostlivosť o maloletého na jeho zverenie len do osobnej starostlivosti matky. Súd prvej inštancie
pre takýto postup nezistil žiadne relevantné dôvody, pretože mal bez pochybností preukázané, že od
posledného rozhodovania v roku 2016 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.4.2016) neprišlo k
takej podstatnej zmene pomerov, ktorá by uvedený postup odôvodňovala, a to ani na strane maloletého,
ani na strane žiadneho z rodičov. Matka sa snažila súd prvej inštancie presvedčiť rôznymi tvrdeniami,

žiadne však nebolo také, ktoré by neprezentovala už v predchádzajúcom konaní, neuviedla žiadny
nový argument, ktorý by nebol známy už z ostaného konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
prihliadal v prvom rade na záujem maloletého, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby a stabilitu
výchovného prostredia, ako aj na právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvomrodičom. Súd prvej inštancie zistil, že maloletý napriek svojmu nízkemu veku má rovnako blízky vzťah k
obidvomrodičom,obidvochmárád,čomalpreukázanésprávouzodbornéhoporadenstvaatiežsprávou
kolízneho opatrovníka s použitím vykonaného pohovoru s maloletým na neutrálnej pôde v materskej

škole. Doteraz 3 roky realizovaná striedavá osobná starostlivosť maloletému evidentne neškodí, je
spokojný, komunikatívny s rovesníkmi, hravý, čo sú všetko prejavy zdravo sa vyvíjajúceho dieťaťa.
Maloletý je vo veku, kedy potrebuje nielen matkin racionálny výchovný štýl s jasnými hranicami, ale
aj otcovu emocionalitu a vedomie, že je niekým, v tomto prípade otcom, chránený a nič mu nehrozí.
Momentálne má maloletý stabilné výchovné prostredie, čo by sa mohlo zničiť neistotou, do ktorej by sa

dostal prípadnou zmenou predchádzajúceho rozhodnutia. Maloletý si na tento model zvykol, evidentne
mu zatiaľ vyhovuje, preto súd prvej inštancie návrh matky zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala písomne odvolanie matka. V odvolaní uviedla, že
dokazovanie nebolo vykonané komplexne, keďže vzhľadom na útly vek maloletého navrhovala, aby bolo
vykonané dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvie

pedopsychiatrie, keďže maloletý, berúc do úvahy jeho vek a psychickú zrelosť, ešte nie je schopný
relevantne prejaviť svoj názor. Striedavá osobná starostlivosť sa realizuje od roku 2015, avšak len kvôli
tomu, že to otcovi umožnila len z dôvodu, aby nestresovala maloletého. Je pravdou, že maloletý má
otca rád, pretože otec sa s ním často hrá, okrem toho sa však ničím nepodieľa na jeho výchove a
formovaní osobnosti dieťaťa. S otcom vôbec nekomunikujú. Pokiaľ ide o citový vzťah otca s dieťaťom,

tento sa môže ďalej rozvíjať, aj keby bola striedavá osobná starostlivosť zrušená, ona nemá problém
dohodnúť sa s otcom na širšom styku s maloletým. Je nesporné, že otec má psychické problémy,
navštevuje psychiatrickú ambulanciu MUDr. M., podľa správy zo dňa 16.5.2017 je síce jeho psychický
stav stabilizovaný, ale nikto neskúmal, akým ochorením otec trpí, čo všetko vplýva na stabilizáciu jeho
psychického stavu a či tento pod vplyvom určitých skutočností nemôže byť nebezpečný pre seba a

okolie. Ďalším dôvodom, aby bola striedavá osobná starostlivosť zrušená, je skutočnosť, že maloletý
bude v priebehu dvoch rokov navštevovať základnú školu (pravdepodobne v T.), pričom bude potrebné,
aby sa sústavne pripravoval na vyučovanie. Otec v čase, keď má maloletého u seba, pravidelne ho vodí
neskoro do materskej školy, za účelom preukázania týchto skutočností žiadala, aby si súd prvej inštancie
vyžiadal správu z materskej školy, ktorú si nezadovážil. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Otec odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu matky sa nevyjadril.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ustanovení
zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku účinného od 1.7.2016, pričom podľa
ustanovenia § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú

ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak (tzv. vzťah subsidiarity).

7. Z obsahu návrhu vo veci samej, ktorý podala matka na súde prvej inštancie dňa 30.3.2016, vyplýva, že
matka sa ním domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti,
otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletého v sume 100 eur mesačne a upravil styk otca s

maloletým každý párny víkend v mesiaci od piatka od 16.00 hod. do nedele do 18.00 hod. s tým, že otec
si maloletého prevezme zo školského zariadenia a v nedeľu ho odovzdá matke v mieste jej bydliska. O
tomto návrhu vo veci samej rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom. V odvolacom konaní
matka zmenila jej návrh vo veci samej a žiadala pre prípad zachovania striedavej osobnej starostlivosti,
aby bola otcovi uložená povinnosť platiť výživné na maloletého v sume 100 eur mesačne k rukám matky.

8. Podľa § 23 Civilného mimosporového poriadku konanie sa začína na návrh (ods. 1). Ak tento
zákon neustanovuje inak, možno začať konanie aj bez návrhu. O začatí konania bez návrhu súd vydá
uznesenie (ods. 2).

9. Podľa § 28 Civilného mimosporového poriadku navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu
meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak
neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene (ods. 1). Zmenu návrhu súd nepripustí, akby výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Po vydaní uznesenia,
ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu (ods. 2).

10. Podľa § 64 Civilného mimosporového poriadku zmena návrhu na začatie konania je v odvolacom
konaní prípustná.

11. Predmetné konanie je konaním podľa ustanovenia § 111 písm. b) Civilného mimosporového poriadku
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Zmena návrhu v odvolacom konaní v konaniach

upravených procesne Civilným mimosporovým poriadkom je prípustná na rozdiel od konaní sporových,
pri ktorých nie je prípustná takáto dispozícia návrhom. O nepripustení / pripustení zmeny návrhu
vzhľadom na potrebu určitosti predmetu konania musí súd rozhodnúť.

12. Matka v porovnaní s pôvodným návrhom vo veci samej, ktorým žiadala o zmenu výchovného
prostredia, tento zmenila tak, že pri zachovaní striedavej osobnej starostlivosti navyše žiada rozhodnúť

o uložení povinnosti otcovi platiť na výživu maloletého sumu 100 eur mesačne k jej rukám. Odvolací
súd nepripustil zmenu návrhu vo veci samej. Rozhodnutie o návrhu matky na zverenie maloletého
do jej výlučnej osobnej starostlivosti je podľa návrhu matky predmetom základného konania, pričom
dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo zamerané na zistenie, či je daná podstatná zmena
pomerov od ostanej úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, ktorá by odôvodňovala

zrušenie striedavej osobnej starostlivosti a zverenie maloletého do výlučnej starostlivosti matky. V
danom prípade výsledky konania neobsahujú dostatok podkladov k tomu, aby odvolací súd mohol
rozhodovať rozhodol o takomto zmenenom návrhu matky vo veci samej. Preto odvolací súd zmenu
návrhu na začatie konania o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností nepripustil.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom -
účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľka použila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku v
spojení s § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez
viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného
mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby

zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie návrhom uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery

súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého zamietajúceho
rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na
zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

15. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol návrh matky zmenu úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému, ktorým sa matka domáhala zverenie maloletého do jej osobnej

starostlivosti, uloženia povinnosti otcovi platiť výživné na maloletého a úpravy styku otca s maloletým.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh matky zamietol dôvodiac, že neexistuje kvalifikovaný
právny dôvod na zmenu súčasnej striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloletého, keďže od roku
2016 neprišlo k žiadnej podstatnej zmene pomerov na strane maloletého, ani na strane rodičov. Spoukazom na vyššie uvedené bolo úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, či vykonal všetky navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec správne právne posúdil.

16. Podľa ustanovenia § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť
rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a
povinností.

17. Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu
sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd
môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov
zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.

18. Podľa § 121 Civilného mimosporového poriadku rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv

a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a
povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia
pomery.

19. V zmysle ustanovenia § 26 Zákona o rodine i v spojení s ustanovením § 121 Civilného

mimosporového poriadku dohody a súdne rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností
možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, resp. ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce
pre doterajšiu úpravu, pričom zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene
pomerov. Hmotnoprávnou podmienkou pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výkone
rodičovských práv a povinností je teda zmena pomerov, ktorá musí byť podstatná a musí sa týkať

okolností, ktoré odôvodňujú výkon rodičovských práv a povinností za podmienky, že sa závažnejším
spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho
rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane
rodičov maloletého alebo na strane maloletého, alebo objektívne - vývojom objektívnych okolností.

20. Úprava práv a povinností rodičov k maloletým deťom sa uskutočňuje podľa stavu zisteného v
čase rozhodovania súdu (§ 217 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Po tejto úprave však môžu
nastať zmeny tak v pomeroch rodičov, ako aj v pomeroch maloletých detí, odôvodňujúcich zmenu
pôvodného rozhodnutia súdu, príp. dohody rodičov. Iba zmena závažnejšieho charakteru môže byť
dôvodom na takú zmenu rozhodnutia. Zmena pomerov môže spočívať v rôznych okolnostiach, ktoré

sú rozhodujúce z hľadiska záujmu maloletých detí. Pri úvahe o tom, či sa má zmeniť rozhodnutie súdu
alebo dohoda rodičov, treba mať na zreteli záujem dieťaťa na jeho riadnej výchove, pri rešpektovaní
stálosti výchovného prostredia. Zmena doterajšieho výchovného prostredia je odôvodnená najmä vtedy,
keď doterajšie výchovné prostredie už nezabezpečuje priaznivé podmienky pre plnohodnotný vývoj
a rozvoj maloletého dieťaťa. Základným predpokladom pre zmenu pôvodného rozhodnutia súdu je,

že od pôvodného rozhodnutia došlo k takej zmene pomerov, ktorá vyžaduje zmenu pôvodnej úpravy,
zohľadňujúc pritom primárne záujem maloletého dieťa.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého zistil, že maloleté dieťa
pochádza z manželstva rodičov, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k.

6P/190/2014-72 zo dňa 24.6.2015 a ktorým uvedeným rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č. k. 10CoP/34/2015-107 zo dňa 17.2.2016 bol upravený i výkon rodičovských
práv a povinností k maloletému na čas po rozvode tak, že maloletý bol zverený do striedavej
osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch, pričom výživné počas trvania striedavej
osobnej starostlivosti nebolo určené. Rozsudok Okresného súdu Skalica č. k. 6P/190/2014-72 zo

dňa 24.6.2015 nadobudol právoplatnosť v časti rozvodu dňa 25.8.2015 a rozsudok Okresného súdu
Skalica č. k. 6P/190/2014-72 zo dňa 24.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
10CoP/34/2015-107 zo dňa 17.2.2016 nadobudli právoplatnosť v časti úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému dňa 27.4.2016. Matka si podala návrh na zmenu výchovného prostredia
na súd prvej inštancie dňa 30.3.2016, teda ešte pred nadobudnutím právoplatnosti oboch uvedených

rozsudkov v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému. Striedava osobná
starostlivosť o maloletého sa realizuje od roku 2015, maloletý má blízky vzťah a silné citové väzby k
obom rodičom. Rovnako obaja rodičia majú k maloletému harmonický vzťah, ktorý vytvára priestor knapĺňaniu emocionálnych potrieb maloletého. Vzťah medzi rodičmi je disharmonický, pretrvávajú medzi
nimi konflikty ohľadne nejednotného výchovného štýlu a problémy vo vzájomnej komunikácii.

22. Obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloletého. Matka
žije u jej rodičov v F. v trojizbovom byte s kuchyňou a príslušenstvom, kde majú s maloletým vyčlenenú
jednu izbu k užívaniu a je zamestnaná u zamestnávateľa T., s. r.o. s pracovnou dobou od 5.00 hod.
do 14.30 hod.. Otec žije u jeho rodičov v F. v trojizbovom byte s kuchyňou a príslušenstvom, kde
majú s maloletým vyčlenenú jednu izbu k užívaniu a je zamestnaný u zamestnávateľa V. spol. s r.o. v

dvojsmennej prevádzke, pričom maloletý je v jeho starostlivosti v týždni, kedy pracuje v rannej smene.
Maloletý má šesť rokov a navštevuje Materskú školu v F.. Zástupkyňa kolízneho opatrovníka vykonala
pohovor s maloletým a podľa jej zistení maloletý má rád oboch rodičov a oboch hovorí pekne, je
komunikatívny, v správaní maloletého nezistili žiadne závady.

23. Z takto vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, ktorý v plnom

rozsahu zdieľa aj odvolací súd, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na zmenu
zverenia maloletého, t. j. na rozhodnutie o zverení maloletého do výlučnej osobnej starostlivosti matky
a upustenie od striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloletého. V prvom rade je potrebné
konštatovať, že od ostatnej úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému v júni 2015 nedošlo
k žiadnej takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu pôvodného rozhodnutia o zverení

maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Súd prvej inštancie dostatočne zisťoval,
či majú obaja rodičia dané podmienky na riadnu starostlivosť o maloletého a či sa v starostlivosti o otca
o maloletého vyskytujú závažné nedostatky, čím odôvodňovala matka svoj návrh. Maloletý je spokojné
a komunikatívne dieťa, obaja rodičia majú vybudovaný štandardný vzťah k maloletému, citová väzba
medzi rodičmi a maloletým je obojstranne pozitívna, obaja rodičia sú dôležitou súčasťou sociálneho a

psychického vývoja maloletého. Za danej situácie je nepochybne v záujme maloletého, aby sa obaja
rodičia naďalej rovnakým dielom podieľali na jeho výchove, aby vzťahy k obom rodičom boli prehlbované
a rozvíjané, keďže maloleté dieťa potrebuje k zdravému a harmonickému vývoju starostlivosť a lásku
oboch rodičov.

24. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

25. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska

ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily

jednotlivých dôkazov.

26. Civilný mimosporový poriadok ukladá účastníkom povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich
tvrdení (§ 25 Civilného mimosporového poriadku), pričom v mimosporovom konaní je súd povinný
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci

(§ 36 Civilného mimosporového poriadku). O tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané,
rozhoduje vždy súd (§ 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku). To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (viď napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s
následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné
mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18.4.2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je

viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom,
pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu saneviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.9.2011,
sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v ktorom skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní
(akt. v civilnom konaní) prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie,
vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.

Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne
vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia
uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský

súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé
súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať
len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne
neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z

priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu
bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.

28. Pokiaľ teda matka namietala, že súd prvej inštancie nenariadil vo veci znalecké dokazovanie
vzhľadom na útly vek maloletého, je potrebné v prvom rade konštatovať, že z obsahu spisu nevyplýva,

že by matka vykonanie tohto dôkazu navrhovala v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak súd prvej
inštancie nevykonal i bez návrhu matky dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania, odvolací súd
sa s postupom súdu prvej inštancie stotožňuje. Ani odvolací súd nepovažuje za potrebné v danej veci
nariaďovaťznaleckédokazovanie,nakoľkosúdomprvejinštancievyčerpávajúcovykonanédokazovanie
poskytlo dostatočný základ pre jeho rozhodnutie, keď žiaden z vykonaných dôkazov nepreukázal žiadnu

pochybnosť o tom, že na strane otca sú splnené všetky podmienky pre riadnu starostlivosť o maloletého,
na čo matka poukazovala. Znalecké dokazovanie by bolo dôvodné vtedy, ak by boli dané také závažné
pochybnosti v úrovni starostlivosti otca o maloletého, ktoré by odôvodňovali nariadenie znaleckého
skúmania, a to napr. na základe zistení ošetrujúcej lekárky otca, či učiteliek v materskej škole. Matka
totiž ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vyžiadaním správy z

materskej školy a nezisťoval, akým psychickým ochorením otec trpí. Tu je potrebné poukázať na
výsluchzástupkynekolíznehoopatrovníkauskutočnenývkonanídňa18.5.2017,ktorávykonalapohovor
s maloletým priamo materskej škole a mimo iného sa jednoznačne vyjadrila, že učiteľky v materskej
škole ich neupozornili na žiadne problémy. Pokiaľ matka poukazuje na psychické problémy otca, keďže
otec navštevuje psychiatrickú ambulanciu MUDr. E. M., z jej správy zo dňa 16.5.2017 jasne vyplýva,

že otec trpí zmiešanou anxiózne-depresívnou poruchou, podstupuje naďalej liečbu a jeho psychický
stav je stabilizovaný. Oba tieto dôkazy (výsluch zástupkyne kolízneho opatrovníka, lekárska správa)
boli uskutočnené aktuálne pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej a nepreukázali
tvrdenia matky o drzom správaní otca k učiteľkám v materskej škole a možnom nebezpečnom správaní
otca v dôsledku psychických problémov. Preto vykonanie ďalšieho dokazovania v tomto smere by bolo

nadbytočným. Pokiaľ matka namietala výsluch maloletého vzhľadom na jeho vek, tu je potrebné uviesť,
že maloletý je dieťa v školskom veku, ktoré je už schopné primerane svojmu veku vyjadriť svoj názor,
výsluchmaloletéhouskutočnilazástupkyňakolíznehoopatrovníka,t.j.osobasprislúchajúcimvzdelaním
a skúsenosťami v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v jemu dôverne známom
prostredí v materskej škole a jeho výsluchom bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť oboch

rodičov mu nerobí žiadny problém. Tu je potrebné zdôrazniť, že súd je povinný prihliadať na názor
maloletého dieťaťa, pričom názor maloletého dieťaťa sa vždy zisťuje spôsobom zodpovedajúcom jeho
veku a vyspelosti (§ 38 Civilného mimosporového poriadku). Za tým účelom sa maloletému dieťaťu
poskytuje možnosť, aby sa vypočulo v súdnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo
prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu. S prihliadnutím na vek a vyspelosť maloletého tak

bol uskutočnený výsluch maloletého prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately priamo v materskej škole tak, aby výpoveď maloletého nebola ovplyvnená konfliktom loajality
k niektorému z rodičov. Súd prvej inštancie preto správne zvolil tento spôsob zistenia jeho názoru a
neprekročil mieru úvahy, keď sa vo svojom rozhodnutí oprel o závery tohto výsluchu.29. Odvolací súd dáva do pozornosti, že rodičovská vyspelosť, zodpovednosť a empatia vo vzťahu k
chápaniu citových potrieb na rovnakej úrovni zaručuje a má viesť k obnoveniu narušených väzieb medzi

maloletým dieťaťom a oboma rodičmi. Záujem nielen maloletého dieťaťa, ktorý by mali obaja rodičia
sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadane roztrieštených vzťahov v rodine uvedomujúc si, že sú to
práve rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj maloletého dieťaťa. Akýkoľvek súd nie j
schopný takéto usporiadanie vzťahov zabezpečiť a je vhodné pripomenúť, že sú to rodičia (nie súdy,
či znalci), ktorí nesú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa (porovn. uznesenie Ústavného

súdu Českej republiky vo veci IV. ÚS 60/04). Aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že v záujme dieťaťa spravidla je, aby bolo v starostlivosti oboch rodičov, kde každý z
nich poskytuje dieťaťu láskyplnú starostlivosť a každý svojim dielom prispieva k osobnostnému vývoju
dieťaťa. Preto akékoľvek obmedzenie tohto aspektu rodinného života musí byť riadne a starostlivo
odôvodnené, teda musí sledovať legitímny cieľ najlepšieho záujmu dieťaťa a byť tomuto cieľu primerané.
Základným zmyslom starostlivosti rodičov o dieťa musí byť vždy záujem dieťaťa (čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa). V tomto ohľade všeobecne platí, že súdne konanie má byť vedené a prijaté opatrenia
majú byť učinené vždy v najlepšom záujme dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa).

30. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné uzavrieť, že od predchádzajúcej úpravy
rodičovských práv a povinností týkajúcej sa zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti

oboch rodičov nedošlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu pôvodnej úpravy,
zdôrazniac skutočnosť, že matka si tento návrh podala ešte pred nadobudnutím právoplatnosti ostatnej
úpravy rodičovských práv a povinností súdnym rozhodnutím. Správne preto súd pri svojom rozhodnutí
zohľadnil výkon doposiaľ realizovanej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, rešpektujúc
vyjadrený názor maloletého. Preto súd prvej inštancie vecne správne zamietol návrh matky na zverenie

maloletého do jej osobnej starostlivosti. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov
konania, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vo výroku vecne správny
potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného
mimosporového poriadku s použitím ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom žiaden z účastníkov
nepodal návrh na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 57 Civilného mimosporového poriadku.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku I. nie je prípustné odvolanie (§ 357 a contrario
CSP).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku I. nie je dovolanie prípustné (§ 419 Civilného

sporového poriadku a contrario).
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku II., III. je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).