Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/115/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113203534
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113203534.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu BPT LEASING, a. s., so sídlom Drieňová 34,
Bratislava, IČO 31357814, zastúpeného Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Rožňovská 2,
Bratislava proti žalovaným 1) V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, I. - N. a 2) W. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. XX, I. - N., o zaplatenie 35.703,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. novembra 2016, č. k. 18C/51/2014 - 165, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. p o t v r d z u j e
s tým, že v časti spôsobu plnenia žalovaných 1/, 2/ vo vzťahu k žalobcovi m e n í tak, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 35.559,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo
sumy 35.559,60 eur od 17.11.2009 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku;
výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal náhrada trov konania v
rozsahu 99,2 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných zaplatenia sumy
vo výške 35.703,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 35.703,92 eur
od 17.11.2009 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.11.2008 uzavrel so žalovaným
1) zmluvu o finančnom lízingu č. 4150/28, ktorej predmetom bol finančný lízing vozidla RENAULT
Magnum XXGSAX na dobu 48 mesiacov. V zmluve si dohodli, že ich zmluvný vzťah sa bude
spravovať Obchodným zákonníkom, pričom žalovaný 1) sa pri uzatváraní zmluvy oboznámil aj so

Všeobecnými zmluvnými podmienkami, čo potvrdil svojim podpisom. Žalovaná 2) dňa 03.11.2008
písomným ručiteľským vyhlásením prevzala ručenie za záväzky žalovaného 1).

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba podaná žalobcom
je prevažne dôvodná. Leasingová zmluva nie je v Obchodnom zákonníku upravená ako zmluvný typ,
preto ju súd z tohto hľadiska posúdil ako zmluvu nepomenovanú. Zmluva bola uzatvorená v písomnej
forme, jej predmet je dostatočne určitý a jednotlivé ustanovenia zmluvy nie sú v rozpore s kogentnými

ustanoveniami zákona. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvu skutočne uzavreli. Na základe tejto
zmluvy žalobca poskytol žalovanému 1) finančný lízing motorového vozidla zn. RENAULT Magnum
XXGSAX. Žalovaný 1) sa naproti tomu zaviazal cenu uvedeného predmetu splácať v 48 mesačných
splátkach po 1.572,57 eur s nultou splátkou vo výške 9.361,68 eur. Svoju povinnosť vyplývajúcu zpredmetnej leasingovej zmluvy si však nesplnil a jednotlivé splátky neuhrádzal, čo mal súd preukázané
z tvrdení žalobcu, ktoré neboli nijakým spôsobom zo strany žalovaného 1) spochybnené. Neplnenie
povinnosti žalovaného 1) teda taktiež nebolo medzi stranami sporné. Pre neplnenie si povinností

žalovaným 1) žalobca listom zo dňa 12.06.2009 odstúpil od zmluvy, pričom možnosť odstúpenia od
zmluvy v prípade neplnenia si povinností zo strany žalovaného 1) vyplýva zo všeobecných zmluvných
podmienok, teda strany si odstúpenie od zmluvy pre prípad porušenia povinností dojednali. Vzhľadom
ku skutočnosti, že žalobca od zmluvy odstúpil, zmluva zanikla a záväzky z nej vyplývajúce sa stali
splatnými. Žalovaný 1) bol preto povinný uhradiť v stanovenej lehote všetky záväzky vyplývajúce z

vyúčtovania.Žalovaní1),2)saprotitejtopovinnostibránilinajmätým,ževšeobecnézmluvnépodmienky
nepodpísali a s týmito neboli náležite oboznámení. Zo samotnej zmluvy však vyplýva, že žalovaný 1)
sa so všeobecnými zmluvnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, oboznámil a
s týmito súhlasí. Rovnako tak aj z výpovede svedka Juraja Kákoša vyplynulo, že žalovaným zmluvu
náležite vysvetlil. Preto obranu žalovaných v tomto smere vyhodnotil súd ako účelovú. Čo sa týka
podpisu všeobecných zmluvných podmienok žalovanými, pre ich záväznosť zákon nestanovuje nutnosť

podpisu zmluvnými stranami. Je dostačujúce, že zmluva, ktorú strany podpisujú na takéto zmluvné
podmienky odkazuje. Je potom v záujme tej ktorej strany, aby sa s nimi náležite oboznámila. Ak teda
žalobcažalovanýchneupozornilnajednotlivébodyvšeobecnýchzmluvnýchpodmienoktak,akototvrdia
žalovaní, nemožno mu toto pripísať na ťarchu. Žalovaný 1) bol povinný pri podpisovaní zmluvy zachovať
náležitú starostlivosť a oboznámiť sa s jednotlivými ustanovenia všeobecných zmluvných podmienok

bez toho, aby bol na to žalobcom upozornený. Navyše žalovaný 1) vystupoval ako podnikateľ, u
ktorých možno predpokladať vyšší stupeň opatrnosti pri uzatváraní zmluvných vzťahov. Bez povšimnutia
nemôže ostať ani skutočnosť, že žalovaný 1) opakovane vstupoval do zmluvného vzťahu so žalobcom,
t. j. dá sa dôvodne predpokladať, že zmluvné podmienky nastavené žalobcom poznal. Žalovaní tiež
namietali, že vyúčtovanie im nebolo doručené. Z doručenky však vyplynulo, že zásielka obsahujúca

vyúčtovanie bola žalovanému 1) doručená na adresu jeho trvalého pobytu, pričom túto prevzala jeho
dcéra. Z uvedeného možno vyvodiť, že predmetná zásielka sa dostala do sféry dispozície žalovaného
1), ktorý mal objektívnu možnosť s ňou sa oboznámiť. Je pritom právne nevýznamné, či sa s ňou aj
skutočne oboznámil (viď rozhodnutie NS ČR 33Cdo/1777/2013 zo dňa 27.01.2015). Súd preto uzavrel,
že vyúčtovanie bolo žalovanému 1) riadne doručené a námietku žalovaných 1), 2) vyhodnotil ako

účelovú. Žalovaní 1), 2) tiež vzniesli námietku premlčania voči uplatnenému nároku, preto sa súd
zaoberalajtoutonámietkou.Akovyplývazustanovenia§394ods.1Obchodnéhozákonníka,priprávach
vznikajúcich odstúpením od zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa odstúpenia. K odstúpeniu
od zmluvy došlo najskôr dňa 12.06.2009, čo vyplynulo z listu, ktorým žalobca od zmluvy odstúpil. Od
nasledujúceho dňa, t. j. od 13.06.2009, začala plynúť štvorročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa

13.06.2013. Žaloba však bola súdu doručená dňa 12.02.2013, t. j. v rámci plynutia uvedenej premlčacej
doby. Námietka premlčania žalovaných 1), 2) je preto neopodstatnená. Odstúpením od zmluvy bol teda
žalovaný 1) povinný uhradiť žalobcovi jednak omeškané splátky (splátky 7 - 9 po 1.572,57 eur), splátky,
ktoré sa stali splatné odstúpením (splátky 10 - 48, pričom žalobca nepožadoval lízingové navýšenie)
a náklady, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s odobratím a predajom dotknutého motorového vozidla.

Žalovaní 1), 2) v konaní nenamietali zaplatenie omeškaných splátok a splátok splatných odstúpením
od zmluvy, ani náklady na prepis vozidla. Predmetom ich námietok boli náklady žalobcu v súvislosti
s odobratím vozidla. Tvrdili, že tieto náklady žalobcovi nemohli vzniknúť, nakoľko sami odviezli na
vlastné náklady vozidlo do Bratislavy. Túto skutočnosť žalobca ani nerozporoval. Žalobca vysvetlil, že
týmito nákladmi sa rozumejú náklady vzniknuté v súvislosti s vycestovaním zamestnancov agentúry za

žalovanými a ich vlastná činnosť. Z uznávacieho protokolu vyplynulo, že spoločnosť ROJALIS, s. r. o.,
ktorá bola na toto žalobcom splnomocnená, za žalovaným 1) skutočne vycestovala, vykonala miestne
šetrenie, a preto si za svoju činnosť vyúčtovala zmluvnú odmenu vo výške 497,70 eur, ktorú žalobca,
ako vyplýva z výpisu z účtu žalobcu, uhradil. Vznikol mu preto nárok na náhradu týchto vynaložených
nákladov voči žalovanému 1), čo si uplatnil aj faktúrou zo dňa 30.06.2009. Cenu však zvýšil o DPH.

Podľanázorusúdu,žalobcovipatrínáhradalentýchnákladov,ktorévynaložilbezohľadunaDPH.Keďže
si spoločnosť ROJALIS, s. r. o., za svoju činnosť vyúčtovala sumu 497,70 eur, má nárok len na náhradu
tejtosumynezvýšenejoDPH.Rovnakotoplatíajonáhradenákladovzavypracovanýznaleckýposudok,
kde si znalec vyúčtoval sumu 87 eur. Aj túto sumu žalobca po jej uhradení prefakturoval žalovanému
1) zvýšenú o DPH. Vzhľadom na to, že žalobca uhradil znalcovi sumu 87 eur, je oprávnený požadovať

len náhradu nákladov v tejto výške. V súvislosti so znaleckým posudkom žalovaní 1), 2) namietali, že
bola stanovená nízka cena vozidla a že sa následne vozidlo predalo za neadekvátne nízku cenu. K
týmto námietkam sa podrobne vyjadril svedok Ing. W. W., ktorý znalecký posudok vypracovával, pričom
o jeho vyjadreniach nemá súd pochybnosti. Tiež sa vyjadril (ako osoba odborne znalá), že cena vozidla(15.000 eur bez DPH) vzhľadom na špecifiká danej doby (hospodárska kríza) bola adekvátna. Žalovaní
1), 2) sa tiež bránili tým, že vozidlo bolo do týždňa predané a nebol dôvod na znižovanie ceny. V tejto
súvislosti však súdu nepredložili žiaden dôkaz. Práve naopak, žalobca súdu predložil jednak zoznam

vozidiel k odpredaju ku dňu 17.09.2009 ako aj kúpnu zmluvu s novým kupujúcim, z ktorých jednoznačne
vyplynulo, že vozidlo bolo predané až 21.09.2009, t. j. 3 mesiace po jeho odobratí. Žalobca si v rámci
svojho nároku uplatnil i nárok na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 33,19 eur podľa čl. 2.3 zmluvy. V
zmysle uvedeného článku má žalobca nárok na zaplatenie kúpnej ceny v prípade, ak nájomca (žalovaný
1)) po riadnom ukončení lízingovej zmluvy, t. j. po splatení lízingu, prejaví záujem o odkúpenie vozidla.

Vzhľadom k tomu, že v danom prípade neboli tieto zmluvné podmienky splnené (nedošlo k riadnemu
ukončeniu lízingovej zmluvy a žalovaný 1) neprejavil záujem o odkúpenie vozidla), mal súd za to, že
žalobcovi suma 33,19 eur vyplývajúca z tohto zmluvného ustanovenia nepatrí. S poukazom na vyššie
uvedené dôvody súd zaviazal žalovaného 1) a žalovanú 2) ako ručiteľku na zaplatenie sumy 35.559,60
eur (35.703,92 eur - 33,19 eur - 94,60 eur ako DPH pri fakturovaní nákladov spoločnosti ROJALIS, s.
r. o., - 16,53 eur ako DPH pri fakturovaní znaleckého posudku = 35.559,60 eur) a vo zvyšku žalobu

ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaní 1), 2) nesplnili svoj záväzok včas a riadne, dostali sa do
omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý mu súd priznal v zmysle
vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vo výške 9 % ročne zo sumy 35.559,60 eur od 17.11.2009 do
zaplatenia, pričom deň, od ktorého sú žalovaní povinní úrok z omeškania platiť, je dňom nasledujúcim
po márnom uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty na plnenie. V predmetnej veci mala každá zo strán

úspech len čiastočný (žalobca mal úspech vo výške 99,6 %, žalovaní 1), 2) vo výške 0,4 %; rozdiel ich
pomerných úspechov predstavuje 99,2 %). Súd preto priznal žalobcovi ako úspešnejšiemu účastníkovi
náhradu trov konania vo výške 99,2 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Lehotu na splnenie povinnosti, 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP s tým, že takto stanovenú lehotu

považuje za primeranú vzhľadom na výšku plnenia.
4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/, v ktorom žiadali, aby
odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol. Uviedli, že boli týmto rozsudkom veľmi
prekvapeníadotknutí,pretožepredpokladali,žesúdonich,tedabezichprítomnostinebuderozhodovať,
nakoľko žalovaný 1/ je veľmi vážne chorý a v čase súdu sa podrobil ťažkej operácii srdca. O týchto

skutočnostiach súd vedel, a napriek tomu o nich, a bez ich prítomnosti rozhodol. Skutočne, v tom čase
mali iné vážnejšie starosti týkajúce sa života žalovaného, ako ísť na súd a hlavne, keď ide o takú starú
záležitosť. Myslia si, že to nie je správne, že sa na súde nemohli riadne brániť, pretože chceli byť pri
výsluchu pracovníka leasingovej spoločnosti svedka p. V. N.. Len s týmto o celej veci doposiaľ jednali a
ktorý ich podviedol a to preto, že im sľúbil, že keď nebudú vládať splácať leasing, že auto vrátia a tým

to bude vybavené. Oni tak postupovali a teraz zisťujú, že ich tento oklamal. Nezakladá sa na pravde,
že žalovaná 2/ podpísala túto leasingovú zmluvu tak, ako sa píše v rozsudku. Cítia sa preto podvedení,
oni svoje sľuby dodržali a teraz majú platiť viac, ako stojí nové auto, hoci do odovzdania riadne platili
a auto vrátili. Že nemohli ďalej platiť nezavinili oni, ale zavinili to ich odberatelia z Ruska, ktorí im za
prepravy prestali platiť. Keď im prestali platiť, vozidlo podľa dohody vrátili. Mali túto vec za ukončenú.

Preto nesúhlasia s rozsudkom, pretože veci v ňom uvedené, podľa ktorých súd asi rozhodoval, sa
nezakladajú na pravde. Do tejto situácie ich dostal Ing. V. N., ktorý ich oklamal a preto súdiť mali jeho
a nie ich. Majú informácie, že takto oklamal viacerých ľudí a preto chceli byť prítomní pri jeho výsluchu,
aby im to povedal do očí.
5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že žalovaní namietajú, že nemohli byť

účastní výsluchu svedka V. N., ktorému chceli klásť otázky, pričom v odvolaní uvádzajú aj skutočnosti,
ktoré mali byť výsluchom tohto svedka preukázané (§ 197 ods. 2 CSP). Tieto skutočnosti sú však odlišné
od skutočností uvádzaných žalovanými počas ich výsluchu pred súdom na pojednávaní dňa 16.06.2016.
Pôvodne teda žalovaní tvrdili, že zmluvu nečítali a Juraj N. im ju ani nevysvetli. V odvolaní už tvrdia,
že im V. N. obsah zmluvy vysvetlil, ale nepravdivo. Už tento rozpor sám o sebe robí ich tvrdenia úplne

nedôveryhodnými.Anijednazoskutkovýchverziížalovanýchvšakniejeprerozhodnutiesúdupodstatná
a preto bol zbytočný aj výsluch tohto svedka. Žalovaní mali možnosť so zmluvou sa oboznámiť, t.j.
ich slobodná vôľa nebola ničím obmedzená, a pokiaľ tvrdia, že sa zmluva podpisovala medzi dverami,
bolo ich slobodným rozhodnutím akceptovať takýto postup, rezignovať na oboznámenie sa so zmluvou,
očakávať, že im bude obsah zmluvy vysvetľovaný, prípadne sa spoliehať na prerozprávaný obsah

zmluvyzostranyV.N.anekonfrontovaťhosoznenímzmluvy.Skutkovétvrdeniežalovanýchtedaje,žesi
zmluvu z vlastného rozhodnutia neprečítali a preto by ich nemala zaväzovať. Leasingová zmluva pritom
neobsahuje žiadne neobvyklé, nevýhodné, či nepoctivé dojednania a voči žalovaným žalobca žiadne
takéto nároky ani neuplatňuje a neuplatňuje ani sankčné nároky a dokonca ani ušlý zisk, Na pojednávanídňa 16.06.2016 žalovaná 2/ uviedla, že žalovaný 1/ podniká od roku 1991. Podľa údajov živnostenského
registra žalovaný 1/ podniká v nákladnej doprave od 09.07.1992. Musí teda vedieť, že v prípade
predčasného ukončenia leasingu sa predmet leasingu predá a pokiaľ výťažok z predaja nepostačuje na

uhradenie nesplatenej časti leasingu, má nájomca povinnosť dlh doplatiť. Len so žalobcom mal žalovaný
1/ uzatvorených niekoľko skorších leasingových zmlúv, takže aj keby si predmetnú zmluvu neprečítal
pri podpise, mal už predtým rovnaké zmluvy uzatvorené a tie si prečítať mohol. Voči žalovaným si
uplatňuje nárok na nezaplatené splátky do odstúpenia od zmluvy a následne už iba nesplatenú časť
obstarávacej ceny predmetu leasingu, t.j. bez akéhokoľvek navýšenia, úrokov, či sankcii. Fakticky teda

požaduje iba doplatenie istiny, aj keď podľa zmluvy by mohol požadovať doplatenie celej ceny leasingu,
t.j. mesačných splátok v plnej výške. Neuplatňuje si ani žiadne zmluvné pokuty. Žalobca teda voči
žalovaným už ústretovejším byť ani nemohol. Nie je preto jasné, aké podvody, nevýhodné podmienky a
nečakané sankcie mali postihnúť žalovaných. V tejto časti chýba skutkové tvrdenie žalovaných, resp. ich
nekonkrétne skutkové tvrdenie sa netýka skutočnosti pre konanie podstatných, ale ide iba o všeobecné
reputačné ponosy osočujúce žalobcu. Žalovaní v odvolaní uvádzajú aj ďalšie pre konanie nepodstatné

skutkové tvrdenie, že vozili tovar do Ruska, čo bolo veľmi nebezpečné, dokonca išlo aj o život. Na
pojednávaní dňa 16.06.2016 však žalovaný 1/ uviedol, že auto užíval asi 5 - 6 mesiacov, vozil tovar
do Portugalska. Následne mu jeho obchodní partneri nezaplatili, a preto nemal z čoho zaplatiť ani
on. Predmetom podnikania žalobcu sú finančné služby, predmetom podnikania žalovaného 1/ bolo
nákladná doprava. Medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola uzatvorená zmluva, ktorou sa žalobca zaviazal

poskytnúť leasing ťahača návesov a žalovaný 1/ sa zaviazal platiť mesačné leasingové splátky. Zmluva
neobsahovala dojednanie, že žalovaný 1/ nemusí platiť splátky v prípade podnikateľského neúspechu,
ani dojednanie, že ak bude mať žalovaný 1/ naopak v podnikaní úspech, bude platiť zvýšené splátky,
aby sa na jeho zisku podieľal aj žalobca. Inak povedané, zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
1/ nepredpokladal, že by sa žalobca mal podieľať na zisku či strate z podnikania žalovaného 1/. Pre

posúdenie nároku žalobcu teda nie je podstatné, či sa žalovanému 1/ v jeho podnikaní darilo. Preto
žiada, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, s tým, že v časti
spôsobu plnenia žalovaných 1/, 2/ vo vzťahu k žalobcovi je potrebné ho podľa § 388 CSP zmeniť.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., odvolaním napadnutý nebol a preto v tomto výroku je
rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.
8. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, a poukazuje na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
9. V prvom rade odvolací súd uvádza, že námietku žalovaných uvádzanú v odvolaní, že súd konal v ich
neprítomnosti aj napriek tomu, že žalovaný 1/ je veľmi vážne chorý a v čase súdu sa podrobil ťažkej
operácii srdca, pričom o týchto skutočnostiach súd vedel, a napriek tomu o nich, a bez ich prítomnosti
rozhodol, nepovažoval za opodstatnenú.

10. Podľa § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže
byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže
dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali
zastúpiť.

11. Podľa § 183 ods. 2 CSP od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním
a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom
zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Od strany
možnovždyspravodlivožiadať,abysadalanaďalšompojednávanízastúpiťinouosobou,akkodročeniu

pojednávania došlo z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu.12. Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky
okolnosti mohla predpokladať.

13. Podľa § 183 ods. 4 CSP ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania
nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje
odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno
upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 07.11.2016,
pričom žalovaní 1), 2) sa na pojednávanie nedostavili, hoci mali predvolanie riadne a včas doručené.
Svoju neúčasť ospravedlnili prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý tento úkon vykonal ako
neodkladný po vypovedaní plnomocenstva a súčasne požiadal o odročenie pojednávania, hoci sám
uviedol, že žalovaní o toto nežiadali. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne žiadosti

o odročenie pojednávania nevyhovel a vec prejednal v neprítomnosti žalovaných. Odvolací súd ešte
dodáva, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaní po vypovedaní plnomocenstva sami požiadali o
odročeniepojednávaniazdôvodunepriaznivéhozdravotnéhostavuapriložiliktomudokladpreukazujúci
uvedené tvrdenia. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie neodňal žalovaným právo konať pred
súdom, keď vec prejednal bez ich prítomnosti.

15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje,
že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, a
čo nebolo medzi stranami ani sporné, že leasingovú zmluvu skutočne uzavreli. Na základe tejto
zmluvy žalobca poskytol žalovanému 1) finančný lízing motorového vozidla zn. RENAULT W. XXGSAX.

Žalovaný 1) sa naproti tomu zaviazal cenu uvedeného predmetu splácať v 48 mesačných splátkach
po 1.572,57 eur s nultou splátkou vo výške 9.361,68 eur. Vyhlásením ručiteľa zo dňa 03.11.2008
žalovaná 2) vyhlásila, že berie na seba voči žalobcovi povinnosť, že ak nájomca pohľadávku zo
zmluvy nevyrovná, zaväzuje sa túto uspokojiť na prvé požiadanie namiesto nájomcu do 15 dní od
požiadania. Svoju povinnosť vyplývajúcu z predmetnej leasingovej zmluvy si však žalovaný 1) nesplnil

a jednotlivé splátky neuhrádzal, čo mal aj odvolací súd preukázané z tvrdení žalobcu, ktoré neboli
nijakým spôsobom zo strany žalovaného 1) spochybnené. Neplnenie povinnosti žalovaného 1) teda
taktiež nebolo medzi stranami sporné. Ďalej z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie
vyplýva, že pre neplnenie si povinností žalovaným 1) žalobca listom zo dňa 12.06.2009 odstúpil od
zmluvy, pričom možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade neplnenia si povinností zo strany žalovaného

1) vyplýva zo všeobecných zmluvných podmienok, teda strany si odstúpenie od zmluvy pre prípad
porušenia povinností dojednali. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca od zmluvy odstúpil, zmluva zanikla
a záväzky z nej vyplývajúce sa stali splatnými. Žalovaný 1) bol preto povinný uhradiť v stanovenej lehote
všetky záväzky vyplývajúce z vyúčtovania. Žalovaní 1), 2) sa proti tejto povinnosti bránili najmä tým, že
všeobecné zmluvné podmienky nepodpísali a s týmito neboli náležite oboznámení. Zo samotnej zmluvy

však aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný 1) sa so všeobecnými zmluvnými podmienkami,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, oboznámil a s týmito súhlasí. Rovnako tak aj z výpovede
svedka V. N. vyplynulo, že žalovaným zmluvu náležite vysvetlil. Preto obranu žalovaných v tomto
smere vyhodnotil súd prvej inštancie správne ako účelovú. Čo sa týka podpisu všeobecných zmluvných
podmienok žalovanými, súd prvej inštancie správne uviedol, že pre ich záväznosť zákon nestanovuje

nutnosť podpisu zmluvnými stranami. Je dostačujúce, že zmluva, ktorú strany podpisujú na takéto
zmluvné podmienky odkazuje. Je potom v záujme tej ktorej strany, aby sa s nimi náležite oboznámila.
Ak teda žalobca žalovaných neupozornil na jednotlivé body všeobecných zmluvných podmienok tak,
ako to tvrdia žalovaní, nemožno mu toto ani podľa odvolacieho súdu pripísať na ťarchu. Žalovaný
1) bol povinný pri podpisovaní zmluvy zachovať náležitú starostlivosť a oboznámiť sa s jednotlivými

ustanovenia všeobecných zmluvných podmienok bez toho, aby bol na to žalobcom upozornený. Navyše
žalovaný 1) vystupoval ako podnikateľ, u ktorých možno predpokladať vyšší stupeň opatrnosti pri
uzatváraní zmluvných vzťahov. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že bez povšimnutia nemôže
ostať ani skutočnosť, že žalovaný 1) opakovane vstupoval do zmluvného vzťahu so žalobcom, t. j.
dá sa dôvodne predpokladať, že zmluvné podmienky nastavené žalobcom poznal. Žalovaní tiež pred

súdom prvej inštancie namietali, že vyúčtovanie im nebolo doručené, avšak z doručenky je preukázané,
že zásielka obsahujúca vyúčtovanie bola žalovanému 1) doručená na adresu jeho trvalého pobytu,
pričom túto prevzala jeho dcéra, teda predmetná zásielka sa dostala do sféry dispozície žalovaného
1), ktorý mal objektívnu možnosť s ňou sa oboznámiť. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, ževyúčtovanie bolo žalovanému 1) riadne doručené a námietku žalovaných 1), 2) správne vyhodnotil
ako účelovú. Odstúpením od zmluvy bol teda žalovaný 1) povinný uhradiť žalobcovi jednak omeškané
splátky (splátky 7 - 9 po 1.572,57 eur), splátky, ktoré sa stali splatné odstúpením (splátky 10 - 48, pričom

žalobca nepožadoval lízingové navýšenie) a náklady, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s odobratím
a predajom dotknutého motorového vozidla. Žalovaní 1), 2) v konaní pred súdom prvej inštancie
nenamietali zaplatenie omeškaných splátok a splátok splatných odstúpením od zmluvy, ani náklady na
prepis vozidla. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného 1) a
žalovanú 2) ako ručiteľku na zaplatenie sumy 35.559,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%

ročne zo sumy 35.559,60 eur od 17.11.2009 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
16. Odvolací súd však dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti týkajúcej sa spôsobu plnenia žalovaných 1/, 2/ zmeniť v súlade s ust. § 388 CSP tak, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že súd vo výroku rozsudku, ktorým ukladá povinnosť dlžníkovi a ručiteľovi zaplatiť

žalovanú pohľadávku tomu istému veriteľovi, pričom u každého z nich však zo samostatného právneho
dôvodu, musí jasne vyjadriť, okrem iného, aj povahu záväzku, najmä z toho hľadiska, či sú dlžník a
ručiteľ povinní plniť každý celú pohľadávku a či splnením pohľadávky jedným z nich zanikne povinnosť
druhého. So zreteľom na uvedené dôvody a najmä na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát
tým istým plnením, hoci raz na základe plnenia z dlhu a druhýkrát na základe plnenia z ručiteľského

vzťahu, súd v záujme určitosti výroku rozsudku musí vyjadriť povinnosť obidvoch žalovaných (dlžníka
a ručiteľa) zaplatiť veriteľovi tú istú sumu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky
plnenia povinnosť druhého žalovaného.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd nepovažoval námietky žalovaných za opodstatnené a
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18.V súvislosti so žalovaných prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu
odvolací súd záverom konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovaťakozákonné,preskúmateľné
a bez znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100%.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).