Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/138/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714206321
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714206321.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcu: A&T Transport,
s. r. o., so sídlom vo Vysoká nad Kysucou 524, IČO: 35 746 211, právne zastúpená spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Silvia Predná, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, proti
žalovanému: O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. G. XXX, o zaplatenie 1.971,20 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/265/2014-171 zo dňa 16.05.2016,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil zaplatiť v prospech žalobcu 1.971,20
eur a uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania v sume 1.166,11 eur, všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. V intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline
11Co/331/2015 doplnil dokazovanie na zistenie zárobkových, majetkových pomerov žalovaného, zaujal
právne stanovisko k subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy

upravené Zákonníkom práce. Opätovne uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi 1.971,20 eur,
majúc za nepochybne preukázané, že je tu daná zodpovednosť žalovaného za škodu pri plnení
pracovnoprávnych povinností. Za správnu považoval i výšku škody, ako bola vyčíslená žalobcom.
Ohľadom majetkových pomerov žalovaného mal preukázané, že do zlej finančnej situácie sa dostal
svojím zavinením, keď išiel do predčasného dôchodku, nehľadal si zamestnanie. Po poslednom
skončení pracovného pomeru neprihlásil sa ani na úrad práce, čo odôvodňoval svojím vekom. Tým,
že išiel do predčasného dôchodku, došlo k zhoršeniu jeho finančnej situácie, a teda vyhodnotiac i tieto

skutočnosti, dospel k rovnakému záveru ako pri prvom rozhodnutí. Vzal do úvahy i postoj žalobcu
k aplikácii zákonného ustanovenia § 450 OZ. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol s
poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP s prihliadnutím na úspech žalobcu v spore a účelnosť ním
vynaložených trov konania.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil odvolanie žalovaný. Zastal názor, že prvoinštančný
súd nerešpektoval § 450 OZ. Nie je pravdou, že si zamestnanie nehľadal, vzhľadom však na jeho vek

si ho ani nemohol nájsť. Súd nesprávne pochopil žalovaného na pojednávaní 16.05.2016. Na úrade
práce evidovaný bol, inak by mal nedoplatky v odvodoch, v zdravotnej poisťovni. Ďalej vytýkal, že
prvoinštančný súd neúplne zistil skutkový stav, keď nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a to, že spísané dohody medzi žalovaným a žalobcom sú neplatné, nakoľkosa nedohodol spôsob náhrady škody. Práve túto výhradu žalovaného k návrhu prvoinštančný súd
úmyselne zatajuje. Dôkaz by mal byť nahratý. Ďalej uviedol, že je poberateľom predčasného dôchodku,
ten nepodlieha pracovnoprávnym vzťahom a návrh žalobcu podlieha. Z dôchodku nie je možné uhradiť

škodu, preto rozsudok prvoinštančného súdu je zmätočný, nevykonateľný, tak ako ten predošlý, preto
žiadal odvolaniu vyhovieť a návrh žalobcu zamietnuť.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje na to, že
prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v

odvolaní jednoznačne neurčil, aký dôkaz podľa jeho názoru vykonaný nebol. Tak v rozsudku Okresného
súdu Martin zo dňa 23.02.2016, ako i v uznesení Krajského súdu v Žiline, oba všeobecné súdy
zhodne konštatovali, že dohoda o náhrade škody spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných
povinností je platná a bola uzatvorená v súlade s ust. § 191 ods. 3 Zákonníka práce.
Podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline povinnosťou prvoinštančného súdu bolo v ďalšom konaní
zaoberať sa už len možnou aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúceho zníženie

náhrady škody vo vzťahu k Zákonníku práce. Poukazoval na znenie ust. § 391 ods. 2 CSP, podľa
ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Prvoinštančný súd už nemohol
preto posudzovať platnosť predmetnej dohody o náhrade škody spôsobenej zamestnancom pri plnení
pracovných povinností, nakoľko i odvolací súd túto považoval za platnú, a teda nemohla byť predmetom

ďalšieho konania. Žalovaný vo svojom odvolaní iné odvolacie dôvody neuvádza, hoci podľa ust. § 363
CSP tvoria obligatórnu náležitosť odvolania. Odvolací súd je týmito dôvodmi viazaný, teda odvolací súd
sa už ďalšími odvolacími námietkami žalovaného zaoberať ani nemôže. Ďalej uviedol, že moderačné
právo súdu zakotvené v ust. § 450 OZ nie je upravené vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho
zákonníka, a preto nemôže byť v súlade s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce subsidiárne použité na

pracovnoprávne vzťahy, ktoré upravuje Zákonník práce. Súd nemôže preto znížiť výšku náhrady škody
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v pracovnoprávnom vzťahu. Svoj názor žalobca oprel o
právny názor uvedený v ustálenej rozhodovacej činnosti slovenských súdov (uznesenie NS SR zo dňa
27.01.2010, sp. zn. 1Cdo 5/2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.05.2016, sp. zn. 3Co
52/2014, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 31.05.2016, sp. zn. 14S 103/2015, atď.). Pokiaľ

i podľa predchádzajúcej právnej úpravy účinnej do 31.12.2008 bolo subsidiárne použitie Občianskeho
zákonníka podstatne širšie (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31.12.2008 „ak tento zákon v
prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník“), následne bolo
zákonodarcom zúžené novelizáciou na základe zákona č. 460/2008 Z. z., pričom priamym právnym
následkom aktuálne platného znenia odseku 4 je, že od 01.01.2009 a ani po 01.09.2011 nie je možné

OZ subsidiárne použiť na tie pracovnoprávne inštitúty, ktoré OZ neupravuje vo svojej všeobecnej časti.
Napriek uvedenému prvoinštančný súd v súlade s uznesením odvolacieho súdu doplnil dokazovanie,
zaoberal sa možnosťou aplikácie § 450 OZ. V posudzovanom prípade však na základe posúdenia
okolností vzniku škody, majetkových, osobných pomerov žalovaného dospel k názoru, že nie sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa pre zníženie náhrady škody, najmä z dôvodu, že žalovaný škodu

spôsobil vlastným zavinením, žalobca nenesie na škode žiaden podiel a do zlej finančnej situácie sa
žalovaný dostal aj svojím pričinením. Ani evidovanie žalovaného na príslušnom úrade práce, sociálnych
vecí a rodiny ešte neznamená, že si aktívne hľadal prácu, snažil sa zlepšiť svoje majetkové pomery.
Navyše i v súčasnosti sa žalovaný môže zamestnať a prerušiť tak poberanie predčasného dôchodku,
nič mu nebráni v tom, aby si majetkové pomery vylepšil. Na podklade uvedeného uzavrel, že pokiaľ

byť by i bolo možné v predmetnom prípade subsidiárne použitie ust. § 450 OZ, neboli by dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre zníženie náhrady škody. Ďalej v odvolaní žalovaný nesprávne uvádza,
že škoda vzniknutá z pracovnoprávneho vzťahu nemôže byť uhradená z jeho predčasného dôchodku.
Ide o účelové, absurdné tvrdenie, ktoré nemá oporu v platnej právnej úprave ani v logike. Okrem toho
spôsob náhrady škody bol medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý aj prvostupňovým súdom určený

v peniazoch. Pre úhradu predmetného záväzku žalovaného nie je pritom podstatné, z akých príjmov
peniaze žalovaného pochádzajú. V nadväznosti na uvedené žiadal rozsudok prvoinštančného súdu ako
správny potvrdiť, pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

4.Žalovanývovyjadreníkvyjadreniužalobcuuviedol,žeprávnazástupkyňažalobcuhrubozavádzasúd,

nemá dostatočné skúsenosti v zastupovaní klientov a už vôbec nemá prehľad o pracovnom trhu. Spadla
asizjahodyalebozMarsu,keďtvrdí,žežalovanýsadozlejfinančnejsituáciedostalsám.NaviacKrajský
súd v Žiline nariadil rešpektovať § 450 OZ, teda ako ku škode došlo, prihliadnuť na majetkové pomery
žalovaného. Uviedol, že ku škode došlo na stavbe diaľnice D1 v Levoči. Odmietol plnú zodpovednosťza škodu, nakoľko k tejto došlo i porušením dopravných predpisov staviteľom diaľnice, výstavbou
tejto diaľnice sa porušujú predpisy. Takisto nezavinil ani škodu pri tankovaní. Túto škodu odmieta z
dôvodov, ktoré uviedol v predošlých vyjadreniach. Pokiaľ sa týka palubnej dosky, táto bola v poriadku.

Žalobca nepreukázal jej výmenu fotodokumentáciou, neuniesol dôkazné bremeno. Prvoinštančný súd v
rozhodnutí neuvádza, akým spôsobom a z akých zdrojov sa má škoda uhradiť. Neuvádza sa, či žalobca
dohodu uzavrel písomne. Preto ak sa tak nestalo, je dohoda aj zápisnica o uznaní škody neplatná.
Nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách prvoinštančného konania.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že prvoinštančný súd sa v ďalšom konaní v
predmetnej právnej veci plne pridržiaval právneho názoru Krajského súdu v Žiline. Následne dospel
k záveru, že majetkové pomery žalovaného, spôsob vzniku škody nemožno považovať za dôvody
hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých súd môže znížiť výšku náhrady škody spôsobenej
žalobcovi. Odvolací súd v uznesení uviedol: „Z výsledkov dokazovania pred prvostupňovým súdom
podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplynulo, že pre vznik zodpovednosti zamestnanca

za škodu boli naplnené všetky zodpovednostné predpoklady, a to protiprávny úkon, vznik škody,
zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru, ako aj skutočnosť, že ku škode došlo
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak ako to predpokladá
ustanovenie § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Uvedené vyplýva predovšetkým z dohody o náhrade škody
spôsobenejzamestnancompriplnenípracovnýchpovinností,ktorápodrobnepopisujesplnenievšetkých

zodpovednostných predpokladov, vrátane zavinenia žalovaného za spôsobenú škodu, kde žalovaný
výslovne uviedol, že svoje nedbanlivostné zavinenie priznáva v článku 2, bod 2 citovanej dohody.“ V
nadväznosti na uvedené žalobca označil tvrdenia žalovaného o neplatnosti dohody o náhrade škody
spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných povinností uzatvorenej medzi sporovými stranami
27.02.2014 za účelové, nakoľko ako vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu zhodne so súdom prvej

inštancie,predmetnúdohoduonáhradeškodypovažovalzauzatvorenúplatne.Napodkladeuvedeného
žalobca tvrdenie žalovaného, že vznik škody nezavinil, resp. že toto zavinenie žalovaného pred súdom
preukázanénebolo,akoajtvrdeniaonesprávnostiurčeniavýškyškodyspôsobenejžalobcovižalovaným
považoval za nesprávne a irelevantné, nakoľko tak odvolací súd, ako i súd prvej inštancie považoval
tieto skutočnosti za preukázané a nie sú ďalším predmetom rozhodovania súdov v tejto právnej veci.

Ďalej poukázal na to, že vo vyjadrení žalovaného sú uvedené nové skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný
v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatňoval, konkrétne ide o skutkové tvrdenie žalovaného, že
subjektom zodpovedným za vznik časti škody vzniknutej žalobcovi má byť „staviteľ diaľnice D1 v Levoči“,
ktorý údajne porušil svoje povinnosti pri označovaní ciest, o čom však žalovaný nepredložil žiaden
dôkaz. Rovnako za nový prostriedok procesnej obrany je potrebné považovať aj novo navrhovaný

dôkaz, ktorým má byť fotodokumentácia o poškodení palubnej dosky motorového vozidla - ťahača,
hoci žalovaný vo svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach tento dôkaz nenavrhoval. V tejto
súvislosti poukazoval na ust. § 366 CSP s tým, že ide o nové prostriedky procesnej obrany, naviac
ničím neodôvodnené a nepreukázané a navyše v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnené. Zastal
preto názor, že žalovaný nové prostriedky procesnej obrany v konaní pred Krajským súdom v Žiline už

použiť nemôže, a teda odvolací súd na ne nemôže ani prihliadať. Z hľadiska dehonestujúcich výrokov
žalovaného v podanom odvolaní na adresu právnej zástupkyne žalobca vyjadrenie žalovaného označil
za hrubo urážlivé. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdil
ako vecne správny a zotrval na uplatnenej náhrade trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v odvolaní spochybňoval postup Okresného
súdu Martin, nedodržanie § 191 ods. 3 Zákonníka práce, na podklade čoho prvoinštančný súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, ním zistený skutkový stav neobstojí, požadoval doplniť dokazovanie
už v odpore proti platobnému rozkazu. Pokiaľ sa týkalo pochybenia staviteľa diaľnice, na toto poukazoval
už v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 23.02.2015. Doteraz súdy vychádzali z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Sú to skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené, a preto žiadal,
aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol ako
nedôvodný.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu odvolacích dôvodov a súc viazaný

odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a
contrario rozsudok prvoinštančného súdu ako správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.8. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd, súc viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), správne po zrušení veci odvolacím súdom doplnil
dokazovanie na zistenie majetkových pomerov žalovaného a zvážil možnú aplikáciu ust. § 450 OZ i na

predmetný pracovnoprávny vzťah. Zároveň prihliadol i na platnú právnu úpravu tak, ako vyplýva z § 1
ods. 4 Zákonníka práce v platnom znení.

9. Práve v predmetnom ustanovení je zákonným spôsobom výslovne upravený vzťah Zákonníka práce
a Občianskeho zákonníka. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že ak na pracovnoprávne vzťahy

nie je možné aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a ak Zákonník práce v prvej časti
neustanovuje inak, subsidiárne sa použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je to tak
preto, že vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka sú upravené najzákladnejšie princípy
a inštitúty súkromného práva ako napr. právo vlastnícke, jeho rozsah, ochrana, definícia pojmu právny
úkon, spôsob uzatvárania zmluvy a pod. a keďže Zákonník práce tieto právne inštitúty a pojmy využíva,
odkazuje na právnu úpravu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, aby nedochádzalo k

zbytočnej duplicite právnej úpravy. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že na pracovnoprávne
vzťahy možno aplikovať iba právnu úpravu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, a teda
i moderačné právo v zmysle ust. § 450 OZ, ktorého aplikácia je i v občianskoprávnych vzťahoch
výnimočná, má podľa názoru odvolacieho súdu v pracovnoprávnych vzťahoch priestor iba vtedy, pokiaľ
hľadiská,zktorýchsúdprirozhodovanívychádza,zjavnenarážajúnarozporsdobrýmimravmiasmerujú

k diskriminácii zamestnanca.

10. Ako vyplynulo z výsledkov dokazovania v preskúmavanej veci, strany sporu uzatvorili 27.02.2014
dohodu o náhrade škody v súlade s ust. § 191 ods. 3 Zákonníka práce, čo potvrdil i odvolací súd
v zrušujúcom uznesení. V tejto súvislosti poukázal na to, že samotná dohoda o náhrade škody

spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných povinností obsahovala v čl. 4 bod 8 klauzulu,
podľa ktorej zamestnanec, teda žalovaný, si dohodu prečítal, porozumel jej a vyjadril v nej svoju
slobodnú a vážnu vôľu. Odvolací súd tvrdenia žalovaného o vytváraní nátlaku žalobcom pri podpisovaní
dohody považoval za účelové a nepreukázané. Zaujal stanovisko i k námietkam odvolateľa o tom,
že ťahač mal vadný palivomer, mal problém v prečerpávaní paliva z druhej nádrže do prvej, že nebol

preukázaný rozsah poškodenia palubnej dosky a že príčinou škody bol zlý stav cestnej komunikácie,
kam mal byť prepravovaný tovar dopravený. Poukázal na to, že v tomto smere v prvostupňovom
konaní neboli vykonané ani navrhované dôkazy zo strany žalovaného, a teda žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení. V tejto súvislosti ostáva iba doplniť, že podpísaním dohody
o náhrade škody prešla dôkazná povinnosť tvrdiť a preukazovať rozhodné skutočnosti o tom, že

ku škode eventuálne došlo i na podklade iných skutočností a nie výlučne v dôsledku zavineného
protiprávneho konania zamestnanca na žalovaného, a teda v konaní to bol výlučne žalovaný, ktorý
mimo vznesených a tvrdených námietok mal i povinnosť dôkaznú, teda povinnosť svoje tvrdenia a
námietky súdu i hodnoverným dôkazmi podloženým spôsobom preukázať. Naviac v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení odvolací súd vyslovil, že pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu boli

naplnené všetky zodpovednostné predpoklady, teda protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, ako i zavinenie zamestnanca, existencia pracovného
pomeru, ako i skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovnoprávnych úloh alebo v priamej
súvislosti s týmto plnením, tak ako predpokladá ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal na uzatvorenú dohodu o náhrade škody, ktorá podrobne popisovala splnenie

všetkých zodpovednostných predpokladov, vrátane zavinenia žalovaného za spôsobenú škodu, pričom
žalovaný výslovne v čl. 2 bod 2 citovanej dohody uviedol, že svoje nedbanlivostné zavinenie priznáva.
V zrušujúcom uznesení odvolací súd za správny považoval i výpočet uplatnenej náhrady škody.

11. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd pri opätovnom preskúmaní rozsudku prvoinštančného

súdu zameral iba na možnosť aplikácie § 450 OZ, teda možnosť použitia moderačného práva v súvislosti
s uplatnenou náhradou škody voči žalovanému. Stotožnil sa s vysloveným záverom prvoinštančného
súdu o tom, že byť by i použitie ust. § 450 OZ na predmetný pracovnoprávny vzťah z pohľadu sociálnej a
majetkovej situácie žalovaného aplikovateľné bolo, z hľadiska postoja žalovaného k vzniknutej situácii,
je možné vyvodiť, že v nepriaznivej sociálnej, resp. finančnej situácii sa ocitol mimo spôsobenej škody

žalobcovi i vlastným zavinením, keď uprednostnil možnosť odchodu na predčasný dôchodok pred
možnosťou zamestnať sa a zvýšiť si tak životnú úroveň vlastným príjmom, keď mimo spôsobu, ako sa
splneniu škody vyhnúť, nehľadal možnosti, ako ju uhradiť. Ako bolo uvedené vyššie, aplikácia ust. §
450 OZ je i v občianskoprávnych vzťahoch výnimočná, vyžaduje okolnosti hodné osobitného zreteľa ktomu, aby súd po predmetnom zákonnom ustanovení siahol a náhradu škody voči škodcovi zmiernil.
Žalovaný dôkazy preukazujúce, že na jeho strane sú dané objektívne dôvody brániace mu zamestnať
sa a pracovať, vylepšiť si tak sociálnu a majetkovú situáciu, nepredložil, v nadväznosti na čo ani súd

nemohol bez náležitého podkladu uplatnenú náhradu škody znížiť. Ako výlučnú prekážku pracovať
žalovaný označil svoj vek, čo bez ďalšieho ako jediné kritérium nepostačuje.

12. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Za vecne

správnyodvolacísúdpovažovalajvýrokrozsudkuprvoinštančnéhosúduonáhradetrovprvostupňového
konania. V súčasnosti platná právna úprava vychádza čisto z kritéria úspechu strany sporu v konaní a i
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd priestor pre aplikáciu ust. § 257 CSP nevzhliadol.
S prihliadnutím potom na úspech žalobcu i v odvolacom konaní priznal mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov rozhodne prvoinštančný súd
samostatným uznesením.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)