Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. august 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/105/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613212990
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5613212990.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne:
Darina Blanárová Fl.ATHOS, miesto podnikania Pod stráňami 812, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO:
34289291, nar. XX.X.XXXX, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou JANČI & Partners s.r.o.,
so sídlom Garbiarska 695, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 47258748 proti žalovanému: O. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E., právne zastúpený JUDr. Barborou Čiernou, advokátkou so sídlom J. E. č.XXXX/
XX, E., o zaplatenie 9451,03 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Martin č.k. 5C/241/2014-201 zo dňa 08. 12. 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti (vo výroku I. a III.) p o t v r d z u j e.

Vodvolanímnenapadnutejčasti,vktorejsúdprvejinštancievozvyšnejčastižalobuzamietol,ponecháva
rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
1901,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 101,60 eur od 14.1.2012 do

zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 750,- eur od 14.6.2012 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 150,- eur od 14.7.2012 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 900,- eur od 14.1.2013 do zaplatenia, to
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobkyne zamietol.
Žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 60
%. Žalobkyňa, žalobou podanou dňa 11.12.2013 žiadala zaviazať žalovaného k súhrnnej úhrade 9.451,-
eur s príslušenstvom s tým, že k podanej žalobe pripojila faktúry, ktoré v lehote splatnosti žalovaný

nezaplatil. Žalovaný poprel uzavretie zmluvy, ktorá bola predložená žalobkyňou a to zmluvy o ustajnení
a ošetrovaní koní zo dňa 30.9.2010. Táto zmluva žalovaným podpísaná nebola a priebehu konania
žalovaný tvrdil, že kone u žalobkyne boli ustajnené na základe dohody, že tam bude nosiť krmivo,
všetko potrebné pre kone. Sám sa podieľal na úhrade niektorých nákladov, ktoré boli z pretekmi koní
zo strany žalobkyne. Tvrdil, že všetko robil na základe vzájomnej dohody. Nestotožnil sa jej tvrdím
vlastníctva koňa E., na čo navrhol vypočuť svedkov. Zo strany žalovaného bola vznesená námietka
premlčania uplatneného nároku žalobkyne, ktorá pokiaľ si uplatňovala nárok bez uzavretia zmluvy,

teda titulom bezdôvodného obohatenia, uplatňovala si ho po lehote. Po úprave právnej kvalifikácie
vo vzťahu k žalobe teda, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o ustajnení, bola vznesená
námietka premlčania s poukazom na tú skutočnosť, že v danom prípade v súlade s ustanovením §
753 Občianskeho zákonníka lehota na vymáhanie práv z úschovy je šesť mesiacov po vrátení veci,inak zaniknú. Žalobkyňa podala žalobu 11.12.2013 a jednotlivé kone boli vrátené v roku 2010, pričom
žalovaný tvrdil, že kôň E. nie je jeho koňom. Žalobkyňa predložila návrh zmluvy o ustajnení a ošetrovaní
koní, ktorá bola datovaná 30.9.2010, ale táto žalovaným podpísaná nebola. Teda vzťah, ktorý medzi

nimi vznikol nemohol byť odvodzovaný od tejto zmluvy ako zmluvný dojednaný vzťah. Vzťah, ktorý
vznikol medzi zúčastnenými stranami súd neposudzoval ako zmluvu o úschove, pretože jednak úschova
predstavuje úschovu hnuteľnej veci na riadne opatrovanie a z takejto zmluvy o úschove nevyplynú ďalšie
náležitosti opatrovania zvierat, zabezpečovania ich potravy, lekárskej starostlivosti, výbehov a podobne.
Uplatnený nárok žalobkyňou bol posudzovaný ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý

najbližšie možno ustáliť v zmysle podanej žaloby, resp. návrhu zmluvy o ustajnení, v ktorej žalobkyňa
vo vzťahu k žalovanému mesačne uplatnila nárok na sumu 150,- euro mesačne za jedeného koňa, v
čom bolo zahrnuté kŕmenie, kydanie, čistenie koní a ustajňovanie koní. V tomto smere súd akceptoval
výšku bezdôvodného obohatenia, pretože žiadaná výška 200,- eur nemá opodstatnenie, nepreukazujú
ju žiadne listinné doklady. Pokiaľ išlo o otázku výšky, ktorá bola stanovená inými chovateľmi tak, ako
to predložila žalobkyňa v konaní, títo tu presne špecifikovali v akých podmienkach sú kone, čo je

pre ne zabezpečené, toto však vo vzťahu k žalobkyni absentuje, takže porovnať možnosti ustajnenia
koní u iného chovateľa by bolo možné len, keby žalobkyňa presne špecifikovala svoje podmienky pri
starostlivosti o kone a potom by ich bolo možné takýmto spôsobom porovnať. Sama však uviedla, že
prijateľná pre ňu suma 150,- eur mesačne za jedného koňa a tu súd vychádzal z tej skutočnosti, že pokiaľ
je táto suma primeraná pre žalobkyňu a je porovnateľná aspoň okrajove s inými chovateľmi, tak je možné

priznať ju titulom náhrady za vydanie bezdôvodného obohatenia. Vydanie bezdôvodného obohatenia
súd špecifikoval len u koňa E., ktorý bol u žalobkyne od 24.5.2010 a bol tam aj v čase rozhodovania
súdu. Ostatné kone boli u žalobkyne v čase, kedy tento spadal do obdobia septembra až decembra
2010, teda po tomto období už kone boli odsťahované a pokiaľ žalobkyňa podala žalobu 11.12.2013,
pri uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia boli tieto nároky vzhľadom na vznesené

námietky premlčania posúdené ako premlčané a súd ich nepriznal. Teda inak povedané žalobkyňa
si uplatnila nárok za obdobie viac ako dva roky dozadu od podania žaloby. Pri posúdení nároku vo
vzťahu ku koňovi E. súd špecifikoval obdobia, ktoré zostali nepremlčané v rámci jednotlivých faktúr a
ustálil sumu za toto obdobie, ktorá predstavovala čiastku 1901,60 eur. Na záver bolo potrebné posúdiť
vlastníctvo koňa E., pretože žalobkyňa ani žalovaný sa nehlásili k tomuto koňovi, ani jeden netvrdil,

že je jeho vlastníctvom. Preto súd skúmal okolnosti nadobudnutia koňa a následne úkony spojené
s jeho ošetrovaním a zabezpečením jeho ustajnenia. Žalobkyňa tvrdila, že zabezpečovala pre kone
všetko, čo potrebovali a preto si žiadala uhradiť náklady s týmto súvisiace. Zo strany žalovaného neboli
predloženétakrozhodujúcedôkazy,ktorébyvyvrátilitvrdeniežalobkyneotom,žebytátozabezpečovala
kone, resp. stravu pre kone a ošetrenie. Žalovaný tvrdil, že stravu pre kone zabezpečil. Žalobkyňa

však uplatňovala nie len kŕmenie, ale aj kydanie, čistenie koní, ustajnenie koní, tréning koní a jazdenie
koní s trénerom. Pretože zo strany žalovaného nebolo jednoznačne preukázané v akom množstve
a pre ktoré kone vozil stravu, nebolo možné túto žiadnym spôsobom do toho konkrétne započítať,
preto súd pri priznávaní uplatneného nároku zo strany žalobkyne za jednotlivé obdobia, zodpovedajúce
faktúram, ktoré vystavila, priznal žalobkyni mesačne 150,- eur za koňa, teda pri faktúra č.2, ktorá bola

vystavená za obdobie od 11.7.2011 do 31.12.2011 súd priznal len nepremlčané dni a to obdobie od
11.12.2011 do 31.12.2011, t.j. 21 dní - 101,60 eur pri splatnosti 14.1.2012. U faktúry č.9 za obdobie
od 1.1.2012 do 31.5.2012 mesačne 150,- eur x 5, t.j. 750,- euro splatnosť stanovená na 14.6.2012.
Faktúra č.10 jún 2012 splatná 14.7.2012 faktúra č.12 za obdobie od 1.7.2012 do 31.12.2012 stanovená
splatnosť 14.1.2013 6x po 150,- eur, t.j.900,- eur. Celkove ide o sumu 1901,60 eur. Teda je to čiastka,

ktorá zodpovedá obdobiu, kedy kôň E. bol už žalobkyne a vo vzťahu k jej nároku je za toto obdobie
nárok nepremlčaný. Faktúru splatnosti ustanovil súd podľa štandardných podmienok, pretože zo strany
žalobkyne boli uplatňované aj splatnosti v rovnaký deň, za ktorý sa uplatňoval nárok, takto by faktúry
žalovanýnemoholuhradiťbezomeškania. Pozistenískutkovéhoaprávnehostavusúdpriznalžalobkyni
nárok vo výške 1.901,60 eur s príslušenstvom a to úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po

splatnosti jednotlivých faktúr. O úroku z omeškania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 517 ods.2
Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. Výška úrokov
bola určená osem percentuálnych bodov zvýšených o základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej
banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 255 ods.2 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému voči žalobkyni priznal

náhradu trov konania v rozsahu 60% podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa uplatnila žalovanú
sumu vo výške 9.451,03 eur s príslušenstvom, úspešná bola vo výške 1.901,60 eur s príslušenstvom,
a neúspešná vo výške 7.949,43 eur s príslušenstvom. Úspech predstavoval 20%, neúspech 80%. Pri
pomere úspechu a neúspechu bol žalovaný úspešný v rozsahu 60%.2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. V podanom odvolaní uviedol, že neexistuje
žiadny právny záväzok žalovaného voči žalobkyni, na základe ktorého by mal zaplatiť žalovanú sumu.

Žalovaný nepopiera skutočnosť, že kone boli ustajnené u žalobkyne, avšak popiera skutočnosť, že
existovala ústna dohoda, na základe ktorej bol povinný platiť ustajnenie predmetných koní. Predmetom
ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným bolo zadarmo ustajnenie koní, strava pre kone sa mala
striedať, a to tak že jeden mesiac zabezpečí žalovaný a jeden mesiac žalobkyňa, žalobkyňa môže jazdiť
kone, resp. kone mohli byť jazdené osobou, ktorú určila žalobkyňa a kone sa budú zúčastňovať pretekov.

Koňa E. žalovaný nikdy nevlastnil, žalobkyňa ani nepreukázala, že vlastníkom koňa E. je žalovaný,
neexistuje žiadna zmluva, t.j. nie je žiadny právny titul na základe ktorého by sa žalovaný stal vlastníkom
koňa E.. Preto si žalovaný ani koňa E. nikdy nezobral a neodviezol od žalobkyne. O koňa E. žalovaný
nemal nikdy záujem, nechcel ho vlastniť, peniaze požičal Z. st. z dôvodu, že v tom čase mali dobré
priateľské vzťahy. Uvedené vyplýva aj zo svedeckých výpovedí svedkov S. a Z. ml. na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Žalovaný podľa dohody zabezpečoval riadne a poctivo stravu pre

kone, čo potvrdil svedok S., ako aj čestné vyhlásenie H. H., O. Q. a potvrdil to aj svedok Z. ml. Žalovaný
v podanom odvolaní poukázal na nesprávne zhodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania súdu prvej

inštancie ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, kde uviedla, že pokiaľ žalovaný namieta
skutkové zistenia súdu, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože súdu nepredložil žiadny dôkaz,
ktorý by jeho tvrdenia preukazoval. Tvrdenia žalovaného počas celého konania ako aj v odvolaní

považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa zaplateniu akejkoľvek sumy za ustajnenie svojich viacerých
koní v podnikateľských priestoroch žalobkyne. Žalobkyňa má za to, že v konaní riadne preukázala, že
kone boli v priestoroch žalobkyne po rozhodný čas riadne ustajnené, kôň menom E. je vo vlastníctve
žalovaného, ako aj výšku primeranej odmeny za ustajnenie koní. V konaní nebolo sporné, že u žalovanej
boli ustajnené kone L., P., H., R. T. a E.. Sporné bolo vlastníctvo výlučne koňa E., keď žalovaný tvrdil, že

nie je vlastníkom koňa E.. Žalovaný však v konaní predložil len pasy dvoch koní argumentujúc, že koňa
L. a P. mal zaregistrovaných, čím sa snažil preukázať tvrdenú skutočnosť, že nie je vlastníkom koňa E..
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn. 5C/241/2014 zo dňa 08.
12. 2016 potvrdil ako vecne správny.

4. K vyjadreniu žalobkyne zaslal vyjadrenie žalovaný (č.l. 239), kde zdôraznil, že koňa E. si nezobral
z dôvodu, že nebol jeho a nie z dôvodu, ako tvrdí žalobkyňa, že bol problémový. Tohto koňa nikdy od
samého začiatku nechcel pre seba kúpiť. Stravu pre kone zabezpečoval, čo potvrdil aj svedok S., ako
aj predložené čestné prehlásenie. Predloženými pasmi chcel poukázať na skutočnosť, že vlastníctvo ku
koňom L. a P. nikdy nespochybňoval, pasy ostatných koní H. a R. T. však predložiť nemohol, nakoľko

boli pred niekoľkými rokmi predané.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení

s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil v odvolaním napadnutej časti (výrok I. a III.) z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním
nenapadnutej časti ostáva rozhodnutie nedotknuté.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal vodôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k
vydaniurozhodnutiaavyporiadalsasrozhodujúcimi skutočnosťami.Rozhodnutieprvostupňovéhosúdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa
okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté
právne závery.

10. Odvolacísúdzhodne sosúdomprvejinštanciedospelkzáveru,ženárokuplatnený žalobkyňoubolo
možné s poukazom na okolnosti prejednávanej veci posudzovať ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keďže žalovaný kone vrátane sporného koňa Miltona doviezol k žalobkyni, kde ich v jej
podnikateľských priestoroch umiestnil na určité obdobie, keď zároveň predmetom ich vzájomnej dohody

bolo zabezpečovanie a poskytovanie stravy pre tieto kone, pričom peňažné plnenie žalobkyni za služby,
ktoré boli koňom poskytnuté, a ktoré inak žalobkyňa poskytuje svojim klientom za odplatu, neboli zo
strany žalovaného uhradené.

11. Po ustálení právneho nároku žalobkyne, však musel odvolací súd súhlasiť so súdom prvého stupňa,

že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Tak ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa
zamietol návrh z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovaným, ktorú považoval za dôvodnú.
Odvolací súd musel konštatovať, že prvostupňový súd postupoval správne, ak v dôsledku úspešne

uplatnenej námietky premlčania návrh žalobkyne vo vzťahu k faktúram, ktoré sa viazali k obdobiu
september až december 2010, zamietol, keďže boli posúdené ako premlčané a súd ich priznať nemohol.

12. Pokiaľ ide o spornú otázku vlastníctva koňa E. odvolací súd má za to, že svedeckými výpoveďami
bolo preukázané, že vlastníkom koňa E. bol žalovaný, čo vyplynulo jednak z okolností, za ktorých došlo

ku kúpe a následnému umiestneniu u žalobkyne, ako aj zo správania sa žalovaného, ktorý u viacerých
osôb, ktoré boli dokonca zainteresované na starostlivosti a jazdení koňa E., vyvolal dojem vlastníctva
koňa E., keď ho týmto osobám ponúkal na predaj.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil. Úvahy okresného súdu v prejednávanej veci vychádzali z dostatočne zisteného skutkového
stavu a zodpovedali skutočnostiam, ktoré dokazovaním boli zistené. Okresný súd v prejednávanej veci
teda na základe vykonaného dokazovania zistil správne skutkový stav a následne vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 191 ods. 1 CSP a správne vo veci rozhodol.

14. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)