Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/627/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208763
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:2313208763.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobcu:
CD Consulting, s. r. o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, IČO: 26 429 705,
proti žalovanej: G. P. nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 338,58 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. mája 2016
č. k. 9C/114/2014-139 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS, § 52 ods. 1, 2,
3, 4, § 53 ods. 4 písm. k) l), § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, § 265 Obchodného zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, čl. I § 10, čl. I § 11 ods. 1, čl. I § 14 ods.
1, čl. I § 17, čl. I § 5 ods. 1, 2, 3, čl. I § 48 ods. 1 bod 2 zák. č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a
šekového v znení neskorších predpisov a z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 06. 11. 2008 žalovaná

ako dlžníčka uzavrela so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava ako veriteľom
zmluvu o úvere č. 4660395, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 165,97 eura a žalovaná
sa zaviazala zaplatiť veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 160,66 eura, t.j. celkovo čiastku 326,63
eura a to v 12 mesačných splátkach po 27,22 eura, počnúc dňom 19. 12. 2008. Zmluvné strany sa
dohodli, že zmenkovú sumu vyplní remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok
stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne
uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková

suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej
zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý
dlh. V tomto súdnom konaní si žalobca uplatnil zaplatenie zmenkovej sumy, zmenkového úroku, úroku
zo zmenkovej sumy a zmenkovej odmeny, žalobca predložil zmenku totožnú so zmenkou predloženou
spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava. Na základe vykonaného dokazovania súd ďalej dospel
k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora

(ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať,
či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda, či sa na konkrétny právny vzťah
použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Súd si
zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená avykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd mal postupovať
podľa procesných pravidiel nariadenia, súd uviedol, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že
súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa

vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje,
v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa § 120 ods. 1 OSP, na ktorú odkazoval žalobca, súd zdôraznil,
že povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie nariadenia
nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania,

a to aj v prípade, ak je žalovaný prípadne nečinný a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh.
Cieľom nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne
nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou
sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných
princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Súd pojednávanie v právnej veci
nariadil, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania oboznámením sa s obsahom

zmluvy o úvere medzi predchodcom žalobcu a žalovanou, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia
úveru na zistenie, či predmet konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci
konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Vzhľadom na ustanovenia článku 14
všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru(dohodaovyplnenízmenky),akoajvzhľadomnazhodučísla
uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi

zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky
s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená
žalobcom bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola
vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Vo
všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy, resp. pri prevzatí

úveru buď uhradzovaciu, alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský
úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená, vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo
šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozdiel od zabezpečovacej
funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.
01. 2011. Preto súd mohol v danom prípade považovať zmenku predloženú žalobcom, ktorá bola

nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanej, len za zabezpečovaciu
zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu žalovanej. Predmetom tohto
konania je teda nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere.
V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka

zabezpečená zmenkou, je platná, a teda, či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Uvedená
Zmluva o úvere č. 401900085 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako
veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná

ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že v
zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon povolania, avšak z rozhodovacej
praxe súdu je známe, že tieto úvery neboli poskytované na výkon povolania, pričom údaje do zmluvy
zapisoval pracovník spoločnosti, ktorý cielene uvádzal účel poskytnutia úveru na výkon povolania, aby

sa zmluva neposudzovala ako spotrebiteľská. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu,mádôkaznébremenonapreukázanienespotrebiteľskéhocharakteruzmluvydodávateľ(veriteľ).
Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd
k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích

prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov
zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči

dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva
prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie
blankozmenky podľa článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že akzmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné
sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Vzhľadom k tomu, že
vzťah, z ktorého vznikla zmenka, je vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vzniká otázka, či

zmenka a jej indosácia nadmerne nesťažili, ba dokonca neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné
spotrebiteľské práva vrátane práva na ex offo súdnu ochranu (rozsudok súdneho dvora v spojených
prípadoch C-240/98 až C-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa
zmenky napr. sťažené uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky a právo veriteľa na
vyplnenie blanko zmenky. Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej zo

spotrebiteľskej zmluvy ešte viac sťažuje ak nie je priamo až znemožnené. Žalobca sa striktne pridržiava
práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považuje v
predmetnej veci právo spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ
zbavený účinkov neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10
(POHOTOVOSŤ proti Kočkovská) aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej

miery nákladov. Súd preto nevidel najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho názoru a bol si
vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku
ktorej dochádza k využitiu resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej strany.
Samotnáformálnosťzmenkovéhoprávanemôžebyťargumentačnouzákladňou,zktorejbysúdymalipri
posudzovaníobdobnýchprípadovvychádzať.Vprejednávanejvecijejednoznačné,žemedziúčastníkmi

ide o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o úvere č. 4660395 zo dňa 06. 11. 2008, pričom v ten
istý deň žalovaná vystavila veriteľovi zmenku v zmysle článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so
zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáha svojich práv na základe takto
vystavenej zmenky považuje súd za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje

výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. O nedovolenosť, a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade,
keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov,
ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho
práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto

správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci
(rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru v Zmluve o úvere zo dňa 06. 11. 2008 je jednoznačne v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, ako
aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu, a preto zmenku, ktorá bola vystavená na

základe tohto zmluvného dojednania je potrebné považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o
vyplnení zmenky je neplatná. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením
§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy
o úvere bolo v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh
zmenkou alebo šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma
v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a

príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)
vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú
veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek
na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo
postúpenia práv zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej

sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu.
Zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom
Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu
tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje
právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a

preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.
Z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový
záväzok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP a úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli ani si žiadne neuplatnila.2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac
ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

strane sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho
konaním, ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie. V danej veci žalovaná
nedoručila súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s nariadením, preto mal súd postupovať podľa
článku 7 ods. 3 nariadenia. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje

odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vyplýva zo skutočnosti, že
žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, ale najmä vyplýva
z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Súd v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a
ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaná však takéto dokazovanie nenavrhli. Podľa § 120 OSP
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len

zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany navrhli. Žalobca predložil súdu
ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb. dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej neboli námietky, a preto neexistovala
okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V

danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva
len z predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania
rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier,
ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Žalovaná mohla v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods.
6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky

odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej
iniciatívy,beznávrhužalovanejabezlegitímnehopodnetunaťarchužalobcuvykonaldokazovanie,ktoré
údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad

pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto
konaní. Takéto správanie súdu je neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý
súdny proces. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností.
Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou Pohotovosť, s. r. o. uzatvorili zmluvu o úvere,

ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, a že žalovaná
uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo
strán. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Takéto skutočnosti
nemožno považovať za nesporné. Žalovaná, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje

rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá
má za následok jeho nesprávnosť. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva
Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie

je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah.
Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú

z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná,
tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné
za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť
vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na

preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu aj iniciatívu na seba prevzal súd a
suploval aktivitu žalovanej. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd
porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolomožné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez
návrhu. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu
však vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani žiadna zo strán

nepreukazovala. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi
žalovanou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného
zmluvného záväzku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002
sp. zn. 25Cdo 1839/2000. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového
záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že

tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti,
a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Ďalej uviedol,
že nikto v konaní netvrdil, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda nie úver v súvislosti s
jeho podnikateľskou činnosťou a nikto túto skutočnosť v konaní ani nepreukázal. Napriek tomu z tejto
skutočnosti súd pri rozhodovaní vychádzal. Napadnuté rozhodnutie súdu je prekvapivé, čo predstavuje
odňatie možnosti konať pred súdom. Samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.

pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Zmenka
preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Z uvedeného vyplýva, že prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň je blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky
v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po

vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. S ohľadom na stanovisko Najvyššieho súdu SR
uviedol, že NS SR vo svojom stanovisku 93/2015 Zb. stanovísk NS a súdov SR vychádza vo svojich

úvahách z viacerých nepravdivých premís, pričom sa odvoláva na riešenie rakúskej judikatúry, ktorá
mala zabrániť zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov v neprospech niektorého
z účastníkov zmenkového vzťahu. Žalobca následne v podanom odvolaní uviedol niekoľko príkladov
rozhodnutí Najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach a uviedol, že v Rakúsku už skoro 30
rokov prebieha ochrana zmenkového dlžníka, ktorý vystavil zmenku na krytie dlhu zo spotrebiteľského

vzťahu výlučne tak, že ak je na nej uvedená iná osoba ako veriteľ ako osoba, ktorej sa má platiť alebo
zmenka neobsahuje doložku „nie na rad“, tak dlžník je chránený výlučne vtedy, ak takto predloženú
zmenku zaplatí, a to iba regresným nárokom na náhradu zaplatenej sumy od veriteľa. Neexistuje taký
judikát českého, nemeckého, rakúskeho súdu, ktorý by umožňoval chrániť zmenkového dlžníka pred
dobromyseľným indosatárom tak, že by chránil zmenkového dlžníka bez námietky zmenkového dlžníka

vo vzťahu k okolnostiam, ktoré mohol namietať voči predchádzajúcemu majiteľovi zmenky. Dôkazom
toho, že zmenka vystavená a prijatá veriteľom v spotrebiteľskom vzťahu pri porušení zákazu zaviazať
dlžníka vystavením takejto zmenky je iba skutočnosť, ktorú musí namietať dlžník, je dôvodová správa
k nemeckému návrhu zákona o spotrebiteľskom úvere, ktorý nadobudol účinnosť od 01. 01. 1991 a
slovenská právna úprava zákazu zabezpečovať zmenkami spotrebiteľské úvery nad určitú sumu je

prevzatím tejto nemeckej úpravy. Skúmaním kauzy ex offo by dochádzalo k narúšaniu pilierov na ktorých
stojí zmenkové právo a Dohovoru o jednotnom zmenkovom práve z 07. 06. 1930, čím dochádza k
budovaniu nedôvery voči zmenke ako cennému papieru. NS SR vo svojom stanovisku teda opomína,
že zmenkové konanie je založené výlučne na námietkach ako spôsobe obrany dlžníka. Dlžníka možno
chrániť bez jeho vôle až pri zmenkách vystavených od 23. 12. 2015. Ďalej poukázal na rozhodnutie KS

v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21. 11. 2013 a rozhodnutie KS v Košiciach sp. zn.
4CoZm/3/2014 zo dňa 13. 06. 2014. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

beznariadeniaodvolaciehopojednávaniaadospelkzáveru,ženapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy 338,58 eura,
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 338,58 eura od 24. 03. 2009 do zaplatenia, 6 %

ročného úroku zo zmenkovej sumy 338,58 eura od 08. 06. 2009 do zaplatenia, zmenkovej odmeny
1,13 eura a náhrady trov konania. Podaním zo dňa 16. 12. 2015 vzal žalobca žalobu v časti zaplatenia
zmenkového úroku 0,19% denne späť. Uznesením zo dňa 08. 01. 2016 č. k. 9C/114/2014-114 súd
konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne v časti uplatneného zmenkovéhoúroku vo výške 0,25% denne zastavil. Následne napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,

ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné

skutočnosti a to i tie, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

10. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho

námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky
a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, spochybňujúcou
postup súdu pri vykonávaní dôkazov nestotožnil. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky
indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky
uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou

sporu upraveného nariadením. Článok 4 nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob
vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.
Odvolací súd však dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov
potrebnýchprerozhodnutievoveci,aleumožniťimvyužívanietechnickýchainýchprostriedkovvzáujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku

4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z
čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná
možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho

dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.
11. Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016, v zmysle ktorého súd prvej inštancie
postupoval dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, ktoré umožňovalo súdu výnimočne

vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu spojených so
spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie správne skúmal charakter tohto vzťahu. Špeciálna

úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákone o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v danej veci bol preukázaný bez
akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú väčšinou pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úverposkytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere
boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná nemohla ovplyvniť, lebo boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v

priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanej na výkon zamestnania. V
prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť
si žalobca v danej veci nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o
uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice
jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy,

ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci
je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie
výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné.

Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré
prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady
č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/
EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť

hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo
by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V
takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol
ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných
podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola

maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv

zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera
bolo zhoršené postavenie žalovanej. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na

ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade
takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto
závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala
používaťzmenkyajvspotrebiteľskomvzťahu,pretožekeďžezmenkovéprávoakotakévsúdnomkonaní
znevýhodňuje žalovanú ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá
umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je
nepoužiteľná. Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol
vzniknúť platný zmenkový záväzok, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania vplnom rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade

by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutávzmyslečl.17CSProzhodol,žežalovanejsanáhradatrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).