Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. júl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/346/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215218224
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2215218224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Friendly Finance Slovakia, s.r.o.,
IČO: 47 243 368, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, zastúpený advokátom: Mgr. Henrich Schindler, so
sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, proti žalovanému: J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o
zaplatenie 327,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 9C/535/2015-29 zo dňa 05.05.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti
o náhrade trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. V časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti vo výroku IV. odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie r u š í .

III. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 200,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne z dlžnej sumy od
16.12.2013 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým odsekom výroku

súd vo zvyšku návrh zamietol. Tretím odsekom výroku žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 4,35 Eur titulom zaplateného súdneho poplatku a vo výške 26,80 Eur
titulom trov právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Štvrtým odsekom
výroku súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o poskytnutie spotrebiteľského úveru zo dňa
04.11.2013 v 6 odseku, ktorá znie: "celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g. zákona (ďalej len
"celkové náklady") sú tvorené poplatkom za poskytnutie úveru vyjadreným pevnou sumou 62,21 Eur",
nie je platná, z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky.

2. Rozhodnutie odôvodnil použitím § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54,
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. l), § 2 písm. c), § 24 ods. 1 a 2, § 9 ods.
1 a § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne argumentoval
tým, že medzi navrhovateľom a odporcom nebola uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej
navrhovateľ zakladá svoj nárok, navrhovateľ predložil súdu ako jediný dôkaz iba písomnosť označenú
ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá však nebola podpísaná žiadnym z účastníkov, je teda

neplatná. Navrhovateľ teda môže od odporcu požadovať len reálne poskytnuté finančné prostriedky
bez akýchkoľvek poplatkov a úrokov z dôvodu absencie písomnej zmluvy o pôžičke s poukazom na
ust. § 11 ods. 1 písm. a), zák. č. 129/2010 Z.z. Navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 200,-
Eur. Odporca dlh v lehote splatnosti neuhradil, preto je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 200,- Eur,ktorú sumu je povinný odporca zaplatiť ako dlh na úvere. Toto je čiastka, ktorú je odporca povinný
vrátiť, zaplatiť navrhovateľovi. Taktiež je preukázané, že odporca je v omeškaní s úhradou dlhu. Keďže
nastala splatnosť celého dlhu dňom 05.12.2013 a odporca dlh nezaplatil a dostal sa tak s jeho plnením

do omeškania, je povinný popri plnení peňažného dlhu zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške, ako
si správne vyčíslil navrhovateľ, ale iba zo sumy dôvodnej, teda zo sumy 200,- Eur od 16.12.2013
do zaplatenia. Súd návrh vo zvyšku posúdil ako nedôvodný a zamietol ho. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa zásady pomeru úspechu a neúspechu. Navrhovateľ
sa návrhom domáhal zaplatenia sumy 327,21 Eur. Priznaná mu bola ako dôvodná suma 200,- Eur,

t.j. 61,16%. Neúspech navrhovateľa predstavuje výšku 38,84%. Pomer miery úspechu a neúspechu
navrhovateľa predstavuje 22,32% a v takom pomere má navrhovateľ právo na náhradu trov konania.
Hodnotajednéhoúkonuprávnejslužbyje24,90Eur,režijnýpaušálzarok2015je8,39Eur.Bolivykonané
2 úkony právnej služby + 2x režijný paušál celkovo vo výške 79,90 Eur. Navrhovateľovi bola teda
priznaná titulom trov právneho zastúpenia vo výške 26,80 Eur (22,32% zo sumy 79,90 Eur) a titulom
zaplateného súdneho poplatku suma 4,35 (22,32% zo sumy 19,50 Eur), ktorá suma zodpovedá miere

úspechu a neúspechu navrhovateľa.

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie, resp. ho zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, uplatniac si trovy konania.

Odvolateľ namietal, že súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ namietal nepriznanie dohodnutej odplaty vo výške 62,21
Eur, ktorá predstavuje jednorazový poplatok za poskytnutie úveru, nejedná sa o úroky z omeškania,
išlo o dojedanú odplatu podľa § 499 ObchZ. Daný právny vzťah treba posudzovať podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. V danom prípade došlo k individuálnemu dojednaniu zmluvných podmienok,

žalovaný si ich sám určoval čo do výšky hlavného predmetu plnenia aj primeranosti odplaty. Poukazujúc
na § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí
splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace. Odvolateľ podporne poukázal na rozhodnutie Okresného
súduKežmarokanarozhodnutieOkresnéhosúduGalanta.Súdnemôžeskúmaťhlavnýpredmetplnenia
a primeranosť ceny, samotná odplata predstavuje len 31,11% z celkovej čiastky úveru a teda ide o

štandardnú výšku.

4. Žalovaný odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je v prevažnej časti dôvodné,
v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnej zamietajúcej časti ako vecne
správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť, dôvodné ho však bolo zrušiť v časti určenia neprijateľnej
zmluvnej podmienky.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa žalobcu dňa 04.11.2013 došlo medzi stranami k uzavretiu
Rámcovej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších
služieb a zároveň Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Predmetom zmluvy bolo poskytnutiekrátkodobého,bezúčelového,bezúročnéhoúveruvovýške200,-Eur,predpokladomuzatvoreniaZmluvy
a Rámcovej zmluvy bola registrácia žalovaného ako spotrebiteľa na adrese internetového sídla žalobcu
ako veriteľa za účelom zriadenia užívateľského účtu a žiadosť o uzatvorenie Zmluvy, o ktorú bol

oprávnený požiadať výlučne spotrebiteľ s vytvoreným užívateľským účtom. Žalovaný sa zaviazal vrátiť
celkovú čiastku 262,21 Eur, ktorá tvorí súčet poskytnutého úveru a celkových nákladov za poskytnutie
úveru vyjadrených pevnou sumou vo výške 62,21 Eur. Celkové náklady predstavujú ročnú percentuálnu
mieru nákladov. Úver s príslušenstvom sa stal splatným dňa 15.12.2013. Nakoľko žalovaný nevrátil
dlžnú sumu v lehote splatnosti a dostal sa do omeškania so splatením dlhu, žalobca sa domáha

zaplatenia 327,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 06.12.2013 do
zaplatenia. Žalobca sa v zmysle ustanovenia čl. IV bod 5 Rámcovej zmluvy domáha aj náhrady skutočne
vynaložených nákladov vo výške 327,21 Eur, žalovaný bol pred uzatvorením rámcovej zmluvy riadne
oboznámený s poplatkami súvisiacimi s porušením povinnosti splniť riadne a včas svoj záväzok.

9.Odvolateľakoprvénamietal,žesúdprvejinštanciedanýprávnyvzťahneposudzovalpodľaustanovení

Obchodného zákonníka.

10. Napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného
zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských
úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení

Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom

alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,
t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom
a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným
zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v
obchodnoprávnych vzťahoch.

12. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel

od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

13. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne

vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti

tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožnoprehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

14. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
na celý zmluvný vzťah je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené
aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn.

5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník

bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na

právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo

17/2014.

17. Odvolateľ ďalej namietal, poukazujúc na § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého
spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace, že v danom
prípade nešlo o spotrebiteľský úver spadajúci pod režim zákona č. 129/2010 Z.z.

18. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorú odvolateľ
ničím konkrétnym ani nesporoval, podľa ktorej žalobca je zapísaný do podregistra iných veriteľov počnúc
dňom 06.09.2012 podľa údajov dostupných z podregistra iných veriteľov vedených Národnou bankou
Slovenska, a preto vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je iným veriteľom v zmysle ust. § 2 písm. c) zák.

č. 129/2010 Z.z. a žalovaný v konaní vystupuje ako fyzická osoba - spotrebiteľ, na zmluvu o pôžičke,
ktorá nie je spotrebiteľským úverom, sa vzťahujú okrem iného aj ust. § 9 ods. 1, 2, 9 až 11, § 11 zákona
o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z..

19. V prejednávanej veci nebolo sporným, že uzavretá zmluva o úvere zo dňa 04.11.2013 je zmluvou

spotrebiteľskou,naktorújepotrebnéaplikovaťustanoveniaObčianskehozákonníkaupravujúceochranu
spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Zmluva bola zároveň uzavretá podľa § 2 písm. a) zákona č.
266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, t.j. prostredníctvom prostriedkov
diaľkovej komunikácie. Z uvedeného dôvodu neobstojí právny názor súdu prvej inštancie, že zmluva
nebola uzavretá písomne, nie je podpísaná zmluvnými stranami a preto je absolútne neplatná. Súd

nepostupoval pri právnom posúdení zmluvy správne, keď vôbec neaplikoval ustanovenia citovaného
zákona.20. Aj keď bola zmluva o úvere uzavretá spôsobom, ktorý upravuje zák. č. 266/2005 Z.z., je potrebné
zmluvu ako právny úkon posudzovať z hľadiska jeho platnosti v zmysle § 34 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka.

21. Žalobca sa žalobou domáhal dojednanej odplaty za poskytnutie úveru vo výške 62,21 Eur.
Žalovanému poskytol úver vo výške 200,- Eur s lehotou splatnosti 05.12.2013. Je pravdou, že
ustanovenie § 6 zák. č. 266/2005 Z.z. upravuje pojem odplata, zároveň stanovuje, že má ísť o primeranú
odplatu poskytovanej službe. Občiansky zákonník, ako všeobecný právny predpis umožňuje pri zmluve

o pôžičke dohodnúť úroky (§ 658 ods. 1 OZ), rovnako je tomu tak aj pri zmluve o úvere podľa ust. §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň platí, že výška úrokov musí byť v primeraná, t.j. v súlade
s dobrými mravmi. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke/úvere koná v súlade s dobrými mravmi
len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je
taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo

pôžičiek (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011). Podľa názoru odvolacieho súdu odplata
(podľa osobitného zákona) pri poskytovaní pôžičky/úveru má rovnaký charakter ako úrok (podľa OZ i
ObchZ), s prihliadnutím ku skutočnosti, že ide o spotrebiteľský vzťah a spotrebiteľ si nemôže zhoršiť
svoje zmluvné postavenie oproti pravidlám stanoveným v právnych predpisoch, je potrebné posúdiť
primeranosť výšky odplaty rovnako ako primeranosť výšky úrokov. Ako bolo vyššie uvedené, žalobca

sa domáhal odplaty 62,21 Eur za poskytnutie úveru vo výške 200,- Eur na 30 dní. Ročná odplata tak
predstavuje sumu 746,52 Eur (62,21 x 12). Takáto výška odplaty je takmer štvornásobkom poskytnutej
istiny, keď ide o úrok 373,26% ročne, neprimerane vysoký, priam úžernícky, ktorý odporuje dobrým
mravom, a preto časť právneho úkonu, na základe ktorého sa žalobca domáha takéhoto nároku, možno
považovať za absolútne neplatný. Žalobcovi nemôže byť poskytnutá ochrana takých jeho práv, ktoré

sú uplatňované v rozpore s dobrými mravmi. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že išlo o poskytnutie
úveru s lehotou splatnosti 30 dní, aj v takomto prípade musí byť výška úroku primeraná a nemožno ju
obchádzať dohodnutím tzv. „poplatku“ za poskytnutie úveru.

22. Žalobca má teda od žalovaného právo požadovať len vrátenie istiny vo výške 200,- Eur s príslušnými

zákonnými úrokmi z omeškania, bez navýšenia o akékoľvek úroky či poplatky.

23. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne považoval predmetný úver za bezúročný a
bez poplatkov, ako už bolo konštatované vyššie, neprichádzalo už do úvahy ďalej skúmať otázku
neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky obsiahnutej v ods. 6 zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 a 4 Obč.

zákonníka, a preto aj bolo nadbytočným vo výroku súdneho rozhodnutia určiť neplatnosť zmluvnej
podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle § 153 O.s.p. účinného do 30.06.2016.

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími, podľa súdu prvej inštancie
absentujúcimi, podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere účastníkov, už nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti vo výroku II., vrátane výroku III. o náhrade trov konania, odvolaním osobitne
nenapadnutého, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

26. Zároveň bolo nevyhnutým, aby odvolací súd v časti, v ktorej súd prvej inštancie vo výroku

IV. určil neplatnosť zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti, napadnutý rozsudok z dôvodu
nadbytočnosti výroku s použitím § 388 C.s.p. zmenil tak, že ho v tejto časti zrušil podľa § 389 ods. 1
písm. d) C.s.p. bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.27. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v prevažnom rozsahu
úspešný (mal úspech vo veci samej, keď odvolací súd potvrdil výrok o zamietnutí návrhu voči nemu,

naopak žalobca mal v odvolacom konaní úspech len v časti zrušenia výroku o určení neprijateľných
podmienok) a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanému žiadne
preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

28. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).