Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. jún 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114201384
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114201384.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: E. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom E., L. XXXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ondrej Krempaský, so sídlom Bratislava,
Račianska 66, proti žalovanému: Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 1, o
zaplatenie 14.902,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Trnava zo dňa 17.10.2016, č.k. 37Cpr/1/2014-151 - žalobkyne v zamietajúcej časti a
žalovaného vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieopätovne(obdobneakojemupredchádzajúcimatunajším

súdom zrušeným rozsudkom z 14.1.2015) zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu
7.692,93 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.692,93 Eur od 5.1.2013 do
zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu
zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Vec súd právne posúdil aplikáciou § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, § 39 ods. 1 písm. a),

§ 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení platnom ku dňu 22.7.2009, § 3 ods. 1, § 488, § 489,
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že nárok žalobkyne je v zásade dôvodný, avšak nie
v celom uplatnenom rozsahu. Súd sa prioritne vysporiadal s otázkou použitia právneho predpisu na
súdený prípad, nakoľko v dobe od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne

do jej opätovného zaradenia do štátnej služby stratil platnosť, zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej
službe (dňom 31.10.2009), a nadobudol platnosť zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (odo dňa
1.11.2009), ktorý riešil problematiku náhrady funkčného platu za čas odo dňa neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby odlišným spôsobom.
Je nesporné že služobný pomer navrhovateľky sa neplatne skončil ku dňu 22.7.2009, pričom zák. č.
400/2009 Z.z. nadobudol účinnosť od 1.11.2009 (pred týmto dátumom bol účinný zák. č. 312/2001 Z.z.) -

rozhodnou dobou pre použitie príslušného predpisu je tak podľa názoru súdu deň neplatného skončenia
štátnozamestnaneckéhopomeru(t.j.22.7.2009,kedyplatilzák.č.312/2001Z.z.,ktorýsapoužijenacelé
obdobie trvania vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom), a nie, ako si to mylne vysvetľuje odporca,
že totiž na dobu od 22.7.2009 do 31.10.2009 sa použije zák. č. 312/2001 Z.z., a zo dobu od 1.11.2009 do
16.8.2012 sa použije zák. č. 400/2009 Z.z.; v tejto súvislosti súd poukazuje aj na prechodné ustanovenie
uvedené v § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31.10.2009. S ohľadom
na uvedené súd dospel k záveru (a zotrváva na ňom aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý sauvedenou problematikou v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal - právny názor, ktorý by bol pre
súd prvej inštancie záväzný, však nevyslovil), že na vyriešenie súdenej veci sa použije výlučne zák.
č. 312/2001 Z.z., a nie je možné použiť a aplikovať žiadne ustanovenia zák. č. 400/2009 Z.z. Naviac,

hmotnoprávnynárokvznikolžalobkynizaúčinnostizák.č.312/2001Z.z.,podľaktoréhokrátenienáhrady
nebolo možné - ak za takýchto podmienok nárok vznikol (a za rovnakých, nezmenených podmienok trval
až do opätovného zaradenia žalobkyne do štátnozamestnaneckého pomeru), nie je možné ho následne
(aj napriek tomu že medzičasom vstúpil do platnosti zák. č. 400/2009 Z.z. podľa ktorého už krátenie
náhrady možné bolo) počas jeho trvania skrátiť.

4. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že rozhodnutím žalovaného č. 1/2
Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09
zo dňa 5.10.2009 bola žalobkyňa odvolaná z funkcie predstavenej (bezpečnostnej zamestnankyne
odporcu), a jej štátnozamestnanecký pomer bol zrušený ku dňu 22.7.2009 - Krajský súd v Trnave
Rozsudkom č. 14S/148/2009-64 zo dňa 9.2.2012, v spojení s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.

4Sžo/17/2012 zo dňa 26.6.2012 zrušil rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR č. X/3 Spr 321/09
zo dňa 5.10.2009, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1/2 Spr 116/09-1 zo dňa 21.7.2009 (o zrušení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne); následne bola žalobkyňa do štátnozamestnaneckého
pomeru opätovne zaradená dňa 17.8.2012 (uvedený skutkový stav bol bezpochybný, ani medzi
stranami nebol sporný). Z uvedeného je teda zrejmé, že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne

bol zrušený neplatne, a povinnosťou žalovaného bolo za čas odo dňa neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby poskytnúť žalobkyni
ako štátnej zamestnankyni funkčný plat za uvedené obdobie (funkčný plat žalobkyne v čase neplatného
zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru, a po celú dobu od jeho neplatného skončenia do jej
opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru bol vo výške 981,- Eur mesačne brutto, čo

tiež medzi stranami nebolo sporné).

5. Úlohou súdu tak ostalo „iba“ určiť výšku funkčného platu (jeho náhrady) za obdobie od neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia žalobkyne do tohto pomeru (keď
samotný základ nároku bol bezpochybný). Súd v tejto otázke najskôr ustálil funkčný plat žalobkyne za

obdobie od 23.7.2009 (deň nasledujúci po dni neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru)
do 16.8.2012 (deň predchádzajúci pred dňom opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého
pomeru) vo výške 36.135,81 Eur, keď vychádzal z toho, že za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 bol
vo výške 284,81 Eur (nie teda vo výške 298,55 Eur ako to uviedla žalobkyňa, nakoľko prepočet platu má
byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie od počtu pracovných dní

v danom období / mesiaci), za obdobie od 1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4.905,- Eur, za obdobie od
1.1.2010 do 31.12.2010 vo výške 11.772,- Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 vo výške 11.772,-
Eur, za obdobie od 1.1.2012 do 31.7.2012 vo výške 6.867,- Eur, a za obdobie od 1.8.2012 do 16.8.2012
vo výške 535,- Eur (aj keď podľa prepočtu súdu na kalendárne dni mal byť plat žalobkyne za toto obdobie
vo výške 537,97 Eur - v tomto smere však súd jej návrh prekročiť nemohol); suma platu je vypočítaná

a uvedená ako hrubý plat - brutto.

6. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa bola v období od 23.7.2009
do 7.6.2010 dočasne práceneschopná súd musel posúdiť jej nárok na náhradu funkčného platu za
toto obdobie a dospel k záveru, že nie je možné žalovaného spravodlivo zaviazať na vyplatenie

funkčného platu za obdobie práceneschopnosti žalobkyne. Súd pritom vychádzal z doslovného znenia
a výkladu § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe podľa ktorého za čas odo dňa neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby patrí
štátnemu zamestnancovi funkčný plat, „ktorý by mu patril“, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru - v tejto súvislosti je potrebné poukázať na objektívnu skutočnosť ktorá

nastala na strane žalobkyne, a to jej práceneschopnosť, v dôsledku ktorej by ani v prípade ak by jej
štátnozamestnanecký pomer u žalovaného riadne trval, nemohla v dobe od 23.7.2009 do 7.6.2010
vykonávať prácu, teda nebol by jej vyplácaný plat, ale boli by jej vyplácané nemocenské dávky (ako tomu
aj v skutočnosti bolo, keď za uvedené obdobie žalobkyni bolo vyplácané nemocenské vo výške 7,73085
Eur na deň za prvé tri dni dočasnej pracovnej neschopnosti, a vo výške 17,00787 Eur na deň do zániku

nároku na nemocenské). Skutočnosť že žalobkyňa za uvedené obdobie nemala vyplatený funkčný
plať nie je možné teda pripísať na ťarchu žalovaného (ktorý vzniknutú situáciu objektívne nespôsobil);
naviac vyplatením funkčného platu za uvedené obdobie by prišlo nielen k bezdôvodnému obohateniu
sa žalobkyne v tej súvislosti, že zároveň jej boli vyplatené nemocenské dávky, ale vyplatenie platu bybolo aj v rozpore s dobrými mravmi (nakoľko išlo o prekážku v práci u žalobkyne, za ktorú nenesie
žalovaný žiadnu vinu). S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa stotožnil vo svojom rozhodnutí aj
odvolací súd. S poukazom na uvedené tak dospel súd k záveru, že žalovaný nie je povinný zaplatiť

náhradu funkčného platu za obdobie práceneschopnosti žalobkyne (t.j. od 23.7.2009 do 7.6.2010). Za
toto obdobie práceneschopnosti žalobkyne súd ustálil sumu ktorú nie je žalovaný povinný vyplatiť vo
výške 10.323,71 Eur, a to za obdobie od 23.7.2009 do 31.7.2009 vo výške 284,81 Eur, za obdobie od
1.8.2009 do 31.12.2009 vo výške 4.905,- Eur, za obdobie od 1.1.2010 do 31.5.2010 vo výške 4.905,-
Eur, za obdobie od 1.6.2010 do 7.6.2010 vo výške 228,90 Eur; suma je vypočítaná a uvedená ako hrubý

plat - brutto.

7. Iná situácia nastala v súvislosti s vyplatením odmeny vo výške 1.771,42 Eur, keď žalobkyňa mala
od 1.3.2011 uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú na obecnom úrade Hlboké (o túto sumu
žiadal odporca náhradu platu skrátiť) - podľa názoru súdu však nie je možné akceptovať toto krátenie,
nakoľko (opačne od prípadu práceneschopnosti uvedeného vyššie), ak by štátnozamestnanecký pomer

žalobkyne trval, vykonávala by prácu u žalovaného (a poberala by funkčný plat) , a nie na obecnom
úrade v Hlbokom; na tento príjem žalobkyne tak v súvislosti s výplatou náhrady (jej skrátením) nemožno
prihliadnuť.

8. S poukazom na uvedené tak žalobkyni patrí za dobu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru náhrada funkčného platu vo výške 25.812,10 Eur, teda funkčný plat za obdobie od 23.7.2009
do 16.8.2012 vo výške 36.135,81 Eur mínus funkčný plat za obdobie práceneschopnosti žalobkyne od
23.7.2009 do 7.6.2010 vo výške 10.323,71 Eur. Následne bolo potrebné vziať do úvahy skutočnosť,
že žalovaný vyplatil žalobkyni z titulu náhrady za obdobie neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru
sumu vo výške 15.176,17 Eur (dňa 4.1.2013), a to, že žalobkyni bola vyplatená suma vo výške 2.943,-

Eur (trojnásobok jej funkčného platu, v súvislosti so skončením - neplatným štátnozamestnaneckého
pomeru), a to na základe Rozhodnutia odporcu č. 1/2 Spr. 321/09 zo dňa 21.7.2009, v spojení s
rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č. X3 Spr. 321/09 zo dňa 5.10.2009 - uvedené rozhodnutia však
boli rozsudkami súdov zrušené, vrátane časti o priznaní sumy 2.943,- Eur; priznanú a vyplatenú sumu
všakžalobkyňaanipozrušenírozhodnutianevrátilažalovanému,pretojubolopotrebnévočipohľadávke

žalobkyne započítať. Súd preto sumu vyplatenú žalovaným (15.176,17 Eur) a sumu započítanú (2.943,-
Eur) odpočítal od sumy náhrady funkčného platu žalobkyne ku ktorej dospel (25.812,10 Eur), a rozdiel
vo výške 7.692,93 Eur uložil žalovanému v konečnom dôsledku zaplatiť žalobkyni; vo zvyšku (7.209,35
Eur) potom súd žalobu (spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania) zamietol. Súd iba pripomína,
že všetky ním uvádzané čiastky platu, resp. náhrad (vrátane sumy ktorú uložil zaplatiť žalovanému) sú

uvádzané ako hrubý - brutto plat, nakoľko náhrada platu má byť v zmysle ustálenej judikatúry súdom
určovaná ako hrubý plat; je na žalobkyni, aby si v súlade s príslušnými právnymi predpismi splnila svoje
odvodové a daňové povinnosti.

9. Napokon podľa súdu prvej inštancie čo sa týka úroku z omeškania, na tento má žalobkyňa nárok, a

to vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (ku
dňu 5.1.2013 vo výške 0,75%) s plnením peňažného dlhu zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, preto súd
rozhodol tak že žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.692,93 Eur (prisúdená
suma) od 5.1.2013 do zaplatenia (pričom právo na úrok z omeškania priznal žalobkyni od toho dňa a vo
výške ako to požadovala, keď žalobkyňa žiadala priznať právo na úrok z omeškania za kratšie obdobie

a v menšej výške, než za aké mala v skutočnosti nárok - v tomto smere však súd jej žalobu nemohol
prekročiť).

10. Súd rozhodol o práve na náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku tak, že ju nepriznal žiadnej zo strán sporu, nakoľko boli v spore úspešní v podstate v

rovnakom pomere - žalobkyňa bola úspešná v pomere 44,61% (resp. po rozhodnutí odvolacieho súdu v
pomere 51,62%), žalovaný bol úspešný v časti 55,39% (resp. po rozhodnutí odvolacieho súdu v pomere
48,38%) .

11. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa a to výlučne

v jeho zamietajúcej časti v rozsahu nepriznania jej sumy 7.209,35 Eur s príslušenstvom z dôvodov v
zmysle § 365 ods. 1 písm. h) a f) Civilného sporového poriadku, keď má za to, že súd vychádzajúc
z podaní a prednesov účastníkov konania vyvodil záver, že úlohou súdu bolo „iba určiť výšku jej
funkčného platu“. S týmto záverom súdu nie je možné súhlasiť, pretože medzi ňou a žalovanýmnebola sporná len otázka doby od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do opätovného zaradenia
do štátnozamestnaneckého pomeru. Sporné boli teda všetky ostatné otázky súvisiace s postupom
žalovaného, ktoré sa týkali krátenia jej funkčného platu. S právnym názorom súdu prvej inštancie

sa stotožňuje v tom, že v predmetnej veci je nevyhnutné postupovať a jej nároky posudzovať podľa
predchádzajúcejprávnejúpravy,t.j.zákonač.312/2001Z.z.Jepretosprávnyzáversúdu,žežalovanýjej
nedôvodne krátil funkčný plat o sumu 1.771,42 Eur, pretože predchádzajúca právna úprava nepoznala
právny dôvod, na ktorom žalovaný krátenie platu založil. Odvolanie však musela podať aj v tejto časti
výroku, pretože po prepočte zistila, že prisúdená suma nepokrýva čiastku 1.771,42 Eur, ktoré jej boli

vyplatené obecným úradom (z tejto sumy boli zamestnávateľom zrazené odvody a daň). Podľa jej
výpočtu táto suma je 1.620,70 Eur. Považuje za potrebné dodať, že žiadnou kombináciou výpočtu
sa nedá dopracovať k tomu, ako sa dopracoval súd k sume uvedenej vo výroku. Z rozsudku súdu
sa nedá zistiť z akého právneho predpisu vychádzal súd, keď uviedol: „... nakoľko prepočet platu má
byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie pracovných dní v
danom období (v mesiaci).“ Ani tento záver súdu nie je možné preskúmať a preto nie je v súlade

s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej súd jej žalobu považoval za nedôvodnú a
stotožnil sa s názorom žalovaného, že za obdobie pracovnej neschopnosti jej nepatrí funkčný plat.
Tento záver súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise, pritom súd interpretuje citované ust.
§ 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v rozpore s jeho významom, pritom ho vykladá v jej neprospech a
odvoláva sa na objektívnu skutočnosť, ktorá nastala na jej strane - jej pracovnú neschopnosť. Žalovaný

nemal zákonnú oporu nepriznať jej funkčný plat za čas práceneschopnosti. Sama nemohla vykonávať
štátnu službe nie z dôvodu nemoci, ale z dôvodu nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru. Pri určovaní výšky funkčného platu musí byť rešpektovaný fakt, že odo dňa 23.7.2009,
nie je v právnom vzťahu so žalovaným a ani rozhodnutie súdu, ktorým boli nezákonné rozhodnutia
zrušené nemení tento stav. Finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplácané Sociálnou poisťovňou, boli

vyplácané z toho dôvodu, že ochorela v ochrannej lehote po skončení štátnozamestnaneckého pomeru
a nie počas jeho trvania. Nemocenské jej nebolo vyplácané žalovaným, ale jej bolo vyplácané iným
právnym subjektom z prostriedkov sociálneho zabezpečenia. Funkčný plat za čas neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru považuje za paušalizovanú náhradu, ktorej výška je vymedzená
dobou, po ktorú trvalo neplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a výškou funkčného platu,

ktorý poberala pred skončením služobného pomeru. Jej nárok nie je viazaný na to, či by mohla
reálne pracovať v čase od prepustenia do zrušenia rozhodnutia, jej nárok je odvodený od toho, aký
plat mohla poberať, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Súd tak
nedal odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia na zásadné otázky, na ktorých ona trvá aj naďalej a
nepriznanie náhrady za čas, keď bola práceneschopnou v podstate odôvodnil nespravodlivosťou voči

žalovanému a poukazom na to, že nemoc je objektívnou skutočnosťou na jej strane. Tento záver súdu je
skôr špekulatívny, ako právne akceptovateľný. Odvolateľka ďalej poukázala aj na to, že dňom skončenia
štátnozamestnaneckéhopomeruzanikáštátnozamestnaneckývzťahatedanemôžeutejtoosobynastať
prekážka v práci na strane štátneho zamestnanca. Žalovaný nad rámec zákona určil dôvod krátenia jej
funkčného platu, t.j. funkčný plat, ktorý jej patrí na základe citovaného ustanovenia, jej nevyplatil. Súd

bez toho, aby takéto oprávnenie žalovaný mal, bez bližšieho zdôvodnenia sa s týmto záverom stotožnil.
V tejto súvislosti poukazuje aj na ust. § 149 zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý aj na štátnozamestnanecké
vzťahy pripúšťa primerané použitie niektorých ustanovení Zákonníka práce. Citované ustanovenie
nepripúšťa však primerane použiť ust. § 79 Zákonníka práce, ktorý upravuje postup pri posudzovaní
nárokov z neplatného skončenia pracovnoprávneho pomeru zo strany zamestnávateľa. Skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru nie je možné tak porovnávať so skončením pracovného pomeru,
kde ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi po doručení neplatnej výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru, že trvá na tom, aby ho zamestnával aj naďalej, jeho pracovný pomer sa
neskončí. V prípade štátneho zamestnanca, jeho pracovný pomer zaniká dňom uvedeným v rozhodnutí,
ako to bolo aj v jej prípade. Zákon nedal oprávnenie žalovanému na krátenie funkčného platu a

preto krátenie funkčného platu z dôvodu, že poberala nemocenské dávky, nemá oporu v zákone.
Odvolateľka poukázala aj na to, že nezákonný stav súvisiaci s uplatňovaným nárokom vyvolal žalovaný
svojím nezákonným konaním pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorom pokračoval aj pri
stanovení výšky funkčného platu. Súd nevykladá právny predpis v mene spravodlivosti, ale v prospech
žalovaného, ktorý je štátnym orgánom a ktorý konal v rozpore so zákonom. Nie jej konanie, ale

nezákonné konanie žalovaného, založilo nárok na vyplatenie funkčného platu za obdobie od skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. Túto povinnosť má,
pretože jeho protiprávne konanie je v priamej príčinnej súvislosti s nárokom podľa § 44 zákona a jej
nárok je založený práve protiprávnym konaním žalovaného a nie jej nemocou. Ak ide o bezdôvodnéobohatenie, tak tým, kto sa obohatil, je žalovaný, ktorý jej nevyplatil funkčný plat v súlade s § 44 zák.
č. 312/2001. Interpretácia ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. súdom je v extrémnom rozpore s prioritami
spravodlivosti, kedy legitímne očakávania založené zákonom nie sú naplnené len z toho dôvodu,

že súd nevychádza z účelu a zmyslu citovaného ustanovenia, jeho dikcie, ale z ničím nepodloženej
argumentácie žalovaného, ktorý rovnako ako súd svoje závery neoprel o žiadny právny predpis. Pokiaľ
ide o argumentáciu žalovaného vo vzťahu k vyplatenému odchodnému vo výške 2.943,- Eur, táto z jej
strany bola uznaná, preto za oprávnený nárok považovala a aj považuje sumu 14.902,28 Eur, ktorú
žiada Krajským súdom v Trnave jej priznať spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy

14.902,28 Eur od 5.1.2013 do zaplatenia a tým zmeniť napadnutý rozsudok.

12. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie považuje v celom
rozsahu za nedôvodné a preto navrhuje, aby ho Krajský súd v Trnave zamietol.

13. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný a to v jeho celej vyhovujúcej časti. Argumentoval

tým, že pri výpočte funkčného platu žalobkyne postupoval tak, ako keby s ňou nebol ukončený
štátnozamestnanecký pomer, teda od 23.7.2009 do 31.10.2009 podľa zák. č. 321/2001 Z.z. o štátnej
službe a od 1.11.2009 do 16.8.2012 podľa zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. V nadväznosti na
ust. § 129 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nárok na doplatenie funkčného platu za
obdobiepo31.10.2009trebaposudzovaťpodľazák.č.400/2009Z.z.Priposudzovanínárokuzaobdobie

účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z. sa bolo potrebné vysporiadať aj s tým, že k neplatnému skončeniu vzťahu
došlo až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Nárok vzniká v dôsledku aplikácie zák. č. 312/2001
Z.z., resp. v dôsledku posudzovania zákonnosti rozhodnutia vydaného podľa uvedeného predpisu. K
potvrdeniu nároku ale došlo až v čase účinnosti zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Vo všeobecnosti
by sa tak mal rešpektovať princíp zákazu retroaktivity, teda ak čas obdobia neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru spadá do účinnosti zák. č. 312/2001 Z.z., nárok na funkčný plat za
toto obdobie bolo potrebné posúdiť podľa predpisov účinných do 31.10.2009. Nepravá retroaktivita
spočíva v tom, že nová právna úprava tieto práva a povinnosti vzniknuté z predchádzajúcej právnej
úpravy zachováva, avšak odo dňa svojej účinnosti (nie spätne) ich podriaďuje pod nový právny režim.
Nepravá retroaktivita právnej normy je obsiahnutá aj v niektorých ustanoveniach zák. č. 400/2009 Z.z.

o štátnej službe napr. v ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 5 a § 134. Pri celkovom vyčíslení výšky funkčného
platu, ktorý bol potrebný žalobkyni vyplatiť sa postupovalo tak, že do celkovej sumy sa nezahrnulo
obdobie od 23.7.2009 do 7.6.2010, kedy bola žalobkyňa dočasne pracovne neschopná, keďže išlo o
prekážku v práci u žalobkyni a za prekážky v práci nie je vyplácaná náhrada platu a žalobkyni boli za
toto obdobie vyplatené nemocenské dávky. Rovnakú mzdu v celkovej výške 1.771,42 Eur, ktorá suma

bola navrhovateľke vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012, bolo potrebné odčítať
s poukazom a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ako aj náhradu vo výške trojnásobku jej funkčného platu v
sume 2.943,- Eur, ktorá suma jej bola vyplatená v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) a s poukazom na §
31 ods. 2 zák. č. 312/2001 Z.z. Po znížení uvedených položiek bol určený žalobkyni funkčný plat vo
výške 21.248,35 Eur a po vykonaní zákonných zrážok jej bolo zaslaných na účet 15.176,17 Eur. Súd

prvej inštancie konštatoval nesprávny postup len v tej časti, v ktorej žalobkyni s poukazom na § 55 zák.
č. 400/2009 Z.z. bol znížený funkčný plat o sumu v celkovej výške 1.771,42 Eur, ktorá suma jej bola
vyplatená Obecným úradom Hlboké od 1.3.2011 do 16.8.2012. Z rozsudku je však zrejmé, že žalobkyni
má byť doplatené za toto obdobie viac a to 7.692,93 Eur spolu s úrokom z omeškania s čím nie je
možné súhlasiť, nakoľko žalobkyni by bola vyplatená vyššia suma, aká jej bola znížená za obdobie,

kedy pracovala na Obecnom úrade Hlboké. V tomto smere poukazuje na nesprávny výpočet zo strany
súdu prvej inštancie pri stanovení celkovej sumy, keďže súd pri odpočítaní jednotlivých položiek, ktoré
boli žalobkyni vyplatené, resp. položiek, na ktoré nemala právny nárok, bola z celkovej sumy 36.135,81
Eur nesprávne odpočítaná jedna položka v sume, ktorá jej bola zaslaná na účet a ktorá predstavovala
sumu 15.176,17 Eur po vykonaní zákonných zrážok. Súd prvej inštancie všetky odpočty jednotlivých

položiek vykonal v sumách, ktoré predstavovali sumu bez vykonania zákonných zrážok. Z tohto dôvodu
mal takto postupovať aj pri odpočítaní položky, ktorá bola žalobkyni priznaná k vyplateniu z ich strany,
čo predstavovalo sumu 21.248,35 Eur. Žalobkyni nemohla byť zaslaná suma bez vykonania zákonných
zrážok s tým, aby si túto povinnosť spĺňala samotná žalobkyňa. Ak by potom bolo jeho povinnosťou
vyplatiť žalobkyni sumu, aká bola určená rozsudkom súdu prvej inštancie (suma 7.692,93 Eur) - táto

suma by predstavovala sumu 1.771,42 Eur a zákonné zrážky zo sumy 21.248,35 Eur, pričom by došlo k
opätovnému vyplateniu zákonných zrážok, ktoré z jeho strany zo sumy 21.248,35 Eur už boli vykonané.
Z uvedených dôvodov má za to, že sú dané dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) Civilnéhosporovéhoporiadkuažiada,abyodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcej
časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne.

14. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu žalobkyňa,
ktorá uviedla, že ak žalovaný vychádza z akéhosi predpokladu, tak potom pochopiteľne jeho postup
nezohľadňuje skutkový stav veci a pochopiteľne právne posúdenie veci nemôže byť v súlade
so zákonom. Štátnozamestnanecký pomer bol s ňou ukončený dňom doručenia prvoinštančného
rozhodnutia so všetkými právnymi dôsledkami, ktoré vykonateľné rozhodnutie môže vyvolať. Rozsudok

súdu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené neobnovil právne vzťahy založené týmto
rozhodnutím. Od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý je zákonným predpokladom pre priznanie jej
nárokov, jej vznikol nárok na vyplatenie štátnozamestnaneckého platu (bez zrážok), ktorý vzniká ako
právny dôsledok po zrušení tohto rozhodnutia a ktorý priamo priznáva zákon. Tvrdenie žalovaného, že
pri posudzovaní nároku sa bolo potrebné vysporiadať s tým, že k neplatnému skončeniu došlo až v
čase účinnosti novej právnej úpravy, len potvrdzuje to, že žalovaný nemá jasno ani v základnej otázke,

ktoroujedeňskončeniaštátnozamestnaneckéhopomeru,ktorývzhľadomnaprávneúčinkyrozhodnutia,
je nesporný. Jej nároky sa musia posudzovať podľa právnych predpisov účinných ku dňu, kedy
nastali účinky nezákonného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo je v súlade so zákazom
retroaktivity. Argumentácia žalovaného otázkou retroaktivity a aretroaktivity predpokladá správne
zhodnotenie skutkového a právneho stavu. Zo skutkového aj právneho stavu nesporne vyplýva, že

dňom doručenia prvoinštančného rozhodnutia skončil jej štátnozamestnanecký pomer, teda za účinnosti
predchádzajúceho právneho predpisu, v dôsledku nezákonného rozhodnutia. V čase nadobudnutia
účinnosti nového zákona, už nebola štátnym zamestnancom. Dňom zrušenia tohto rozhodnutia, jej
vznikol nárok na doplatenie štátnozamestnaneckého platu za čas neplatného skončenia vo výške, ktorý
poberala ku dňu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na tieto skutočnosti poukázala podrobne

aj vo svojom odvolaní. Pokiaľ ide o otázky spojené s tým, či súd mal priznať jej nárok vo výške
zodpovedajúcej po odpočítaní zákonných zrážok, nie je možné zaujať jednoznačné stanovisko, pretože
žalovaný sa obmedzuje na všeobecné konštatovanie. Žalovaný neberie do úvahy zásadnú skutočnosť,
že finančné prostriedky (zákonné zrážky), jej nevyplatil, ale vyplatil ich inému právnemu subjektu, ktorý
by mal byť požiadaný o ich vrátenie. Nestotožňuje sa preto s argumentáciou žalovaného, na ktorej

založil krátenie funkčného platu (nemoc, poberanie mzdy od nového zamestnávateľa). Na takýto postup
preukázateľne neexistovalo zákonné zmocnenie. Nenamieta krátenie štátnozamestnaneckého platu o
sumu 2.943,- Eur, tento postup nepovažuje za nezákonný.

15. K doručeným vzájomným vyjadreniam strán k ich odvolaniam sa procesné strany už ďalej písomne

nevyjadrili.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Predovšetkým treba zohľadniť, že nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná
v čase rozhodovania ako prvoinštančného súdu napadnutým rozsudkom, tak i odvolacieho súdu,
definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný aplikovať odlišné procesné
postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne pracovnoprávne spory.
Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku sa rozumie spor medzi

zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných
vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto sporov môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhuobstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak
to možno od neho spravodlivo žiadať.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní procesných
strán bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe v rozsahu istiny 7.692,93
Eur s príslušenstvom vyhovel a v časti istiny 7.209,35 Eur s príslušenstvom žalobu zamietol (predmetom
konania po zrušení predchádzajúceho rozsudku prvoinštančného súdu vydaného vo veci, v jeho
napadnutých častiach stranami, zostala pohľadávka vo výške 14.902,28 Eur s príslušenstvom).

19. Skôr než odvolací súd pristúpi k prieskumu napadnutého rozsudku v intenciách podaných
odvolaní zdôrazňuje, že dôvodom zrušenia skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie bola potreba
odstránenia zistených procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo potom
bránilo prejednaniu podaných odvolaní odvolacím súdom. Odvolací súd i napriek tomu ale považoval
za účelné pre ďalší priebeh konania usmerniť prvoinštančný súd ako postupovať pri posudzovaní

nárokovžalobkyneakoštátnehozamestnancazneplatnéhoskončeniaštátnozamestnaneckéhopomeru
vzhľadom na zmenu právnej úpravy počas rozhodného obdobia, ktorý právny názor pritom zaujatý
odvolacím súdom nepovažoval prvoinštančný súd pre svoje nasledujúce rozhodovanie za záväzný s
odôvodnením, že odvolacím súdom nebol vyslovený (?) a i ďalej zotrval na svojom predchádzajúcom
právnom názore. Po odstránení vytknutých procesných nedostatkov ustálením sporových strán a v

súvislosti s tým i spresnenia žalobného petitu, súd prvej inštancie rozhodol vo veci opätovne, zásadne
zhodne s predchádzajúcim zrušeným rozsudkom (čo do výroku i zdôvodnenia rozsudku).

20. Odvolací súd pritom naďalej zastáva ten istý právny názor (podľa odvolacieho súdu i vyslovený
vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí) vo vzťahu k zhodnoteniu, podľa ktorej právnej úpravy treba

postupovať pri posudzovaní nárokov žalobkyne z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, čo opakovane zdôvodňuje nasledovne:

21. Podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. účinného do 31.10.2009, ak je podľa právoplatného rozhodnutia
príslušného orgánu skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer

trvá ďalej. Za čas odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného
zaradenia do štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo
k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.

22. Podľa § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009, ak štátny zamestnanec vykonával štátnu

službupodľatohtozákonaalebopodľaosobitnéhopredpisu,vykonávalprácuvoverejnomzáujme,alebo
vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas
doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.

23. Podľa § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. účinného od 1.11.2009 v konaní vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 sa postupuje podľa predpisov platných do
31.10.2009.

24. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je nesporné, že k
neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne došlo za účinnosti zák. č. 312/2001
Z.z., ktorý právo štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru upravoval v ust. § 44. Toto ustanovenie však bolo zrušené ust. § 142
zák. č. 400/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2009.

25. Nová právna úprava obsiahnutá v zák. č. 400/2009 Z.z., účinná od 1.11.2009, taktiež upravuje právo
štátneho zamestnanca na funkčný plat v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého
pomeru, ale v inej výške, podľa § 55. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v období od
1.11.2009 má štátny zamestnanec z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

právo na funkčný plat znížený o funkčný plat alebo mzdu, ktoré mu boli vyplatené za vykonávanie
činností uvedených v tomto ustanovení. Keďže zák. č. 400/2009 Z.z. neustanovuje v prechodných
ustanoveniach, že aj za obdobie účinnosti tohto zákona od 1.11.2009 by sa mali nároky štátneho
zamestnanca z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vzniknuté pred účinnosťou jehozákona, posudzovať podľa doterajších predpisov, nemožno na tieto nároky od 1.11.2009 aplikovať
predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá je už neúčinná, ale aj tieto nároky sa posudzujú od 1.11.2009
podľa novej právnej úpravy, v tom čase účinnej. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva

aj zo znenia ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., ktoré výslovne stanovuje, že podľa predpisov
platných do 31.10.2009 sa postupuje v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom
pred 1.11.2009, z čoho plynie, že v prípade absencie takéhoto prechodného ustanovenia by sa
aj v konaniach vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1.11.2009 postupovalo
podľa predpisov platných od 1.11.2009. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať na daný

prípad, keďže sa vzťahuje len na konania začaté vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru, ide o
procesnoprávnu normu, ktorá neupravuje hmotnoprávne nároky štátneho zamestnanca z neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

26. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 238/04) vyslovil, že právna teória rozoznáva
retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i

vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení
nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne
vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne
týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým
(teda o nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i

na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo
ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne
v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej
právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou
novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa

predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou
do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho
zákona. (pozri nález ÚS SR II. ÚS 351/2014-12)

27. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda
úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu
textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva

zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy
postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých
sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských
podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená
vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a

významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia
normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu,
ale väzbu na zmysel a účel zákona.

28. Z uvádzaného potom odvolací súd uzatvára, že nakoľko k neplatnému skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nezákonným rozhodnutím o jej odvolaní z funkcie
predstavenej/bezpečnostnej zamestnankyne žalovaného došlo ku dňu 22.7.2009, t.j. za účinnosti zák.
č. 312/2001 <. Z.z. sa na štátnozamestnanecké

vzťahy primerane použijú i ust. § 32 až 41 Zákonníka práce), zanikajú spôsobmi uvedenými v ust.
§ 32 a nasl. Zákonníka práce a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím
doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej
lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený
taxatívne, čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z

pracovnoprávnych vzťahov, tu potom zo štátnozamestnaneckého vzťahu procesných strán, nezanikajú,
a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Odvolací
súd zdôrazňuje, že pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov, tu zo štátnozamestnaneckého vzťahu,
predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie
jednostranným úkonom. Pretože Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), z toho

vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ, tu služobný úrad, svoje pohľadávky voči zamestnancovi, tu
štátnemu zamestnancovi, musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou (podporne
pozri Rč 60/2002: “Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke,
ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť.”, R 14/1979: “Zákonník práce nepozná
inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje § 96 Občianskeho zákonníka (poznámka: teraz §

580). Svoje pohľadávky voči pracovníkovu musí teda organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou
námietkou.”, ako i rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo/103/2008).

32. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že i za obdobie pracovnej neschopnosti počas rozhodného obdobia
pre priznanie uplatnenej náhrady funkčného platu jej náhrada patrí. Opačný záver prvoinštančného

súdu podľa žalobkyni nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Súd prvej inštancie pritom interpretuje
použité ust. § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v rozpore s jeho významom, vykladá ho v jej neprospech a
odvoláva sa na objektívnu skutočnosť, ktorá nastala na jej strane - jej pracovnú neschopnosť. Odvolací
súd pri posúdení uvedenej odvolacej argumentácie zotrváva na už vyslovenom právnom závere z
predchádzajúceho rozhodnutia, že pri posudzovaní náhrady funkčného platu pre prípad neplatného

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z., skutočne nie je možné
polemizovať s tým, že v právnej norme je jednoznačne vymedzené, že štátnemu zamestnancovi
patrí funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru. Teda ak oprávnená osoba - žalobkyňa v takto vymedzenom období bola práceneschopná, tupotom od 23.7.2009 - začiatok práceneschopnosti žalobkyne, tu do 31.10.2009, teda do účinnosti §
44, i keď práceneschopnosť žalobkyne pokračovala i po uvedenom období, funkčný plat žalobkyni v
tomto období nemohol patriť, ale patrila jej jeho náhrada podľa osobitných predpisov. Pokiaľ ale ide

o práceneschopnosť žalobkyne za účinnosti nového zák. č. 400/2009 Z.z., t.j. od 1.11.2009, jeho §
55 priznáva pri neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru náhradu funkčného platu, tu bez
ohľadu na to, či by oprávnenej osobe - žalobkyni v rozhodnom období i patril, teda i bez ohľadu na to,
či by bola poberateľkou nemocenskej dávky z dôvodu jej práceneschopnosti. Odvolací súd tu považuje
za potrebné zdôrazniť, že upustením od náhrady funkčného platu, ktorý by štátnemu zamestnancovi

skutočne patril pri neplatnom skončení služobného pomeru sa podľa novej právnej úpravy do popredia
dostala okrem sociálnej, tiež i sankčná, resp. satisfakčná funkcia tejto náhrady. To znamená, že za
obdobie od 1.11.2009 do 7.6.2010 patrí žalobkyni už plná náhrada jej funkčného platu.

33. Napokon odvolacia argumentácia žalobkyne, pri ktorej namieta nesprávnosť postupu
prvoinštančného súdu pri ustálení výšky nároku na náhradu funkčného platu za súdom ustálené

rozhodné obdobie od 23.7.2009 do 16.8.2012, stranami nesporované, s konštatovaním, že „... prepočet
platu má byť podľa názoru súdu vypočítaný v závislosti od počtu kalendárnych dní, a nie pracovných dní
v danom období (v mesiaci).“, ktorý takýto záver je nielenže ničím podložený, ale je i nelogický, keďže
funkčný plat patrí štátnemu zamestnancovi za vykonávanú činnosť počas pracovných dní, je dôvodná.

34. Zahrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy (§ 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 319),
pričom tu je potrebné za navrhované dôkazy považovať i tie, ktoré je súd povinný vykonať aj bez návrhu,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Uvedené nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, pretože pre správne posúdenie veci treba vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, keďže

súd prvej inštancie doposiaľ nedokazoval skutočnosti pre vec podľa doposiaľ uvádzaného rozhodné.
Vedený svojimi úvahami potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky pre vec
relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne a komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav
aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a až následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí

rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane prípadnej náhrady trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).