Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/88/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716202639
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1716202639.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr.

Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a. s.,
Hodžova ul. č. 11, Žilina proti žalovanému: A. B., G.. XX.XX.XXXX, K. L.. G. Č.. X, O., o zaplatenie
735,20 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 9. novembra 2016,
č. k. 9C/106/2016- 23, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá p
o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada trov
prvoinštančného konania v rozsahu 50 %, m e n í tak, že žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
Žalovanému sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 735,20
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 01.06.2006 žalobkyňa a žalovaná uzavreli
zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie
účtu na meno žalovaného - osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Dňa 29.10.2014 vyzvala žalobkyňa
žalovaného na zaplatenie debetného zostatku na účte do 10.11.2014. Žalovaný nepovolený debetný
zostatokneuhradil.Ztohtoskutkovéhostavusúdprvejinštancievyvodil,žežalobaječiastočnedôvodná.
3. Vec právne posúdil podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 153 ods. 4 O.s.p., článku 6,
7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal

preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli medzi sebou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, kde na
strane dodávateľa bankovej služby vystupovala v rámci vykonávania svojej podnikateľskej činnosti
žalobkyňaanastranespotrebiteľažalovanýakofyzickáosoba.Špeciálnaúpravaspotrebiteľskéhoúveru
je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom podľa § 3 ods. 1 je fyzická
alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom

podľa § 3 ods. 2 cit. zákona fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je toto,
že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. Súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalovanáovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. V tejto súvislosti
je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný porušil svoje
zmluvné povinnosti zaplatiť záväzok vyplývajúci z povoleného prečerpania na účte včas a v dohodnutej
výške splátky, čo nebolo sporné. Na bežnom účte sa dostal do nepovoleného prečerpania v celkovej

výške 735,20 eur, ktoré neuhradil. Žalobkyňa na nezaplatenú sumu pripočítala úrok 28 %. Súd prvej
inštancie uviedol, že úrok je poplatok, peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi za
požičanie peňazí, spravidla na istý čas, na základe dohody s veriteľom alebo podľa platných predpisov.
Z kvantitatívneho hľadiska sa úrok môže charakterizovať ako rozdiel medzi vypožičanou a vrátenou
čiastkou peňazí. Pre veriteľa je úrok výnosom. V podstate znamená odmenu za požičané peniaze na
určitú dobu. Dojednanie v časti 3.12. všeobecných obchodných podmienok, v časti úrokov a poplatkov,

je v rozpore s ustanoveniami § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 ako aj
so smernicou rady 93/13/EHS z 05.04.1993. Tieto zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané,
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Sadzobník zverejnený v
priestoroch pobočiek banky alebo na webovej stránke nie je dostatočnou informáciou pre spotrebiteľa a
nepreukazuje, že spotrebiteľ bol riadnym spôsobom oboznámený s týmito všeobecnými podmienkami.

Tieto informácie má obsahovať samotná zmluva o bežnom účte. Rovnako to platí aj pre nepovolené
prečerpanie účtu. Takéto dojednanie iba v obchodných podmienkach, aj keď tvoria súčasť zmluvy, je v
rozpore s ustanovením § 53 ods. 3 písm. a/ Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.2007. Ide o
prekvapivú zmluvnú podmienku, ktorej bol spotrebiteľ vystavený bez toho, aby sa s ňou oboznámil a
mal možnosť ju namietať. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie úroku 28 %

ročne zo sumy 735,20 eur od 12.06.2013 do zaplatenia zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 2 C.s.p..
4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba vo
zvyšku zamietnutá. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
zmeniltak,žežalobevyhovie.Uviedla,žesanestotožňujesnázoromsúduprvejinštancie,žedojednanie

v časti 3.12 VOP je v rozpore s ustanoveniami § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do
31.12.2007 a so smernicou rady 93/13/EHS, z dôvodu, že tieto zmluvné podmienky neboli individuálne
dojednané a že by sa malo jednať o prekvapivú zmluvnú podmienku. V tomto smere poukázala na § 25
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého právne vzťahy, ktoré vznikli pred
11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak

tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. V čase uzatvorenia zmluvy o účte nebol ešte v platnosti zákon
o platobných službách, pričom zákon o platobnom styku poskytovanie platobných služieb na základe
rámcovej zmluvy neupravoval. Zmluva o bežnom účte sa preto spravovala § 708 a nasl. Obchodného
zákonníka. Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 01.06.2006 za vykonanie
platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie

peňažné prostriedky na účte. Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka v danom znení, časť obsahu
zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo
záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim
zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Obchodný zákonník teda taktiež nestanovil, že by všetky
náležitosti zmluvy o účte museli byť obsiahnuté v jedinom dokumente. V zmysle bodu 25.5 VOP sú tieto

súčasťou zmlúv o bankových obchodoch uzatvorených medzi bankou a klientom, ktoré sa odvolávajú na
VOP prostredníctvom odkazu. Zároveň v zmysle článku 1 je neoddeliteľnou súčasťou VOP aj sadzobník
a úrokové sadzby produktov, ktoré obsahujú jednak všetky poplatky, ktoré súd banke nepriznal a
jednak aj uplatňovanou úrokovú sadzbu. Ustanovenie VOP, ktoré obsahuje dotknuté dojednanie, takmer
doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských

úveroch. Nejedná sa teda o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom. Podľa
§ 710 Obchodného zákonníka, ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na
platby, aj keď nemá nato potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri
uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere. Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie
platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie

peňažné prostriedky na účte. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako
Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1. Vzhľadom k tomu, sa
v danom prípade nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom, čím nie
je daná jej neprijateľnosť. Žalobkyňa poukázala na to, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úverev zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte
úverovejzmluvy,alečasťznichmôžebyťobsiahnutáajvobchodnýchpodmienkachalebovsadzobníku,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z uvedeného potom vyplýva, že VOP, sadzobník sú súčasťou

úverovej zmluvy a zaväzujú klienta. Ani zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky
za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýroku,ktorýmbolažalobavozvyškuzamietnutá,prejednal

odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
7. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že sporové strany uzavreli dňa 01.06.2006 zmluvu
č. XXXXXXXXXX/XXXX, na základe ktorej žalobkyňa pre žalovaného zriadila a viedla účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX. Vzhľadom na porušenie zmluvy zo strany žalovaného, tým že sa tento na
predmetnom účte dostal do nepovoleného debetu a tento bezodkladne neuhradil, žalobkyňa pred
zatvorenímúčtuvykonaladňa11.06.2013internúúčtovnútransakciu(prevod),kedydebetnýzostatokna

účte žalovaného previedla na svoj vnútorný pohľadávkový účet, pričom sa jednalo o internú transakciu
banky a nie o úhradu zo strany žalovaného. V tejto súvislosti si žalobou uplatnila nárok na zaplatenie
debetného zostatku vo výške 735,20 eur spolu s úrokovou sadzbou za nepovolené prečerpanie
účtu vo výške 28 % ročne podľa VOP v spojení s výveskou úrokových sadzieb. Podľa bodu 3.12
VOP - nepovolené prečerpanie - pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných

kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a
klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené
prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie
nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania

je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „úrok
pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia odseku 8.8 sa použijú primerane. Výšku sadzby „úrok
pri nepovolenom prečerpaní účtu“ môže banka znížiť alebo zvýšiť. Podľa bodu 8.8 VOP z poskytnutých
peňažných prostriedkov musí klient platiť úroky. Úroky sa vypočítavajú zo sumy aktuálneho zostatku
čerpanej čiastky. Výška úroku sa počíta podľa počtu skutočne uplynutých dní a roka v trvaní 360 dní.

Úroková sadzba sa určuje ako variabilná ročná percentuálna úroková sadzba, ktorá je naviazaná na
referenčnú úrokovú sadzbu „úroková sadzba povolené prečerpanie na účte“ a to zvlášť pre klientov v
segmente obyvatelia a zvlášť pre klientov v segmente komerčné subjekty. Referenčná úroková sadzba
je stanovovaná bankou v súlade s jej vnútornými pravidlami pre riadenie úrokových sadzieb. Referenčná
úroková sadzba je predmetom zverejnenia. Nová výška referenčnej úrokovej sadzby nadobúda platnosť

dňom uvedeným v zverejnení. Vyhlásená výška príslušnej referenčnej úrokovej sadzby je platná až do
dňa predchádzajúceho 1. dňu platnosti novej výšky tejto sadzby (vrátane). Úroky sa platia za obdobie
kalendárneho mesiaca vždy v posledný kalendárny deň mesiaca odpísaním splatnej čiastky úrokov z
bežného účtu klienta.
8. Odvolací súd poukazuje na to, že ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť

oboznámiť sa s obsahom obchodných podmienok, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Aj keď
je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich fakticky slabšie postavenie, nedochádza tým k
úplnému potlačeniu starorímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým). Obchodné
podmienky, na ktoré zmluva odkazuje, a ktoré sú k nej pripojené alebo sú zmluvným stranám známe,
nemusia byť samostatne podpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten,

kto sa ich dovoláva, preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo že boli druhej strane známe (rozsudek
Vrchního soudu v Praze ze dne 24.02.1998, sp. zn. 5Cmo 318/97, publikováno v soudních rozhledech
10/1998, str. 259). Ak tento výklad platí pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú
vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy.
Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú

slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú
prespotrebiteľanevýhodnéaoktorýchpredpokladá,žepozornostispotrebiteľazrejmeuniknú(napríklad
rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí,

nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu.
V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce výraznú zmenu v povinnostiach spotrebiteľa
pri vedení osobného účtu (napr. aj výrazne vyššie úročenie v prípadoch nepovoleného prečerpania,
resp. nepovoleného debetného zostatku) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodnýchpodmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis).
Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (zmluva o
preprave osôb a pod.) - k tomu pozri nález Ústavného súdu ČR z 11. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS

3512/11.
8. V posudzovanej veci v prvom rade žalobkyňa nepreukázala, že by VOP, na ktoré sa vo svojej žalobe
odvoláva a z ktorých odvíja svoj nárok na zaplatenie úroku, boli k zmluve pripojené alebo že boli
žalovanému známe. Je síce pravdou, že v čl. VII bod 2 Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových
produktovaslužiebžalovanýprehlásil,žeobdržalobchodnépodmienky,ktorésúsúčasťouzmluvyatieto

sa zaviazal dodržiavať, žalobkyňa však v konaní nepreukázala, že by týmito obchodnými podmienkami
boli práve tie, ktoré pripojila k žalobe a z ktorých svoj nárok aj odvodzuje. Predovšetkým k žalobe
pripojené VOP sú účinné od 15.03.2016, avšak samotná zmluva bola uzavretá ešte dňa 01.06.2006
a teda tieto VOP nemohli tvoriť v čase jej uzavretia neoddeliteľnú súčasť, resp. byť žalovanému
známe. Rovnako tak príloha - úrokové sadzby produktov (priložené k žalobe) nadobudli účinnosť až od
01.04.2016. Ak sa teda žalobkyňa na tieto dva dokumenty (VOP, sadzobník) odvoláva a z nich uplatňuje

žalovaný nárok (pokiaľ ide o úrok vo výške 28 %) bola povinná v konaní preukázať, že tieto dokumenty,
resp. ich obsah bol žalovanému známy, keďže nepochybne k samotnej zmluve pripojené byť nemohli.
Žalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.
Napokon i v posudzovanej veci dojednania o úročení pri nepovolenom prečerpaní účtu boli
výlučne obsahom všeobecných obchodných podmienok žalobkyne (body 3.12, 8.8 VOP) a neboli

obsahom samotnej spotrebiteľskej zmluvy, hoci výrazne ovplyvňovali právne postavenie spotrebiteľa
(predovšetkým vyššou mierou úročenia týchto prostriedkov). Možno tak konštatovať, že zo strany
žalobkyne sa jednalo o nekalú praktiku v spotrebiteľskom vzťahu (t. j. že dohoda o takomto úročení
nemôže byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale len obsahom samotnej spotrebiteľskej
zmluvy), a preto takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. Navyše z čl. 3.12 VOP

zrozumiteľne nevyplýva, aká je výška sadzby úroku pri nepovolenom prečerpaní, resp. pre bežného
spotrebiteľa zrozumiteľný spôsob jej výpočtu. V danom odseku VOP je iba upravená povinnosť túto
platiť, pričom banka môže túto zvýšiť alebo znížiť. Aj z ods. 8.8 vyplýva len jej viazanosť na referenčnú
úrokovú sadzbu, ktorá je stanovovaná bankou podľa jej vnútorných pravidiel pre riadenie úrokových
sadzieb s účinkami od jej zverejnenia. Takto formulované ustanovenia nedávajú bežnému spotrebiteľovi

zrozumiteľným spôsobom informáciu o tom, že v prípade, ak sa dostane do nepovoleného debetu, bude
mu táto suma úročená nepomerne vyšším úrokom.
9. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
10. Pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 255 ods. 2

C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech
vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých

účelne vynaložených trov proti druhej strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana sporu nemá
plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá sporová strana (žalobca aj žalovaný)
je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí (§ 255 ods. 2 C.s.p.), že ak mala strana
sporu vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.

V danej veci porovnaním (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo, možno dospieť
k záveru, že ani žalobkyňa ani žalovaný nemali plný úspech vo veci, a teda každý z nich mal iba
čiastočný úspech vo veci. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak na rozhodnutie o trovách
konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému
zaplatenia sumy 735,20 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške

735,20 eur od 12.06.2013 do zaplatenia (viď petit žaloby). Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 735,20 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalobkyňa v odvolaní argumentovala predovšetkým tým, že úroky sú len príslušenstvom pohľadávky a
pri posudzovaní miery úspechu (v spore) sa na ne neprihliada.
S touto argumentáciou súhlasí i odvolací súd, pričom uvádza, že pre pomerné rozdelenie trov konania

je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo
(úrok, úrok z omeškania) žalobkyňa nevyčíslila vo svojej žalobe (viď uznesenie NS SR sp. zn.
6Obo/243/2007). Nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania zvolil prvú z možností,
ktorú mu dáva ust. § 255 ods. 2 C.s.p. (teda trovy konania pomerne rozdeľoval), nemal pri zisťovanípomeru úspechu/neúspechu prihliadať k príslušenstvu pohľadávky, ale pomer úspechu/neúspechu
žalobkyne mal zisťovať iba porovnaním uplatnenej a priznanej istiny. V tomto ohľade potom žalobkyňa
(z hľadiska pomeru uplatnenej a priznanej istiny) mala čistý úspech 100 %. Preto odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 50 %, zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p.
proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná

sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).
11. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
735,20 eur nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.

13. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).