Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/366/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813226553
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813226553.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava IČO 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, IČO 36 613 843 proti žalovaným 1/ S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., U. XXX/X, 2/
I. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. pod R., J. potok XXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
OREA Consulting, s.r.o., so sídlom Zámocká 10, Bratislava, IČO 46 962 000, do 30.06.2016 za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, so sídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO 42 362 962, zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom,

so sídlom Zámocká 36, Bratislava, o zaplatenie 15.172,72 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu
a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 13C/58/2014-218 zo dňa 14. októbra 2015,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 2/ m e n í tak, že žalobu žalobcu
proti žalovanej 2/ z a m i e t a .

Žalovaná 2/ m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o náhrade trov konania žalobcu vo
vzťahu k žalovanému 1/ p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 15.172,72 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75% zo sumy 170,48 eura od
02.01.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.02.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od
02.03.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.04.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od
02.05.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.06.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od

02.07.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.08.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od
02.09.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.10.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od
02.11.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.12.2011 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od
02.01.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.02.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura
od 02.03.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.04.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48
eura od 02.05.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.06.2012 do 04.11.2012, zo sumy
170,48 eura od 02.07.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.08.2012 do 04.11.2012, zo

sumy 170,48 eura od 02.09.2012 do 04.11.2012, zo sumy 170,48 eura od 02.10.2012 do 04.11.2012,
zo sumy 170,48 eura od 02.11.2012 do 04.11.2012 a zo sumy 15.172,72 eura od 05.11.2012 do
zaplatenia a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.059,77 eura a ostatných trov konania v
sume 910,- eur na účet právne zástupcu žalobcu, a to do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Naodôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných 1/ a
2/ zaplatenia sumy 15.172,72 eur s úrokom z omeškania za obdobie od 02.01.2011 do 04.11.2012 v
sume 317,54 eura a úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 15.172,72 eur od 15.11.2012 do

zaplatenia s odôvodnením, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 postúpil
postupca Slovenská sporiteľňa a.s. na neho pohľadávku voči žalovaným, pričom právny predchodca
žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zmluvou o splátkovom úvere č. 0373236673 zo dňa 05.05.2008
poskytol žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom úver vo výške 350.000,- Sk (11.617,87 eur), ktorý sa žalovaní
zaviazali vrátiť do 01.05.2018 v mesačných splátkach po 5.136,- Sk (170,48 eur), ktorú povinnosť ale

žalovaní nesplnili a preto ich dlh ku dňu postúpenia predstavoval sumu 17.528,02 eur, ktorý pozostáva
z neuhradenej istiny úveru 14.669,83 eur, riadneho úroku vo výške 1.957,68 eur, úroku z omeškania
vo výške 861,64 eur a ostatného príslušenstva v sume 38,87 eur. Súd vykonal vo veci dokazovanie,
z ktorého zistil, že dňa 05.05.2008 uzavrela Slovenská sporiteľňa a.s. ako veriteľ a žalovaní 1/ a 2/
ako dlžníci zmluvu o splátkovom úvere č. 0373236673, na základe ktorej poskytla banka žalovaným
úver vo výške 350.000,- Sk (11.617,87 eur), s výškou úrokovej sadzby 12,35% v deň podpisu zmluvy, s

poplatkomzaposkytnutieúveru5.699,-Sk,poplatkomzasprávuúveru 60,-Skmesačne,výškousplátky
5.136,- Sk (170,48 eur) mesačne, splatnosťou prvej splátky dňa 01.06.2008 a konečnou splatnosťou
dňa 01.05.2018, splatnosťou splátok k 1. dňu v mesiaci a RPMN 14,07%. Súčasťou zmluvy sú aj
Všeobecné obchodné podmienky. Oznámeniami zo dňa 16.10.2012 oznamovala Slovenská sporiteľňa
a.s. žalovaným postúpenie pohľadávky na žalobcu s tým, že došlo k postúpeniu pohľadávky na základe

zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok
vyplýva, že ide o pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere so zostatkom pohľadávky 17.528,02 eur,
ktorá pozostávala z istiny po splatnosti 14.669,83 eur, riadneho úroku 1.957,68 eur a úroku z omeškania
861,64 eur. Splatnosť celého úveru mala nastať dňa 01.05.2018 s tým, že posledná úhrada bola
vykonaná dňa 24.09.2009 a celkový počet dní omeškania bol 1091 dní. Žalobca výzvou k úhrade a

oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 16.10.2012 adresovaným žalovaným 1/
a 2/ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 16.10.2012 a vyzval žalovaných k okamžitej úhrade
sumy 17744,84 eura do 31.10.2012. Pokusom o zmier zo dňa 29.11.2013 vyzýval žalobca žalovaných
na zaplatenie dlžnej sumy 19.667,16 eur (neuhradený úver 16.597,51 eur, zmluvný úrok 2.169,14 eur,
úrok z omeškania 842,84 eur, zmluvný úrok v sume 18,80 eur a náklady klienta 38,87 eur) najneskôr

do 06.12.2013. Slovenská sporiteľňa, a.s. písomným podaním zo dňa 17.09.2015 oznámila súdu, že
zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. došlo dňa 24.09.2012 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
vzniknutého na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0373236673 zo dňa 05.05.2008. Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako právny predchodca žalobcu písomným podaním zo dňa 11.11.2009 oznamoval
žalovaným, že ku dňu 31.10.2009 sú v omeškaní vo výške 365,29 eur. Zároveň ich vyzvala, aby dlžnú

sumu uhradili do 10 dní od doručenia výzvy. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 497 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v stave účinnom ku dňu podpisu
zmluvy, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase podpísania úverovej zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) a
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom ku dňu 01.01.2009. Uviedol,

že vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a uvedených ustanovení zákona, považoval
súd žalobu žalobcu za dôvodnú, nakoľko si žalobca uplatňuje zaplatenie nepremlčaných splátok zo
zmluvy o splátkovom úvere č. 0373236673. V konaní nebolo sporné, že žalovaní na základe zmluvy
o splátkovom úvere zo dňa 05.05.2008 čerpali od Slovenskej sporiteľni a.s. poskytnutý úver vo výške
350.000,- Sk (11.617,87 eur) a tento sa zaviazali splácať v mesačných splátkach po 5.136,- Sk (170,48

eur) so splatnosťou prvej splátky dňa 01.06.2008 a konečnou splatnosťou úveru dňa 01.05.2018. Keďže
si žalovaní neplnili svoje povinnosti z predmetnej zmluvy riadne a včas, Slovenská sporiteľňa, a.s.
výzvou zo dňa 11.11.2009 vyzvala žalovaných na úhradu omeškaných úhrad vo výške 365,29 eura do
10 dní od doručenia výzvy. Keďže žalovaní si svoje povinnosti zo zmluvy neplnili aj naďalej, Slovenská
sporiteľňa, a.s. ku dňu 24.09.2012 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru vzniknutého zo zmluvy o

splátkovom úvere č. 0373236673. Rovnako bolo preukázané, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.09. 2012 postúpila Slovenská sporiteľňa a.s. na žalobcu predmetnú pohľadávku zo zmluvy o
úvere, pričom podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva zostatok pohľadávky ku dňu
postúpenia celkom vo výške 17.528,02 eur, ktorá pozostávala z istiny po splatnosti 14.669,83 eur,
riadneho úroku 1.957,68 eur a úroku z omeškania 861,64 eur. Posledná úhrada bola vykonaná dňa

24.09.2009 a celkový počet dní omeškania bol 1091 dní. Žalobca výzvou k úhrade a oznámením o
vyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveruzodňa16.10.2012adresovanýmžalovanýmvyhlásilmimoriadnu
splatnosť úveru ku dňu 16.10.2012 a vyzval žalovaných k okamžitej úhrade sumy 17.744,84 eur do
31.10.2012. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 01.01.2011 do 01.05.2018v počte 89 a celkovej výške 15.172,72 eur. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do 01.05.2018 sa
stali splatnými už dňa 24.09.2012, kedy SLSP, a.s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a nie ako
uvádza žalobca dňa 04.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca si v tomto

konaní uplatňuje aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 8,75% ročne
podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne.
Pri splátkach splatných vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru si žalobca uplatňuje úrok z omeškania
vo výške 8,75% ročne od nasledujúceho dňa po ním vyhlásenej mimoriadnej splatnosti úveru, t. j.
od 05.11.2012. Zo splátok splatných v období od 01.01.2011 do 04.011.2012 vyčíslil žalobca úroky z

omeškania vo výške 317,54 eur. Zároveň si uplatnil úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
15.172,72 eur od 05.11.2012 do zaplatenia. I keď v danej veci išlo o zmluvu o úvere uzavretú podľa
Obchodného zákonníka, podľa názoru súdu svojim charakterom je zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý síce neupravuje
zmluvy ako osobitný zmluvný typ úveru, avšak obsahuje určitý právny rámec pre všetky zmluvné typy,
či už podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu na záväzky a

i posudzovanie námietky premlčania z takejto zmluvy hoci je uzavretá podľa Obchodného zákonníka
je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to i ustanovenia všeobecné k záväzkovým
vzťahom, teda i premlčanie. Zákon o spotrebiteľských úveroch je svojou povahou občianskoprávnym
predpisom a je potrebné podporné použitie Občianskeho zákonníka pre posudzovanie premlčania
dlhu. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu je potrebné na daný právny vzťah aplikovať aj ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. OZ). To je rozdiel medzi aplikáciou
Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, ktorá je uzavretá ako absolútny obchod medzi dvoma
podnikateľmi a zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorá je uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
kde nevyhnutne pristupuje aj aplikácia spotrebiteľských noriem. Uvedený názor bol vyjadrený aj v
rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 81/2012 z 14.2. 2013, ktorý bol predmetom skúmania

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I.ÚS 402/2013 z 19.6. 2013. S ohľadom na uvedené
preto súd posudzoval premlčanie práva žalobcu v danej veci podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Keďže právny predchodca
žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.09.2012, konečná splatnosť úveru nastala v
uvedený deň. Jednotlivé splátky úveru do mimoriadnej splatnosti predmetného úveru boli v zmysle

zmluvy o splátkovom úvere splatné ku 10. dňu v mesiaci. Žalobca podal žalobu na súd dňa 23.12.2013.
Spotrebiteľský úver a aj jeho jednotlivé splátky sa v danom prípade premlčujú v zmysle § 101 OZ
v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe. V zmysle uvedeného platí, že všetky žalobcom uplatnené
pohľadávky (splátky), ktoré boli splatné do dňa 23.12.2010 sú premlčané, a preto ich súd nemôže
veriteľovi priznať. Keďže si žalobca v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 01.01.2011 do

01.05.2018, uplatnil si žalobou zaplatenie len nepremlčaných splátok. Celkom si tak žalobca uplatnil
zaplatenie 89 nepremlčaných splátok. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť
žalobcovi sumu 15.172,72 eur, ktorá predstavuje 89 doteraz nezaplatených a nepremlčaných splátok
po 170,48 eur zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0373236673. Vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods.
1 a 2Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v stave účinnom do 31.01.2013 súd

priznal žalobcovi úrok z omeškania v uplatnenej výške 8,75% ročne z jednotlivých splátok vo výške
170,48 eur splatných v období od 01.01.2011 do 04.11.2012, tak ako to vyplýva z výroku rozsudku a
úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 15.172,72 eur od 05.11.2012 do zaplatenia. Súd
priznal úrok z omeškania tak ako si ho žalobca uplatnil, aj keď mal nárok na úroky z omeškania z celej
dlžnej sumy od nasledujúceho dňa po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bankou, t. j. od 25.09.2012

do zaplatenia. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona,
sa súd zoberal aj námietkou žalovanej 2/ a vedľajšieho účastníka na strane žalovaných o nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. V prejednávanej veci žalobca odvodzuje voje právo od zmluvy,
ktorú žalovaní uzatvorili so Slovenskou sporiteľňou a.s., ktorá je bankou v zmysle § 2 ods. 1
zákona č. 483/2001 Z. z o bankách a túto pohľadávku voči žalovaným mal získať na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012. Pri postupovaní bankovej pohľadávky musí Slovenská
sporiteľňa a.s. ako banka postupovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ zákonné predpoklady uvedené v tomto ustanovení nie sú
splnené, banka nemôže pohľadávku postúpiť, pretože ide o postúpenie v rozpore so zákonom (§
525 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a tým neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Aktívnou

legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené
právo. Ak teda žalobca odvodzoval svoju aktívnu legitimáciu od zmluvy o postúpení pohľadávky, bolo
jeho povinnosťou preukázať splnenie podmienok platného postúpenia. Zmluva o postúpení pohľadávok
č. 1175/2012/CE mala byť uzavretá 27.09.2012, postupovaná pohľadávka bola identifikovaná číslomúverovej zmluvy, zostatkom pohľadávky 17.528,02 eura, istinou po splatnosti 14.669,83 eura a výškou
omeškaných splátok 17509,22 eura, počtom dní omeškania 1091 dní. Keďže išlo o postúpenie bankovej
pohľadávky bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že banka mohla pristúpiť k postúpeniu pohľadávky

ak aj napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky je jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo
pobočke zahraničnej banky. Uvedenú skutočnosť žalobca v tomto konaní riadne preukázal. Existencia
písomnej výzvy bola doložená samotnou výzvou zo dňa 11.11.2009 nachádzajúcou sa na č. l. 155,
pričom zmyslom výzvy banky je pred aktom postúpenia ešte dať dlžníkovi možnosť uhradiť svoj

omeškaný záväzok s následkom vyhnutia sa prípadnému postúpeniu aj inej osobe ako banke. Keďže
žalobca preukázal existenciu písomnej výzvy banky pre účely ustanovenia § 92 ods. 8 citovaného
zákona, je platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky daná a to aj tým, že Slovenská sporiteľňa, a.s.
postupovala na žalobcu pohľadávku voči žalovaným, ktorá sa stala splatná v celom rozsahu pred
postúpením na žalobcu. Vzhľadom na uvedené mal súd aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní
nepochybne za preukázanú. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v

celom rozsahu neúspešných žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 3.059,77 eur a ostatných trov v sume 910,- eur (za zaplatený súdny poplatok vo výške 910,- eur)
na účet právneho zástupcu žalobcu. Trovy právneho zastúpenia žalobcu súd vyčíslil podľa § 10 ods. 1, §
13a písm. a), c), d), § 15 písm. a), b), § 16 ods. 3 a 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov. Pokiaľ ide o trovy žalobcu, súd sa zaoberal predovšetkým účelnosťou vyúčtovaných trov

právneho zastúpenia. Súd nepriznal odmenu žalobcovi za 2,5 úkonu právnych služieb, a to za námietku
neprípustnosti vedľajšieho účastníctva a za odvolanie proti uzneseniu o pripustení vedľajšieho účastníka
do konania, nakoľko tieto úkony neboli zo strany žalobcu účelné, keďže súd pripustil vstup vedľajšieho
účastníka do konania a odvolací súd pripustenie vedľajšieho účastníka na odvolanie žalobcu potvrdil.
Zároveň nepriznal odmenu za polovicu úkonu a to účasti na pojednávaní dňa 24.07.2015, ktoré bolo

odročené a nebolo pojednávané vo veci samej. Zároveň súd nepriznal náhradu za stratu času žalobcovi
za účasť na pojednávaniach dňa 24.07.2015, 04.09.2015 a 14.10.2015, nakoľko sa pojednávania za
právneho zástupcu žalobcu zúčastnil advokátsky koncipient, ktorý nemá nárok na náhradu za stratu
času, keďže táto náhrada patrí v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe len advokátovi.
2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca ako aj žalovaná 2/.

3. Žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania. Rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi v časti náhrady za stratu času, pretože pojednávaní sa
namiesto advokáta zúčastnil advokátsky koncipient, nepovažuje za správne. Poukázal na postavenie
advokátskeho koncipienta, ktoré vyplýva z ustanovení zákona o advokácii i vnútorných predpisov
advokátskej komory. V ich zmysle úkony, ktoré vykonáva v súvislosti so zastupovaním advokáta, u

ktorého je zamestnaný, vykonáva v mene zamestnávateľa - advokáta a na jeho účet. Úkon uskutočnený
advokátskym koncipientom je tak úkonom právnej služby advokáta, za ktorý zodpovedá samotný
advokát. Zo žiadnych ustanovení právnych predpisov nevyplýva, že by sa pri rozhodovaní o trovách
konania strany, ktorú zastupoval advokát, malo zohľadňovať, či posudzovaný úkon právnej služby
vykonal advokát alebo jeho koncipient. Advokát má nárok na náhradu za stratu času bez ohľadu na

skutočnosť, či účasť na pojednávaní vykonal osobne alebo prostredníctvom svojho koncipienta, ktorého
na vykonanie predmetného úkonu poveril. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že zaviaže žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania
vo výške 910 eur za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.261,07
eur s DPH, prípadne aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaná 2/ napadla rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Podľa nej súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu ako
aktívne vecne legitimovaného z dôvodu nedodržania podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca

nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd
dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď výzvu, ktorú predložil žalobca, považoval automaticky
za doručenú žalovaným 1/ a 2/ napriek tomu, že žalovaní jej doručenie spochybňovali a žalobca
dôkaz o odoslaní výzvy nepredložil. V spore teda nebolo preukázané doručenie výzvy banky a
nebolo preukázané ani to, že banka úver zosplatnila, napriek tomu, že Slovenská sporiteľňa, a.s.

na výzvu súdu napísala, že úver zosplatnila, ale nedisponuje takýmito dôkazmi. V spise je založené
len vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo strany súčasného žalobcu. Súd prvej inštancie teda
rozhodol v rozpore s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Nezohľadnil ani skutočnosť, že
právny zástupca žalobcu na pojednávaní pred súdom uviedol, že úver zosplatnil samotný žalobcaa nie jeho právny predchodca. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy zo zmluvy o
splátkovom úvere, ktorú žalovaní uzatvorili s právnym predchodcom žalobcu dňa 5.5.2008. Veriteľom
z tejto zmluvy bola Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá je bankou podnikajúcou na základe bankového

povolenia. Predmetná zmluva je tak svojou povahou bankovou zmluvou. Okrem podmienok upravených
v § 524 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, musí banka v prípade postúpenia pohľadávky
dodržať aj podmienky osobitného právneho predpisu, konkrétne § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre
platnosť postúpenia pohľadávky z banky na tretiu osobu je tak potrebné, aby existovala písomná
výzva banky a aby bol klient so splatením postupovanej pohľadávky v omeškaní aspoň 90 dní. Ak

tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie postupiteľná. Splnenie podmienok postúpenia
pohľadávky z banky na tretiu osobu musí postupník, ktorému bola pohľadávka banky postúpená
tvrdiť a preukázať. Nepreukázanie splnenia týchto podmienok má za následok nepreukázanie aktívnej
legitimácie postupníka. V tomto spore žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca (banka) zaslala
žalovaným výzvu pred postúpením pohľadávky. Nepredložením dôkazu o odoslaní takejto výzvy v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti a

tak nepreukázal ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Žalobca doložil len výzvu zo systému
ale nepreukázal, že túto výzvu aj skutočne banka žalovaným zaslala. Postúpenie pohľadávky banky
voči žalovaným na žalobcu je tak neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Okrem toho sa
žalovaná 2/ domnieva, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže banka postúpiť na tretiu osobu
len pohľadávku, ktorá je splatná. V tomto spore súd prvej inštancie dospel k záveru, že mimoriadnu

splatnosť úveru vyhlásila samotná banka. Tento záver však odporuje vykonanému dokazovaniu. Z toho
vyplýva, že právny predchodca žalobcu (banka) nevyhlásil pred postúpením pohľadávky na žalobcu
mimoriadnu splatnosť úveru. O tomto v spise neexistuje žiadny dôkaz. Ak by aj právny predchodca
žalobcu mimoriadnu splatnosť vyhlásil, bolo by to v rozpore s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
a bolo by tak neplatné pre rozpor so zákonom. Dôkaz o zosplatnení úveru bankou sa však v spise

nenachádza a strany sporu zhodne uviedli, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil žalobca. Na základe
uvedených záverov navrhla žalovaná 2/, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
žalobcu zamietne.
5. Na odvolanie žalovanej 2/ sa písomne vyjadril žalobca. Poukázal na to, že v spore predložil
relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky a to spolu s podacími hárkami,

ktoré preukazujú odoslanie tejto písomnosti žalovaným. Toto oznámenie bez ďalšieho zakladá aktívnu
vecnú legitimáciu postupníka - žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť
z tohto oznámenia vychádzať. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolávať neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru z § 92 ods.
8 zákona o bankách nevyplýva, že by podmienkou platného postúpenia pohľadávky z banky na tretiu

osobu bolo doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi. Nedoručenie takejto výzvy môže byť spojená
len so sankciami, ktoré vyplývajú zo zákona o bankách a nemôže s ním byť spojená sankcia v podobe
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Ďalej poukázal na to, že z prílohy číslo 1 zmluvy o postúpení
pohľadávok vyplýva, že žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky boli v omeškaní so splatením svojej
svojho dlhu po dobu 1091 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo i len časti

toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Z tohto dôvodu sa potom domnieva, že
vzhľadom na takéto omeškanie žalovaných ako dlžníkov so splnením ich záväzku, by banka nekonala
v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách ani v prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielala.
Nesúhlasil ďalej sa s názorom žalovanej 2/, že podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť predmetom
postúpenia len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Podal gramatický výklad ustanovenia §

92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého dovodil, že banka má právo postúpiť celú pohľadávku, nielen
jej splatnú časť. Pokiaľ ide o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobca uviedol, že jeho právny
predchodca svoje oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru nevyužil a mimoriadnu splatnosť
úveru vyhlásil žalobca podaním zo dňa 16.10.2012. Podľa jeho názoru mal žalobca na takýto postup
právo, keď v zmysle zákona s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj jej príslušenstvo a všetky práva

s ňou spojené. S postúpením pohľadávky tak bolo na žalobcu postúpené aj právo vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru. Na základe týchto záverov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie po
preskúmaní potvrdil ako vecne správny.
6. K vyjadreniu žalobcu na svoje odvolanie žalovaná 2/ písomne uviedla, že trvá na svojom názore, že
žalobca nebol v tomto spore aktívne vecne legitimovaný, keď nepreukázal doručenie písomnej výzvy

postupcu adresovanej klientovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Tiež sa pridržiava svojho názoru,
že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. V tomto prípade boli predmetom postúpenia
pohľadávky aj čiastkové nároky žalobcu, ktoré sa nestali splatnými, keďže banka mimoriadnu splatnosťúveru nevyhlásila. Zmluva o postúpení pohľadávky je tak neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu

a z dôvodov odvolania žalobcu a žalovanej 2/, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 2/ je potrebné podľa
§ 388 CSP zmeniť tak, že žaloba žalobcu proti žalovanej 2/ bude zamietnutá a žalovanej 2/ bude proti
žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v časti rozhodnutia o náhrade trov konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/ podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
8. V tomto spore na strane žalovaného vystupujú dva subjekty, dve fyzické osoby. Za účelom posúdenia
účinkov odvolaní žalobcu a žalovanej 2/ a správneho rozhodnutia odvolacieho súdu o týchto odvolaniach
je potom potrebné si ujasniť, či sa na strane žalovaného jedná o samostatné procesné spoločenstvo
žalovaných 1/ a 2/ alebo ide o nerozlučné procesné spoločenstvo žalovaných 1/ a 2/.
9. V civilnom sporovom konaní v prípade plurality subjektov na jednej procesnej strane vzniká tzv.

procesné spoločenstvo /§ 75 a nasl. CSP/. Zákon rozlišuje tri druhy takéhoto procesného spoločenstva.
V prvom rade ide o tzv. samostatné spoločenstvo, ktorým je podľa § 76 CSP procesné spoločenstvo,
v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba a súd rozhoduje o každom
nároku a povinnosti samostatne. Potom zákon rozoznáva tzv. nerozlučné spoločenstvo, ktorým je podľa
§ 77 CSP procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok

musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný a procesný úkon jedného z
nich platí i pre ostatných. Nakoniec zákon rozoznáva tzv. nútené spoločenstvo, ktorým je podľa § 78
CSP procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých
subjektov právneho vzťahu.
10. Na rozlíšenie o aký typ procesného spoločenstva v konkrétnom spore ide je určujúca povaha

predmetu sporu vyplývajúca z hmotného práva. V tomto spore si žalobca svojou žalobou uplatnil
právo na zaplatenie sumy čerpaného nevráteného úveru s príslušenstvom s tým, že žalovaný 1/ a
žalovaná 2/ sú spoludlžníkmi tohto úveru. Toto je preukázané aj samotnou zmluvou o splátkovom
úvere, ktorú žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili ako dlžníci so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom dňa
05.05.2008. Hmotnoprávnym základom vzťahu žalovaných 1/ a 2/ je teda vzťah spoludlžníkov. Podľa

hmotného práva, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu
je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich; ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Žalobca teda môže žalovať
o plnenie každého zo žalovaných 1/ a 2/ samostatne, prípadne len jedného z nich alebo spoločne

oboch v jednom spore. Konajúci súd musí skúmať dôvodnosť žaloby žalobcu samostatne vo vzťahu
ku každému zo spoludlžníkov, pričom rozhodnutie súdu o predmete sporu potom nemusí vyznieť voči
všetkým spoludlžníkom rovnako, teda že by boli všetci zaviazaní na plnenie požadované žalobcom.
Možno preto uzavrieť, že v prípadoch, kedy sú v jednom spore žalovaní na plnenie viacerí spoludlžníci,
ide na ich strane o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 76 CSP. Potom samozrejme platí aj

to, že procesný úkon jedného z členov takéhoto samostatného spoločenstva platí len pre toho člena,
ktorý ho urobil a nie aj pre ostatných členov.
11.Odvolaniežalovanej2/protirozsudkusúduprvejinštanciemátakúčinkylenvovzťahuknejsamotnej
a nie aj vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý sám rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním nenapadol.
Keďže medzi žalovanými 1/ a 2/ nejde o nerozlučné spoločenstvo, je odvolací súd podľa § 379 viazaný

rozsahom odvolania žalovanej 2/ a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej /nie v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania, kde podal odvolanie žalobca/ mohol preskúmať len v rozsahu, ktorý
sa týkal odvolateľky - žalovanej 2/. Vo vzťahu k žalovanému 1/ je rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.
12. Odvolací súd teda rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej preskúmal vo vzťahu k žalovanej 2/

z dôvodov jej odvolania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny, je potrebné
ho zmeniť a žalobu žalobcu vo vzťahu k žalovanej 2/ zamietnuť.
13. Podstatnou odvolacou námietkou žalovanej 2/ bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v spore
na strane žalobcu. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny

nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na
strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou
súčasťou súdneho sporu /viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009/. Preto v prípadoch,
kedy žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzuje od skutočnosti, že na neho bola postúpenápohľadávka voči dlžníkom - žalovaným nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že
podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je

dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania
platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých
splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník - žalovaný ale konajúci súd za
účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal

otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by
protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS
266/2014 zo 16. decembra 2014/.
14. Odvolací súd ďalej uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je

spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej
časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky
na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v
čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj

keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je
preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
15. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92
ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. V spore predložil len výzvu banky zo dňa

11.11.2009 adresovanú žalovanému 1/ bez dokladu o jej doručení, či aspoň zaslaní. Samotná výzva
banky dlžníkovi však nepostačuje, je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi doručená, alebo aby banka
vykonala aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva dlžníkovi doručené alebo ak
sa pri neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka, možno hovoriť o výzve banky,
ktoráspĺňapodmienky§92ods.8zákonaobankách.Vtomtosporetedapodľanázoruodvolaciehosúdu

žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nemožno
preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca
pohľadávku proti žalovaným 1/ a 2/ nadobudnúť, je v súlade s podmienkami § 92 ods. 8 zákona o
bankách a je preto platná. Naopak, keďže žalobca nepreukázal výzvy banky dlžníkovi, bolo postúpenie
pohľadávky banky proti žalovaným 1/ a 2/ v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto pre rozpor

so zákonom neplatné. Žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore.
16. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 2/ podľa 388 CSP
zmenil tak, že žalobu žalobcu proti žalovanej 2/ zamietol.
17. O náhrade trov konania, ktoré zahŕňajú tak náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako aj
náhradu trov odvolacieho konania, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou 2/ potom odvolací súd

rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej 2/, ktorá bola v konaní plne
úspešná priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
18. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti rozhodnutia o náhrade trov
konania, tu odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému 1/ je potrebné ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Žalobca namietal, že mu súd prvej inštancie nepriznal k náhrade
trovy konania spočívajúce v náhrade za stratu času za účasť na pojednávaniach dňa 24.07.2015,
04.09.2015 a 14.10.2015, čo súd prvej inštancie odôvodnil tým, že týchto pojednávaní sa za advokáta
žalobcu zúčastnil jeho advokátsky koncipient. Odvolací súd s uvedeným názorom súdu prvej inštancie
súhlasí. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na účel inštitútu náhrady za stratu času advokáta,

ktorým je finančná kompenzácia časovej straty, počas ktorej advokát v dôsledku prepravy nemohol
efektívne vykonávať svoju činnosť odborného charakteru. Náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods.
1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky SR č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi pri
úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, a to za čas strávený cestou do
tohto miesta a späť, teda jej zmyslom je paušálnym spôsobom kompenzovať príjem, ktorý by advokát

za uvedený čas mohol dosiahnuť poskytovaním právnych služieb. Nakoľko v preskúmavanej veci sa
vyššie uvedených pojednávaní pred súdom prvej inštancie nezúčastnil osobne advokát žalovaného, ale
advokátsky koncipient, je zrejmé, že advokát nebol v dôsledku nevyhnutnosti prepravy svojej osoby na
miesto konania pojednávania z objektívnych dôvodov limitovaný vo výkone svojej advokátskej praxea aj v čase, ktorý advokátsky koncipient strávil cestou na pojednávanie, mohol vykonávať iné úkony
právnej služby. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že náhrada za stratu času je výlučne
viazaná na advokáta, pretože iba v prípade poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená

podmienka existujúceho objektívneho dôvodu, pre ktorý nemôže poskytovať inú právnu službu.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).