Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615208426
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Hlaváčová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615208426.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu U.. U. B. a členov senátu L.. K. M. a
L.. E. E. v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P. XX, V., C. XX XXX XXX zastúpeného advokátskou
kanceláriou I. P., s.r.o., T. 4, V., C. XX XXX XXX proti povinnej: L. X., nar. XX.X.XXXX, D. 21/XX, XXX
XX F. B. o vymoženie XXX,XX eura s príslušenstvom vedenej súdnym exekútorom L.. E. M., P.., W. úrad
V., K. XX, V. pod EX XXXXX/XXXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská

Nová Ves č. k. 10Er/433/2015-17 zo dňa 31.5.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

J. n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z

účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného na základe návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie a rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/XX. Citujúc ustanovenia § 251

ods. 4, § 103, § 104 ods. 1 prvá veta a § 159 ods. 3 O. s. p. uviedol, že skôr ako realizoval svoju
prieskumnú právomoc podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) skúmal všeobecné podmienky konania. Zistil, že na tomto okresnom súde
bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. XXEr/XXX/XXXX, kde vystupovali ako účastníci totožné
subjektyakovtomtoexekučnomkonanía ktoréhopredmetomboltiežnútenývýkonrozhodnutiatýkajúci
sa nároku oprávneného proti povinnej vo výške XXX,XX eura s prísl. Zo súdneho spisu sp. zn. XXEr/

XXX/XXXX vyplýva, že totožný oprávnený ako v tomto konaní navrhol vykonať exekúciu na základe
rovnakého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. XXXXX/XX, ktorý vydal dňa XX.X.XXXX
Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s.. V predmetnej veci uznesením zo
dňa XX.XX.XXXX exekučný súd zastavil exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
po právoplatnosti uznesenia zo dňa X.X.XXXX, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá pre neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie

s poukazom na tieto zistenia uzavrel, že v predmetnej veci ide o prekážku „res iudicata“, ktorá je
neodstrániteľnou prekážkou konania, preto exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej
inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľazákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veci a že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. II ÚS XXX/XXXX a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. C- XXX/XX V. P. V. Zrt proti N. N., X. N.. V zmysle tohto rozsudku
v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny

dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť
sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa
právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd
založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval
konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku
povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo

veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí
spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom - ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa
§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol
dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES

musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva
aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov
(nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na

základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca
vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Podľa oprávneného súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonomsvýsledkomabsolútnejnerozpornosti.Exekučnýsúdnie
jesúdomvzmysle§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní,nerozhodujeozrušenírozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom

vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. K odňatiu možnosti
konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý

súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na
strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv
a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu
jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na

to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol,
že je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči
povinnej vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k
meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V podanom odvolaní tiež namietal, že
súdprvejinštancienedostatočnezistilskutkovýstav,pretoženevykonalnáležitédokazovanie,atýmbola

účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne
rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným
spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného
odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle
§ 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v

súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú
doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa
obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež namietal posúdenie zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,

pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského

úveru vymedzený v § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom
úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere
nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí

úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko
oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je podľa
oprávneného dôvodné v prípade, keď si povinná svoje povinnosti zo zmluvy nesplnila.

4. Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, odvolanie bolo doručené

súdnemu exekútorovi dňa XX.X.XXXX a povinnej dňa XX.X.XXXX.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ďalej len
„C.s.p.“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, prejednal odvolanie podľa § 379 a §
380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože nejde o odvolanie, na prejednanie ktorého

je podľa § 385 C.s.p. potrebné nariadiť pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

6. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.), na
doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:

7. Oprávnený v rozsiahlom odvolaní namieta správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré v
napadnutom uznesení však súd neurobil, k dôvodu zastavenia exekučného konania - prekážke
rozhodnutej veci nezaujal žiadne stanovisko.

8. Podľa § 230 C. s. p. ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

9. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

10. Podľa § 161 ods. 2 C. s. p. ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví.

11. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej zistenie, keďže ide o
neodstraniteľný nedostatok podmienky konania, v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania(§ 161 ods. 1 a 2 C. s. p.). Prekážka rozsúdenej veci nastáva, ak sa má v novom konaní prejednať tá
istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený. O totožnosť účastníkov ide v prípade, ak tí istí účastníci
vystupujú aj v novom konaní, a to bez ohľadu na to, či majú rovnaké osoby v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie a konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

12. Ustanovenie § 230 C. s. p. sa uplatní nielen v sporovom konaní, ale platí aj pre nesporové konanie
vrátane konania exekučného, čo vyplýva z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2013 sp. zn. 5Cdo 16/2013).

13. Exekučný poriadok nemá ustanovenia, ktoré by upravovali preukážku rozhodnutej veci, preto pre
exekučné konanie je potrebné podľa ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použiť príslušné
ustanovenia Civilného sporového poriadku. V prípade, ak exekučný súd zistí, že medzi tými istými
účastníkmi konania sa na základe rovnakého exekučného titulu už skôr viedlo iné exekučné konanie
pre vymoženie nároku z totožného exekučného titulu, musí posúdiť, či rozhodnutie v skoršej veci

založilo prekážku res iudicata. Ak totiž exekučný súd napríklad zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu nepreukázania, že exekučný titul je vykonateľný,
toto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a oprávnený môže podať opätovne, potom, ako
sa stal exekučný titul vykonateľným, nový návrh na vykonanie exekúcie. Prekážku rozhodnutej veci
však zakladá rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie preto, že notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok ako
exekučné tituly nie sú materiálne vykonateľné. Aj rozhodnutia o zastavení exekúcie môžu, ale nemusia
zakladaťpreukážkuresiudicata.Vprípadezastaveniaexekúciezdôvodu,žemajetokpovinnéhonestačí
ani na úhradu trov exekúcie, takéto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a oprávnený
môže podať opätovne návrh na vykonanie exekúcie na základe toho istého exekučného titulu. Prekážku

rozhodnutej veci však zakladá napríklad rozhodnutie, ktorým bola exekúcia zastavená z dôvodu, že po
vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, alebo z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie zistil, že oprávnený už skôr podal proti povinnej návrh

na vykonanie exekúcie na základe rovnakého exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/
XX vedený na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16Er 369/2010. Uznesením zo dňa
3.9.2010 v uvedenej exekučnej veci súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol a následne uznesením z 18.11.2010 exekúciu zastavil. Uznesenie o

zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2010. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,
že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora pre nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu.

15. Oprávnený v odvolaní nespochybňuje záver súdu prvej inštancie, že v tejto veci navrhol vykonať

exekúciu proti tej istej povinnej na základe toho istého exekučného titulu, ako vo veci vedenej na
Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16Er 369/2010. Ak exekučný súd v uvedenom konaní
právoplatne rozhodol, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nie je spôsobilým byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia, potom toto rozhodnutie založilo prekážku právoplatne rozhodnutej
veci pre predmetné konanie, v ktorom oprávnený navrhol vykonať exekúciu na základe toho istého

rozhodcovského rozsudku ako nulitného rozhodnutia.

16. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil,
pretože je vo výroku vecne správne.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
255 ods. 1 C. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.18. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s.
p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa § 424 C.s.p. dovolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov uvedených v § 429

ods. 2 C. s. p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).