Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/85/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713219654
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6713219654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jany Haluškovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu
Československá obchodní banka, a.s., IČO: 00001350, so sídlom v Českej republike, Praha, Radlická
č. 333/150, zastúpeného Mgr. Petrom Olejárom, usadeným euroadvokátom so sídlom v Bratislave,
Miletičova č. 21, proti žalovanému D. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo H., U. W. č. XXXX/X, o
zaplatenie 19.141,53 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č.k. 14C/188/2014-61 zo dňa 14.07.2015, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) m e

n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 18,90 % ročne zo sumy 12.000,-
Kč od 16.10.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

IV. Odvolací súd z r u š u j e uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 14C/188/2014-51 zo dňa 21.01.2015.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
12.730,34 Kč spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 12.730,34 Kč od 16.10.2013
do zaplatenia a trovy konania v sume 51,13 € na účet právneho zástupcu žalobcu, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 19.141,53 Kč spolu so zmluvným úrokom vo výške 18,90 % ročne zo sumy 12.000,-
Kč od 16.10.2013 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 13.800,-
Kč od 16.10.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal
zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca a žalovaný uzavreli
zmluvu o osobnom konte zo dňa 05.12.2006, predmetom ktorej bolo zriadenie a vedenie bežného

účtu pre žalovaného ako majiteľa účtu u žalobcu ako peňažného ústavu; dňa 07.07.2008 sa žalobca
a žalovaný dohodli na povolení prečerpania bežného účtu do sumy 12.000,- Kč, čo žalovaný aj využil;
s súčinnosťou od 01.03.2010 došlo k zmene dohodnutej úrokovej sadzby na hodnotu 18,90 % ročne;
okrem toho pre prípad omeškania bola dohodnutá sadzba úrokov z omeškania vo výške 15 % ročne;z dôvodu neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaného vyhlásil žalobca predčasnú splatnosť
záväzku zo zmluvy o povolení prečerpania bežného účtu ku dňu 28.05.2012; ku dňu 28.05.2012
predstavovala dlžná suma 14.561,93 Kč, ktorá pozostávala z istiny v sume 12.000,- Kč, z úrokov v sume

730,34 Kč, z tzv. naběhlých úrokov“ v sume 736,64 Kč, z úrokov z omeškania v sume 25,29 Kč a z
poplatkov v sume 1.800,- Kč; za obdobie od 31.07.2008 do 15.10.2013 účtoval žalobca voči žalovanému
dlh spolu v sume 19.141,53 €, ktorý pozostával z istiny v sume 12.000,- Kč, tzv. „naběhlých úrokov“ v
sume 3.918,14 Kč, úrokov z omeškania v sume 1.423,39 Kč a z poplatkov v sume 1.800,- Kč.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je na rozhodnutie prejednávaného sporu
daná právomoc súdov Slovenskej republiky, pretože žalovaný je osobou s bydliskom na území
Slovenskej republiky; hmotnoprávne sa však právny vzťah strán spravuje právom Českej republiky
(konkrétne Občianskym zákonníkom); súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami došlo k
uzavretiu zmluvy o bežnom účte a žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky formou povoleného
prečerpania bežného účtu do sumy 12.000,- Kč (úver); uvedené zmluvy považoval súd prvej inštancie

za spotrebiteľské zmluvy, pretože žalovaný ich uzavrel ako spotrebiteľ (fyzická osoba bez oprávnenia
na podnikanie); súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a
preto žalobca dôvodne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 28.05.2012, keď podľa odôvodnenia
rozsudku „k tomuto dňu dlžná čiastka žalovaného činila sumu 14.561,93 Kč, z toho na istine 12.000,-
Kč, na úrokoch 730,34 Kč, na tzv. „naběhlých úrokoch“ 736,64 Kč, na úrokoch z omeškania 25,29 Kč a

na poplatkoch 1.800,- Kč; súd z tejto vyčíslenej pohľadávky ku dňu zosplatnenia prisúdil žalobcovi nárok
voči žalovanému na zaplatenie sumy 12.730,34 Kč z titulu predmetnej zmluvy, z čoho istina predstavuje
sumu 12.000,- Kč a úroky 730,34 Kč; neprisúdil sumu 736,64 Kč ako tzv. „naběhlé úroky“, ďalej sumu
25,29 Kč ako úroky z omeškania a sumu 1.800,- Kč ako poplatky, keď žalobca riadne v tejto časti
nepreukázal nárok čo do základu a čo do výšky a neobjasnil, aké sú to tzv. „naběhlé úroky“, riadnym

spôsobom nepredložil vyčíslenie úroku z omeškania a nepredložil ani listiny preukazujúce nárok na
úhradu poplatkov v sume 1.800,- Kč; uvedené spolu činí čiastku 2.561,93 Kč; túto sumu súd žalobcovi
neprisúdil v rámci žalovanej čiastky 6.411,19 Kč; čo sa týka zvyšujúcej časti zo sumy 6.411,19 Kč,
teda pokiaľ ide o sumu 3.849,26 Kč, žalobca v konaní nepreukázal, čo tvorí túto sumu do základu a
výšky a z akých dôvodov ju uplatňuje po zosplatnení pohľadávky, t.j. po dni 28.05.2012; ani v tejto

časti žalobca nepreukázal nárok a neuniesol dôkazné bremeno, že túto sumu žaluje voči žalovanému
opodstatnene“; z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu prisúdil súd prvej inštancie
žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 12.730,34 Kč od 16.10.2013
do zaplatenia, keď dospel k záveru, že „žalobca nemá nárok na dohodnuté úroky z omeškania vo výške
15 % ročne, pretože v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, kedy úroky z omeškania môžu dosahovať

len zákonnú výšku; nad zákonnú výšku ich v danom prípade nebolo možné zákonne dohodnúť, tak
ako to mylne tvrdil žalobca“, t.j. súd nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania nad zákonnú
výšku vo výške 7,25 % ročne zamietol ako neopodstatnený; ďalej uviedol, že „pokiaľ žalobca žiadal
prisúdiť i úroky z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 1.069,66 Kč od 16.10.2013 do zaplatenia,
príslušenstvo z tejto sumy súd žalobcovi neprisúdil, pretože neprisúdil žalobcovi ani nárok na zaplatenie

istiny 1.069,66 Kč“; nakoniec pokiaľ žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku vo výške 18,90 % ročne
zo sumy 12.000,- Kč za obdobie od 16.10.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že „po zosplatnení pohľadávky, teda po dni 28.05.2012, žalobcovi už neprináleží dohodnutý zmluvný
úrok z úveru, ale len úroky z omeškania; v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úroku z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami; pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca)
pristúpilktomu,žepovažujecelýdlhzasplatný(tzv.zosplatnenieúveru),potomnastupujerežimplatenia
úrokov z omeškania a nie už úroku z úveru“; preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu aj v tejto časti o
zaplatenie úroku z úveru vo výške 18,90 % ročne zo sumy 12.000,- Kč za obdobie od 16.10.2013 do
zaplatenia (t.j. po zosplatnení úveru) zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia článku 2 ods. 1 oddielu 1 kapitoly II, článku
3 ods. 1 oddielu 1 kapitoly II a článku 16 ods. 2 oddielu 4 kapitoly II nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o
právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ďalej s poukazom
na ustanovenia § 497 a § 708 Obchodného zákonníka Českej republiky a § 52 ods. 1, § 517 ods. 1 a

2 Občianskeho zákonníka Českej republiky v spojení s nariadením vlády Českej republiky č. 163/2005
Sb.; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2016 a podľa pomeru úspechu a neúspechu strán v spore priznal pomerne úspešnejšiemu
žalobcovi 34 % jeho účelne vynaložených trov konania.2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 24.08.2015 (č.l. 72-76 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol len v rozsahu
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok), t.j. v časti zamietnutia žaloby ohľadne
sumy 6.411,19 Kč, úrokov z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 1.096,66 Kč od 16.10.2013 do

zaplatenia a úroku vo výške 18,90 % ročne zo sumy 12.000,- Kč od 16.10.2013 do zaplatenia. Vyjadril
názor,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam
a súčasne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, v dôsledku čoho došlo k čiastočnému zamietnutiu žaloby. Poukázal na to, že svoj uplatnený
nárok dostatočne odôvodnil a na jeho preukázanie predložil listinné dôkazy, z ktorých uplatnený nárok
jednoznačne vyplýva.

2.1.1 Žalobca nesúhlasil s nepriznaním uplatnených dlžných poplatkov v sume 1.800,- Kč; poukázal
na to, že žalovaný v žiadosti o poskytnutie povoleného prečerpania prehlásil, že súhlasí s obchodnými
podmienkami pre povolené prečerpanie bežného účtu ako aj so všeobecnými podmienkami, ktoré tvoria
súčasť zmluvy; podľa obchodných podmienok bol oprávnený účtovať žalovanému ako majiteľovi účtu

poplatky za svoje služby v súlade so sadzobníkom poplatkov; uplatnené poplatky boli žalovanému
účtované za výzvy a upomienky, ktoré tvorili prílohy žaloby, z dôvodu neplnenia zmluvných povinností;
žalovaný sa dostal do omeškania s platbami a neplnil svoje zmluvné povinnosti bez jeho zavinenia;
vyjadrilnázor,ženákladyspojenésozasielanímupomienokavýzievniejemožnépričítaťnajehoťarchu,
pretože k porušeniu zmluvných povinností došlo zo strany žalovaného.

2.1.2 Žalobca nesúhlasil ani s nepriznaním sumy 4.611,19 Kč z titulu kapitalizovaného úroku a
kapitalizovaných úrokov z omeškania; vyjadril názor, že nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s
povinnými splátkami, vznikol mu nárok na priznanie úrokov z omeškania až do zaplatenia; úroky z
omeškania vyčíslil od zosplatnenia dňa 28.05.2012 do dňa kapitalizácie na sumu 1.423,39 Kč; žiadal

priznať aj kapitalizovaný úrok z úveru v sume 3.918,14 Kč, keď dôvodil, že v predloženej tabuľkovej
časti histórie úverového účtu, ktorá tvorila prílohu žaloby, bol úrok z úveru uvedený v dvoch stĺpcoch
po označením „dlžné úroky“ a „naběhlé úroky“, pričom v obidvoch prípadoch sa jedná o úrok z úveru,
pretože ako „dlžné úroky“ bol úrok vyčíslený automaticky a ako „naběhlé úroky“ manuálne prepočítaný
a teda zodpovedá skutočnej výške dlžného úroku z úveru.

2.1.3 Nakoniec žalobca nesúhlasil ani s nepriznaním úroku z úveru vo výške 18,90 % ročne zo sumy
12.000,- Kč od 16.10.2013 do zaplatenia; s poukazom na ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka Českej republiky argumentoval, že dohodnutý úrok z úveru mu patrí až do okamihu
skutočného vrátenia poskytnutého úveru formou povoleného prečerpania bežného účtu a nie len do

splatnostidlhustým,žesúčasnéuplatnenieúrokuzúveruaúrokovzomeškaniasavzájomnenevylučuje
a tieto mu patria až do riadneho zaplatenia úveru zo strany žalovaného ako dlžníka.

2.1.4 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí

skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p.

a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 388 C.s.p. čiastočne zmenil, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.4 Z hľadiska obsahu podaného odvolania žalobca nesúhlasil len so zamietnutím žaloby v prevyšujúcej
časti (druhý výrok), preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie len v tomto rozsahu.

4.5 Odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal zo správnych skutkových zistení
súdu prvej inštancie popísaných v napadnutom rozsudku, preto nebolo potrebné vykonané dokazovanie

opakovaťalebodoplniť.Odvolaciunámietkužalobcuonesprávnychskutkovýchzisteniachzvykonaných
dôkazov nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože skutkové zistenia čerpal súd prvej inštancie
výlučne z listinných dôkazov, ktoré do konania predložil samotný žalobca a skutkové zistenia súdu prvej
inštancie z vykonaných dôkazov nie sú podľa odvolacieho súdu v rozpore s ich obsahom, keď žalobca
sa nestotožnil len s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie v tom smere, či predložené

dôkazné prostriedky (listinné dôkazy) sú postačujúce na preukázanie všetkých uplatnených nárokov v
prejednávanom spore.

4.6 Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva skutkový stav tak, ako ho popísal súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o bežnom

účte, vo vzťahu ku ktorému strany dohodli povolenie prečerpania do sumy 12.000,- Kč, ktoré žalovaný
využil, ale finančné prostriedky riadne a včas nevrátil, preto žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
s príslušenstvom.

4.7 V rámci skúmania procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.) sa odvolací súd stotožnil so záverom

súdu prvej inštancie, že na prejednanie predmetného spotrebiteľského sporu je daná právomoc súdov
Slovenskej republiky; právomoc súdu je v prejednávanom spore daná miestom bydliska žalovaného
ako spotrebiteľa; aj keď sa miesto bydliska žalovaného nepodarilo zistiť, jeho posledné známe bydlisko
sa nachádzalo v Slovenskej republike, toto bydlisko uviedol žalovaný v zmluve o bežnom účte a
v dohode o povolení prečerpania účtu a zmenu bydliska žalobcovi nenahlásil (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Nd/25/2014 zo dňa 25.06.2014); odvolací súd sa stotožnil
aj s nevyhnutnosťou aplikácie práva Českej republiky v prejednávanom spore vzhľadom na miesto
uzavretia sporných zmlúv a miesto plnenia, keď právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nebolo
v tomto smere sporné.

4.8 V priebehu konania súd prvej inštancie uznesením č.k. 14C/188/2014-51 zo dňa 21.01.2015
ustanovil žalovanému procesného opatrovníka ako účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy
(§ 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); za opatrovníka bola
žalovanému ustanovená Terézia Pečková, pracovníčka Okresného súdu Zvolen; dňom 01.07.2016
nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý v prípade, že je pobyt strany v konaní pre súd

neznámy, upravuje postup pri doručovaní písomnosti takejto strane civilného sporového konania, avšak
neumožňuje pre tento prípad ustanoviť strane v konaní procesného opatrovníka; ak odpadnú dôvody,
pre ktorý bol procesný opatrovník ustanovený, zruší súd v zmysle § 70 ods. 2 C.s.p. (obdobne §
29 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016) uznesenie, ktorým bol
opatrovník ustanovený; odvolací súd dospel k záveru, že zmenou právnej úpravy, ktorá nastala prijatím

a nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, nie je potrebné strane, ktorej skutočné miesto
bydliska nie je známe, ustanoviť procesného opatrovníka; dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalovanému
ustanoviť procesného opatrovníka, odpadli a preto bolo potrebné uznesenie o ustanovení opatrovníka
žalovanému zrušiť.4.9 Žalobca dôvodne namieta výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti (druhý výrok) ohľadne zamietnutia dohodnutého úroku vo výške 18,90 % ročne z

istiny v sume 12.000,- Kč od 16.10.2013 do zaplatenia; pokiaľ súd prvej inštancie v prejednávanom
spore aplikoval právo Českej republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať ho v celom rozsahu v súlade
s príslušnou judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky; Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku
sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27.06.2007 vyslovil názor, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné
strany pri peňažnej pôžičke dohodli úrok aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne

užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so
splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti; úrok a
úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a treba ich odlišovať;
kým zmluvný úrok je odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu
za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho môže veriteľ požadovať, aj
keď neboli dohodnuté; pritom platí, že môžu existovať vedľa seba; najvyšší súd výslovne uviedol, že s

právnym záverom odvolacieho súdu (v najvyšším súdom posudzovanej veci), že úrok podľa § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu dohodnutej splatnosti istiny a že od
tohto okamžiku už zmluvný úrok nenabieha a nastupujú úroky z omeškania, sa nie je možné stotožniť;
z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnutý úrok, bude preto vždy určujúci
obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán; tento záver zopakoval Najvyšší súd Českej republiky

aj v rozsudku sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014 tak, že súdna prax aj odborná literatúra
sa zhoduje v tom, že zmluvný úrok predstavuje odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú
sankciou za porušenie povinnosti, t.j. nedodržanie dohodnutej doby splatnosti; kým povinnosť dlžníka
zaplatiť veriteľovi dohodnutý úrok vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania
vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu; i keď dlžník nie je v omeškaní so splnením

dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnutý úrok a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní
dlžníka aj z pôžičky, kde nebol dohodnutý úrok; oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba
bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah; rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/657/2005 a 33Cdo/1401/2014 sú aplikovateľné na prejednávaný
spor z dôvodu, že riešia právnu otázku, či je možný súbeh zmluvného úroku a úrokov z omeškania po

splatnosti pohľadávky zo zmluvy o úvere; z rozhodnutia sp. zn. 33Cdo/1401/2014 výslovne vyplýva,
že tento súbeh je možný aj v občianskoprávnych veciach; preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi aj úrok vo výške 18,90 % ročne zo sumy 12.000,- Kč od 16.10.2013 do zaplatenia;
výška úroku nebola medzi stranami sporná a doba platenia bola dojednaná v obchodných podmienkach

pre povolené prečerpanie bežného účtu (k rovnakému záveru dospel odvolací súd aj v rozsudkoch č.k.
17Co/432/2015-103 zo dňa 23.11.2016 a č.k. 17Co/381/2015-142 zo dňa 23.11.2016).

4.10 Na druhej strane pokiaľ ide o zvyšnú časť výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby
žalobcu v prevyšujúcej časti, nepovažoval odvolací súd odvolanie žalobcu za dôvodné. Odvolací súd

sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na zaplatenie uplatnených poplatkov žalobca
nepreukázal, pretože napriek tvrdeniu, že tieto vyplývajú zo sadzobníka poplatkov, tento nepredložil a
v celom rozsahu nepreukázal ani odoslanie tvrdených výziev a upomienok žalovanému na doručenie;
súčasnepokiaľideouplatnenýnároknakapitalizovanéúrokyzomeškaniaakapitalizovanýúrok,vtomto
smere žalobca neuviedol presné obdobie, za ktoré mali byť vyčíslené a z akých súm, preto tento nárok

nemohol byť podrobený súdnemu prieskumu; povinnosť uvedenia presných skutkových okolností, z
ktorýchvyplývauplatnenýnárok,nemožnopreniesťnasúdasúdniejepovinnýnazákladepredložených
dôkazov skúmať, ako žalobca dospel k výpočtu uplatnenej sumy úrokov z omeškania alebo úroku; v
tejto časti preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu správne zamietol.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie v podstate odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne
posúdenie veci vo vzťahu k nedôvodnosti žaloby však považuje odvolací súd za správne (body 4.5 až

4.10 odôvodnenia okrem bodu 4.9 odôvodnenia); odvolací súd sa s názorom žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie stotožnil len čiastočne (bod 4.9 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku čiastočne zmenil a žalobe žalobcu vyhovel aj v časti uplatneného úroku; v ostatnom rozsahu
ponechal odvolací súd napadnutý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti obsahovo

nedotknutý.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci, s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Vzhľadom na pomerne rovnaký
úspechžalobcuažalovanéhovodvolacomkonaníodvolacísúdrozhodol,žežiadnazostránnemáprávo

na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko čiastočnou zmenou napadnutého rozsudku nedošlo k
zmene pomeru úspechu strán vo veci (z pohľadu úspechu v časti uplatnenej istiny bez príslušenstva)
ponechal odvolací súd výrok o trovách konania napadnutého rozsudku (prvý výrok) nedotknutý.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).