Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/680/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1199899979
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1199899979.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ S. R., bytom Y. X.
X, XXX XX Y. R., 2/ J. F., bytom Y. XX, U., 3/ E. H., bytom R. X, U., 4/ J. U., bytom W. X, U., 5/ X. U.,
bytom R. X, XXX XX U., 6/ S. U., bytom R. X, XXX XX U., zastúpených: JUDr. František Vavrač, advokát,
Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, 7/ N.. W. A., bytom D. Y. XX, S., 8/ Z.. N.U. A., bytom S. XX/a, U.,

9/ Z.. H. A., bytom DS. XX, XXX XX X. Q. F., proti žalovanému: Ministerstvo financií SR, Štefanovičova
5, Bratislava, o vyplatenie finančnej náhrady, na odvolanie žalobcov 1/ až 6/ proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 12.5.2015, č.k. 14C/144/1999-363, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcom 1/ až 6/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ až 9/, ktorou sa domáhali

uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť im finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené ich
právnym predchodcom H. U. a J. U. výmerom Povereníctva potravinárskeho priemyslu o
určení rozsahu znárodnenia podniku R. G. Y. H. U., U. U. č. C-XX.XXX/XX//X zo dňa 15.2.1951.
V konaní plne úspešnému žalovanému podľa ust. § 142 ods.1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej „O.s.p.“) nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Zamietajúci výrok právne odôvodnil §1 ods. 1, § 2 ods. 1, §3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1,
2, 4, 5, § 13 ods. 1, 3, 4 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, § 3 zák.č. 319/1991
Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že
žalobcovia 1/ až 9/ si svoj nárok pred začatím konania na súde uplatnili podľa § 5 ods. 1 zákona č.
87/1991 Zb. priamo voči povinnému subjektu mestu Banská Bystrica, ktoré je držiteľom nehnuteľností v
zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Žalobcovia a boli u povinného subjektu iba čiastočne úspešní,

Dohodou o vydaní veci zo dňa 9.3.1992 im bola vydaná časť žiadaných nehnuteľností a
súčasne im Mestský úrad v Banskej Bystrici oznámil, že nehnuteľnosti parc. č. XXXX, XXXX, XXXX
im nemôžu byť vydané. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že žalobcovia 1/ až 9/ doručili
dňa 30.8.1991 žiadosť o uplatnenie reštitučných nárokov žalovanému ako ústrednému orgánu ako aj
Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku. Žalovaný podaním č. XXXXX/XXXX - XX
zo dňa 11.1.1999 priznal žalobcom finančnú náhradu vo výške 735.613,-Sk, finančnú náhradu za

parcely č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parciel č. XXX, XXXX ako i za stavby na nich sa nachádzajúce
nepriznal s odôvodnením, že nárok nebol uplatnený v zákonnej lehote. Predmetom konania v danej
veci bola finančná náhrada za parcely č. XXXX, XXXX,XXXX G. XXXX. Súd prvej inštancie vec právneposúdil podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý sa vzťahuje na zmiernenie
následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a
pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára

1990 (ďalej len "rozhodné obdobie") v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej
práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských
práv a nadvädzujúcimi medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach (označený zákon upravuje podmienky uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo
zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob

náhrady a rozsah týchto nárokov).

3. Pri posudzovaní námietky o nedostatku pasívnej legitimácie zo strany žalovaného - Ministerstva
financií Slovenskej republiky dospel k záveru, že takto označený subjekt nie je v tomto predmetnom
spore pasívne legitimovaný podľa zák.č. 87/1991 Zb., nakoľko v zmysle § 3 citovaného zákona je
povinnou osobou, teda nositeľom zodpovednosti, štát, teda Slovenská republika a nie je ním ústredný

orgán štátnej správy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany
sporu v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v
konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania
tvrdí. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný
subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu SR z
18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcov 1/ až 9/, aby
tejto požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhoveli a riadne označili žalovaného, prípadne podali

návrh podľa § 92 O.s.p., o ktorom je súd povinný rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s
argumentáciou žalobcov 1/ až 9/ o tom, že žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný a je označený
dostatočne správne a dostatočne identifikovaný.

4. Pokiaľ ide o uplatnenie finančnej náhrady v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalovaný

môže rozhodovať o nároku na finančnú náhradu za predpokladu, že tento bol uplatnený predpísaným
spôsobom uvedeným v ust. § 5 zák. 319/1991 Zb. v nadväznosti na ust. § 13 zák. 87/1991
Zb. riadne a včas. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia si žiadosťou zo dňa 12.11.1991
uplatnili nárok na finančnú náhradu a žalovaný im poskytol náhradu v celkovej výške 735.613.- Sk. Za
ostatné nehnuteľnosti si žalobcovia žiadosťou nárok neuplatnili v zákonnej lehote, t.j. do 31.3.1992. Súd

prvej inštancie poukázal na to, že možnosť uplatnenia nároku na náhradu za nevydané nehnuteľnosti
by v danom prípade prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by v lehote do 31.3.1992 potom,
čo povinná osoba nevyhovela ich vyzve na vydanie veci, uplatnili nárok súdnou cestou. Ak by súd
návrh na vydanie veci zamietol, žalobcovia by mali ešte možnosť v lehote do jedného roka odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti zamietajúceho rozsudku, uplatniť nárok na finančnú náhradu písomnou

žiadosťou na vydanie veci v zákonnej šesťmesačnej lehote. Žalobcovia však takúto žalobu podali na
súd až v roku 1999, čim nebola dodržaná zákonná lehota uplatnenia nároku súdnou cestou a žalobcovia
nemôžu byť v spore o nároku na finančnú náhradu úspešní.

5. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 6/ navrhujúc, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo
podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Poukazujúc na ust. § 13 ods. 1,
3, 4 zák. č. 87/1991 Zb. označili úvahu súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie na
strane žalovaného za nesprávnu. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v súvislosti s otázkou pasívnej
legitimácie označeného žalovaného v rozhodnutí sa zaoberať a posúdiť ich argumentáciu obsiahnutú

v písomnom podaní zo dňa 9.11.2011 odvolávajúcu sa na nález Ústavného súdu ČR. Odvolatelia
ďalej poukázali na rozhodnutie R 87/2004 uverejnené v zošite 6/2004 Zbierky súdnych rozhodnutí,
ktorého závery sa premietli aj do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 11/2005 a nález
Ústavného súdu ČR zo dňa 6.11.1996 sp.zn. I. ÚS 197/96 publikovaný v Sbírke nálezu a uznesení
č. 118 zväzok č.6. Aj keď sa súd prvej inštancie správne vyjadruje k pravidlám vecnej legitimácie,

nesprávnym spôsobom určil hmotnoprávne predpoklady, ktoré zo zákona vyplývajú a v § 13 ods.3,4
určujú postavenie žalovaného zo zákona ako účastníka konania. Prvý spôsob reštitúcie podľa zákona
(nárok na vydanie veci podľa § 5 ods.1,2 zák. č. 87/1991 Zb.) si vo vzťahu k parc.č. XXXX uplatnili dňa
10.6.1991 a vo vzťahu k parc.č. XXXX, XXXX G. XXXX dňa 14.8.1991. Listom mesta Banská Bystricazo dňa 21.10.1991 im bolo oznámené, že pozemky parc.č. XXXX,XXXX G. XXXX sa nedajú vydať. Na
Ministerstve financií SR uplatnili dňa 30.8.1991 nárok vo vzťahu k parc.č. XXXX, XXXX,XXXX,XXXX,
XXXX/X, XXXX, XXXX G. XXXX.Vec po takomto uplatnení u žalovaného spočívala a až po návrhu

na mimosúdne vyrovnanie sa vec pohla a bola vyriešená listom zo dňa 11.1.1999, v ktorom im bolo
oznámené, že všetkým oprávneným osobám je priznaná finančná náhrada vo výške 735.613,- Sk.
Zároveň im bolo oznámené, že finančná náhrada za parc.č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parciel č.
XXXX, XXXX, ako aj za stavby na nich sa nachádzajúce im nemôže byť priznaná s odôvodnením,
že „nárok nebol uplatnený predpísaným spôsobom v zákonom stanovenej lehote„. Ich uplatnenie z

30.8.1991 a z 12.11.1991 Z.. A. nebolo brané do úvahy. Poukazujúc na výkladové pravidlo uvedené
v rozsudku NS SR sp.zn. 5Cdo 72/1999 konštatovali, že argumentáciu pri právnom posúdení tým,
že spôsob uplatnenia bol vydanie u žalovaného a nie poskytnutie finančnej náhrady, je v rozpore so
zmyslom a účelom reštitučného zákona.

6. Žalovaný a žalobcovia 7/ až 9/ sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.

7. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („ďalej len „C.s.p.“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech
strany.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ až 6/ nie je
podanédôvodne.Súdprvejinštancieriadnezistilskutkovýstavveci,keďvykonaldokazovanievrozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žalovaného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne
odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

10. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcov 1/ až 6/ odvolací súd uvádza, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacímsúdompreskúmanéadôvody,zktorýchmábyťpreskúmané.Nazákladeuvedenéhoodvolací

súdrozsudoksúduprvejinštancie preskúmavalvrozsahuodvolacíchdôvodovobsiahnutýchvpodanom
odvolaní.

11. V danej veci sa žalobcovia 1/ až 6/ a pôvodná žalobkyňa 7/ Z.. P. A. žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 29.12.1999 domáhali uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť im podľa ust. § 13

zák.č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách finančnú náhradu v nešpecifikovanej výške za
nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené ich právnym predchodcom H. U. a J. U. výmerom Povereníctva
potravinárskeho priemyslu o určení rozsahu znárodnenia podniku R. G. Y. H. U., U. U. Č.. O.-XX.XXX/
XX//X zo dňa 15.2.1951. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.6.2011 súd prvej inštancie
pripustil zmenu petitu tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sa každý samostatne domáhali od žalovaného zaplatenia

20.450 eur, žalobcovia 3/,4/,6/ samostatne sumy po 6.135 eur a žalobca 5/ sumy 2.045 eur. Žalobkyňa
7/ Z.. P. A. v priebehu konania dňa 16.2.2013 zomrela a súd prvej inštancie pokračoval
v konaní s jej dedičmi N.. W. A., Z.. N. A. G. Z.. H. A., ktorých v napadnutom rozhodnutí označil ako
žalobcov 7/ až 9/. Keďže žalobcovia 7/ až 9/ proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej voči
nim žalobu o zaplatenie finančnej náhrady v nešpecifikovanej výške ako nedôvodnú zamietol, nepodali

odvolanie a v konaní nejde o také spoločné práva a povinnosti, v ktorom prípade sa rozsudok vzťahuje
na všetky strany vystupujúce na strane žalobcov (§ 91 ods.1,2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016,
resp. od 1.7.2016 § 75 C.s.p.), odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu len výrok, ktorými bola
zamietnutá žaloba vo vzťahu k žalobcom 1/ až 6/.12. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, tento zákon sa vzťahuje
na zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občiansko-právnymi a

pracovno-právnymi úkonmi a právnymi aktmi urobenými v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 v rozpore
zo zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej práva občanov vyjadrenej Chartou organizácie
spojených národov, všeobecnou deklaráciou ľudských práva a nadväzujúcimi medzinárodnými paktami
o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

13. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených
občianskoprávnymi úkonmi, správnymi aktami, alebo inými protiprávnymi postupmi, ku ktorým došlo
v rozhodnom období spočíva vo vydaní veci, alebo v poskytnutí finančnej náhrady, alebo zrušení
niektorých správnych aktov, prípade v úpravách v oblasti sociálneho zabezpečenia a) ak je to v
zákone vyslovene ustanovené, b) ak k ním došlo na základe ustanovení právnych predpisov, ktoré tento
zákon zrušuje, alebo c) ak bol dôsledkom politickej perzekúcie, alebo postupu porušujúceho všeobecné

uznávané ľudské práva a slobody.

14. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec prešla do
vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej
federatívnej republiky a má trvalý pobyt na jej území.

15. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, povinnými osobami sú štát, alebo právnické osoby, ktoré ku
dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a
obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi, alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby a b) cudzích
štátov.

16. Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona, povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe,
ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie
hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie
veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec.

17. Podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona, na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu do
šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne.

18. Podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona, ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže

oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.

19. Podľa § 5 ods. 5 citovaného zákona, ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v
lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa
vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.

20. Podľa § 13 ods. 1 cit. zákona, finančná náhrada sa oprávnenej osobe poskytuje len za nehnuteľnosť,
ktorú jej nemožno vydať, alebo ak táto osoba požiada o finančnú náhradu podľa § 7 ods. 3, 4 a 5 zákona.

21.Podľa§13ods.3citovanéhozákona,písomnúžiadosťofinančnúnáhradutrebapodaťnapríslušnom

ústrednom orgáne štátnej správy republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto
zákona alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol
zamietnutý návrh na vydanie veci alebo ktorým bola oprávnená osoba rehabilitovaná podľa zákona č.
119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, alebo v lehote jedného roka odo dňa,
keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora podanému podľa §

31; inak nárok na finančnú náhradu zaniká.

22. Podľa § 13 ods.4 citovaného zákona, na žiadosť podľa odseku 3 poskytne ústredný orgán štátnej
správy republiky oprávnenej osobe finančnú náhradu najneskôr do šiestich mesiacov od doručenia
žiadosti.

23. Podľa § 3 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o
pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií, oprávnená
osoba, ktorá bola v rokoch 1952 až 1953 násilne vysťahovaná zo svojho bydliska na základe výmerovalebo oznámení národných výborov, prípadne iných orgánov, vydaných podľa osobitného predpisu 4)
má nárok na vydanie nehnuteľnosti alebo jej časti podľa osobitného predpisu 5), ak tieto veci boli pri
vysťahovaní štátom odňaté z jej vlastníctva.

24. V posudzovanom prípade z obsahu spisu vyplýva, že na základe kúpnopredajných zmlúv zo dňa
2.2.1948 a 6. 2.1948 sa stali vlastníkmi nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XX ako
pozemky parc.č. XXXX o výmere 206 m2, parc.č. XXXX o výmere 42 m2, parc.č. XXXX o výmere 9
943 m2, parc.č. XXXX o výmere 35 m2, parc.č. XXXX o výmere 100 m2, parc.č. XXXX o výmere 877

m2, parc.č. XXXX o výmere 9 442 m2, parc.č. XXX/X o výmere 185 m2 manželia H. a J. U., každý
v podiele 3/8 - iny . Označené nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období na štát znárodnením, a to
Výmerom Povereníctva potravinárskeho priemyslu o určení rozsahu znárodnenia podniku R. G. Y. H.
U., U. U. Č.. O. - XX.XXX/XX-T. zo dňa 15.2.1951 (§ 4 ods.7 dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945
Zb. v znení zák.č. 115/1948 a zák.č. 108/1950 Zb.). Žalobcovia si ako oprávnené osoby podľa § 3
ods.1 a ods.2 písm. c/ zák.č. 87/1991 Zb. uplatnili dňa 10.7.1991 voči mestu Banská Bystrica nárok

na vydanie veci - pozemku parc.č. 4260 o výmere 206 m2, vedenej na LV č.X, pôvodne vedenej v
pozemnoknižnej vložke č.XX ako pozemok parc.č. XXXX o výmere 206 m2. Následne listom zo dňa
14.8.1991 požiadali mesto Banská Bystrica o vydanie nehnuteľností vedených v pozemnoknižnej vložke
č.XX, a to pozemku parc.č. XXXX o výmere 100 m2, pozemku parc.č. XXXX o výmere 877 m2, pozemku
parc.č. XXXX o výmere 9 442 m2. Mestský úrad Banská Bystrica odpovedal na ich žiadosť listom zo

dňa 21.10.1991 a oznámil im, že z územného hľadiska je možné vydať iba parcelu č. EN XXXX o
výmere 206 m2, k.ú. Banská Bystrica a nehnuteľnosti - pozemok parc.č. XXXX o výmere 6 075 m2,
parc.č. XXXX o výmere 35 m2, parc.č. XXXX o výmere 877 m2, parc.č. XXXX o výmere 9 442 m2
vedené na pozemnoknižnej vložke č.XX nie je možné vydať z dôvodu, že na nich boli vybudované
inžinierske siete za účelom výstavby Športovej haly. Žalobcom odporučil, aby si za nehnuteľnosti, ktoré

nie je možné vydať, uplatnili nárok na vyplatenie finančnej náhrady v zmysle ust. § 13 zák.č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Žalovaný podaním č. 22824/1998 - 72 zo dňa 11.1.1999 priznal
žalobcom finančnú náhradu v celkovej výške 735.613,-Sk za parcely č. XXXX, XXXX G. XXXX/X ;
v podaní zároveň konštatoval, že finančnú náhradu za parc.č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parciel
č. XXXX, XXXX , ako aj stavby na nich sa nachádzajúce nemôže priznať s odôvodnením, že nárok

nebol uplatnený predpísaným spôsobom v zákonnej lehote . Zo žaloby vyplýva, že predmetom daného
konania je žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť im podľa zák.č.
87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách finančnú náhradu v priebehu konania špecifikovanej výške
za nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené ich právnym predchodcom H. U. a J. U. výmerom Povereníctva
potravinárskeho priemyslu o určení rozsahu znárodnenia podniku R. G. Y. H. U., U. U. Č.. O.-XX.XXX/

XX//X zo dňa 15.2.1951l, ktoré im nebolo možné vydať a za ktoré im Ministerstvo financií SR nepriznalo
finančnú náhradu, t.j. za zostávajúce pozemky parc.č. XXXX vo výmere 6 075 m2 (za ktoré im žalovaný
nepriznal finančnú náhradu), parc.č. XXXX o výmere 35 m2, parc.č. XXXX o výmere 877 m2 a parc.č.
XXXX o výmere 9 442 m2.

25. Odvolací súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s úvahou súdu prvej inštancie o nedostatku
pasívnej legitimácie žalovanej strany sporu. Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného
práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia
vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Strana sporu, ktorá je nositeľom tvrdeného
hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak
žalobca preukáže že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia o ktoré v konaní ide, resp. že označený
žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti; ak túto skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne
sozáveromonedostatkuaktívnej,resp.pasívnejvecnejlegitimácie.ÚstavnýsúdSR vosvojejdoterajšej
judikatúre konštatoval, že zákonodarca zakotvil v Občianskom súdnom poriadku všeobecnú poučovaciu

povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil vecný a osobný rozsah
tejto povinnosti. Súdy boli podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016 povinné poučovať účastníkov
konania, ktorí neboli zastúpení advokátom o ich procesných právach a povinnostiach (§ 5 O.s.p.). V
ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku bola zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu
(napr. § 43 ods.1, § 49 ods.5 , § 52 ods.1), ktorou bolo súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych

procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia
povinnosť uvedená v § 43 ods.1 O.s.p. smerovala k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto
bol súd povinný účastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať.
Zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016 nemožnovyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že nie je v spore aktívne legitimovaný, resp. že označil
v spore žalovaného, ktorý nie je nositeľom v konaní tvrdenej povinnosti, pretože by to už nebolo
poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré súd nie je

povinný ani oprávnený poskytnúť (R 38/94). Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha žalobcu
zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu petitu, súd je povinný ho len poučiť výlučne
v intenciách jeho procesných práv a povinností.

26. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu o tom, že v žalobe označený

žalovaný - Ministerstvo financií SR , nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný a nie je možné ho
zaviazaťkakejkoľvekpovinnostivyplývajúcejštátupodľaustanovení zák.č.87/1991Zb.omimosúdnych
rehabilitáciách. Odvolací súd podotýka, že štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov (§ 21 Obč.
zákonníka) nemožno zamieňať s rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu, medzi
ktoré patria aj ústredné orgány štátnej správy (zák.č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy ) a je rozdiel medzi Slovenskou republikou ( zastúpenou Ministerstvom financií SR) a samotným

Ministerstvom financií SR, keďže každý z nich je samostatným subjektom práva s vlastnou právnou
subjektivitou. Preto pokiaľ zákon č. 87/1991 Zb. v ustanovení § 4 určuje okruh povinných osôb , ktorý je
nutné rešpektovať i v danom prípade ( ktorého predmetom je finančná náhrada za nehnuteľnosti, ktoré
nie je možné vydať a za ktoré ústredný orgán po žiadosti žalobcov nepriznal finančnú náhradu), čo do
ustálenia povinného subjektu nie je možné v vychádzať z ust. § 13 citovaného zákona, umožňujúceho

oprávnenej osobe podať v prípade nehnuteľnosti, ktorú nie je možné vydať, písomnú žiadosť o finančnú
náhradu na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky, a to v lehotách určených v tomto
zákone.Odvolatelia(žalobcovia1/až6/)bolivtomtokonanívčasepodaniažalobyzastúpeníadvokátom
a z obsahu žaloby ani zjavne nevyplynulo, že by táto mala smerovať proti štátu (naopak, v priebehu
konania a napokon i v odvolaní opakovane uvádzali, že žalujú pasívne vecne legitimovaný subjekt)

čo znamená, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí rešpektoval kľúčové obsahové súčasti
základného práva žalobcov 1/ až 6/ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

27. Pokiaľ odvolatelia vo vzťahu k posúdeniu otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného namietajú

nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v doložených rozhodnutiach Ústavného súdu ČR (IV.
ÚS 309/97 zo dňa 31.8.1998, I.ÚS 197/96 zo dňa 6.11.1996) treba uviesť, že v podmienkach právneho
poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia
alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť
všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. (do 30.6.2016 v § 135 O.s.p.).

Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne
záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl.
125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej
veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní

podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho
súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné zohľadniť právny názor vyslovený v označených
rozhodnutiach, vzťahujúcich sa k rozhodnutiam českých justičných orgánov.

28. Vychádzajúc z úvahy o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného, majúcej za dôsledok

správne a bez ďalšieho zamietnutie žaloby uplatnenej žalovanými 1/ až 6/, odvolací súd nevidí potrebu
osobitne sa vysporiadať s odvolacími námietkami smerujúcimi proti úvahe súdu prvej inštancie o tom, že
žalobcovia si v zákonnej lehote do 31.3. 1992 v súlade s ust. zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách riadne neuplatnili svoj nárok na náhradu za pozemky parc.č. XXXX vo výmere 6 075
m2 (za ktoré im žalovaný nepriznal finančnú náhradu), parc.č. XXXX o výmere 35 m2, parc.č. XXXX o

výmere 877 m2 a parc.č. XXXX o výmere 9 442 m2. V tejto súvislosti však konštatuje, že odôvodnenie
uvedenej úvahy prijatej súdom prvej inštancie, nezodpovedá ust. § 157 ods.2 O.s.p. v znení účinnom do
30.6.2016, keď z neho nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil listinné dôkazy vzťahujúce sa k
vyslovenýmskutkovýmaprávnymzáverom (napr.klistinámUplatnenienárokupodľazákonač.87/1991
Zb. zo dňa 12.11.1991, podanie Z.. P. A. z 12.11.1991), a ako sa vysporiadal s právnou argumentáciou

žalobcov 1/ až 6/ opakovane produkovanou v priebehu konania.29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ,
vrátane správneho výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny
potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave jednomyseľne, pomerom hlasov
3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).