Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/96/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513232197
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513232197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: Dobrá správcovská, s.r.o.,
so sídlom Vajnorská 48, Bratislava, IČO: 45 471 908, zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Mikuláš,
so sídlom Nejedlého 12, Bratislava, proti žalovanej: T. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. X. X, W., zastúpenej:
Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., so sídlom Bajkalská 31, Bratislava, o zaplatenie

2.282,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo
dňa 10. decembra 2014, č.k. 39C/78/2014-164, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutýmrozsudkomuložilsúdprvejinštanciežalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu941,68
eur, vo zvyšku žalobu zamietol, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v
sume 27,85 eur za zaplatený súdny poplatok a v sume 321,38 eur titulom trov právneho

zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že predmetom
sporu v danej veci bol nedoplatok žalovanej uplatnený v celkovej výške 2.282,24 eur s príslušenstvom
(úrokmi z omeškania a poplatkom z omeškania), pozostávajúci zo sumy 345 eur, uplatnenej ako
nesplnený záväzok uhradiť túto sumu do fondu údržby a opráv za opravu balkóna, sumy 1.358,26 eur
spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,05% denne od 17.06.2014 do zaplatenia, ako
nedoplatku z vyúčtovania za rok 2009 (zúčtovaného s preplatkom za rok 2010 vo výške

205,62 eur), a napokon z nedoplatkov za roky 2010, 2011, 2012 a 2013. Uviedol, že pokiaľ
ide o uplatnený nedoplatok z vyúčtovania za rok 2009, žalobca vzal vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania v tejto časti vzal žalobu späť, a preto uznesením č.k. 39C 78/2014-108 zo dňa
12.09.2014 konanie v tejto časti zastavil. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 345 eur ako
neuhradeného záväzku do fondu údržby a opráv za opravu balkóna; s poukazom na ust. § 100 v spojení
s § 101 a ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka; dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné
vyhovieť vzhľadom na žalovanou dôvodne vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku. Mal totiž

preukázané, že v prípade práva na zaplatenie danej sumy, lehota na zaplatenie nebola dohodnutá a
nevyplýva ani z právneho predpisu, a preto, keď pôvodný správca bytového domu Váš správca spol.
s r.o. žalovanej faktúru č. 1000159, na zaplatenie dlžnej sumy 345 eur, vystavil dňa 24.06.2010, so
splatnosťoudňa01.07.2010,právonajejzaplateniebolomožnéuplatniťprvýrazdňa01.07.2010, avšak
návrh na začatie konania bol doručený súdu až dňa 17.09.2013. Nad rámec uvedeného poukázal na
to, že žalovaná si balkón nechala opraviť na vlastné náklady ešte v roku 2008, kedy jej boli vymenené

plástové okná a dvere, avšak touto skutočnosťou sa s poukazom na premlčanie nároku na zaplatenie
sumy 345 eur už podrobnejšie z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal. Pokiaľ ide o zvyšnú časť
nárokov, uplatnených podanou žalobou titulom nedoplatkov z vyúčtovaní za roky 2010 - 2013, zdôraznil,že vzhľadom na plánovanú opravu predmetného bytového domu si vlastníci schválili navýšenie tvorby
Fondu prevádzky, údržby a opráv na domovej schôdzi konanej dňa 15.12.2008, ktorej sa žalovaná
tiež zúčastnila, avšak ako prehlasovaný vlastník sa v zmysle § 14 ods. 4 Zákona o vlastníctve bytov

sa v prekluzívnej zákonnej lehote nedomáhala ochrany, určená výška preddavku do
fonduprevádzky,údržbyaoprávsastalazáväznáprevšetkýchvlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,
teda i pre žalovanú, ktorá však svojvoľne v rozpore so zálohovým predpisom uhrádzala do tohto fondu
nižší príspevok, ktorá skutočnosť bola rozhodujúcim dôvodom vzniku jej nedoplatkov z vyúčtovaní za
jednotlivé kalendárne roky. Vykonaným dokazovaním, na základe porovnania skutočne žalobkyňou

uhradených zálohových platieb a jej skutočných nákladov za roky 2010 až 2013, zistil, že
výsledkom ročného vyúčtovania za rok 2010 bol nedoplatok žalovanej v sume 106,82 eur, výsledkom
ročného vyúčtovania za rok 2011 jej nedoplatok v sume 227,22 eur, výsledkom ročného vyúčtovania za
rok 2012 nedoplatok v sume 274,62 eur a v roku 2013 nedoplatok v celkovej sume 333,02 eur, t.j. spolu
zauvedenéobdobienedoplatokžalovanejzvyúčtovanívcelkovejsume941,68eur.Námietkužalovanej,
že v roku 2008 jej vznikol preplatok v sume 105,38 eur, za rok 2009 preplatok v sume 133,87 eur a za rok

2010 preplatok v sume 205,62 eur, považoval za neopodstatnenú, keď z predložených vyúčtovaní spolu
s prílohami vyplýva, že ide o fiktívne preplatky vyčíslené ako rozdiel medzi stanovenou (predpísanou)
výškou zálohových platieb a predpokladanými nákladmi, ktoré nezodpovedajú skutočnej
dlžnej sume, predstavujúcej rozdiel medzi skutočne uhradenými platbami a skutočnými nákladmi. Pokiaľ
ide o sumu vo výške 6,64 eur, uplatnenú podanou žalobou samostatne ako poplatok za upomienku v

roku 2010 a tiež v roku 2012, poukázal na skutočnosť, že tieto sumy boli vo vyúčtovaniach za dané
obdobia započítané ako skutočný náklad, a preto aj zistené nedoplatky za uvedené kalendárne roky
už zahŕňajú i túto pohľadávku, z ktorého dôvodu ich nie je možné priznať opätovne ako samostatné
nároky. Podanej žalobe preto v tejto časti vyhovel a uložil žalovanej uhradiť žalobcovi nedoplatky z
vyúčtovanízauvedenéobdobievcelkovejvýške941,68eur.Vovzťahuknárokunazaplateniepoplatkuz

omeškania zo zálohových platieb za obdobie január až júl 2013 vyčíslený v sume 904,86 eur a poplatku z
omeškaniazaobdobieod01.08.2013do31.12.2013vsume189,03euraďalšiehopoplatkuzomeškania
vo výške 0,05% za každý deň omeškania zo sumy 2.282,24 eur od 17.06.2014 do zaplatenia, dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Poukázal na to, že existenciu nároku na zaplatenie poplatku
z omeškania odvodzoval žalobca od ustanovenia Článku IV. Zmluvy o výkone správy, podľa ktorého,

cit.: "Zmluvné strany sa dohodli na poplatku z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania s
platením ...", tvrdiac, že sa jedná o dohodnutú zmluvnú pokutu. Vychádzajúc z ust. § 544 Občianskeho
zákonníka však konštatoval, že zo znenia zmluvy o výkone správy nevyplýva, že by v prípade citovaného
ustanovenia Článku IV. išlo o dojednanie zmluvnej pokuty v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, a
preto, keď v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ktoré má kogentný charakter; mohlo žalobcovi

v prípade omeškania žalovanej vzniknúť iba právo na úrok z omeškania. Nakoľko sa však žalobca
priznania takéhoto nároku v spore nedomáhal, vzhľadom na viazanosť súdu obsahom návrhu (žaloby)
nielen pokiaľ ide o výšku požadovanej sumy, avšak i pokiaľ ide o v žalobe vymedzený skutkový základ,
od ktorého sa uplatnené právo odvodzuje (popísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré sú potrebné pri
posúdení veci po právnej stránke), nebolo možné v tejto časti podanej žalobe vyhovieť. Napokon, za

nedôvodnú považoval podanú žalobu i v časti zaplatenia sumy vo výške 1,85 eur, uplatnenej titulom
nároku na náhradu nákladov spojených so zaslaním vyúčtovania v sume 1,85 eur, keď žalobca vznik
týchto nákladov ničím nepreukázal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a s poukazom na skutočnosť, že v časti o zaplatenie 1.358,26
eur s príslušenstvom žalobca procesne zavinil zastavenie konania, v časti o zaplatenie

istiny vo výške 941,68 eur bol úspešný, a vo zvyšku bola úspešná žalovaná, dospel k záveru, že boli
splnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia žalovanej, podľa
vyhl. č. 655/2004 Z.z., za 6 úkonov právnej služby, zo základu 3.310,43 eur, v celkovej výške 775,26 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, do zamietajúceho výroku vo veci samej,
odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ ide o záväzok žalovanej uhradiť do fondu údržby a opráv sumu 345 eur za opravu balkóna,
poukázal na to, že zo strany pôvodného správcu k fakturácii takéhoto plnenia ani nemalo dôjsť,
keďže opravy balkónov sa priamo zo zákona uhrádzajú z fondu údržby a opráv, a preto mala byť
uvedená suma zahrnutá do vyúčtovania za rok 2010, vypracovanom v roku 2011, a teda súd prvej

inštancienesprávnepovažovalsadeňsplatnostidanejpohľadávkydátumuvedenývofaktúrevystavenej
pôvodným správcom. Na základe uvedeného konštatoval, že jeho pohľadávky v tejto časti nie je
premlčaná. Vo vzťahu k nároku na uplatnenú zmluvnú pokutu namietal, že hoci v zmluve o výkone
správy je použitý pojem poplatok z omeškania, tento nárok bol účtovaný ako výnos fondu prevádzky,údržby a opráv, pričom aj počítačový systém pre správcov používa pojem "penále", z čoho vyplýva, že
význam tohto pojmu, použitého v zmluve je potrebné vykladať tak, že ide o zmluvnú pokutu. Nestotožnil
sa v tejto súvislosti ani s názorom prvoinštančného súdu, že výška úroku z omeškania je v ust. § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka upravená kogentne a nie je možné dojednať inú jeho výšku. Vytkol
zároveň súdu prvej inštancie, že v časti sumy vo výške 1,85 eur podanú žalobu zamietol
napriek tomu, že v konaní bolo preukázané zaslanie vyúčtovania žalovanej poštou, s čím sú spojené
výdavky v uplatnenej výške. Napokon, vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania namietal, že pri
výpočte priznaných trov právneho zastúpenia postupoval prvoinštančný súd nesprávne, keď výpočtový

základ pre určenie tarifnej odmeny advokáta rozdelil na dve istiny, teda na istinu týkajúcu sa zastavenej
časti sporu a istinu vzťahujúcu sa na rozhodnutie v merite veci, a v dôsledku
nesprávneho výpočtu tak žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v rozpore
s vyhláškou č. 655/2004 Z.z.
3. Žalovanávpísomnomvyjadreníkodvolaniužalobcužiadalanapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnila sa so záverom súdu

prvej inštancie, že žalobu bolo potrebné v časti o zaplatenie sumy 345 eur zamietnuť, nakoľko
dôvodne vzniesla námietku premlčania tohto nároku, no tiež z dôvodu, že si žiadne práce neobjednala.
Vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku z omeškania taktiež súhlasila so záverom prvoinštančného
súdu, že žalobca vznik nároku na jeho zaplatenie nepreukázal, keďže nepreukázal, že by bola platne
uzavretá dohoda o zmluvnej pokute, z ktorej by takýto nárok mohol vyplývať. Za nedôvodné napokon

označila podané odvolanie i v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania.
4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej písomne nevyjadril.
5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s §

219 ods. 3 CSP a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca v
napadnutejčastidomáhalzaplateniasumy345eur,uplatnenejakonesplnenýzáväzokuhradiťtútosumu

do fondu údržby a opráv za opravu balkóna, poplatkov z omeškania vo výške 0,05% denne a sumy 1,89
eur titulom nákladov na zaslanie upomienky, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver,
že pokiaľ ide o sumu 345 eur, žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania tohto nároku žalobcu, a
pokiaľ ide o zvyšok nárokov uplatnených v napadnutej časti, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď

nepreukázal skutočností, z ktorých by vznik jeho nároku vplýval.
7. Pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v časti o zaplatenie sumy 345 eur bolo vzhľadom na
námietku premlčania, vznesenú v spore žalovanou, kľúčové posúdenie otázky, kedy v prípade daného
nároku začala plynúť premlčacia doba. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že doba plnenia medzi stranami nebola dohodnutá, a preto treba faktúru č. 1000159, v ktorej

bola splatnosť pohľadávky určená na deň 01.07.2010, považovať za výzvu na plnenie, ako ju má na
mysli ust. § 563 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nárok mohol byť na súde uplatnený prvýkrát
dňa 02.07.2010. Keďže žaloba v preskúmavanej veci bola na súde podaná až dňa 17.09.2013, teda
až po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. 101 Občianskeho zákonníka, ktorá
začala plynúť dňa 02.07.2010 a márne uplynula dňa 02.07.2013 (a nie dňa 01.07.2013, ako nesprávne,

avšak bez následku na správnosť záveru o premlčaní daného nároku, konštatoval súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku), podanej žalobe v tejto časti nepochybne nebolo
možné vyhovieť z dôvodu oprávnene vznesenej námietky premlčania. Nedôvodná je v tejto súvislosti
argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, že pôvodný správca nemal žiadny dôvod na vystavenie
predmetnej faktúry, keď náklady na opravu balkóna sa uhrádzajú z fondu údržby a opráv, a preto táto

pohľadávky mala byť zahrnutá ako náklad vo vyúčtovaní za rok 2010. Rozhodujúce je totiž za daných
okolností výlučne to, že pôvodný správca zaslaním predmetnej faktúry žalovanú na zaplatenie danej
sumy vyzval, dlžná suma nebola uhradená, a neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by žalobcovi,
resp. pôvodnému správcovi, bránili túto pohľadávku uplatniť na súde. Za daného stavu je tak správnosť
postupu pôvodného správcu voči žalovanej pre účely ustálenia začiatku plynutia premlčacej doby bez

právneho významu.
8. Neopodstatnená je tiež argumentácia žalobcu, ktorý v odvolaní zdôraznil, že poplatok z omeškania
uplatnil v súlade s obsahom zmluvy o výkone správy ako zmluvnú pokutu, keď ako penále je tento
nárok označený aj v počítačovom systéme pre správcov, pričom takto je daný nárok akceptovaný aj vrozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Správne totiž súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu
uzavretej zmluvy o výkone správy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v prípade omeškania s úhradou
zálohových platieb ani nedoplatku z vyúčtovania nevyplýva, a v preskúmavanej veci vzhľadom skutkové

tvrdenia žalobcu, tak ako boli špecifikované v žalobe a v ďalšom priebehu sporu, nebolo možné tento
nárok žalobcovi priznať ani na základe iného ustanovenia právneho predpisu. V tejto súvislosti je
nedôvodná tiež argumentácia žalobcu rozhodnutiami Krajského súdu Nitra vo veci sp. zn. 5Co/16/2010
a Krajského súdu Žilina vo veci sp. zn. 6Co/318/2006, ktorými odvolací súd nie je viazaný, a naviac ich
ani vzhľadom na odlišný skutkový a právny základ (keď v označených sporoch bola zmluvná pokuta

dohodnutá výslovne) nemožno v preskúmavanej veci použiť. Pokiaľ potom za daného stavu
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie poplatku z omeškania
ani zmluvnej pokuty, za žalované obdobie nárok nevznikol, treba jeho rozhodnutie, ktorým i v tejto časti
žalobu ako nedôvodnú zamietol, považovať za vecne správne.
9. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvej inštancie, že ako nedôvodnú bolo potrebné žalobu
zamietnuť i v časti o zaplatenie sumy 1,89 eur, uplatnenej ako náhrada nákladov spojených so zaslaním

vyúčtovania za rok 2013 žalovanej, keďže žalobca, ktorý v tomto smere nepredložil o úhrade
danej sumy žiaden dôkaz, vynaloženie týchto nákladov riadne nepreukázal; a preto ani jeho námietka
v odvolaní v tomto smere nemôže obstáť.
10. Napokon odvolací súd dospel k záveru, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť ani v
časti, v ktorej žalobca odvolaním napadol výrok o trovách konania, a to napriek tomu, že je dôvodná

jeho námietka, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priznanej náhrady
trov právneho zastúpenia vyčíslil tarifnú odmenu advokáta samostatne za zastavenú časť sporu a
samostatne za tú časť sporu, v ktorej meritórne rozhodol. Vyhovenie podanému odvolaniu v tejto
časti, ktoré by malo za následok zmenu napadnutého výroku o trovách konaniam, by totiž vo svojich
dôsledkoch malo za následok rozhodnutie v neprospech odvolateľa, a takéto rozhodnutie odvolacieho

súdu je neprípustné s poukazom na článok 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku;
podľa ktorého nemôže byť v konaní o opravnom prostriedku rozhodnuté nepriaznivejšie
pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. V prípade priznania náhrady trov právneho zastúpenia
odvolacím súdom v správnej výške by totiž bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu
trov právneho zastúpenia v sume vyššej, než mu bola uložená napadnutým rozsudkom súdu prvej

inštancie, ktorý okrem nesprávneho spôsobu výpočtu náhrady trov v tejto časti, pri ustálení základu pre
výpočet tarifnej odmeny advokáta nezohľadnil sumu poplatku z omeškania vo
výške 0,05 % denne zo sumy 2.282,24 eur od 17.06.2014 do zaplatenia (do vyhlásenia rozsudku), v
ktorej časti bola žalovaná taktiež úspešná.
11. Na základe uvedeného, keď žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,

ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento
založil svoje rozhodnutie v napadnutej (zamietajúcej) časti, a za stavu, keď súd prvej inštancie na
základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil existenciu, resp. premlčanie, nárokov
uplatnených žalobcom v napadnutej časti, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým
podanú žalobu vo zvyšku zamietol, ako i vo výroku o trovách konania; keď v tejto časti nebolo možné

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v neprospech žalobcu; ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).