Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314218494
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4314218494.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: RegioJet a.s., IČO: 47231271, so
sídlom Bratislava, Obchodná 48, zast. JUDr. Zdeněk Hrouzek, advokát, so sídlom Brno, Pražákova 69,
Česká republika, proti žalovanému: V.. I.. M. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom W., R. 4, o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice
zo dňa 26. októbra 2015, č. k. 6Cpr/1/2014-90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdLevice(akosúdprvéhostupňavzmysle§9ods.1OSPzákonač.99/1963Zb.Občiansky
súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 26. októbra 2015, č. k. 6Cpr/1/2014-90
návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 60 CSP) zamietol a odporcovi (ďalej len „žalovanému“ v zmysle §
60 CSP) nepriznal náhradu trov konania.

2.1. V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej, ktoré právne posúdil podľa §69 ods. 1 písm. b/, § 69 ods.

3 Zákonníka práce, podľa § 16 ods. 2 a § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
poukázal na to, že návrhom (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) podaným dňa 8.9.2014 sa
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného.

2.2. Uviedol, že účastníci uzavreli dňa 1.6.2012 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonáva žalovaný
pre žalobcu prácu ako technický asistent obchodu a kontroly kvality.

2.3. Žalovaný zaslal žalobcovi list označený ako „okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa
16.7.2014, v ktorom informuje svojho zamestnávateľa, že v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) a ods. 3 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce okamžite ukončuje pracovný pomer uzatvorený pracovnou zmluvou zo
dňa 1.6.2012 v znení jej dohôd o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.1.2013, 31.5.2013 a 30.9.2013
z dôvodu, že podľa bodu 13. pracovnej zmluvy „...vyúčtovanie a vyplatenie cestovných náhrad bude
vykonané najneskôr posledný deň kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, kedy nárok na
cestovné náhrady vznikol...“ a vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ pri vyúčtovaní služobnej cesty za

mesiac máj 2014 túto povinnosť nesplnil a súčasne cestovné náhrady nevyplatil ani do 15 dní odo dňa
ich splatnosti, došlo podľa žalovaného k naplneniu skutkovej podstaty § 69 ods. 1 písm. ) ZP, t.j. k nároku
zamestnanca na okamžité skončenie pracovného pomeru.2.4. Na tento list reagoval žaloba tak, že vyzval žalovaného k okamžitému nástupu do zamestnania
na základe neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca. V tejto výzve
konštatoval, že trvá na ďalšom zamestnávaní odporcu a jeho pracovný pomer trvá naďalej.

3. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru vidí žalobca v tom, že okamžité skončenie
pracovného pomeru nespĺňa podmienky podľa Zákonníka práce, nakoľko absentuje dôvod, ktorý
by legitimoval skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP a vymedzený dôvod
nepovažuje za platný. Písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad boli predložené

dňa 2.6.2014. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách je zamestnávateľ
povinný na podklade predložených podkladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty najneskôr do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady, teda
najneskôr do 31.7.2014. Článok 13 pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2012 ustanovuje výplatný termín
cestovných náhrad na posledný deň kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, kedy nárok
na cestovné náhrady vznikol. Vzhľadom na uvedené podľa navrhovateľa nárok na vyplatenie náhrad

vznikol až predložením účtovných dokladov, t. j. dňa 2.6.2014 a splatnosť nastane až 31.7.2014.

4.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.2.2015 poprel v nej uvádzané skutočnosti
uvádzané v návrhu a navrhol žalobu zamietnuť, pretože žalobca ho nevyzval do práce a dokonca v deň
ukončenia pracovného pomeru prevzal od žalovaného všetky zverené predmety, vydal mu potvrdenie o

skončení pracovného pomeru a prípisom oznámil, že netrvá na jeho ďalšom zamestnávaní.

4.2. Žalobca ignoruje skutočnosť, že v tomto prípade je pre splatnosť cestovných náhrad rozhodujúci
termín stanovený dohodou alebo vnútorným predpisom. Na Formulári vyúčtovania služobnej cesty je
uvedená kolónka s textom „Zamestnanec svojim podpisom potvrdzuje, že bol pred pracovnou cestou

oboznámený s podmienkami vyúčtovania cestovných náhrad...(wiki.sa.cz)“. Odkazovaný vnútorný
predpis stanovuje splatnosť cestovných náhrad nasledovne: „...konečná čiastka cestovných náhrad je
potom vyplatená v mzde za aktuálny mesiac, v ktorom pracovná cesta prebehla, ak sú cestovné doklady
doručené do centrály spoločnosti najneskôr do 5. dňa nasledujúceho mesiaca“.

4.3. V prípade žalovaným predložených dokladov za mesiac máj 2014 dňa 2.6.2014 bol v zmysle
vnútorného predpisu žalobca povinný vyplatiť ich k 30.6.2014. Žalovaný poukázal na ustanovenie
§ 16 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, podľa ktorého pri zahraničnej pracovnej ceste vzniká
nárok okamihom prekročenia slovenskej štátnej hranice, t. j. v predmetnom prípade dňa 27.5.2014 s
následnou splatnosťou v zmysle bodu 13 pracovnej zmluvy do 30.6.2014. Žalobca cestovné náhrady

nevyplatil napriek upozorneniu odporcu.

5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako zamestnávateľ dňa 1.6.2012
uzavrel s žalovaným ako zamestnancom pracovnú zmluvu, a podľa bodu 13. tejto zmluvy sa účastníci
dohodli, že vyúčtovanie a vyplatenie cestovných náhrad bude vykonané najneskôr posledný pracovný

deň kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, kedy nárok na cestovné náhrady vznikol.

6. Z formuláru vyúčtovania služobnej cesty zo dňa 2.6.2014 za mesiac máj vyplýva, že žalovaný
vykonal dňa 27.5.2014 služobnú cestu z Bratislavy do Brna a späť s prekročením štátnej hranice v Y..
Cestovné za uvedenú cestu predstavovalo 11,44 € a stravné 300,- Kč. Z výplatnej pásky žalovaného za

mesiac máj 2014 je zrejmé, že cestovné náhrady za tento mesiac mu započítané ani vyplatené neboli.
Na Formulári je uvedená kolónka s textom „Zamestnanec svojim podpisom potvrdzuje, že bol pred
pracovnou cestou oboznámený s podmienkami vyúčtovania cestovných náhrad a aktuálnou sadzbou
tuzemského a zahraničného stravného (wiki.sa.cz)“.

7. Podľa vnútorného predpisu zo stránky , je konečná
čiastka cestovných nákladov vyplatená v mzde za aktuálny mesiac, v ktorom pracovná cesta prebehla,
ak sú cestovné doklady doručené do centrály spoločnosti najneskôr do 5. dňa nasledujúceho mesiaca.

8. Listom zo dňa 16.7.2014 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer s žalobcom z dôvodu, že podľa

bodu 13. pracovnej zmluvy „...vyúčtovanie a vyplatenie cestovných náhrad bude vykonané najneskôr
posledný deň kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, kedy nárok na cestovné náhrady
vznikol...“ a vzhľadom k tomu, že žalobca ako zamestnávateľ pri vyúčtovaní služobnej cesty za mesiac
máj 2014 túto povinnosť nesplnil a súčasne cestovné náhrady nevyplatil ani do 15 dní odo dňa ichsplatnosti, došlo podľa žalovaného k naplneniu skutkovej podstaty § 69 ods. 1 písm. ) ZP, tj. k nároku
zamestnanca na okamžité skončenie pracovného pomeru.

9. Dňa 17.7.2014 účastníci podpísali preberací protokol o odovzdaní zamestnaneckej karty, mobilných
telefónov, reflexnej vesty, kľúčov, formuláru služobnej cesty žalovaným žalobcovi. Dňa 23.7.2014
žalobca vydal žalovanému potvrdenie o zamestnaní, podľa ktorého bol žalovaný u žalobcu zamestnaný
od 1.6.2012 do 17.7.2014 ako koordinátor marketingu.

10.1. Na základe takto vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd k záveru, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca žalobcu je platné, preto žalobu
zamietol. Žalovaný dňa 27.5.2014 vykonal zahraničnú pracovnú cestu z Bratislavy do Brna a späť,
teda v ten istý deň došlo k prechodu štátnej hranice žalovaným. Poukázal na to, že žalobca stotožňuje
vznik nároku na cestovné náhrady s dňom predloženia písomných účtovných dokladov zo služobnej
cesty, t. j. s dňom 2.6.2014 (v súlade s interným predpisom, existenciu ktorého potvrdila aj svedkyňa),

kedy žalovaný doklady predložil, a teda v zmysle čl. 13 pracovnej zmluvy medzi účastníkmi uzavretej
je žaloba povinný vykonať vyúčtovanie a vyplatenie náhrad najneskôr do 31.7.2014. V danom prípade
však žalovaný vykonal zahraničnú pracovnú cestu, pričom podľa § 16 ods. 2 ZoCN vzniká nárok na
náhrady okamihom prekročenia štátnej hranice, čo sa udialo dňa 27.5.2014 a v zmysle čl. 13 pracovnej
zmluvy bol teda žalobca povinný vykonať vyúčtovanie a vyplatenie cestovných náhrad najneskôr do

30.6.2014. Keďže žalobca tak neučinil, žalovaný v jednomesačne prekluzívnej lehote dňa 16.7.2014
okamžite skončil pracovný pomer s žalobcom v súlade s § 69 ods. 1 ZP.

10.2. V závere súd poznamenal, že žalobca dňa 23.7.2014 vydal žalovanému potvrdenie o zamestnaní,
v ktorom uviedol, že žalovaný bol jeho zamestnancom do 17.7.2014, z čoho možno usudzovať,

že skončenie pracovného pomeru považoval za platné. Okrem toho žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal svoje tvrdenie, že žalovaného vyzval na nástup do práce a že trval na jeho ďalšom
zamestnávaní.. Uvedené potvrdenie o zamestnaní a preberacie protokoly o prebratí zverených
predmetov od svedčia o opaku.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p. a
konštatoval, že žalobca mal vo veci plný úspech a vzniklo mu právo na náhradu trov konania. Keďže
si však žalovaný náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, súd mu ich náhradu
nepriznal.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podľa ustanovení § 205 ods. 2
písm. b/, c/, d/, e/ a f/ OSP, majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, pretože podľa
jehonázorusúdneprihliadolnanámietkuspornostinavrhnutýchdôkazovžalovaným.Súdprvéhostupňa
pochybil tým, že danú vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 OSP, pretože hoci bol obsah
listiny vnútorná smernica- zo strany zástupcu žalobcu dňa 9.9.2015 a 23.10.2015 spochybnený, súd

prvého stupňa zobral obsah listín pri svojom rozhodovaní do úvahy a založil na nich svoje rozhodnutie.
Tým ale konanie zaťažil vadou, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci.

13. Podľa publikovanej judikatúry platí, že „V prípade, keď účastník poprie pravosť, resp. správnosť
súkromnej listiny, platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil ako dôkaz, zaťažuje dôkazná povinnosť

a bremeno dôkazné; tento účastník teda nesie procesne nepriaznivé následky toho, že sa v konaní
nepodarí preukázať pravosť či správnosť súkromnej listiny. Oproti listine verejnej, kde dôkazné bremeno
leží na to, kto popiera jej správnosť, pri súkromnej listine stačí „formálne“ popretie jej správnosti
druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý
tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou ( rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa

30.4.2009, sp. zn. 33 Cdo 472/2007). Poukázal tiež na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu (zrejme
českého najvyššieho súdu) sp. zn. 22 Cdo 617/99 a 2 Cdon 257/97).

14. Pokiaľ teda súd prvého stupňa považoval za preukázané skutočnosti tvrdené žalovaným, ktorých
pravosť bola žalobcom spochybnená, založil tým svoje rozhodnutie procesnou vadou, keď žalobcu,

prípadne žalovaného nepoučil v zmysle ust. § 118a OSP. V danej veci neuniesol žalovaný dôkazné
bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností, že žalobca mal stanovené pravidlá vnútornou smernicou,
čoalebolozostranyžalobcuspochybnené,pretobolonažalovanom,abypreukázalpravosťpredloženej
listiny. Vzhľadom k tomu, že žalovaný žiadny takýto dôkaz nenavrhol, nemožno na takýto dôkazprihliadaťaodvíjaťodnehouvádzanéprávnenásledkyrozvedenévnapadnutomrozsudku.Zuvedených
dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie
a prizná žalobcovi aj právo na náhradu trov konania pred súdmi oboch stupňov.

15.1. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu. Rozhodnutie súdu považuje za správne a odvolanie
žalobcu za neodôvodnené. Okresný súd Levice pri svojom rozhodnutí v predmetnom rozsudku
vychádzal zo zákonov a predpisov platných v Slovenskej republike. Žalobca sa pokúša poukázať na
údajné procesné pochybenia súdu prvého stupňa argumentmi, že tento rozsudok nie je v súlade so

zákonmi platnými v Českej republike, čím sám preukazuje neznalosť slovenskej legislatívy. Konkrétne
pochybenie súdu vidí v porušení § 118a ods. 3 OSP. Žalobcom uvádzané pochybenie proti
ustanoveniam § 125 OSP je irelevantné, keďže súd vzal do úvahy aj svedeckú výpoveď zamestnankyne
žalobcu, ktorá rozsudok potvrdzuje, pričom žalobca toto v odvolaní nespochybnil.

15.2. Žalobca sa ďalej odvoláva na ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, pričom svoje tvrdenia nijako

nepreukazuje, dokonca zatajuje skutočnosť, že v priebehu prejednávania veci sa sám opakovane
nedostavil na pojednávania. Svojimi tvrdeniami zámerne odvracia pozornosť od podstaty rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktoré je primárne založené na ustanoveniach zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov a pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným.

16.1. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že doterajší zákon č. 99/1963 Zb. občiansky
súdnyporiadok,podľaktoréhoboloodvolaniepísané,satakmerzhoduje isčeskýmzákonomč.99/1963
Zb. občianskym súdnym poriadkom. Pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na judikatúru českých súdov, je
všeobecne známe, že slovenské súdy vychádzajú z judikatúry Najvyššieho súdu ČR, a to z dôvodu
veľmi obdobnej právnej úpravy, preto aj z judikatúry slovenských súdov vychádza podobný záver ako

v prípade českých súdov, keď napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.2.2009, sp. zn. 4 Cdo
13/2009 bolo judikované, že: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že
súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť.
Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom
účastníkovi, ktorý zo skutočnosti v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“

16.2. Žalobkyňa namietla spornosť navrhnutých dôkazov žalovaným prípisom zo dňa 9.9.2015 a
23.10.2015, keď uviedla, že vnútornú smernicu podľa tvrdenia žalovaného robí žalobkyňa spornou z
dôvodu jej neplatnosti, pretože nie je opatrená originálnym podpisom žalobkyne a odtlačkom pečiatky,
pretože nejde o vnútorné pokyny.

16.3. Poukazujúc na § 120 ods. 1 OSP uviedol, že ak bola namietnutá spornosť uvedených dôkazov
žalovaného, bol tento povinný preukázať pravosť predložených listín. Toto však neurobil a súd ho ani
podľa § 5 OSP nepoučil a ani v napadnutom rozsudku dané skutočnosti, teda námietku spornosti
predložených listín žalobkyňou vôbec nezohľadnil, vidí v tom žalobkyňa vadu konania. Dané rozhodnutie

je tak založené na nedostatočne preukázaných skutočnostiach, čo nemôže v súlade s právnym
poriadkom štátu obstáť. Žalobkyňa dodáva, že zámerne neodvracia pozornosť od podstaty rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako tvrdí žalovaný vo svojom vyjadrení. Pokiaľ by totiž vyšlo najavo, že napadnuté
rozhodnutie nie je v súlade so zákonnou úpravou, pričom žalovaný by nepreukázal vyššie uvedené
skutočnosti, a to že predkladané dôkazy sú pravé, žalobe žalobkyne by tak bolo vyhovené a okamžité

zrušenie pracovného pomeru by bol určené za neplatné.

16.4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobkyni právo na náhradu trov konania
pred súdmi oboch stupňov.

17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP) oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380

CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej ako vo výroku vecne správny
potvrdil a v časti výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.18. Súd prvej inštancie rozhodol vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci a aj odvolanie proti rozsudku
bolo podané za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol

účinný do 30.06.2016, keďže bol zrušený v ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP).

19.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19.2. Podľa čl. 1, § 1 ods. 1 zákona č. 125/2015 z 18. novembra 2015, o niektorých opatreniach
súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho
súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ak sa vo všeobecne záväznom právnom

predpise používa pojem „návrh“, „navrhovateľ“, „odporca“, „účastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci
aj „žaloba“, „žalobca“ , „žalovaný“, „strana“.

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „súd prvého stupňa“ alebo
„súd druhého stupňa“, rozumie sa tým podľa povahy veci „súd prvej inštancie“ alebo „súd druhej

inštancie“ (ods. 2 citovaného ustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianske súdne konanie“, rozumie
satýmpodľapovahyveci„civilnýproces“alebo„správnysúdnyproces“ (ods.3citovanéhoustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianskoprávne konanie“, rozumie
sa tým „civilný proces“ (ods. 4 citovaného ustanovenia).

20. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,

ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda ak súd nepoužil správny právny predpis ,
alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne záver.

22. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj
správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, na ktoré

v celom rozsahu odkazuje.

23.1. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že v
čase konania na súde prvej inštancie boli účastníci konania (od 1.7.2016 strany sporu) v zmysle vtedyplatného a účinného ustanovenia § 120 ods. 1 OSP povinní označiť dôkazy na svoje tvrdenia, a teda na
nich bola iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy, ktoré sú potrebné na
preukázanie jeho tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov.

23.2. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom viedlo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť

účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.

23.3. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez
návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť
označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej

povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a
dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.
Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť,
ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom

dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne

určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia
byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

24. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje

tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,
ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní

dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010).

25. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-

ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993)
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

26.1. V prejednávanej veci mal žalovaný bremeno tvrdenia, že pri vyúčtovaní cestovných náhrad za
pracovnú cestu v máji 2014, ktoré predložil žalobcovi dňa 02.06.2014, postupoval v zmysle vnútorného
predpisu žalobcu, podľa ktorého bol žalobca povinný vyplatiť náhradu, keď poukázal na to, že vo
Formulári vyúčtovania služobnej cesty je kolónka s textom: „Zamestnanec svojím podpisom potvrdzuje,že bol pred pracovnou cestou oboznámený s podmienkami vyúčtovania cestovných náhrad a aktuálnou
sadzbou tuzemského a zahraničného stravného( www.wiki.sa.cz) “.

26.2. Žalovaný z tejto internetovej stránke predložil písomne všeobecné pokyny k cestovným náhradám
k 15.7.2014, v ktorých sa, okrem iného, uvádza: „Po absolvovaní služobnej cesty formulár kompletne
vypíšete, vypočítate náklady (cestovné, stravné, všetky doklady je potrebné nalepiť k formuláru.
Doklady usporiadajte chronologicky. Na liste výrazne označte dátum, pod ktorý jednotlivé doklady
spadajú. Skompletizovaný formulár a doklady odovzdá zamestnanec k overeniu svojmu nadriadenému.

Nadriadený doručí spracovaný cestovný príkaz do centrály spoločnosti na recepcii, kde dôjde ku
kontrolovaniu. Konečná čiastka cestovných nákladov je potom vyplatená v mzde za aktuálny mesiac, v
ktorom práca prebehla, ak sú cestovných dokladov (zrejme cestovné doklady - poznámka odvolacieho
súdu) doručené do centrály spoločnosti najneskôr do 5. dňa nasledujúceho mesiaca“.

27. Žalovaný teda splnil svoju povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy

na svoje tvrdenia, keď konkrétne poukázal na dôkazy a navyše ako dôkaz navrhol aj výsluch svedkyne
H. zamestnankyne žalobcu, ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že existuje interný predpis spoločnosti,
podľa ktorého sa mali cestovné príkazy odovzdať do piateho dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci,
v ktorom nárok na náhradu vznikol. Svedkyňa posielala cestovné príkazy na centrálu do Brna. Uviedla,
že žalovaný odovzdal cestovný príkaz zrejme 2.6. a odovzdaný mal byť do 5.6. Pár dní predtým sa

spomínaný interný predpis zmenil v tom, že mal byť odovzdaný do tretieho dňa. Keďže cestovný príkaz
žalovaného bol naskenovaný a odoslaný 5.6., kontaktovala účtovníčku, aby sa jej opýtala na zmenu
interného predpisu, a teda či to v prípade žalovaného stihli. Účtovníčka je uviedla, že táto zmena platí
až od nasledujúceho mesiaca. Takto nevyplatený príkaz mal aj kolega, pričom z personálneho obdŕžala
mail, podľa ktorého mala ihneď vyplatiť nevyplatené cestovné príkazy.

28. Žalovaný splnil svoju povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na svoje tvrdenia
a aj preukázal, že existoval interný predpis, v ktorom boli uvedené iné lehoty na odovzdanie cestovných
príkazov na vyúčtovanie než v pracovnej zmluve, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným a na ktorú sa
žalobca odvolával. Žalovaný preukázal pravosť listiny svedeckou výpoveďou H. H. a internetovou

stránkou žalobcu, preto nemožno tvrdiť, že neuniesol dôkazné bremeno. Bol to práve žalobca, ktorý mal
súdu predložiť iný interný predpis, než ten, na ktorý sa odvolával a jeho existenciu preukázal žalovaný.

29. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle v čase vydania rozhodnutia úplatného a účinného ust. §

120 ods. 1 OSP, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil v súlade s ust. § 132 OSP
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil. Odvolací súd v jeho postupe nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Neopodstatnená je námietka odvolateľa, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie zo správnych skutkových

záverovvyvodilsprávneprávnezáveryaaplikovalsprávnyprávnypredpis,pretoodvolacísúdodvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa§ 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože

v odvolacom konaní mal plný úspech vo veci.

31. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).