Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. november 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/787/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207471
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714207471.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu Sociálna
poisťovňa, so sídlom 813 63 Bratislava, 29. Augusta 8, pobočka 960 01 Zvolen, Š. Moyzesa 1369/52,
IČO: 30 807 484, proti žalovanému X.. B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z., Ul. X. XX, o zaplatenie
sumy 185,21 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/128/2014-22 zo

dňa 24.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu a rozhodol o náhrade trov
konania. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že Národný úrad práce Bratislava, Okresný úrad
práce Krupina, ako oprávnený, dňa 26.05.2003 podal u súdneho exekútora X.. B. S., Exekútorský

úrad so sídlom Z.. X, XXX XX G., návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému Y. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. Y. XX, S., na vymoženie pohľadávky v sume 4855,- Sk (185,21 eur). Žalobca z
exekučného spisu vedeného pod č. EX 938/2003 zistil, že povinný zaplatil na účet súdneho exekútora
celú dlžnú sumu a z dôvodu skončenia exekučného konania vymožením pohľadávky, príslušenstva a
trov exekúcie dňa 20. 2. 2006 súdny exekútor vrátil súdu poverenie na vykonanie exekúcie. Napriek
tomu, že predmetná exekúcia sa skončila vymožením pohľadávky, ako aj trov exekúcie, súdny exekútor

v rozpore so svojimi povinnosťami nepoukázal oprávnenému vymoženú sumu istiny od povinného.
Žalobca, ako právny nástupca pôvodného oprávneného z danej exekúcie, žaloval súdneho exekútora
z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právny
vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemôže byť považovaný za súkromno
- právny vzťah. Išlo tu o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého
účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na

súkromnom práve. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi účastníkmi exekučného konania
a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora
k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Občianskeho zákonníka, ale k nároku na náhradu škody.
Následne súd konštatoval, že na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti sa vzťahuje aj právny
režim náhrady škody s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a s odkazom na
ustanovenia zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd,
ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s
realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti mal súd za
to, že pokiaľ žalobca žaluje žalovaného ako súdneho exekútora na zaplatenie dlžnej sumy, tento nie je
práve s poukazom na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku § 5 a ustanovenia zákona číslo
514/2003 Z.z. nositeľom hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich z tohto jeho špecifického postavenia

a náhrady škody, ktorá žalobcovi v súvislosti s nedodržaním podmienok zmluvy o výkone exekúcie a
následne Exekučného zákona vznikla. Nakoľko tak súdny exekútor nie je nositeľom hmotnoprávnychpovinností, o ktoré v danom konaní ide, ide o nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného a
súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súdny exekútor, ktorý má postavenie vykonávateľa verejnej
moci pri realizácii úkonov exekučné konania, tak nie je priamo zodpovedný za škodu, ktorá v súvislosti

s výkonom tejto verejnej moci vznikla. Pokiaľ žalobcovi vznikla činnosťou súdneho exekútora škoda,
je potrebné s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanoveniami
zákona číslo 514/2003 Z.z. žalovať toho, kto za uvedenú škodu zodpovedá. V závere odôvodnenia
rozsudku potom súd poznamenal, že pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného,
touto sa podrobne súd už nezaoberal vzhľadom na vyhodnotenie nedostatku pasívnej legitimácie

žalovaného v konaní. O náhrade trov rozhodol súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli a ani si žiadne trovy konania neuplatnil.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalobca
má za to, že okresný súd síce náležite zistil skutkový stav danej veci, ale nestotožnil sa s jeho

právnym posúdením veci. Odvolateľ poukazuje na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,
podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v
súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenie odkazuje priamo na zákon
číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca
zastáva názor, že v prípade, kedy má poškodený nárok na náhradu škody voči štátu, má súčasne daný

priamy nárok na náhradu škody aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná
a nerozdielna. Poškodený sa tak môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu (pričom štát má po
úhrade škody regresný postih voči súdnemu exekútorovi), alebo iba voči súdnemu exekútorovi, prípadne
nie je vylúčené, aby škodu uplatňoval súčasne od oboch subjektov. Použitý výraz ustanovenie § 33
ods. 1 Exekučného poriadku „ak osobitný zákon neustanovuje inak“, neznamená, že poškodený nemá

priamy nárok voči súdnemu exekútorovi. Zákon číslo 514/2003 Z.z. nemá žiadne ustanovenia vylučujúce
priamu zodpovednosť súdneho exekútora voči poškodenému. Na základe uvedených skutočností má
žalobcazato,ževuvedenejvecijenesporné,žežalovanýpovymoženífinančnéhonárokuoprávneného
nepostupoval v zmysle zákona číslo 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a ako súdny exekútor sa
svojim konaním dopustil nezákonného konania, keď finančné prostriedky získané právnym dôvodom

plnenia povinnou osobou v rámci exekúcie nevydal po odpočítaní trov exekúcie oprávnenému. Okrem
toho odvolateľ poukázal aj na to, že žalovaný ako súdny exekútor tak urobil vo viacerých prípadoch,
nakoľko voči nemu prebiehajú viaceré súdne konania práve z dôvodu, že pri výkone exekučnej činnosti
pohľadávku vymohol, ale oprávnenému ju nezaslal. Zároveň voči žalovanému prebieha aj trestné
konanie v súvislosti s exekučnou činnosťou a teda je tu nesporné úmyselné konanie žalovaného. S

poukazom na uvedené považuje žalobca rozsudok okresného súdu za nesprávny a navrhuje, aby ho
odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu len v stručnosti uviedol, že plne súhlasí s rozsudkom
okresného súdu a viac k tomu nemá čo dodať.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods.

1 CSP vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu datovaným dňa 21.05.2014 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 185,21 eur. Nárok mal žalobcovi, ako právnemu nástupcovi Národného
úradu práce Krupina, vzniknúť na základe skutočnosti, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so

žalovaným, ako súdnym exekútorom, Zmluvu o vykonaní exekúcie č. EX 938/2003 a súčasne podal
dňa 26.05.2003 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Y.
XX, S., na vymoženie pohľadávky v sume 4855,- Sk (185,21 eur). Žalobca mal z obsahu exekútorského
spisu zistené a preukázané, že v danej exekúcii EX 938/2003 povinný zaplatil pôvodnému súdnemu
exekútorovi - žalovanému vymáhanú pohľadávku, príslušenstvo aj trovy exekúcie dňa 20.02.2006.

Právnemu predchodcovi žalobcu, ako oprávnenému, napriek vymoženiu jeho nároku v rámci exekúcie,
však vymožená suma istiny žalovaným poukázaná na účet, ani vyplatená nebola. Uvedená skutočnosť
mala založiť právny nárok žalobcu, ak právneho nástupcu pôvodného oprávneného, na náhradu škodyspôsobenej súdnym exekútorom porušením povinnosti vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, ako aj
zmluvnej povinnosti.

6. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, ako
aj oboznámením sa s obsahom vyžiadaného a pripojeného exekučného spisu sp. zn. 11Er/1471/2003
(EX 938/2003) a na základe písomných vyjadrení a procesných stanovísk oboch strán sporu po ich
zváženíavyhodnotenínáslednenapodkladetaktozistenéhoskutkovéhostavuzaujalprávnestanovisko
obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon

použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a

funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle

intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a 380 CSP), konštatuje, že
žalobca v štádiu odvolacieho konania spochybňuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky tak vecnej - teda hmotnoprávnej, ako aj procesnej
pasívnej legitimácie žalovaného a to s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že odvolacie argumenty žalobcu sú opodstatnené a súd prvej
inštancie vychádzal pri svojom rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia uplatneného nároku v
danom spore.

12. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku), ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju
spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

13. Súd prvej inštancie nesprávne na základe preukázaného skutkového stavu akceptoval námietku
nedostatku pasívnej vecnej i procesnoprávnej legitimácie žalovaného v danom spore. Tak žalovaný,
ako aj súd prvej inštancie, poukázali na osobitný právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a
súdnym exekútorom, ktorý nie je možné posúdiť ako súkromnoprávny vzťah a v dôsledku ktorého podľa

názoru súdu prvej inštancie súdny exekútor, ako nositeľ štátom zverenej verejnej moci, priamo a osobne
nezodpovedá oprávnenému za spôsobenú škodu podľa predpisov Občianskeho zákonníka a súčasne
podľa jeho názoru nemožno pri vyvodení zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri
výkone exekúcie aplikovať ani ustanovenie osobitnej právnej normy upravujúcej zodpovednosť súdnych
exekútorov za spôsobenú škodu pri výkone exekučnej činnosti. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku upravuje zodpovednosť súdneho exekútora, pričom z jeho dikcie je zrejmé, že ak osobitný
zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci)
neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec
v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej
dikcie a pokiaľ osobitný zákon (zák. č. 514/2003 Z.z.) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú

aplikabilitu, je nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone
exekučnej činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.14. Odvolací súd v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákonného ustanovenia § 33
ods. 1 Exekučného poriadku poznamenáva, že hoci je doterajšia judikatúra ohľadom vyriešenia otázky

zodpovednostného vzťahu súdneho exekútora za spôsobenú škodu pri výkone exekučnej činnosti
rozdielna, avšak odvolací súd, sledujúc rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho stupňa, zohľadnil a pri
rozhodovaní vychádzal zo záverov najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Predmetnú
právnu otázku riešil výslovne Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015 zo dňa
23.03.2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa §

33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., treba uviesť, že
zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003
Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003
Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe
zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené

v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom
regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
(podobne II. ÚS 289/2008).
Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody
požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od

exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto záver, že žalovaný exekútor nie je pasívne
legitimovaný v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny.
S poukazom na uvedený právny názor NS SR potom odvolací súd dodáva, že zodpovednosť súdneho
exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za
škoduspôsobenúsúdnymexekútorompodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú

pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti,
sa vzájomne nevylučujú. Bolo tak v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená
škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením
priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33
ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči

štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný tak, ako bol v žalobe označený žalobcom, nie je
pasívnevecneiprocesnelegitimovanoustranouvzhľadomnapredmetdanéhosporu,nemátakzákonné
opodstatnenie a je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Bude úlohou súdu prvej inštancie sa tak vysporiadať aj s námietkou premlčania uplatneného nároku,
vznesenou žalovaným, ktorou sa súd pri rozhodovaní vzhľadom na vyhodnotenie nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného, už nezaoberal. Bude tak vecou právneho posúdenia súdu, aby sa dôsledne
zameral na skúmanie uplynutia tak subjektívnej premlčacej doby nároku na náhradu škody (§ 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka), ako aj objektívnej doby v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Objektívna premlčacia doba nároku na náhradu škody je v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka trojročná, s počiatkom plynutia od doby, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; avšak ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, je objektívna premlčacia doba 10 rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie pri
posúdení plynutia objektívnej premlčacej doby zvážiť, či vzhľadom na okolnosti danej veci je namieste

pri rozhodovaní zohľadniť a aplikovať všeobecnú 3 ročnú objektívnu premlčaciu dobu, alebo 10 ročnú
objektívnupremlčaciudobu,nakoľkobymalzato,žeideoškoduspôsobenúžalovanýmúmyselne(napr.
s ohľadom na súdu známu okolnosť vedenia viacerých súdnych konaní totožných strán sporu s totožným
skutkovým a právnym základom, ako aj s ohľadom na trestné stíhanie iniciované poškodeným, v ktorom
vzhľadom na skutkovú podstatu tvrdeného trestného činu je predpoklad úmyselné konanie žalovaného,

zahŕňajúce tak vedomostnú, ako aj vôľovú zložku protiprávneho konania žalovaného. Žalovaný,
ako súdny exekútor, musel si byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky od povinných má
povinnosť poukázať oprávneným a nie si ich ponechať, nakoľko ide o nároky oprávnených vyplývajúce z
vykonateľných exekučných titulov. Odvolací súd vychádza zo skutočnosti, že na výkon činnosti súdneho
exekútora je požadované v zmysle zákona (§ 10 ods. 1 písm. b/ zák. č. 233/1995 Zz.), ako nevyhnutný

predpoklad vymenovania súdneho exekútora, ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy. Súdny exekútor tak, ako osoba
práva znalá, bol povinný dôsledne rešpektovať všetky zákonné ustanovenia týkajúce sa jeho činnosti.16. Odvolací súd tak bez toho, aby za daného stavu potvrdzoval či vyvracal oprávnenosť vznesenej
námietky premlčania uplatneného nároku konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, pokiaľ žalobu zamietol z dôvodu údajného nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného.

17. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia právneho základu nároku uplatneného žalobou v
danomsporepotomodvolacísúdpopreskúmaníveciodvolanímnapadnutýrozsudokpodľaustanovenia
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil okresnému súdu
na nové rozhodnutie, keďže okresný súd žalobu zamietol len z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie na

strane žalovaného a uplatnený nárok čo do merita veci vôbec právne neposúdil.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).