Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. október 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/625/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112209128
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112209128.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu C.. P. Š., T., C. XX, proti
žalovanému G. T., T., J. X, zastúpenému JUDr. Jánom Bodnárom, advokátom, Advokátska kancelária,
Košice, Žriedlova 3, IČO: 42 329 191, o zaplatenie 1 976 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
40C/193/2012-110 z 24.6.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 448 €
a poplatok z omeškania vo výške 0,5 ‰ denne zo sumy 128 € od 6.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 264

€ od 6.9.2011 do zaplatenia, zo sumy 264 € od 6.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 264 € od 6.11.2011
do zaplatenia, zo sumy 264 € od 6.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 264 € od 6.1.2012 do zaplatenia,
všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 33,32 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, doručenou mu 5.4.2012, domáhal
a akým titulom, z akého dôvodu žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, že vykonal dokazovanie zmluvou
o nájme bytu z 1.7.2009, výpoveďou žalobcu, výpoveďou žalovaného, výpoveďou svedkyne R. Y.,

osvedčením o dedičstve a zistil skutkový stav, konkrétne, čo zistil zo zmluvy o nájme bytu z 1.7.2009, z
výpovede žalobcu a žalovaného, svedkyne Y. a z osvedčenia o dedičstve z 28.7.2009. Citujúc znenie §
685 ods.1,§ 686,§ 696,§ 697,§ 698 ods.1,§ 699 ods.1,§ 34,§ 35 ods.1,§ 570,§ 40 ods.1,2,§ 40a,§ 455
ods.1,§ 460,§ 559,§ 563,§ 517 ods.1 prvá veta,ods.2 O. z. a § 4 nar.vl.č.87/95 Zb. v platnom znení,
ďalej uviedol: Predmetom konania je zaplatenie nájomného. Na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že žalobca je vlastníkom bytu č.1 na prízemí vo vchode č.26 v obytnom dome súp.č.508
Š. XX E. T., zapísané na LV č.XXXXX, k. úz. I. C., obec Košice Juh, okres Košice IV (ďalej len byt;

poznámka súdu). Vlastnícke právo nadobudol na základe osvedčenia o dedičstve z 28.7.2009, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 13.8.2009 po poručiteľke neb. T. D. zomrelej 26.4.2009. 1.7.2009 uzavrel
žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca zmluvu o nájme predmetného bytu s tým, že nájomný
pomer vzniká 1.7.2009, je uzavretý na dobu neurčitú, nájomné dojednané vo výške 240 €, splatné
do 30. dňa v mesiaci, v prípade omeškania je nájomca povinný zaplatiť úhradu 0,5 % z nezaplatenej
sumy za každý deň omeškania. Žalovaný užíval predmetný byt do decembra 2011. Od 1.1.2011 došlo
k zvýšeniu nájomného na 264 € na základe ústnej dohody účastníkov, písomný dodatok k zmluve o

nájme uzavretý nebol. Žalovaný na základe dohody so žalobcom platil od 1.1.2011 zvýšené nájomné
264 €. Žalobca tvrdil, že žalovaný nezaplatil nájomné za júl 2011 128 € a za august až december 2011
264 € mesačne. Žalovaný namietal, že mal finančné problémy, zdravotné problémy ako aj, že v byte 2
x praskol radiátor, v kuchyni netiekla teplá voda, byt si musel na vlastné náklady vymaľovať a upratať.Posúdil námietky žalovaného a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Aj keď v zmluve o nájme z
1.7.2009 bolo dojednané nájomné 240 € mesačne, na základe vzájomnej ústnej dohody bolo zvýšené
nájomné od 1.1.2011 na 264 €, pričom žalovaný s touto výškou súhlasil a od 1.1.2011 platil žalobcovi

nájomné vo zvýšenej výške 264 €. Pre platnosť zmluvy o nájme bytu sa nevyžaduje písomná forma.
Účastníci uzavreli zmluvu v písomnej forme, preto zmena takejto zmluvy bola prípustná podľa § 40
ods.1,2 a § 570 O. z. v písomnej forme. Je nepochybné, že písomná forma zmeny nájomného na výšku
264 € absentovala, nedostatok písomnej formy zmeny zmluvy, ktorá bola uzavretá písomne na základe
dohody účastníkov je relatívne neplatným právnym úkonom, pričom žalovaný sa nedovolal relatívnej

neplatnosti právneho úkonu. Ak by sa jej aj dovolal v súlade s § 455 ods.1 O. z. by prijaté plnenie
dlhu neplatného len pre nedostatok formy nebolo považované za bezdôvodné obohatenie a relatívnu
neplatnosť zvýšenia nájomného pre nedostatok formy spôsobil ako žalobca, tak aj žalovaný, preto sa v
súlades§40aO.z.aninemôžedovolávaťneplatnostitakéhotoúkonu.Pokiaľideonámietkužalovaného
titulom vád bytu, pre ktoré nemohol byt riadne užívať, z vykonaného dokazovania mal za nepochybne
preukázané, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy mal vedomosť o tom, v akom stave sa byt nachádza,

pričom počas doby trvania nájmu si neuplatnil zľavu z nájomného, preto je námietka ohľadom zľavy
z dôvodu nevyhovujúceho stavu bytu irelevantná. Žalovaný ďalej namietal, že zmluva bola uzavretá
1.7.2009, t.j. pred vydaním osvedčenia o dedičstve, ktorým nadobudol žalobca vlastnícke právo k
predmetnému bytu. Aj keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že osvedčenie o dedičstve,
ktorým nadobudol žalobca vlastnícke právo k predmetnému bytu bolo vydané 28.7.2009 a právoplatnosť

nadobudlo 13.8.2009, z osvedčenia o dedičstve mal za preukázané, že žalobca nadobudol vlastníctvo
predmetného bytu titulom dedenia po poručiteľke T.. D., ktorá zomrela 26.4.2009. V súlade s § 460
O. z. okamih smrti poručiteľa je rozhodujúcou skutočnosťou pre prechod práv a povinností, ktoré sú
predmetom dedičstva. Rozhodnutie súdu potvrdilo nadobudnutie dedičstva, t.j. len deklarovalo to, čo
už nastalo smrťou poručiteľa. S poukazom na uvedené mal za preukázané, že žalobca nadobudol

vlastnícke právo k predmetnému bytu okamihom smrti poručiteľky t.j. k 26.4.2009, ku dňu „uzavretiu“
zmluvy o nájme 1.7.2009 bol teda vlastníkom predmetného bytu a mal oprávnenie disponovať s
predmetným bytom, t.j. aj uzatvárať platne nájomné zmluvy. Keďže mal za preukázané, že žalovaný
bol povinný platiť nájomné 264 €, pričom túto povinnosť si nesplnil za júl vo výške 128 € a za august,
september, október, november, december vo výške 264 €, zaviazal ho zaplatiť žalobcovi dlžné nájomné

spolu 1 448 €. Nezaplatením nájomného riadne a včas sa dostal žalovaný do omeškania. Nájomné bolo
splatné do 30. dňa mesiaca, za ktorý bol povinný platiť nájomné. Nájomné za júl v nezaplatenej časti
128 € bolo splatné 30.7. a nájomné 264 € za september až december 2011 bolo splatné vždy do 30. dňa
príslušného mesiaca. Nezaplatením sa dostal nasledujúci deň do omeškania v súlade s § 517 ods.1,2
O. z. S poukazom na § 697 O. z. bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi poplatok z omeškania, ktorého

výška činí 0,5 ‰ denne od 6. dňa nasledujúceho mesiaca po splatnosti nájomného. Výška poplatku z
omeškania zodpovedá výške poplatku z omeškania ustanovenej nar.vl.č.87/95 Z. z. v platnom znení k
prvému dňu omeškania § 4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení s § 146 ods.2
prvá veta. Žalobca mal v konaní plný úspech čo do zaplatenia 1 448 € a zavinil zastavenie konania
späťvzatím žaloby z dôvodu upustenia od vymáhania pohľadávky vo výške 2 x 264 € - 528 €. Pomer

úspechu žalobcu a zavineného zastavenia konania činí 64 % k 36 %, preto zaviazal žalovaného nahradiť
žalobcovi trovy konania v pomere jeho úspechu a zavineného zastavenia konania 64-36, t.j. 28 % trov
konania, (0,28 x 119 = 33,32 €), t.j. pomernú časť zaplateného súdneho poplatku za žalobu položka 1a,
sadzobníka tvoriaceho prílohu zák.č.71/92 Zb.
3. Žalovaný podal proti 1. a 3. výroku napádaného rozsudku (teda proti výroku, ktorým bol zaviazaný na

úhradu istiny, poplatku z omeškania a trov konania žalobcu) včas nasledujúce odvolanie, a to z dôvodov
podľa § 205 ods.2 písm. d) (súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam) a písm. f) (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) O. s. p. a
uviedol: Súd mal za preukázaný nárok žalobcu na nájomné 264 €, a súčasne aj to, že neuhradil nájomné
za august až december 2011 a čiastočne aj za júl 2011. S argumentáciou súdu sa nemôže stotožniť a

považuje ju za nesprávnu. Podľa jeho názoru súd sa dôsledne nezaoberal otázkou neplatnosti nájomnej
zmluvy,ktorámábyťpodkladomprenárokžalobcu,takakonatopoukázaljehozástupcanapojednávaní
konanom 21.1.2015. Citoval znenie § 686 O. z. V konaní namietal, že nájomná zmluva musí byť neplatná
pre zjavne neurčité označenie predmetu nájmu v čl. I, keďže byt je špecifikovaný len ulicou a č. domu,
nie však obcou, k. ú. či iným nezameniteľným spôsobom. Predmetný byt je tak individualizovaný len

č. bytu a ulicou. A.. Š. sa však nachádza v každom väčšom meste v Slovenskej republike (ďalej len
SR), a teda je zrejmé, že takéto označenie bytu nespĺňa zákonnú požiadavku jednoznačného označenia
bytu. Na tomto základe je preto súdu predložená nájomná zmluva neplatná a nárok titulom nej uplatnený
nedôvodný. Citoval znenie § 570 ods.2 O. z. Rovnako neplatné pre nedostatok formy je aj dojednanie ozvýšení nájomného, nakoľko toto nebolo uskutočnené v písomnej forme. Nie je pritom pravdou, že by sa
neplatnosti nedovolal, takúto námietku možno nájsť už v podanom odpore, kde práve výšku nájomného
namieta. Nesprávny je aj poukaz súdu na § 455 ods.1 O. z., keďže v tomto prípade k plneniu za dotknuté

obdobie z jeho strany nedošlo, a teda nie je na mieste skúmať otázku bezdôvodného obohatenia. Pre
nedostatok formy nárok nevznikol, a teda nemôže byť priznaný súdom. Druhou vecou je, že ak skôr
takéto plnenie poskytol nemôže ho žiadať späť titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené ale nie je
predmetom tohto konania. Má tiež za to, že súd sa nenáležite vysporiadal s otázkou hodnoty nábytku
ponechaného ním v byte žalobcu. Ak sa vezme do úvahy ním určenú hodnotu 1 500 €, je zrejmé,

že celý súdom priznaný nárok je konzumovaný v rámci jeho započítacej námietky titulom obohatenia
žalobcu na dotknutom nábytku. S ohľadom na všetko uvedené preto má za to, že napádaný rozsudok je
v napadnutom rozsahu (teda v 1. a 3. výroku) nesprávny a nezákonný, a preto navrhol rozsudok podľa
§ 221 O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie alebo podľa § 222 O. s. p. zmeniť a žalobu
žalobcu zamietnuť a zaviazať ho na náhradu trov konania.
4.Žalobcavovyjadreníkodvolaniuuviedol:Navrhuje,popreskúmaníodvolania,konaniaanapadnutého

rozhodnutia súdu potvrdiť pôvodný rozsudok ako vecne správny a rozhodnúť o trovách odvolacieho
konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na právo na ich náhradu. D ô v o d y. 1/ Poukazuje na
obsah vyjadrenia k odporu, ktorý žalovaný podal proti platobnému rozkazu vo veci samej a považuje
ho za súčasť dôvodov tohto vyjadrenia k odvolaniu. 2/ K tvrdenej neplatnosti zmluvy o nájme uviedol:
- Podľa § 1 O. s. p. súdy poskytujú spravodlivosť; bolo by v rozpore so spravodlivou ochranou jeho

práv, ak by žalovaný mohol v tomto spore uspieť kvôli formálnym „nedostatkom“ (úvodzovky žalobca)
zmluvy o nájme bytu, v ktorom skutočné býval. - V týchto súvislostiach ústavný súd (ďalej len ÚS)
konštantné poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa
tejto judikatúry ako ústavne nesúladné ÚS hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli
zák., príp. podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

v dôsledku, napr. prílišného formalizmu (IV.ÚS 192/08, IV.ÚS 69/2012, IV.ÚS 92/2012, I.ÚS 26/2010,
III.ÚS 163/2011); - Citoval znenie nálezu ÚS SR I.ÚS 242/2007 (publikovaný v časopise Zo súdnej
praxe pod č. R 2/2009). Porušenia ústavne zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci
dopustí aj vtedy, pokiaľ formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu
vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej

sfére (nález I.ÚS 243/07). - Následné konanie žalovaného po podpísaní zmluvy o nájme, ktorej platnosť
teraz formalistický spochybňuje, je úplne jasné. Užíval byt a tak sa námietkami o formálnom nedostatku
označenia užívaného bytu nemôže zbaviť povinnosti platiť nájomné. Judikatúra súdov SR stojí na
zásade, podľa ktorej platnosť právneho úkonu treba považovať za prioritu pri jeho výklade. Záver o
neplatnosti musí byť výnimkou a uplatní sa len vtedy, ak z okolností prípadu nie je možné ustáliť to,

čo účastníci právneho úkonu zamýšľali, ako konali po jeho vykonaní a aké sú dôvody, pre ktoré zrazu
namietajú neplatnosť právneho úkonu. Z uvedeného je zjavné, že zmluva o nájme je platným právnym
úkonom a žalovaný jej neplatnosť namieta len s cieľom vyhnúť sa plateniu toho, čo vyplýva z dohody
medzí ním a žalobcom. 3/ K započítaniu, ktoré sa uvádza v odvolaní stačí uviesť, že takýto úkon
predpokladá plnenie rovnakého druhu a nie jednostranné započítanie veci voči peňažnej pohľadávke,

najmä ak tieto veci nezískal do vlastníctva. Také započítanie, navyše, nemožno vykonať v konaní pred
odvolacím súdom.
5. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Rozsudok vo výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol

právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa
neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú skutočnosti uvádzané už v konaní na súde
prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie výstižne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku.
8. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie

dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.
9. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základektorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže

byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi

porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

10. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú
správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

12. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho
i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o
právach a povinnostiach strán sporu.
13. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

14. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech vo veci, preto nemá právo na náhradu jeho trov a
žalovaný žiadne trovy neuplatnil.

17. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konanívystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.