Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114221414
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114221414.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobkyne: R. T., nar. X.X.XXXX,
bytom A.. Y. R. XXH.X, zastúpenej advokátkou: Mgr. Angelika Čečotková, so sídlom Horná Krupá 23,
proti žalovanej: Františka Dugovičová, s miestom podnikania Trnava, Trojičné námestie 9, IČO: 33 552
700,zastúpenej:JUDr.ŠtefanBugala,Fándlyho32,Trnava,ourčenieneplatnostiokamžitéhoskončenia

pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava,
č.k. 16Cpr/5/2014-62 zo dňa 14.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v časti o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru m e n í tak, že u r č u j e, že právny úkon žalovanej, označený
ako "Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa“ zo dňa 17.6.2014, ktorý bol
žalobkyni oznámený listom zo dňa 17.6.2014, j e n e p l a t n ý.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v časti o náhradu mzdy a v časti náhrady
trov konania r u š í a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy) zamietol a žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanej k
rukám jej zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.392,87 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. Vec súd právne posúdil aplikáciou § 80 písm. c) OSP, § 77, § 79 ods. 1, 3, 4, § 144 ods. 1, § 100,
§ 111 ods. 1, § 178 ods. 1, § 191 ods. 1, § 186 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce. Súd
mal v konaní preukázané, že žalobkyňa bola u žalovanej v pracovnom pomere na základe Pracovnej
zmluvy zo dňa 31.1.2011, druh práce predavačka, miesto výkonu práce lahôdky, Trojičné nám. 9,
Trnava, nástup do práce 1.2.2011, na dobu neurčitú. Žalovaná upozornila žalobkyňu v januári 2014 /
čo potvrdila žalobkyňa/ písomne na zistené rozdiely v tržbách - posledný rozdiel bol dňa 22.1.2014

8,42 a 3,20 Eur s upozornením, že pri následných zisteniach rozdielov rozviaže s ňou pracovný
pomer. Dňa 17.6.2014 žalovaná doručila žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu,
že „dňa 16.6.2014 nenastúpila do práce. Pokiaľ si chcela vziať dovolenku, musela dodržať postup,
aký je u zamestnávateľa podľa Zákonníka práce ustálený, t. j. nahlásiť včas žiadosť o dovolenku
zamestnávateľovi. Okrem toho už v dvoch prípadoch bola v posledných 6 mesiacoch upozornená na
porušenie pracovnej disciplíny, z titulu mínusového rozdielu v pokladnici dňa 22.1.2014 v sume 8,42

a 3,20 Eur a tiež dňa 12.6.2014 rozdiel 20,- Eur s upozornením, že pri následnom porušení pracovnej
disciplíny s ňou rozviaže pracovný pomer, a preto keďže naplnila predpoklady ust. § 68 ods. 1 pís.
b) Zákonníka práce týmto konaním rozväzuje so žalobkyňou pracovný pomer okamžitým skončením,pracovný pomer sa skončí 17.6.2014“. Žalobkyňa odmietla okamžité skončenie pracovného pomeru
prevziať, čo v konaní ani nepoprela. Žalovaná okamžité skončenie pracovného pomeru následne zaslala
žalovanej pre jej potrebu. Listom zo dňa 1.8.2014 oznámila žalobkyňa žalovanej, že odmieta skončenie

pracovného pomeru a žiada o oznámenie nástupu do práce, odôvodnenie výpovede považuje za
tendenčné, prístup k pokladni a manipuláciu s ňou mali aj iní zamestnanci a dňa 16.6.2014 mala
nahlásenú dovolenku u účtovníčky, nakoľko bola objednaná na predoperačné vyšetrenia, ktoré aj
absolvovala. Žalobkyňa predložila súdu potvrdenie o predoperačnom vyšetrení konanom dňa 16.6.2014
a práceneschopnosť odo dňa 17.6.2014. Zo mzdových dokladov žalovanej vyplýva spôsob evidencie

dovoleniek a neprítomnosti v práci /priepustky/. V marci 2013 si čerpala v dňoch 14.3. a 15.3.2013
dovolenku aj žalobkyňa /svoj podpis na dovolenkovom lístku potvrdila/, tento lístok je riadne založený
v podkladoch pre výpočet a náhradu mzdy spolu s ostatnými lístkami, odsúhlasený a podpísaný. V
dokladoch za jún 2014 sú založené dovolenkové lístky /odsúhlasené a podpísané zamestnancami/ na
meno iných zamestnancov, nie žalobkyne, ďalej sú založené priepustky potvrdené lekárom. V týchto
dokladoch dovolenkový lístok žalobkyne nie je založený, bola jej vykázaná absencia.

3. Súd ďalej poukázal, že v danej veci je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Podľa
§ 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Nároky vyplývajúce

z neplatného skončenia upravené v § 79 Zákonníka práce sú podmienené práve určením takejto
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Toto ustanovenie ukladá účastníkovi, ktorý je dotknutý
na svojich právach vadnosťou právneho úkonu, uplatniť svoje práva na príslušnom súde žalobou o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Bez rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného
pomeru sa považuje jeho skončenie za platné, aj keď zrušovací právny úkon mal podstatné právne

vady. Práve ustanovenie § 77 Zákonníka práce dáva zamestnancovi aj zamestnávateľovi túto možnosť
domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

4. Následne súd konštatoval, že pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru, toto má všetky
zákonné náležitosti, sú v ňom konkrétne a nezameniteľne uvedené dôvody, pre ktoré dochádza k

okamžitému skončeniu pracovného pomeru, a teda v tomto smere je tento právny úkon perfektný.
Je potrebné len poukázať na skutočnosť, že už v upozornení v januári 2014 bola žalobkyňa
upozornená na možnosť takého skončenia pracovného pomeru, pričom toto upozornenie nenamietala
a nespochybňovala jeho dôvody.

5. Súd potom dospel k záveru, že boli dané dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Žalobkyňa nedodržala uvedený zákonný postup čerpania dovolenky v zmysle § 100 a nasl. Zákonníka
práce, keď túto riadne neohlásila zamestnávateľovi, neoznámila ani žiadny iný dôvod neprítomnosti v
práci, o prípadné poskytnutie voľna /lekárske vyšetrenie/ nepožiadala v zmysle § 144 ods. 1 Zákonníka
práce. Treba poukázať na charakter prevádzky žalovanej /predajňa/, kde nepochybne je v čase

neprítomnosti zamestnanca potrebné zabezpečiť náhradu /čo sa aj stalo v záujme chodu prevádzky/.
Takýmto postupom zamestnanca môže vzniknúť zamestnávateľovi i škoda práve vzhľadom na charakter
prevádzky, v dôsledku jeho neoznámenej a neplánovanej neprítomnosti je chod predajne ohrozený.
Nepochybne žalobkyňa mala vedomosť o prekážke na jej strane /podľa predloženého lekárskeho
potvrdenia/, nepreukázala však, že by akýmkoľvek spôsobom žalovanej oznámila túto prekážku vopred.

S poukazom na námietku žalobkyne potom treba konštatovať, že sa jedná o zavinenú /i keď nie
opakovanú/ absenciu. Žalobkyňa bola pritom v období posledných 6 mesiacov upozornená na možnosť
ukončenia pracovného pomeru z dôvodu vzniku schodkov, ktoré nenamietala a nespochybňovala, tieto
dobrovoľne uhradila a namietala ich až po okamžitom skončení pracovného pomeru. Je pritom na
zamestnávateľovi,čizvolíformuvýpovedealebookamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru/aknatento

spôsob sú dané zákonné dôvody, čo sa v danom prípade stalo, keď sa podľa názoru súdu jedná o
závažné porušenie pracovnej disciplíny/. Konanie žalobkyňa je potom potrebné považovať za svojvoľné
bez rešpektovania citovaných ustanovení zákona. Súd poukazuje v tomto smere na skutočnosť, že na
jednejstranežalobkyňatvrdí,žečerpaniedovolenkyvopredoznámila,nastranedruhejpredložiladoklad
o lekárskom vyšetrení, ktoré podľa jej vyjadrenia bolo vopred naplánované, a teda takúto prekážku

mala a mohla zamestnávateľovi oznámiť /teda sa jedná o rôzne dva dôvody/. Výpoveďami svedkov bolo
zhodne preukázané, že bežný postup pri čerpaní dovolenky bol zachovávaný /vyplýva to i zo mzdových
listov/, pričom so zastupovaním zásadne nebol problém a rovnako s čerpaním dovolenky v prípade
jeho včasného oznámenia. Pokiaľ ide o schodok v pokladni, ako bolo uvedené, po predchádzajúcomupozornení v januári 2014 došlo k jeho dobrovoľnej úhrade zo strany žalobkyne, táto ho relevantne
nenamietala a nespochybňovala. Sporným potom mohol byť prípadný schodok v júni 2014, tu však
súd poukazuje na skutočnosť, že sama žalobkyňa si nepočínala tak, aby k prípadnej škode nedošlo

- svedkyňa N. potvrdila, že žalobkyňa nebola prítomná pri odovzdávaní pokladne, od pokladne počas
pracovnej doby odišla napr. fajčiť, a teda s pokladňou musela robiť i svedkyňa v prípade potreby. Ak
teda došlo ku škode a žalobkyňa tvrdí, že sa tak nestalo jej vinou, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že sa tak stalo porušením povinností žalobkyne pri plnení pracovných úloh prinajmenšom svojou
neprítomnosťou.

6. Podľa súdu potom žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by relevantným spôsobom ospravedlnila
dňa 16.6.2014 svoju neprítomnosť v práci, teda že vopred nahlásila dovolenku - splnila v tomto smere
zákonný a zaužívaný postup jej ústneho a neskôr písomného ohlásenia a odsúhlasenia, ani neoznámila
vopred plánované absolvovanie vyšetrenia, o ktorom neskôr predložila súdu doklad. Neospravedlnená
neprítomnosť zamestnanca v práci je jedným zo závažných druhov porušenia pracovnej disciplíny,

zvlášť za situácie, kedy je ohrozený chod prevádzky. Žalobkyňa vykonávala prácu predavačky, jej
neprítomnosť teda v ohrozila chod prevádzky a znamenala potrebu zabezpečenia náhrady. Žalobkyni
nikto z nadriadených neodsúhlasil čerpanie dovolenky v zmysle citovaných ustanovení zákona a ani
výpoveďami svedkov nebolo potvrdené, že by u žalovanej bolo oznamovanie a čerpanie dovolenky
realizované iným spôsobom. Naopak, svedkovia potvrdili, že čerpanie dovolenky bolo potrebné nahlásiť

vopred a len so súhlasom nadriadeného, čo sa v spornom prípade u žalobkyne nestalo. Nepochybne
sa jedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny - ak žalobkyni prítomnosti v práci bránili zdravotné
dôvody tak, ako uvádza, bolo jej povinnosťou o tom informovať zamestnávateľa, keď sa malo jednať o
naplánované vyšetrenia. Práve táto neospravedlnená neprítomnosť bola jedným z dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru, čo je zrejmé aj z jeho obsahu. Druhý dôvod bol zistenie schodku,

a to v dôsledku opakovaného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že žalobkyňa
nepostupovalatak,abykuškodenedošlo,pričomnatotoporušeniebolavposlednomobdobí6mesiacov
upozornená pod následkom rozviazania pracovného pomeru, keď je potrebné znova poukázať na
skutočnosť, že po tomto upozornení svoje zavinenie nenamietala relevantným spôsobom a v podstate
schodok uznala. Postačuje pritom i nedbanlivostné konanie žalobkyne, ktorá nevenovala dostatočnú

pozornosť pokladni a odovzdávaniu tržieb, čo vyplýva z výpovedí svedkov tak, ako bolo uvedené vyššie.
Sama žalobkyňa nenamietala žiadnym spôsobom vo vzťahu k zamestnávateľovi ani v tomto konaní,
že skutočne ku vzniku schodku došlo, iba v rámci nesúhlasu s okamžitým skončením pracovného
pomeru namietala svoje zavinenie. Z výpovede svedkyne N. vyplýva, že prístup k pokladni mala výlučne
žalobkyňa /pokiaľ svojvoľne toto miesto neopustila/ a okrem žalobkyne nikto v minulosti ani následne

schodok nespôsobil. Zodpovednosť je daná ako všeobecná zodpovednosť zamestnanca. Ak potom
žalobkyňa namietala, že schodok mohla spôsobiť aj iná osoba, bolo jej povinnosťou relevantným
spôsobomoznámiťžalovanémutútoskutočnosťanamietaťjutak,abykuškodenedochádzalo/skôr,ako
ku schodku došlo, teda po prvotnom upozornení zamestnávateľa v januári 2014/. Treba tiež poukázať na
skutočnosť, že žalobkyňa vznik schodku sama nespochybnila /len namietala jej zavinenie/, výpoveďou

svedkyne bolo však potvrdené, že zásadne prístup k pokladni mala iba žalovaná /a vznikali na jej zmene/
a s výnimkou jej služieb nikdy schodok nevznikol, čo v spojení s jej dobrovoľnými úhradami a uznaním
schodku ako takého preukazuje jej i nedbanlivostné zavinenie. Toto opakované porušenie pracovnej
disciplíny má za následok vznik škody pre zamestnávateľa, pričom zamestnanec bol upozornený na
možnosť ukončenia pracovného pomeru v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny. Za

daných okolností v jednotlivých súvislostiach potom nemožno spravodlivo od žalovanej požadovať,
aby zotrvala v pracovno-právnom vzťahu so žalobkyňou vzhľadom na závažné porušenie pracovnej
disciplíny. Žaloba sa potom javí ako nedôvodná v celom rozsahu, s potrebou jej zamietnutia. Podľa §
142 ods. 1 OSP úspešnému žalovanému priznal súd náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia
za 2 uplatnené nároky: neplatnosť skončenia pracovného pomeru a mzdové nároky celkom v sume

1.392,87 Eur.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobkyňa, ktorým žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Argumentovala tým, že pokiaľ ide o vec jej údajného nenastúpenia do práce, dovolenku

mala riadne oznámenú a schválenú zamestnávateľom a to štandardným spôsobom vypísaním a
podpísaním dovolenkového lístka, kde upozorňuje aj na zjavne rovnaký podpis na dovolenkových
lístkoch všetkých zamestnancov, ktorý bol štandardne odovzdaný ekonómke pani D. U.. Praxou totiž
je, že dovolenkový lístok po informovaní zamestnávateľa vypisuje zamestnancovi ekonómka, dá hozamestnancovipodpísaťaekonómkatentolístokzakladákpodkladomnavýplatu.Kópiudovolenkového
lístka si zamestnanci neponechávajú. Takisto upozorňuje na samotné záznamy žalovanej, kde je zjavne
v evidencii prestávok v práci z júna 2014 očividne prepísané „D“ (ako označenie dovolenky) na písmeno

„A“ (ako absencia) k dátumu 16.6.2014 u nej ako zamestnankyni. Výpoveď ekonómky pani U. považuje
za tendenčnú, keďže sa táto vyjadrovala, že od nej neprebrala žiadny dovolenkový lístok a to ani v
minulosti s tým, že dovolenkový lístok zamestnanci nechávajú priamo vedúcej alebo ho dajú do prázdnej
kancelárie, keď z ostatných výpovedí vyplýva, že dovolenkový lístok vypisuje práve pani U. a takisto
si ho po podpise zamestnancom ponecháva u seba. Dovolenku si žiadala na predoperačné vyšetrenie

na deň 16.6.2014, o ktorom vyšetrení aj doložila potvrdenie. O operácii a o vyšetreniach informovala
zamestnávateľa prostredníctvom jeho zástupcu, konkrétne prostredníctvom L. F. a to asi tri mesiace
vopred a asi deň - dva vopred jej bol pani U. aj vypísaný aj dovolenkový lístok. Napriek tomu, že
sama mala právo na práceneschopnosť vzhľadom na predoperačné vyšetrenie, rozhodla sa vziať si
dovolenku, nakoľko mala záujem pracovať až do dňa operácie, čiže do 19.6.2014, avšak na odporúčanie
lekárky do operácie už neísť do zamestnania bola jej odo dňa 17.6.2014 vypísaná práceneschopnosť,

ktorú aj 17.6.2014 odniesla zamestnávateľovi. Tu sa jej zamestnávateľ snažil osobne doručiť okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktoré však odmietla prevziať, keďže bola ako zamestnanec počas
pracovnej neschopnosti v tzv. ochrannej dobe. O pár dní jej bolo skončenie pracovného pomeru
doručené prostredníctvom pošty, k čomu sa vyjadrila nesúhlasom s takýmto ukončením pracovného
pomeru a žiadala žalobcu o oznámenie termínu nástupu do práce. Aj pre prípad neodsúhlasenia

dovolenky nemožno jednodňovú absenciu za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti
poukazuje aj na judikát R 51/1970 ako i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 17/2011.
Pokiaľideopeňažnérozdielyuvádza,ževprevádzkepracujepočasjednejpracovnejzmenyštyriažšesť
predavačiek, ktoré všetky majú prístup ku každej pokladni, ktorých je na prevádzke päť. Objektívne tak
potom nie je možné zistiť osobu zodpovednú za peňažné rozdiely ani len inventarizáciou pokladne. Nie

je tu možné preukázať ani len nedbanlivostné konanie, pričom nepostačuje tvrdenie bývalých kolegov
(ktorí sú ešte momentálne zamestnancami žalobkyne), že niekedy odbehla na toaletu a pod. a vtedy
muselobslúžiťzákazníkainýzamestnanec,tedaajobslúžiťpokladňu.Ajtotovpodstatepoukazujepráve
na prístup zamestnancov ku všetkým pokladniam tak, ako to tvrdí ona sama. Pokiaľ ide o upozornenie,
týmto ju zamestnávateľ upozornil len na vzniknuté peňažné rozdiely v tržbách, ktoré nikto z prevádzky

nepoprel. Osobne namietala, prečo má podpisovať upozornenie len ona a nie aj iní zamestnanci, ktorí
pracovali s pokladňou, ale vzhľadom z obavy z konfliktu so zamestnávateľom a straty zamestnania a
s ohľadom na zanedbateľnú sumu rozdielu, nechcela sa viac prieť. V upozornení je dátum peňažného
rozdielu 22.1.2014, konkrétne rozdiel vo výške 8,42 Eur a 3,20 Eur, tieto jej boli následne strhnuté z
výplaty. Ďalším rozdielom v pokladni bol tvrdený rozdiel vo výške 20,- Eur a to dňa 12.6.2014, z ktorého

rozdielu bola znova bez dôkazov obvinená ona, zjavne pre „dodržanie 6-mesačnej lehoty opakovania
porušenia pracovnej disciplíny“, ktoré jej rovnako boli strhnuté z výplaty. Žalovaná nijako nepreukázala,
že by manko v pokladni zavinila ona, čo i len z nedbanlivosti. Tu potom poukazuje na to, že keďže v
prevádzke pracovalo viac zamestnancov majúcich prístup k pokladni, do úvahy by tu prichádzal postup
podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého v prípade zodpovednosti viacerých zodpovedá

zamestnávateľovikaždýznichpomernoučasťou.Vdanejsúvislostijenemenejdôležitýfakt,ževprípade
ak by sa malo jednať o škodu spôsobenú zamestnávateľovi zavineným porušením povinnosti pri plnení
pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovi
zavinenie - čo sa doposiaľ nestalo. I v prípade preukázania zavinenia konkrétneho zamestnanca v
súvislosti so vznikom škody, čo sa nestalo, nemožno toto považovať za závažné porušenie pracovnej

disciplínyzakladajúcedôvodyokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru.Pretoajtentodôvodpovažuje
za irelevantný. Navyše súd v danom prípade nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú zamestnávateľ
uvedie v rozhodnutí o okamžitom skončení pracovného pomeru, ale musí vychádzať z toho, ako je
tento prejav skutkovo odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Cdo 17/2011). Konanie žalovanej považuje za účelové, keďže asi trištvrte roka vopred vedela,
že sa chystá na druhú operáciu nohy, prvú operáciu absolvovala asi rok predtým, keď má za to, že
žalovaná nemala záujem jej tolerovať práceneschopnosť a takisto medzi nimi vznikli už v minulosti
konflikty z toho dôvodu, že si chcela uplatňovať svoje zamestnanecké práva ako prestávky v pracovnom
čase podľa Zákonníka práce a podobne. Z tohto dôvodu sa tu našli dve porušenia za posledných 6

mesiacov (manká) a zároveň vznikla možnosť využiť žiadanie dovolenky na predoperačné vyšetrenie a
nekopírovanie dovolenkových lístkov zamestnancov.8. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila v tom
smere, že odvolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil, a zaviazal
žalobkyňu na zaplatenie trov odvolacieho konania. Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie vo veci, na

základe ktorého zistil správne skutkový stav, vyporiadal sa so všetkými tvrdeniami strán sporu a na
základe vyhodnotenia dôkazov rozhodol správne. Žalovaná dôvody, pre ktoré podala žalobu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, relevantne nepreukázala.

9. K doručenému vyjadreniu žalovanej k odvolaniu sa žalobkyňa písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho

podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmeniť (§ 388
CSP) a žalobe v tejto časti vyhovieť a v napadnutej časti o náhradu mzdy, spolu so závislým výrokom
o trovách konania potom s použitím § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Predovšetkým treba zohľadniť, že nová právna úprava civilného sporového poriadku, účinná v
čase rozhodovania odvolacím súdom, definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný
aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne
pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku
sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a

iných obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v
prípade pracovnoprávnych sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

12. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu vymedzeným
odvolacími dôvodmi žalobkyne, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku je vyriešiť
otázku, či okamžité skončenie pracovného dané žalovanou žalobkyni listom zo dňa 17.6.2014 je
neplatným právnym úkonom, z čoho sa potom odvíja i ďalší uplatnený nárok žalobkyne o náhradu mzdy.

13. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce je v porovnaní
so skončením pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce výnimočným
opatrením. Zamestnávateľ môže preto skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy,
ak konanie zamestnanca možno považovať (s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti) za
tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával.

Výnimočnosť tohto opatrenia zvýrazňuje i to, že zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v
zákonomstanovenejprekluzívnejlehote,vdanejvecivlehotedvochmesiacovododňa,keďsaodôvode
na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (§
68 ods. 2 Zákonníka práce). V úkone žalovanej zo dňa 17.6.2014 adresovanom žalobkyni sú dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru definované nasledovne : „ Dňa 16.6.2014 ste nenastúpili

do práce. Pokiaľ by ste si chceli vziať dovolenku, museli ste dodržať postup, aký je u zamestnávateľa
podľa Zákonníka práce ustálený, t.j. nahlásiť včas žiadosť o dovolenku zamestnávateľovi. Okrem toho
už v dvoch prípadoch ste boli v posledných šiestich mesiacoch upozornená na porušenie pracovnej
disciplíny, z titulu mínusového rozdielu v pokladnici dňa 22.1.2014 v sume 8,42 Eur a 3,20 Eur a tieždňa 12.6.2014 rozdiel 20,- Eur s upozornením, že pri následnom porušení pracovnej disciplíny s Vami
rozviažem pracovný pomer. Keďže ste naplnili predpoklady ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
týmto Vaším konaním rozväzujem s vami týmto pracovný pomer okamžitým skončením. Váš pracovný

pomer skončil u zamestnávateľa dňa 17.6.2014.“

14. Súd prvej inštancie zrejme vyhodnocoval konania žalobkyne vo vzťahu k žalovanou popísanými
porušeniam pracovnej disciplíny ako dielčie skutky, ktoré vo svojom súhrne nadobudli intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru

podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, lebo inak by i sám zamestnávateľ pristúpil ku skončeniu
pracovného pomeru skôr (t.j. po skorších tvrdených porušeniach). Tu potom skutočne je možné ustáliť,
že v § 68 ods. 1 písm. b) kvalifikované porušenie pracovnej disciplíny sa nemusí naplniť len jedným
skutkom zamestnanca, teda môže byť naplnené aj jeho dielčimi skutkami, ako to zrejme malo byť i
v danom prípade. Tu je však potom potrebné vychádzať z toho, že pri niekoľkých menej závažných
porušeniach pracovnej disciplíny, ktoré až v súhrne napĺňajú znaky závažného porušenia pracovnej

disciplíny plynie prekluzívna lehota, v ktorej zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom od ostatného porušenia pracovnej disciplíny iba v prípade, ak medzi jednotlivými
porušeniami je primeraná objektívna časová a vecná súvislosť, z ktorej je možné vyvodiť záver o
slede jednotlivých na seba nadväzujúcich porušení pracovnej disciplíny. O takúto súvislosť by mohlo
ísť len vo vzťahu k zisteným mínusovým stavov, ale i to len pri preukázaní, že ich skutočne zavinila

žalobkyňa konkrétnym porušením pracovnej disciplíny. Aby zamestnávateľ mohol skončiť pracovný
pomer, musí mať tak preukázané, že zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu, porušením
konkrétnejpracovnejpovinnosti.Musímaťkdispozíciivšetkydôkazy,ktorýmipreukáže,žezamestnanec
porušil pracovnú povinnosť. Musí tiež preukázať, že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené
zamestnancom, a to buď úmyselne alebo aspoň z nedbanlivosti.

15. Tu odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to, že žalobkyňa svoju výlučnú
zodpovednosť za zistené mínusy v pokladni odmietla. Tu preto zostáva rozhodujúcim, že nakoľko
žalobkyňa nemala so žalovanou uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, len pri uzatvorení ktorej
zamestnávateľ nie je povinný preukazovať zamestnancovo zavinenie za zistený schodok (tu tvrdené

mínusové rozdiely v pokladni) a zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti len v takom
prípade, ak sám preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, bolo práve na
žalovanej preukázať, že zistené rozdiely v pokladni zavinila žalobkyňa, čím porušila pracovnú disciplínu
(t.j. svoje pracovné povinnosti).

16. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase konania na súde
prvej inštancie ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP (súč. ekvivalent je § 132 CSP), podľa ktorého
účastníci (teraz už strany sporu) sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

17. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť

dôkazy na svoje tvrdenia. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu
sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.

Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani
na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

18. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá
nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla
ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkaznéhobremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v
závislostinatom,akovymedzujeprávnanormaprávaapovinnostiúčastníkovprávnehovzťahu.Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo

vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

19. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní tvrdeného mínusového rozdielu
v pokladni spôsobeného žalobkyňou ako jeden z dôvodov okamžitého skončenia jej pracovného pomeru
ako už bolo naznačené vyššie platí, že porušenie pracovnej povinnosti žalobkyňou, na základe ktorej

došlo k tvrdenému rozdielu, musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ.

20. Žalobkyňa v konaní vznik rozdielov v pokladni nenamietala, namietala však svoje zavinenie, ktoré
jej však podľa uvádzaného vyššie mal preukázať práve zamestnávateľ. Zo žiadnych listinných dokladov,
napokon ani z výpovede svedkov, však nie je možné bezpečne ustáliť, že vznik mínusových rozdielom
v pokladni skutočne spôsobila žalobkyňa. Tu zostalo rozhodujúcim, že v posudzovanom období,

počas zmeny žalobkyne nemala prístup k pokladni, na ktorej bol zistený mínusový rozdiel, výlučne
žalobkyňa. Zastupovanie pri pokladni vylúčené nebolo (nevyplýva to zo žiadneho interného predpisu,
ani z pracovnej zmluvy a pod.), napokon takéto zastupovanie potvrdila ako svedkyňa N., tak i svedkyňa
B.. Navyše pokiaľ i k zástupu došlo, pokladňa sa neuzatvárala, pričom na pracovisku bolo päť pokladní
a zastupujúca zamestnankyňa mala mať tú svoju i keď na inom úseku tovaru, ale na tom istom

pracovisku. A i keď bol zástup svedkyňou N. potvrdený len v čase krátkodobého opustenia pracoviska
žalobkyňou - návšteva toalety, čo je potrebné a bežné u každého zamestnanca a fajčenie, nemožno z
toho jednoznačne usúdiť, že rozdiel v pokladni spôsobila práve žalobkyňa.

21. To znamená, že pri absencii ďalších dôkazov nebolo umožnené súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdení žalovanej o spôsobení mínusového rozdielu v pokladni žalobkyňou, ale ani o tom, že by boli
nepravdivé. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaná ako zamestnávateľ neuniesla v konaní dôkazné
bremeno preukázania porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou spôsobením mínusového rozdielu v
pokladni.

22. Ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia zamestnávateľa zistí, že jedno z viacerých porušení pracovnej
disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer nie je dokázané, sám
posudzuje, či ostatné porušenia pracovnej disciplíny ešte odôvodňujú okamžité skončenie pracovného
pomeru.

23. Pri preskúmavaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu závažne alebo menej závažne, môže
súd prihliadnuť i na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných úloh, na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych
povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a nato, či

svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu.

24. Pokiaľ dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zostala už len tvrdená jednodňová
absencia v práci, tu potom už bez potreby zaoberania sa tým, či v konaní vôbec bola dostatočným
spôsobom i preukázaná, nemôže byť táto absencia pri zohľadnení skutočností za ktorých k nej malo

dôjsť, t.j. žalobkyňa v deň absencie bola preukazateľne na lekárskom vyšetrení, preto je potom skutočne
zvláštne, že pokiaľ by nebola v domnení čerpania dovolenky, mala predsa nárok na pracovné voľno
pri návšteve lekára, ako i jej následkov pre zamestnávateľa, t.j. dôsledky tejto jednodňovej absencie
popísané zamestnávateľom neboli také závažné, napokon prevádzka v ten deň riadne fungovala,
zamestnávateľ ani netvrdil vznik škody, sama o sebe závažným porušením pracovnej disciplíny (tu pozri

napr. uznesenie Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. II. ÚS 1471/14, rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo
2542/2007, ako i uznesenie Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. IV. ÚS 367/03, a tiež uznesenie NS
SR, sp. zn. 5 Cdo 17/2011).

25.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdsanestotožňujesprávnymizávermiodvolaciehosúdu,že

okamžité skončenie pracovného dané žalovanou žalobkyni listom zo dňa 17.6.2014 je platným právnym
úkonom, keďže žalobkyňa nepreukázala, že sa nedopustila porušenia pracovnej disciplíny a z toho
dôvodu je odvolaním žalobkyňou napadnutý rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení
veci ohľadne posúdenia dôkazného bremena (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). V dôsledku toho bolopotom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru zmeniť (§ 388 CSP) a žalobe v tejto časti vyhovieť bez potreby dokazovania na
odvolacom súde, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym

skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd prebral, tieto zistenia súd prvej inštancie ale nesprávne právne
posúdil.

26. Inak tomu bolo v časti nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o
ktorom nároku súd prvej inštancie už potom nevykonal žiadne dokazovanie a právne tento nárok už ani

neposudzoval,lenžalobuoňomzamietol,zčohovzišlapotrebarozhodnutievtejtočastipodľa§389ods.
1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rovnako ako i v časti závislého
výroku o trovách konania, za účelom vykonania potrebného dokazovania pre rozhodnutie o tomto
súvisiacom nároku o náhradu mzdy. Tu pritom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie
faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie

s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého
ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde a to vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu
s konečnou platnosťou.

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, vec v časti nároku o náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania o
tomto čiastkovom nároku potom náležite zhodnotiť a o veci potom rozhodnúť.

28. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto

konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP ).

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).