Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. september 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/442/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214210215
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214210215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne W. N., M. XX, zastúpenej JUDr.
Petrom Majerníkom, advokátom, Košice, Floriánska 16, IČO: 42 109 680, proti žalovanej Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166
481, o zaplatenie 10 000 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 45C/29/2014-182 z 21.4.2015
Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 000 €
spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne z uvedenej sumy od 22.12.2013 až do zaplatenia, všetko do

15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti istiny a prísl. žalobu zamietol a rozhodol, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa, žalobou doručenou mu 10.4.2014 domáha od
žalovanej a akým titulom, na čo v nej poukázala (čím dôvodila), čo oznámila (na čo poukázala, resp.
čo konštatovala) žalovaná, ktorá sa k žalobe vyjadrila písomným podaním, doručeným mu 20.5.2014,
že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov W. Č., R.. W. Y., W. N.,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi: uznesením o vznesení obvinenia zo 16.6.2010, uznesenia

o zamietnutí sťažnosti, rozsudkom Okresného súdu (ďalej len OS) Michalovce 1T/45/2010-605,
rozsudkom Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 8To/69/2011-694 a obsahom pripojených spisov
OS Michalovce 41C/34/2014 a 17C/100/2014 a zistil tento skutkový stav veci: Reprodukoval skutkovú
vetu uznesenia Prezídia Policajného zboru (ďalej len PZ), Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
Odbor Východ, oddelenie vyšetrovania ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010 a výrok uznesenia
č.XIV.Gv30/2010 z 15.7.2010 Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len GP SR), Trestného
odboru. Uviedol ďalej ako rozhodol OS Michalovce rozsudkom 1T/45/2010-605 z 12.5.2011 a KS v

Košiciach rozsudkom 8To/69/2011-694 zo 16.1.2012 (čo z odôvodnenia uvedeného rozsudku, o. i.,
vyplýva), čo vyplýva z listu z 19.6.2013, označeného ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním, adresovaného GP
SR, z listu GP S R zo 16.7.2013 žalobkyni, z listu doručovaného GP SR Ministerstvu spravodlivosti
(ďalej len MS) SR 16.7.2013, z listu MS SR z 8.8.2013, označeného ako vrátenie postúpenej
žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody podľa Zák.č.514/03 Z. z. - odpoveď (reprodukoval
doslovne takmer celý jeho obsah), z listu GP SR zo 16.8.2013, z pripojeného spisu OS Michalovce

41C/34/2014 (zo zápisnice z pojednávania 5.9.2014 o výpovedi Q. O., ktorý bol vypočutý ako účastník
konania), z pripojeného spisu OS Michalovce 17C/100/2014 (konanie žalobkyne W.. Č. proti žalovanej
SR o zaplatenie 1 726,51 €, titulom náhrady škody spôsobenej začatím a vedeným tr. stíhania,
ktoré sa neskočilo právoplatným odsúdením, ako špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľaZák.č.514/03), čo uviedla žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní 21.10.2014, čo
uviedla svedkyňa W.. Č. (matka žalobkyne) vo svojej výpovedi na pojednávaní 20.1.2015 a čo uviedli
svedkovia W.. N. F. R.. Y. vo svojej svedeckej výpovedi. Citoval znenie čl.46 ods.3 Ústavy SR,čl.5

ods.1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) a Protokolov
na tento Dohovor nadväzujúcich,§ 3,§ 4,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 7,§ 15,§ 16,§ 17 Zák.č.514/03 Z. z.,§
517 O. z. a § 3 Nar.vl.č.87/95 Z. z. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej
ujmy 10 000 €, pričom svoju žalobu odôvodnila tým, že uznesením Prezídia PZ Úrad boja proti
organizovanej kriminalite, Odboru Východ ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010 bolo voči nej

vznesení obvinenie pre skutok vyšetrovateľom právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti
formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť spôsobom uvedeným vo výroku predmetného
uznesenia (voči ktorému uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť, ktorá bola uznesením
GP SR XIVGv30/2010 z 15.7.2010 zamietnutá). Po podaní obžaloby GP SR a vykonaní následného
rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania bola rozsudkom OS Michalovce 1T/45/2010 z
12.5.2011 v spojení s rozsudkom KS v Košiciach 8To/69/2011 zo 16.1.2012 oslobodená spod obžaloby

pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Tento
nárok si uplatnila voči SR zastúpenej GP SR. Aj s poukazom na opakovanú námietku žalovanej sa ako
prvou zaoberal otázkou aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov tohto konania, pričom vo všeobecnosti
poukázal na tú skutočnosť, že pod vecnou legitimáciou (aktívnou alebo pasívnou) sa vo všeobecnosti v
Občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného

práva, pričom vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je
nositeľomsubjektívnehopráva(aktívnalegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcej
z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konkrétnom prípade rozhoduje. Podľa
uvedeného aktívnu legitimáciu v konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu má ten, ktorému nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci mala vzniknúť škoda,

teda v tomto prípade je jednoznačne aktívne legitimovanou žalobkyňa. Zodpovedným subjektom v danej
veci je štát, nakoľko škoda jej bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci (§
1 písm. a/ Zák.č.514/03 Z. z.). Keďže žalobkyňa ako orgán konajúci v mene štátu v tejto konkrétnej
veci označila GP SR, pričom tá vyjadrila nesúhlasné stanovisko, následne riešil uvedenú otázku, t.j. či
orgánom konajúcim v mene štátu je v danom prípade GP SR alebo MS SR, resp. Ministerstvo vnútra

(ďalej len MV) SR. Tu poukázal na § 4 Zák.č.514/03 Z. z., v ktorom zákonodarca rozlišuje viaceré prípady
spôsobenia škody orgánom verejnej moci a v súvislosti s uvedeným rozlišuje a určuje viacero orgánov
konajúcich v mene štátu. V plnej miere sa stotožnil so stanoviskom MS SR z 8.8.2013 vo vzťahu k
určeniu, ktorý orgán podľa Zák.č.514/03 Z. z. (v znení zmeny zák. platnej a účinnej od 1.1.2013) koná
v mene štátu vo veci náhrady škody, na ktoré v celom rozsahu poukázal. Zároveň rovnako ako MS

SR aj on poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 3Cdo/194/2010, ktoré rozhodnutie
sa dôsledne vyporiadava s jednotlivými úsekmi tr. konania v nadväznosti na určenie orgánu, ktorý v
prípade náhrady škody má konať ako orgán verejnej moci v mene štátu, a ktoré konštatuje, že na
úseku tr. konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí tr. stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby,
vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor, a preto ako orgán konajúci v mene

štátu prichádza do úvahy ako MV SR tak aj GP SR a z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom
ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. ak bola žiadosť podaná na oboch uvedených
orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať, ako prvý. S poukazom na uvedené
skutočnosti bol toho názoru, že GP je tým subjektom, ktorý zastupuje štát - SR, v tomto konkrétnom

prípade,spoukazomnažiadosť,ktorúžalobkyňapodalanaGPSR,akoajspoukazomnaskutočnosť,že
prokurátor GP SR nevyhovel sťažnosti žalobkyne voči vznesenému obvineniu. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku následne vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu založená Zák.č.514/03 Z. z. je objektívnou
zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť, preto neposudzoval správnosť rozhodnutia orgánu štátu,
aniskutočnosť,čiškoduzavinil.Rozhodujúcimkritériomzákonnostikonaniavedenéhoorgánomverejnej

moci je výsledok tohto konania. poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré
upriamila pozornosť aj žalobkyňa vo svojej žalobe (Sekanina c/a Rakúsko, Vostic c/a Rakúsko, Rushiti c/
a Rakúsko). V ďalšom poukázal na rozhodnutie NS SR 4MCdo 15/2009, podľa ktorého pri posudzovaní
nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
tr. stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní tr. činu

obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť (§6 ods.1 Zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení tr. stíhania sa tr. konanie
končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škodyspôsobenej začatím a vedením tr. stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsúdením je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa Zák.č.514/03 Z. z., lebo zmyslom právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu

proti občanovi bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu tr. stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody „vychádza“ z toho, že občan čin nespáchal a že
tr. stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím tr. stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) tr. stíhania je neskorší výsledok tr. konania. Podľa

uvedeného a v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím
(vedením) tr. stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím tr. súdu, čiže ten kto bol
spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súdna prax zastávala uvedené stanovisko za
účinnosti Zák.č.58/69 Zb. a rovnako je to aj po prijatí Zák.č.514/03 Z. z. V danom prípade teda dospel k
záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni, ako aj vedenie konania bolo nezákonné, nakoľko

bola nakoniec spod obžaloby oslobodená tak, ako je to uvedené. Rovnako mal za to, že v dôsledku jej tr.
stíhania došlo k zásahu do jej osobnej slobody, ktorá skutočnosť mala dopad aj na jej súkromný, rodinný
a pracovný život a došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti, pričom predmetný nárok posudzoval v
súlade s ust. Zák.č.514/03 Z. z. a zároveň v súlade s čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru a čl.46 ods.3 Ústavy
SR. Tr. stíhanie a s tým spojený prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný a pracovný život, zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé porušiť práva na osobnú
slobodu garantovanú čl.17 ods.1 Ústavy SR, ako aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti garantovaného čl.19 ods.1,2 Ústavy SR.
Z uvedeného teda vyplýva, že tr. stíhanie a prípadný výkon väzby, ktoré boli realizované v rozpore

so zák., sú spôsobilé vyvolať vznik materiálnej škody, ako aj vznik nemateriálnej ujmy. Vzhľadom na
uvedené zameral dokazovanie na zistenie do akej miery došlo v tomto konkrétnom prípade k zásahu
a aké následky boli vyvolané v súvislosti s čím vyhodnocoval, či možno považovať za postačujúce iba
samotné konštatovanie porušenia práva (či samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným
zadosťučinením podľa cit. § 17 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z.) alebo či takéto konštatovanie, vzhľadom

na spôsobenú ujmu, nie je možné považovať v tomto konkrétnom prípade za dostačujúce a teda je
potrebné priznať žalobkyni aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V nadväznosti na uvedené v
prípade, ak by dospel k názoru, že je potrebné priznať aj odškodnenie v peniazoch, bolo potrebné
stanoviť výšku takéhoto odškodnenia. Zohľadňujúc zák. stanovené kritéria, na ktoré by mal prihliadať
pri rozhodovaní o tejto otázke, skúmal jednotlivé skutočnosti, týkajúce sa tohto konkrétneho prípadu a

dospel k záveru, že žalobkyňu, ako poškodenú osobu, je možné považovať za bezúhonnú osobu, ktorá
sa v predchádzajúcom období (do vznesenia obvinenia) nedopustila úmyselného ani neúmyselného tr.
činu, a ako takú osobu ju vnímalo aj jej okolie tak, ako to vyplynulo aj z výpovedí svedkov, aj správy
príslušného obecného orgánu, ktorý podával jej charakteristiku v rámci tr. konania. Žalobkyňa žila v
usporiadanom rodinnom prostredí a taktiež bola zamestnaná v trvalom pracovnom pomere, kde jej

pracovná charakteristika bola dobrá tak, ako to vyplynulo aj z výpovede svedkov. Zároveň zohľadnil
aj okolnosti za ktorých došlo k vzniknutej ujme, pričom poukázal na tú skutočnosť, že k vzneseniu
obvineniaaďalšiemutr.stíhaniu,akoajjednotlivýmúkonom,kuktorýmdošlovrámcitohtostíhaniadošlo
v súvislosti s tr. stíhaním jej brata, ktorý bol v tom čase, ako aj v predchádzajúcom období tr. stíhaný
za viacero závažných tr. činov tak, ako je to popísané. Vo vzťahu k spôsobu, akým bolo doručované

uznesenie o vznesení obvinenia a realizované zadržanie žalobkyne, poukázal na tú skutočnosť, že
uvedený postup bol zvolený práve v súvislosti so skutkom, pre ktoré bolo vydané uznesenie o vznesení
obvinenia a v súvislosti s osobou jej brata. Zároveň poukázal na to, že sa voči týmto postupom orgánov
činných v tr. konaní namietaním spôsobu nebránila v rámci tr. konania zák. stanovenými spôsobmi,
čiže nenamietala voči postupu orgánov polície, nepodala sťažnosť, ani iným spôsobom sa nebránila

voči tomuto postupu. Vo vzťahu k posudzovaniu závažnosti následkov, ktoré jej vznikli v súkromnom
živote a spoločenskom postavení, poukázal na to, že žiadnym spôsobom nepreukázala súvislosť
medzi vznesením obvinenia (a následným tr. stíhaním) a zhoršením zdravotného stavu otca (a jeho
následnou smrťou), naopak sama uviedla, že otec bol chorý už dlhodobo v prechádzajúcom období.
Taktiež bol toho názoru, že v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť rozpadu jej vzťahu s druhom

s predmetnými udalosťami, súvisiacimi s tr. konaním, pričom aktuálne je vydatá, žije v usporiadanej
rodine, má deti. Rovnako poukázal na to, že žalobkyňa, ktorá v tom čase študovala na vysokej škole
sa síce nemohla zúčastniť jednej konkrétnej skúšky, ktorá sa mala konať v čase jej zadržania, avšak
sama potvrdila, že vykonala túto skúšku v náhradnom termíne, skúšku spravila, rovnako dokončilaštúdium daného ročníka, aj celé vysokoškolské štúdium bez jeho prípadného predlžovania v súvislosti
s výkonom a realizáciou úkonov v tr. konaní. Obdobne pri šetrení súvislosti a následkov v rámci jej
pracovného života dospel k názoru, že nepreukázala také závažné následky, ktoré by odôvodňovali

vyššie odškodnenie, nakoľko aj naďalej je zamestnankyňou tej istej firmy, v ktorej pracovala v čase
vznesenia obvinenia (aj počas celého tr. konania až po oslobodzujúce rozhodnutie) a rovnako tam teda
pracuje až doposiaľ (teda aj po vydaní oslobodzujúceho rozhodnutia), aj keď aktuálne je na rodičovskej
dovolenke. Nedošlo u nej ani k zmene pracovného zaradenia alebo zmene pracovnej náplne, ani k
žiadnym iným zmenám vo vzťahu k zamestnávateľovi a výkonu práce. V súvislosti s uvedeným poukázal

aj na tú skutočnosť, že v čase doručovania uznesenia o vznesení obvinenia a v čase jej zadržania
nedošlo k znemožneniu jej prítomnosti v práci, a znemožneniu plnenia pracovných povinností, keďže v
danom čase bola práceneschopná a teda v tom období do práce nechodila. Vo vzťahu k poukazu na
okolnosť, že už nebýva v byte, v ktorom bývala v čase doručovania uznesenia o vznesení obvinenia a
zásahu orgánov policajného zboru, uviedol, že rovnako nebola preukázaná priama súvislosť medzi tr.
stíhaním a odovzdaním predmetného bytu, keďže sama uviedla, že k ukončeniu nájomného vzťahu a

odovzdaniu bytu došlo na základe jej vlastného rozhodnutia a nie na základe rozhodnutia prenajímateľa,
ktoré by súviselo s tr. stíhaním. Rovnako k namietanej skutočnosti v súvislosti s chovom psov, ktoré boli
prítomné v byte v čase zásahu, uviedol, že nebolo v tomto konaní preukázané, žeby psy utrpeli nejakú
škodu, keďže o tieto sa následne postarala jej matka (po telefonáte advokáta) a nič sa im nestalo. Vo
vzťahu k žalobkyňou uvádzaným psychickým problémom dospel k záveru, že aj keď je uveriteľné, že v

súvislosti s tr. stíhaním mohla byť v stave psychickej nepohody, avšak intenzita tohto stavu nebola až
taká, aby ju viedla k tomu, aby navštívila odborníka (psychológa, psychiatra), ani si zrejme nevyžadovala
medikamentóznu liečbu na základe predpisu odborníka tak, ako to vyplynulo z vykonaných dôkazov.
K zhoršeniu spoločenského postavenia žalobkyne, ktorá v súvislosti s uvedeným poukazovala na
zhoršenie vzťahov v pracovnom kolektíve, zhoršenie susedských vzťahov, ako aj negatívne dopady na

jej širšiu rodinu (matku) uviedol, že síce výpoveďami svedkov, mal za preukázané, že došlo k určitému
zhoršeniu pracovných vzťahov (keď jej kolegovia ju vyčleňovali zo svojich mimopracovných aktivít),
avšak takéto „zhoršeniu“ vyhodnotil iba ako zhoršenie menšej intenzity, keď aj predvolaní svedkovia -
kolegovia, že ju majú radi, nemajú na ňu negatívny názor a rovnako svedkovia nepoukázali na žiadne
konkrétne udalosti osvedčujúce, žeby sa v súvislosti s tr. konaním niekto z kolegov vyjadril o nej hanlivo

alebo sa k nej správal dehonestujúco a p. Zhoršenie vzťahov so susedmi ničím nepreukázala, pričom
- podľa jej vyjadrenia - sa susedia báli s ňou kontaktovať, aby nespôsobili nejaké problémy sebe,
avšak nejednalo sa o zhoršenie vzťahov v dôsledku zhoršenia názorov na jej osobu (tieto skutočnosti
neboli ničím preukázané). Napokon vo vzťahu k jej tvrdeniu, že Mesto Veľké Kapušany je malé, že
celé mesto si šuškalo o týchto udalostiach, čím trpela aj jej matka, uviedol, že síce vo všeobecnosti

uveril jej tvrdeniu a tvrdeniu jej matky, že napriek negatívnym skutočnostiam „súvisiacich“ s osobou jej
brata, boli udalosti súvisiace s jej tr. stíhaním a zadržaním spôsobilé zhoršiť reputáciu rodiny (majúc
za to, že okolie mohlo vyhodnotiť situáciu tak, že brat je čiernou ovcou rodiny, avšak keď došlo k
podobným problémom v súvislosti s jej osobou, vec už bola vyhodnocovaná inak, ako problém celej
rodiny), avšak nepreukázala žiadne konkrétne udalosti a jednotlivé skutočnosti, ktoré by osvedčovali, že

intenzita takéhoto zhoršenia reputácie rodiny je vyššia oproti obdobiu pred predmetnými udalosťami. V
súlade s uvedenými úvahami dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade sú splnené hmotnoprávne
podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, čo do základu, nakoľko zo strany orgánov činným v tr.
konaní došlo v konaní do zásahu do jej „osobnostným“ práv nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu
a iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade sa mu javí ako nedostatočné, avšak

vo vzťahu k výške odškodnenia bol toho názoru, že primeranou sa javí čiastka 2 000 €, ktorú jej v
tomto prípade priznal na rozdiel od ňou navrhovanej čiastky 10 000 €. V prevyšujúcej časti preto žalobu
zamietol. Spolu s istinou jej priznal aj úrok z omeškania v súlade s cit. zákonnými ust., pričom bol toho
názoru, že do omeškania s úhradou tejto sumy sa žalovaná dostala až od 22.12.2013, t.j. márnym
uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, keď v tomto konkrétnom prípade táto

lehota uplynula 21.12.2013, nakoľko žiadosť o predbežné „prejedanie“ „obžaloby“ bola doručená GP SR
21.6.2013. V prevyšujúcej časti prísl. žalobu zamietol. O trovách konania rozhodne v súlade s § 151
ods.3 O. s. p. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3. Proti rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania,
podala žalovaná v zák. stanovenej 15 dňovej lehote o d v o l a n i e (č.l.202-209, podané osobne na súd

8.6.2015) - pretože rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom podľa ustálenej
judikatúry sa za právne posúdenie považuje činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnychpredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Súd vyvodil na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a napriek jej námietkam nesprávne právne posúdil vec, pričom nesprávne skutkové zistenia
a právne posúdenie veci vidí najmä v nasledujúcich skutočnostiach: Súd v predmetnej veci uzavrel, že
titulom náhrady škody je nezákonné uznesenie Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
Odboru Východ sp. zn.:ČVS:PPZ-86/BOK-VY-2010 zo 16.6.2010, ktorým bolo žalobkyni vznesené
obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva

na skutkom základe opísanom v uvedenom uznesení. Rovnako súd vyhodnotil, že v dôsledku jej tr.
stíhania došlo k zásahu do jej osobnej slobody, čo malo dopad na jej súkromný, rodinný a pracovný
život a došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti. Konanie v mene SR. Tak ako to vyplýva z odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku súd sa v snahe vysporiadať s námietkou jej procesného zástupcu,
že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom MS
SR z 8.8.2013 v uvedenej veci a poukazuje i na rozsudok NS SR 3Cdo/194/2010 (odôvodnenie

rozsudku na č.l.19-20). GP SR - podľa názoru súdu - je príslušná na zastupovanie štátu i preto, že
žalobkyňa podala svoju žiadosť o náhradu škody na GP SR a prokurátor GP SR nevyhovel jej sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V zmysle Zák.č.514/03 Z. z. je štát, t.j. SR zodpovedným za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v tr. konaní. V súlade s § 21 O. s. p. pred súdom za štát
koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba,

ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je potom práve Zák.514/03 Z.
z., ktorý v § 4 ods.1 a 2 pôsobnosť orgánov konať v mene SR. V aplikačnej praxi súdov naďalej
ostáva spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak titulom na vznik nároku na
náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Napriek tomu,
že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať

za nezákonné), judikatúra dospela systematickým a logickým výkladom § 6 ods.1 Zák.č.514/03 Z.
z. k záveru, že v prípade ak dôjde k zastaveniu tr. stíhania, príp. k oslobodeniu spod obžaloby, je
potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Titulom nároku na náhradu škody je potom
nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. Nadobudnutím účinnosti ostatnej
novely Zák.č.514/03 Z. z. (platnej a účinnej od 1.1.2013) vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je

oprávnený konať v mene SR v prípade, ak titulom na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia
V predmetnej právnej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyne vydané vyšetrovateľom
PZ, pričom vo väčšine prípadov v tr. konaní vydáva uznesenie o vznesení obvinenia konkrétnej osobe
vyšetrovateľ alebo poverený príslušník PZ. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prípustná sťažnosť
ako opravný prostriedok, o ktorej rozhoduje prokurátor, ktorý môže sťažnosti vyhovieť a uznesenie o

vznesení obvinenia zrušiť, alebo rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti uznesenie o vznesení obvinenia
potvrdiť. MV SR vo svojich jednotlivých vyjadreniach v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej
orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, týmto postupom odobrí postup vyšetrovateľa, príp. povereného
príslušníka PZ. Teda možno predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Uvedeným ministerstvo

dôvodilo, že v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného nie je možné dospieť k inému
záveru, ako že MV SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Toto
stanovisko MV „SZ“ sa premietlo aj do novely Zák.č.514/03 Z. z., podľa ktorej MV SR bude konať
v mene štátu len vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo
povereného príslušníka PZ. Ďalšou podmienkou pre vznik zodpovednosti MV SR je skutočnosť, že

prokurátor nepodal v danej tr. veci obžalobu príslušnému súdu. Opísanými skutočnosťami je teda
vymedzené, za akých okolností koná v mene štátu MV SR. Otázkou však zostáva, kto má konať v
prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia a príp. aj
podá obžalobu. Na výklad dotknutých ust. Zák.č.514/03 Z. z. je možné nazerať ako na gramatický výklad
alebo možno aplikovať systematický a logický výklad. Gramatický výklad dotknutých ust. V zmysle §

4 ods.1 písm. f) Zák.č.514/03 Z. z. GP SR koná v mene štátu len ak škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobitného predpisu, teda prokurátor v občianskom súdnom konaní, v tr. konaní alebo správnom
konaní. Z uvedeného ust. vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v
tr. konaní alebo v správnom konaní. Ak sa zotrvá na judikatúrou ustanovenom titule, t.j. za titul nároku na
náhradu škody, sa bude považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné,

t.j. odo dňa jeho vydania vyšetrovateľom, príp. povereným príslušníkom PZ, má právne účinky a to
bez ohľadu na jeho oznámenie obvinenému, potom nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil
orgán podľa osobitného predpisu v tr. konaní a teda nie je možné aplikovať cit. ust. podľa § 4 ods.1
písm. f) Zák.č.514/03 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, právne účinkyvoči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie, či právoplatnosť. Škoda je
teda spôsobená a poškodenému vzniká už jeho vydaním vyšetrovateľom, príp. povereným príslušníkom
PZ a nie orgánom podľa osobitného predpisu, teda prokurátorom. Bez ohľadu na následné konanie

prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v
mene štátu má GP SR a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor nespôsobil
škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani MV SR ani
GP SR potom sa javí, že je možné aplikovať len § 4 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. a teda, ak nie je možné
príslušný orgán určiť podľa ods.1, tak v mene štátu koná MS SR. Z cit. právnej úpravy sa potom javí, že

s prihliadnutím na gramatický výklad zák. je treba dospieť k záveru, že v zmysle § 4 ods.1 Zák.514/03
Z. z. nie je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a je potrebné postupovať v súlade
s § 4 ods.2 cit. zák., že v mene štátu bude konať MS SR. Systematický a logický výklad dotknutých ust.
Zák.514/03 Z. z. Ak by sa - na rozdiel od uvedeného - pristúpilo k logickému a systematickému výkladu
zák., tak ako to urobilo MV SR, pri návrhu svojej pôsobnosti konať v mene štátu v súvislosti s ostatnou
novelou Zák.č.514/03 Z. z., potom bude nevyhnutné aj v tomto prípade prihliadnuť na ust. Tr. por., ktoré

upravujú postup a oprávnenia orgánov činných v tr. konaní, z ktorých následne možno dospieť k záveru,
v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce tr. konanie a teda aj oprávnený konať v
mene štátu v zmysle Zák.č.514/03 Z. z. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
judikatúra označila za nezákonné rozhodnutie. Ako už bolo uvedené toto rozhodnutie vydal vyšetrovateľ,
príp. poverený príslušník PZ, pričom Zák.514/03 Z. z., pozná 2 podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť

MV SR na konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou je skutočnosť, že prokurátor
nepodá v danej veci obžalobu. MV SR teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by
bolo prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. V tomto štádiu je potrebné
uviesť,žeprípravnékonaniemožnopodľapríslušnýchust.Tr.por.skončiťzostranyprokurátoravydaním
niektorého z uznesení prokurátora v zmysle príslušných ust. Tr. por. (napr. zastavením tr. stíhania,

postúpením veci a p.) alebo podaním obžaloby. V súlade s § 238 ods.1 Tr. por. podanú obžalobu
predseda senátu najskôr preskúma, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preverí,
či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Tr. por. a či ju
treba preskúmať alebo predbežne prejednať. V súlade s § 241 ods.1, resp. § 243 ods.1 Tr. por., súd
preskúma, resp. prejedná obžalobu a podľa jej obsahu a obsahu spisu môže postúpiť vec inému súdu/

inému orgánu; zastaviť tr. stíhanie; prerušiť tr. stíhanie; odmietnuť obžalobu; podmienečne zastaviť tr.
stíhanie; vydať tr. rozkaz, príp. môže nariadiť hlavné pojednávanie. Z cit. je nesporné, že môže nastať
viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k záveru, že ak
samosudca preskúma obžalobu, príp. senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné
pojednávanie vo veci má sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Ak

teda sa má uplatniť logický a systematický výklad zák. musí sa dospieť k záveru, že konať v mene štátu
v prípade, ak za titul sa považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia
by malo - MV SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej tr. veci obžalobu; -
GP SR vtedy ak tr. konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora
príp. v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby príp. senátu pri predbežnom prejednaní

obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu tr. rozkazu;
- MS SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá tr.
rozkaz a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobu a s ňou súvisiace spisy
a uznal zákonnosť prípravného konania v danej tr. veci a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného
konania a podanie obžaloby. Na podporu uvedených tvrdení poukázala, napr. na rozsudok OS Rimavská

Sobota 16C/64/2009 z 1.10.2009 potvrdený KS v Banskej Bystrici 17Co/11/2010 z 31.3.2010 (OS
Rimavská Sobota v cit. rozsudku zaviazal SR zastúpenú MS SR k povinnosti nahradiť škodu žalobkyni
na základe Zák.č.514/03 Z. z. z dôvodu oslobodzujúceho rozsudku v tr. konaní a KS v Banskej
Bystrici tento prvostupňový rozsudok potvrdil). Obdobne postupoval KS v Banskej Bystrici aj v konaní
16Co/121/2011-96 z 21.7.2011. Javí sa teda, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď napriek platnej

a účinnej právnej úprave konal v mene štátu s GP SR a nie s MS SR. V určení titulu, ktorý zakladal nárok
na nemajetkovú ujmu. Súd na str.21 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že uznesenie o vznesení
obvinenia žalobkyni, ako aj vedenie konania bolo nezákonné, nakoľko žalobkyňa bola nakoniec spod
obžaloby oslobodená. Rovnako mal za to, že v dôsledku jej tr. stíhania došlo k zásahu do jej osobnej
slobody, ktorá skutočnosť mala dopad na jej súkromný, rodinný a pracovný život a došlo k zásahu do

jej cti a dobrej povesti. Súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku predmetný nárok posudzoval
v súlade s ust. Zák.č.514/03 Z. z. a v súlade s čl.5 ods.1 a 5 Dohovoru a s čl.46 Ústavy SR. Javí sa
teda, že hoci súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne práve z titulu nezákonného rozhodnutia
v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, z konštatovaného odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, žeposudzoval odlišný titul nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď odkazuje na čl.5 ods.1 a 5 Dohovoru
a to zrejme s obmedzením jej osobnej slobody príslušníkmi PZ. V nadväznosti na cit. odôvodnenie
rozsudku súdu je teda sporné, z akého titulu priznal nárok na nemajetkovú ujmu „priznať“. Ak by súd

zohľadňoval zadržanie žalobkyne a toto považoval za nezákonné potom by sa mal zaoberať aj tým,
kto takéto zadržanie realizoval a následne kto má byť zodpovednostným orgánom v tomto rozsahu
podľa ust. Zák.č.514/03 Z. z. Zároveň by musel vyhodnotiť, ktorý titul v akom rozsahu spôsobil žalobkyni
nemajetkovúujmuatútopotomajvtomtorozsahupriznaťazaviazaťkplneniuštátzastúpenýpríslušným
orgánom verejnej moci, pričom nezákonnosť obmedzenia osobnej slobody žalobkyne príslušníkmi PZ

nebola v konaní preukázaná. Keďže konajúci súd síce naznačil nezákonnosť zadržania žalobkyne a
následne určil aj iný titul, zakladajúci nárok na nemajetkovú ujmu avšak ich vzájomný vzťah nevysvetlil
a neurčil ani orgán verejnej moci, ktorý by mal v danom prípade konať v mene štátu sa dá dospieť k
záveru, že aj v tomto rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne a zmätočné. V určení výšky nemajetkovej
ujmy. V súvislosti s otázkou priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodnosti je potrebné
poukázať na rozsudok NS SR 3Cdo 201/2007 z 30.7.2008, v ktorom uvedený súd dospel právnemu

záveru, ktorý citoval. Podľa záveru NS SR teda orgány činné v tr. konaní zákonným konaním v rámci
tr. konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne
ani nemôže vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do „jeho“
osobnosti. Toto rozhodnutie súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nezohľadnil a týmto
právnym názorom sa ani nezaoberal. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd sa venoval posúdeniu

skutočností majúcich v predmetnej veci vplyv na stanovenie výšky nemajetkovej ujmy upravené v § 17
ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. Pokiaľ ide o vyhodnotenie závažnosti zásahu do jednotlivých oblastí života
žalobkyne v zmysle § 17 ods.2 Zák.č.514/03 Z. z. a okolností, za akých - podľa súdu - k tomuto
zásahu došlo, súd v tomto prípade konštatoval, že žalobkyňu je možné považovať za bezúhonnú osobu,
ktorá sa v období do vznesenia obvinenia nedopustila žiadneho tr. činu a tak ju vnímalo i jej okolie.

Žalobkyňa žila v usporiadanom rodinnom prostredí, bola zamestnaná v trvalom pracovnom pomere,
jej pracovná charakteristika bola dobrá. Vo vzťahu posudzovania závažnosti následkov, ktoré vznikli
žalobkyni v súkromnom živote a spoločenskom postavení v súvislosti so vznesením obvinenia jej osobe
a zdravotným stavom jej otca, zhoršením pracovných vzťahov, ukončením jej partnerského vzťahu,
odovzdaním bytu, v ktorom rozhodnom čase žila, chovom psov, ktorému sa vtom čase venovala, či

jej reputácie v mieste bydliska, súd konštatoval, že buď nebola preukázaná priama súvislosť medzi
vznesením obvinenia žalobkyni a uvedenými skutočnosťami, resp. neboli ňou preukázané žiadne
konkrétne skutočnosti nasvedčujúce ich zhoršeniu alebo došlo k zhoršeniu ich stavu menšej intenzity.
Vyhodnotiac uvedené sa javí, že v predmetnej veci boli - podľa názoru súdu - splnené hmotnoprávne
podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v takej intenzite, že samotné konštatovanie porušenia

práva žalobkyne je nedostatočné, len na základe všeobecného konštatovania súdu, že bola pred
vznesením obvinenia bezúhonnou, žila v usporiadanom rodinnom prostredí, bola zamestnaná v trvalom
pracovnom pomere, jej pracovná charakteristika bola dobrá, a že postup orgánov činných v tr. konaní
vo vzťahu k nej mal súvis s tr. stíhaním jej brata. S prihliadnutím na právny záver NS SR ako aj na
dokazovanie vykonané v danej veci sa javí, že žalobkyni nevznikla žiadna nemajetková ujma v dôsledku

tr. stíhania a z uvedeného dôvodu mal súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. V priznaní
úrokov z omeškania od 22.12.2013. Súd svojím rozhodnutím uložil jej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2
000 € spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 22.12.2013 do zaplatenia. Súd priznal uvedené
peňažné plnenie z titulu nemajetkovej ujmy, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku. V súlade s ustálenou
judikatúrou Slovenských súdov (viď napr. rozsudok NS SR 6Cdo 185/2011; 1Co 15/97) povinnosť

zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je
určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Súd
pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania teda nepostupoval v súlade s ustálenou judikatúrou slovenských
súdov (rozhodnutie NS SR vedené pod 1Co 15/97 bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, „zošiť“ 3, pod por.č.45/2000) a svoje rozhodnutie v tomto

rozsahu ani nezdôvodnil, teda neuviedol, prečo sa odchýlil od ustálenej judikatúry, t.j. či v danom prípade
existujú dôvody osobitného zreteľa, príp. či mal na takéto rozhodnutie iný dôležitý dôvod. V uvedenom
rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne, keďže jeho závery sú nepreskúmateľné. V prípade, ak by KS
Košice napriek uvedenej argumentácii potvrdil napadnuté výroky rozsudku, žiadala vysloviť vo výroku
potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku zásadného významu považuje
otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods.1 a ods.2 zák.č.514/03 Z.
z. - keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne
zjednocujúce stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém.4. V ďalšom odvolaní (č.l.212-219, podanom na súd osobne 9.6.2015), žalovaná, okrem opakovania
(niekde doslovného a na niektorých miestach len inak formulovaného, ale zachovávajúceho rovnaký
zmysel) skutočností uvedených v odvolaní na č.l.202-209, a poukázania na to, čo súd konštatoval v

odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedla: V určení titulu, ktorý zakladal nárok na nemajetkovú ujmu.
Súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne z titulu nezákonného rozhodnutia a to uznesenia o
vzneseníobvinenia.UznesenieovzneseníobvineniavydaloPrezídiumPZÚradbojaprotiorganizovanej
kriminalite, Odbor východ ČVS:PPZ-86/BOK-Vy-2010 zo 16.6.2010 pre skutok vyšetrovateľom právne
kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť

W.. N., L.. Č. spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodnutie o vznesení obvinenia
je závislé od vôle vyšetrovateľa, prokurátor v rámci dozorových oprávnení v tr. konaní môže v súlade
so zák. zrušiť takéto rozhodnutie vyšetrovateľa, čo sa však v danom prípade nestalo - uznesením
GP SR, trestný odbor č.XIV.Gv30/2010 z 15.7.2010 bola sťažnosť W.. Č. zamietnutá ako nedôvodná.
Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a teda právne účinky voči obvinenému
nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená už

jeho vydaním a poškodenému vzniká škoda jeho vydaním. Konanie prokuratúry by mohlo byť posúdené
ako nesprávny úradný postup. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody predbežne prerokovala titulom
nezákonného rozhodnutia. Súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu žalobkyne z titulu nezákonného
rozhodnutia v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré však nevydal prokurátor, teda zaňho ani
nemôže zodpovedať. V určení výšky nemajetkovej ujmy. Súd rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy

napriektomu,žežalobkyňaničímnepreukázalaneoprávnenýzásahdojejosobnostivsúkromnomživote
ako aj v spoločenskom uplatnení. V tejto časti sa rozsudok súdu javí ako arbitrárny, keďže jeho závery sú
nepreskúmateľné. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,
patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
5. Žalobkyňa k uvedenému odvolaniu predložila nasledujúce v y j a d r e n i e: I. K otázke konania v

mene „štát“. 1. V zmysle argumentácie žalovanej, uvedenej v podanom odvolaní, táto vidí pochybenie
zo strany konajúceho súdu vo viacerých rovinách. Procesný zástupca žalovanej v konaní namietal, že
žalovaná nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu v danom prípade. Z uvedeného dôvodu
súd - podľa názoru žalovanej - nesprávne právne vec posúdil. 2. K argumentácii žalovanej je potrebné
uviesť, že napriek skutočnosti, že žalovaná v konaní namietala svoje oprávnenie konať v mene SR ako

pasívne legitimovaného subjektu, súd rozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na
ktorý aplikoval zodpovedajúce právne ust. a vec správne právne posúdil.3. Citovala znenie § 4 ods.1
písm. f) (bližšie právny predpis neoznačila). 4. Žalovaná na podporu svojich tvrdení citovala iba tie súdne
rozhodnutia, ktoré jej stanovisko podporujú, avšak či už úmyselne alebo z nevedomosti opomenula
uviesť, že právny názor ňou uvádzaných rozhodnutí bol novšími rozhodnutiami v obdobných veciach

právne prekonaný. V súčasnej dobe prevláda právny názor, podľa ktorého subjektom oprávneným konať
v obdobných prípadoch za SR je práve GP. 5. Citoval z odôvodnenia rozsudku KS Banská Bystrica:
17Co/984/2013 z 26.2.2014. Dôkaz: rozsudok KS Banská Bystrica: 17Co/984/2013 z 26.2.2014 - v
prílohe. 6. Bola právoplatným rozhodnutím súdu oslobodená spod obžaloby podanej prokurátorom. Tr.
stíhanie pred súdmi sa koná na podklade obžaloby. Citovala znenie § 231 písm. a) Tr. por. Tr. por.

síce žalobu expresis verbis nedefinuje ako rozhodnutie, avšak právna doktrína definuje obžalobu ako
rozhodnutie sui generis. Z logického výkladu sa musí obžaloba považovať za rozhodnutie, nakoľko iba
na jej podklade sa začína samotné konanie pred sudom. Uvedené vyjadruje aj zásada Nemo iudex
sine actore - Niet sudcu bez žalobcu. 7. Na úseku tr. konania, ktoré začína vydaním uznesenia o
začatí tr. stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ,

ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku tr. konania orgánom verejnej
moci preto ako orgán konajúci v mene štátu - podľa názoru žalovanej - prichádza do úvahy každý
iný orgán okrem GP a to najmä MS SR. Rozhodujúcim kritériom z hľadiska určenia, ktorý z orgánov
je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (viď rozsudok NS SR: 3Cdo

194/2010 z 30.3.2011). Návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku na „záhradu“ škody podala
u žalovanej, teda na GP SR listom z 19.6.2013. 8. Žalovaná komplexne vysvetľuje ktorý z orgánov
oprávnených konať za štát by mal, resp. nemal v predmetnej veci konať. Je však potrebné poukázať
na § 4 ods.1 písm. m) zák.č.514/03 Z. z. (citovala jeho znenie). 9. Sama žalovaná vo svojom odvolaní
uvádza viaceré štátne orgány, ktoré by mali vo veci náhrady škody uplatnenej podľa zák.č.514/03 Z.

z. v tomto prípade zastupovať štát a podrobne popisuje kompetenčné spory medzi týmito orgánmi,
ktoré sú dané nejednoznačnou právnou úpravou. Práve z uvedeného dôvodu je potrebné pridŕžať sa
uvedeného znenia zák., a teda rozhodujúcim a jediným orgánom oprávneným konať v mene štátu je
ten, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V tomtoprípade je týmto orgánom GP SR. 10. Pasívne legitimovaným účastníkom konania v prejednávanom
prípade, ako aj v obdobných prípadoch, je vždy štát, teda SR. Procesnými ust. je potom upravené,
ktorý orgán štátu je oprávnený v tej ktorej veci v mene štátu konať, keď hmotnoprávne ust. ustanovujú

štát za zodpovedný subjekt, ktorý za podmienok ustanovených zák. zodpovedá za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Je absolútne neprijateľné, aby v právnom
štáte dochádzalo k neustálemu negatívnemu kompetenčnému konfliktu jednotlivých orgánov konajúcich
na úseku tr. konania, keď ani jeden z príslušných orgánov nedokáže vzájomne jednoznačne vyriešiť
otázku, ktorý z nich je príslušným orgánom oprávneným konať v mene štátu. Tak ako v celom rade

ďalších obdobných prípadov, ani v prejednávanej veci sa ani GP SR ani MS SR nepovažujú za orgány
oprávnené konať v mene štátu, pričom si medzi sebou presúvajú zodpovednosť a tejto sa doslova
zbavujú. Takéto konanie vnáša značnú právnu neistotu do postavenia oprávneného subjektu vo veciach
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré je podľa § 15 ods.1 zák. o zodpovednosti za
škodu podmienkou uplatnenia nároku pred súdom. Negatívny kompetenčný konflikt je tak v neprípustnej
miere prenášaný na poškodených, ktorým škoda vznikla a ktorí nemajú zodpovedanú otázku na ktorý

orgán sa majú so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie na náhradu škody obrátiť. Takéto
konanie príslušných orgánov, ktoré sú jednými z garantov právneho štátu, považuje za neprípustné. Zo
skúsenostíspostupomprerokovanianárokunanáhraduškodypredorgánmištátujemožnékonštatovať,
že tieto nemajú žiaden záujem vec objektívne posúdiť a poškodených odškodniť, ale zák. stanovenú 6
mesačnú lehotu využívajú iba na oddialenie ich povinnosti poskytnúť odškodnenie. Tým sa úplne stráca

zmysel predmetného zákonného ust. 11. Na základe uvedeného má za to, že orgánom oprávneným
konať v mene štátu, SR, je v súlade s § 4 ods.1 písm. f) iba GP SR a žiaden iný orgán. 12. Citovala z
odôvodnenia uznesenia NS SR: 6Cdo 149/2011. Z uvedeného je zrejmé, že súd sa musel vysporiadať
so všetkými návrhmi a námietkami účastníkov keď zotrval na pôvodne označenom žalovanom. II. K
určeniu výšky nemajetkovej ujmy. 13. Žalovaná vo svojom odvolaní cituje rozhodnutie NS SR, týkajúce

sa rozhodovania sporu o ochranu osobnosti. NS SR dospel k záveru o neexistencii neoprávneného
zásahu do osobnosti fyzickej osoby zo strany orgánov činných v tr. konaní, ku ktorému by malo dôjsť
vydaním rozhodnutí v rámci tr. konania. Nevidí žiadny logický súvis so skutkovým a právnym stavom,
ktorý bol prejednávaný v predmetnom spore a týmto konaním. Zák.č.514/03 Z. z. v § 17 explicitne
upravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným

zadržaním. Nie je preto žiaden dôvod túto nemajetkovú ujmu zamieňať s nárokom na ochranu osobnosti
upraveným v § 13 a n. O. z. 14. Žalovanej tvrdenie, že k zhoršeniu pracovných vzťahov nedošlo, a ak
áno, tak len tých mimopracovných, nemá svoj základ vo vykonanom dokazovaní. Svedkyňa Köblöšová
sama na pojednávaní uviedla, že z jej pohľadu sa vzťahy k nej (žalobkyni) v práci narušili. Je preto
nadbytočné ďalej rozoberať, či došlo k narušeniu v práci, či mimo práce, podstatné je, že k narušeniu v

rámci kolegiality došlo. Bola vynechávaná aj zo spoločných aktivít s kolegami. Svedkyňa priamo uviedla,
že v Košiciach by nemala problém vyjsť si s bývalou kolegyňou do mesta, ale v Kapušanoch by tento
problém mala. Jednoznačnejšie to už svedkyňa vystihnúť nemohla. 15. Obdobne vypovedal aj svedok
Liška, jej priamy nadriadený. Skutočnosť, že kukláči vtrhli do jej bytu s jej bývalým druhom, vníma ako
prehnané. Takto sa celé mesto dozvedelo o záujme polície o jej osobu, a každý bol zvedavý, každého

zaujímalo prečo, čo spravili a p. Ako osoba by svedok mal problém sa s ňou stretnúť na verejnosti. Má
pohnutú minulosť. 16. Argumentácia žalovanej, že ničím nepreukázala svoje tvrdenia o neoprávnenom
zásahu v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení sa nezakladajú na pravde. Ako ona, tak vypočutí
svedkovia jednoznačne uviedli druh zásahu, jeho rozsah a následky v jej živote. Skutočnosti ako sa hľadí
na jej osobu, na jej rodinu a všetky osoby, ktoré by sa ocitli v jej prítomnosti boli jasne a zreteľne popísané

svedkami, bez rozdielu vo výpovediach. III. K priznaniu úrokov z omeškania. 17. Žalovaná vo svojom
odvolaní poukazuje na nesprávny výpočet úrokov z omeškania, s nesprávnym určeným dátumom vzniku
omeškania. Žalovaná si dala námahu nájsť súdne rozhodnutia na podporu jej tvrdení, avšak absolútne
nepoužiteľné pre tento prípad. Samotné znenie § 16 ods.4 zák.č.514/03 Z. z. určuje vznik omeškania
(citovala jeho znenie). V danom prípade tak nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany súdu. Na základe

uvedených skutočností má za to, že konajúci súd sa správne vysporiadal s námietkou žalovanej ohľadne
orgánu konajúceho v mene SR a dospel k správnemu a zákonnému záveru, keď konal s GP SR. Súd
sa zároveň správne vysporiadal s výškou priznanej nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu navrhla,
aby konajúci „súdu“ zamietol odvolanie žalovanej v celom rozsahu a v súlade s § 219 ods.1 O. s. p.
potvrdil rozsudok.

6. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny a prísl. a vo výroku o trovách
konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1 a § 379 CSP), preto nebol
v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný.7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok, okrem

výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti istiny a prísl. a výroku o trovách konania, potvrdil podľa
§ 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom
sa neuvádzajú žiadne podstatné tvrdenia, ale sa iba opakujú skutočnosti uvádzané už vo vyjadreniach
žalovanej, prednesených v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie výstižne a

presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
8. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie
dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.
10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré

bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam

prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi

porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

11. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú
správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

13. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho
i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o
právach a povinnostiach strán sporu.14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsahu možno doplniť, že jeho závery sú v úplnom súlade
aj s právnym názorom vyjadreným v rozsudku 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015 NS SR.
15. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods.1 CSP).

16. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.