Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. august 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/199/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201832
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712201832.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členov
senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci oprávneného MUDr. O.
C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na XX C. place, T., K. XX v T. zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
KalinovousosídlomnaCukrovejč.14vBratislaveprotipovinnejC.V.C.rod.D.nar.X.X.XXXXbývajúcej
v T. č. XX t.č. na A. ul. č. XX v C. zastúpenej Fons iuris, s.r.o. so sídlom na Kominárskej ul. č. 24 v

Bratislave IČO: 47 240 318 v konaní o návrhu oprávneného na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia,
ktorým bol nariadený návrat maloletých detí H. C. nar. XX.XX.XXXX a C. C. nar. XX.XX.XXXX bývajúcich
u matky zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach
do krajiny ich obvyklého pobytu o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce
z 15.4.2016 č.k. 17Em/1/2012-315 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie
návratu maloletých detí H. C. nar. XX.XX.XXXX a C. C. nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu
krajiny ich obvyklého pobytu do Írska.

2. Uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne s poukazom na

rozhodnutie Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6.7.2010, ktorý v podobnom
prípade rozhodol, že vykonaním návratu dieťaťa by bol porušený článok 8 Dohovoru s odôvodnením,
že i keď matka premiestnila dieťa protiprávne v rozpore s nariadením domácich súdov, ktoré jej toto
zakazovali, sa na prvom mieste malo prizerať na záujmy dieťaťa. Európsky súd pre ľudské práva
výslovne citoval, že ak návrat bol vykonaný určitý čas po únose dieťaťa, mohlo to podkopať vhodnosť
použitia Haagskeho dohovoru a takto by bol v podstate len nástrojom procesnej povahy. Zdôraznil,

že ak by bol maloletý opätovne „vykorenený“ zo svojho momentálneho prostredia, malo by to pre
neho pravdepodobne vážne následky, preto jeho návrat nebol v jeho najlepšom záujme. Konajúci
súd vyslovil, že Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné dohovory, je nimi viazaná a tieto majú prednosť pred vnútroštátnym zákonodarstvom. V
zmysle uvedeného dospel k záveru, že návrat maloletých detí C. by jednoznačne nebol v ich záujme a
spôsobil by im vážne psychické následky, čím by sa toto konanie dostalo do rozporu s medzinárodným

právom prezentovaným danou judikatúrou.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby odvolací
súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vyhovel jeho návrhu na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia,
ktorým bol nariadený návrat maloletých detí C. do krajiny ich obvyklého pobytu. Uviedol, že podľa jeho
názoru mu postupom konajúceho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Konštatoval, že súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Vyslovil presvedčenie, že konajúci súd na základe vykonanýchdôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto doteraz zistený skutkový stav neobstojí.
Vytkol konajúcemu súdu, že mu nedoručil viaceré dôkazy ( vyjadrenie kolízneho opatrovníka, správu z
psychologického vyšetrenia vydanú PhDr. K. T., lekársku správu PhDr. K. T., správu všeobecnej lekárky

P. C. a správu dermatovenerologičky MUDr. P. J.), ani ho o nich neinformoval, preto sa k nim nemohol
vyjadriť. Zdôraznil, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neskúmal, či tvrdenia matky ohľadom
jeho nezáujmu o maloleté sú pravdivé. Poukázal na to, že na Slovensko viackrát pricestoval, aby sa
s maloletými stretol, ale matka mu to neumožnila. Uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil obvyklý pobyt maloletých. Poukázal na to, že podľa čl. 10 Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa si súdy členského štátu,
v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo
zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte
za presne určených podmienok Nariadením. Vyslovil presvedčenie, že nebola splnená ani jedna z
podmienok, ktorá by odôvodňovala vznik obvyklého pobytu maloletých na Slovensku. V tejto súvislosti
poukázal na výklad pojmu „obvyklý pobyt.“ Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu, že zdravotný stav

maloletých im neumožnil vrátiť sa do Írska, nakoľko podľa jeho názoru ich zdravotný stav im nebránil
vycestovať. Dodal, že v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd majú účastníci možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi resp. prednesenými skutočnosťami
a zaujať k nim stanovisko. V závere zdôraznil, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v zmysle
usmernenia odvolacieho súdu rozhodnúť bez zbytočného odkladu a napriek tomu rozhodol až po

ôsmych mesiacoch odo dňa rozhodnutia odvolacieho súdu.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že šetrením bolo zistené, že
matka sa o maloleté riadne stará, má vytvorené vhodné podmienky pre ich zdravý rast a vývoj a je
v jej schopnostiach a možnostiach zabezpečovať starostlivosť o ne aj v budúcnosti. Konštatoval, že

prítomnosť širšej rodiny matky maloletých im dáva pocit istoty, bezpečia a citového zázemia, ktoré
sú nevyhnutné pre ich zdravý všestranný a harmonický vývoj. Zdôraznil, že vzhľadom na to, že od
nariadeného návratu uplynula dlhšia doba, sa pomery maloletých výrazným spôsobom zmenili. Vyslovil
presvedčenie, že nariadením výkonu rozhodnutia a odňatím maloletých matke, by im bola spôsobená
ujma na zdravom psychickom a fyzickom vývine a vykonanie rozhodnutia o návrate maloletých, by

nebolo v ich najlepšom záujme.

5. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

6. Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1.júla

2016, zrušil zákon č. 99/1963 Zb Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého sa viedlo konanie o návrhu
otca na nariadenie predbežného opatrenia.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní a ich výkon
sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len

„ CMP“).

8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní

na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom ust.

§ 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa
správnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Dohovoru o právach dieťaťa, v súlade s ust.
§ 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci,v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného uplatnenými
v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a oprávnený ani

v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s dôrazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( rozhodnutie Veľkej komory vo veci Neulinger a
Shurukv.Švajčiarskozo6.7.2010),vychádzajúcznajlepšiehozáujmudieťaťa,ktorýmusíbyťprvoradým
hľadiskompriakejkoľvekčinnostitýkajúcejsadetí,nechužuskutočňovanejverejnýmialebosúkromnými

zariadeniami, sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, v zmysle čl. 3
dohovoru (z. č. 104/1991 Zb) konštatuje, že mal. H., ktorá mala v čase príchodu na územie Slovenskej
republiky 5 rokov a v súčasnosti má 10 rokov, prežila väčšinu svojho života od doby, kedy bola
schopná uvedomovať si svoju existenciu v okolitom svete a pomyselne umiestniť svoju osobu v čase a
priestore na území Slovenskej republiky. Rovnako tak mal. C., ktorá mala v čase príchodu na Slovensko
3 roky a v súčasnosti má 8 rokov, prežila takmer celý život aktívneho vnímania seba a okolia na

Slovensku. V tejto súvislosti dodáva, že mal. deti vo veku troch a piatich rokov nie sú schopné vnímať
a pochopiť skutočnosť, že boli neoprávnené premiestnené na územie iného štátu, sú schopné vnímať
len prítomnosť buď známych a blízkych osôb alebo cudzích osôb a na základe toho vyhodnocujú, či sa
cítia bezpečne a komfortne alebo nie. Nedokázali preto svoj odchod vnímať ako negatívnu a nechcenú
skúsenosť, ako opustenie miesta ich obvyklého pobytu, nakoľko odišli s matkou, ktorá je v tomto veku

detí prevažne dominantne blízkou osobou v ich živote. Konštatuje, že maloleté deti prišli na Slovensko
vo veku, kedy si ešte len začínali aktívne budovať sociálne väzby s okolitým svetom, preto sa prirodzene
integrovali medzi ostatných rovesníkov, nadviazali vyššie sociálne putá s tretími osobami a prirodzene
si vytvorili sociálne zázemie a svoj domov. Poukazuje na to, že maloleté ani v súčasnosti, vzhľadom
na ich vek a stupeň vývoja, nie sú schopné pochopiť skutočný právny význam výkladu pojmu „obvyklý

pobyt dieťaťa“ s poukazom na to, že výklad tohto pojmu nebol jednoznačný, bol komplikovaný a bol
predmetom viacerých diskusií odbornej verejnosti, ani skutočnosť, že v mieste, v ktorom žijú, a ktoré
považujú za bezpečné a stabilné miesto, sa zdržiavajú neoprávnene. Odvolací súd je toho názoru, že
pojem najlepší záujem mal. dieťaťa možno vo veku mal. H. a C. chápať ako vytvorenie stabilného,
rodinného a výchovného prostredia, vhodného pre ich zdravý duševný rast a vývoj, napredovanie,

vzdelávanie, oddych a poznávanie sveta, ako aj zabezpečenie ich odôvodnených potrieb, s cieľom
zabezpečiť im čo najlepšie podmienky a pripraviť ich na plnohodnotný a zmysluplný život dospelej
svojprávnej osoby, zodpovednej za seba a svoje okolie. Zohľadňujúc všetky tieto objektívne okolnosti
dospel odvolací súd k záveru, že je nevyhnutné rozhodnúť o návrhu na výkon právoplatného rozhodnutia
o návrate mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu a posúdiť rozpor medzi právnym obvyklým pobytom

maloletých a miestom v ktorom v skutočnosti žijú, a ktoré považujú za svoj domov v súlade s ich
najlepším záujmom. Vzhľadom na to, že maloleté nie sú schopné pochopiť právny význam pojmu
obvyklý pobyt, nie je možné od nich spravodlivo žiadať, aby opustili prostredie, ktoré dôverne poznajú,
cítia v ňom pocit bezpečia a stability, vytvorili si systém sociálnych väzieb a vzťah, a v ktorom im
pribudol ďalší súrodenec, s ktorým od jeho narodenia žijú v spoločnej domácnosti, len z dôvodu, že

pochybením všetkých zúčastnených a zodpovedných strán si svoj domov vytvorili v štáte, ktorý nie je
ich obvyklým pobytom. Zdôrazňuje, že maloleté dieťa nie je vec, ktorá je stála, nemenná a nevyvíja sa
až do právoplatného skončenia súdneho konania, ale je živou bytosťou, ktorá neustále rastie, vyvíja sa,
svoj život prispôsobuje aktuálnemu stavu prostredia a jeho osobnosť sa formuje vo vzájomnej ingerencii
s vonkajším prostredím. Na základe týchto skutočností je odvolací súd toho názoru, že pochybenie

kompetentných osôb zodpovedných za život, zdravie a zachovávanie práv maloletých nemôže byť na
škodu ich najlepšieho záujmu, preto napriek tomu, že maloleté deti nežijú v krajine ich obvyklého pobytu,
nie je možné spravodlivo od nich žiadať, aby sa vo svojom veku snažili pochopiť z ich pohľadu zložitý
právny režim návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, prerušili všetky svoje sociálne väzby a
zmierili sa s trvalým odchodom z miesta, ktoré považujú za svoj domov. Zdôrazňuje, že vzhľadom na

zákonomacelouspoločnosťouchránenéprávaaprávomchránenézáujmymaloletýchdetí,nemôžemať
výkon právoplatného rozhodnutia prednosť pred ich najlepším záujmom, pretože týmto postupom by
mohlo dôjsť k vážnej a trvalej škode na zdravom telesnom a duševnom vývoji maloletých detí a to v oveľa
väčšom rozsahu, aká vznikne na právach ostatných oprávnených osôb nevykonaním právoplatného
súdneho rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že

toto rozhodnutie zohľadňuje vo významnej miere aj rodičovské práva a povinnosti otca maloletých,
nakoľko vytrhnutím maloletých z miesta, ktoré považujú za svoj domov, by výrazne sťažilo obnovenie
ich vzťahu s otcom a narušilo by ich pozitívne vnímanie jeho osoby, ako ich rodiča, nakoľko by u
nich prevládol smútok za prostredím, v ktorom žili a svoj odchod by nedokázali racionálne pochopiť aprijať. Konštatuje, že otec má možnosť obnoviť svoj rodičovský vzťah s maloletými deťmi v prostredí,
v ktorom sa cítia bezpečne, čo má pozitívny vplyv na rýchlosť a intenzitu obnovenia a upevnenia ich
citových väzieb ako aj prinavrátenia jeho osoby do ich života a okruhu im blízkych osôb. K odvolacím

námietkam oprávneného ohľadom nedoručenia ním uvedených dôkazov dodáva, že konajúci súd nemá
povinnosť doručovať každý vykonaný dôkaz účastníkom konania. Právo účastníkov oboznámiť sa so
všetkými dôkazmi alebo prednesenými skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko, zakotvené
v čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečené právom
účastníkov nahliadnuť do spisu, robiť si z neho poznámky, výpisy a fotokópie. Vzhľadom na to, že

konajúci súd žiadnym spôsobom nebránil oprávnenému ani jeho advokátke v nahliadnutí do spisu,
neobstojí jeho odvolacia námietka, že nedoručením namietaných dôkazov boli porušené jeho základné
ľudské práva a slobody a odňatá možnosť konať pred súdom. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

11. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanieniejeprípustnéprotirozsudku,ktorýmsavyslovilo,žesamanželstvorozvádza,žejeneplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.