Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. júl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/183/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6409204486
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6409204486.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v exekučnej
veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpený Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 a súčasne
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému O.

K., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. R. L. XXX/XX, XXX XX O. nad X., zastúpený Špireková & Partners s.
r. o., so sídlom Nám. Matice Slovenskej 6, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 232 811, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava
pod sp. zn. EX 2332/09, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 772,77 Eur s príslušenstvom
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6Er/456/2009-23 z 10.
marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým exekúciu vedenú pod spisovou značkou súdneho
exekútora EX 2332/2009 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, potvrdzuje.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX

2332/2009 vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a súčasne exekúciu zastavil. Vychádzal zo
zistenia, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 28. 04. 2008 Zmluvu o úvere č. 6371839, v zmysle
ktorej oprávnený ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť povinnému ako dlžníkovi úver v sume 464,71 Eur a
povinný sa zaviazal túto sumu zvýšenú o poplatok 300,07 Eur vrátiť veriteľovi v 8 mesačných splátkach
po 95,60 Eur počnúc dňom 27. 05. 2008. Napriek tomu, že v záhlaví zmluvy je uvedené, že sa

uzatvára podľa ustanovenia § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka,
nebolo možné podľa názoru exekučného súdu pri posudzovaní práv a povinností účastníkov opomenúť
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka z dôvodu, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou.
Z rozhodcovského rozsudku, ktorý mal byť exekučným titulom zistil, že rozhodcovský súd nielenže
neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie
v rozpore s dobrými mravmi a to úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25

% ročne a už len táto skutočnosť by odôvodňovala zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm.
c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka, od ktorej si
rozhodcovský rozsudok odvodil právomoc konať vo veci a rozhodnúť rozsudkom o nároku veriteľa
bol súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v
prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu. Takto dojednanú rozhodcovskú doložku označil súd za
neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

neplatná, keďže napĺňa definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, podľa ktorej za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sapovažujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku prihliada súd aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu zastaví exekúciu o plnenie z takejto

neprijateľnej zmluvnej podmienky. V prípade, ak neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka, musí exekučný súd exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku zastaviť v
celom rozsahu.
Povinnému priznal právo na náhradu trov konania.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený dňa 21. mája 2015 ešte za účinnosti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C. s. p.“) ku dňu 01. 07. 2016 zrušený, prostredníctvom splnomocneného
zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých
teoretických súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým
nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím

porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície
exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať

o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia
oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky
svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.

Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,

rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného

súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupoval
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súladnosti zákona s Ústavou SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45

ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený

zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo

na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu
Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí,
že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranousvojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe

zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale

vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie

je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z
omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška

úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Podľa § 9a Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Ustanovenia Civilného sporového
poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej

obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní podľa tohto
zákona nepoužijú. Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na
vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.
Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto
zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

4. Podľa § 470 ods. 1, 2 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tomto prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

6. Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalších nadväzujúcich
ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57, v ktorom uvádza viaceré dôvody na zastavenie exekúcie
pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený nesúhlasí a tvrdí, že súd by
mal prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republikynávrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta)
Ústavy Slovenskej republiky "pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok".

7. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne
účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého môže súdny exekútor podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonávať exekúciu. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúciealebonávrhnavykonanieexekúciealeboexekučnýtitulniesúvrozporesozákonom(§44ods.
2Exekučnéhoporiadku)vychádzasúdztvrdeníoprávnenéhovnávrhunavykonanieexekúcie.Udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi teda nepredstavuje rozhodnutie, ktoré by tvorilo
prekážku rozsúdenej veci pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a § 58 Exekučného poriadku.

8. Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika

je zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská
republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy,
ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

9. Na prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. nemá účastník konania

právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996 zo dňa
22.07.1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 53/1999)
a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania konať
pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008 zo
dňa 06.05.2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04.05.2005). Povinnosť prerušiť
konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. má súd v prípade, ak sám dospeje k záveru, že sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov s ústavou.

10. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať žalobu na obnovu exekučného konania.

11. Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania podľa už zrušeného
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku za účelom predloženia návrhu

ústavnému súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, sa plénum Ústavného
súdu SR zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 16/02, kde v uznesení z 20. mája 2002
vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že :
Podľa§254ods.3ObčianskehosúdnehoporiadkunaexekučnékonaniepodľaExekučnéhoporiadkusa

použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej
je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,
ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho
súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad

zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť.
Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné
konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku."

12. K odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS
16/02 je pripojené aj odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia, ktoré sa týka
možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení :
tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie a pri
rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku
priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho
časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh nazačatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by
podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované
zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny

princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje.

13. Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 16/02, o
nemožnostiprerušiťexekučnékonaniepodľazrušenéhoustanovenia§109ods.1písm.b)Občianskeho
súdneho poriadku, ktorému obsahom zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. z dôvodu

pravidla zakotveného v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, súčasne však v zhode s odlišným názorom
ĽudmilyGajdošíkovejktejčastiodôvodneniauzneseniaPL.ÚS16/02,ktorésatýkamožnostiprerušenia
exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je toho názoru, že ak by súd
dospel k názoru o potrebe postupu podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v exekučnom
konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

14. Odvolací súd nedospel k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
upravujúceho spôsob rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje postup
podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR.

15. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. v zmysle záverov
ústavného súdu v uznesení PL. ÚS 16/02 nebol dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť.

16. O odvolaní oprávneného proti uzneseniu súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a jej zastavení rozhodol odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že nebolo
potrebné doplniť ani vykonať dokazovanie a prejednanie veci nevyžadoval verejný záujem (§ 385 ods.
1 C. s. p.) a uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v I. výroku podľa § 387 ods. 1, 2 C.
s. p. potvrdil.

17. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1
a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej

exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú
exekučnémusúduzákonnézmocnenievtomtorozsahuskúmaťexekučnýtitulpočasceléhoexekučného
konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti

vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva, že totožný právny názor vyplýva aj z
konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v

obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa
13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19).
Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie

ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy

o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu
exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo
v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods.

4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu,
ako súdu prvej inštancie, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

19. Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere
č. 6371839 zo dňa 28. 04. 2008, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých

je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a
v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,

C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa. Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa
spotrebiteľskéhoprávaaochranyprávspotrebiteľaalenpodpornepoukázalnazneniečlánkovSmernice

Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v
ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

20. Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad
vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne

posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere. Z predloženej zmluvy o úvere súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná
o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

21. Exekučný súd správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

22. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na
ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvnýchstránatovýraznevneprospechspotrebiteľa.Odvolacísúdnespochybňujeprávnestanovisko

oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve,
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka

nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces prednezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je

oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo

exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

23. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

24. Uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a preto odvolacím súdom podľa § 387 ods. 1, 2

C. s. p. v napadnutej časti potvrdené.

25.SúdprvejinštancieII.výrokomrozhodolopovinnostioprávnenéhonahradiťpovinnémutrovykonania
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 67,62 Eur na účet jeho právneho zástupcu. I keď
svoje rozhodnutie odôvodnil exekučný súd ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,

stále ide o rozhodnutie o trovách exekúcie v uznesení podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
proti ktorému Exekučný poriadok odvolanie v čase jeho vydania nepripúšťal. Prvostupňový súd rozhodol
konajúc vyšším súdnym úradníkom dňa 10. marca 2015. V dôsledku odvolania podaného oprávnenou
osobou v zákonnej lehote sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku II. podľa § 374 ods.
4 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku zrušilo. Tým je odôvodnené rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu iba vo výroku I., i keď oprávnený v odvolaní uviedol, že
napáda uznesenie okresného súdu odvolaním v celom rozsahu.
26. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).