Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. júl 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/170/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244576
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244576.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Ľ. D., bytom S. XX, B.,
zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej:
Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu
škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. januára 2014, č. k.

4C/191/2011 - 83, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal uložiť
žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 820 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska, podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov a zároveň rozhodol, že o začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nepožiada. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým žalobu o zaplatenie istiny 820 eur s príslušenstvom
zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, §
15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že žalobca v konaní vznik škody a nesprávny
úradný postup žalovanej, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom
nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002
schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície,
pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou a to zápisnicou z riadnej
členskej schôdze Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením
Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v

upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a
upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva
s tým, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST,

o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia,
podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva
ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalohospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a

finančných analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia
klienta vo výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods.
1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla

2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zák. č. 566/2001 Z.
z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v
špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď obchodníka s cennými papiermi zo

Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo listom zo dňa 15.
apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o
výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie,
pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a
listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o

zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje
základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených
do správy. Súd prvej inštancie taktiež zistil, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom
opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z.
uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu

bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia
Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi
a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm.

a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák.
č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila
konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.
decembra 2010, č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,

právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt tým, že zmenou skutočností uvedených
v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav
Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a

DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., pričom v zmysle prijatej investičnej
stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 %
podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na
celkových aktívach predstavovala 91,45 % a teda Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný
aNárodnábankaSlovenskapretopovažovalazavhodnéabysavaktívachdružstvanachádzalifinančné

nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu
rozloženia investičného rizika. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava
I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. mája
2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil V.. V. R. s tým,
že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že žalobca sa stal členom Družstva a žiadosťou

zo dňa 26. júla 2011 požiadal o zrušenie členského podielu v Družstve, pričom mu okrem
potvrdenia o zániku členstva v Družstve a vzniku nároku na vyrovnací podiel bola dňa 10. decembra
2010 vystavená zmenka na sumu 820 eur so splatnosťou na videnie, ktorú si žalobca v zákonnej
lehote do konkurzu neprihlásil. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že
nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne

uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný ho vydať a preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávkyvoči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencie
škody. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom
vzťahu, a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia

svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je
povinná žalobcovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že žalobca svoje
právo nevyužil a pohľadávku voči Družstvu si v konkurze vyhlásenom na jeho majetok neuplatnil, a
teda súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči družstvu, pričom toho času nie
je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku

by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná v prebiehajúcom konaní o náhradu škody za
nesprávny úradný postup, a to i po skončení konkurzného konania. Taktiež poukázal na skutočnosť, že
žalobca nepodal ani návrh proti členom predstavenstva Družstva alebo jeho kontrolnej komisie v zmysle
§ 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka, pričom až v prípade bezúspešnosti
vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu,
a preto dospel k záveru, že žalobca svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný

postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a
tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti družstva, súd prvej
inštancie konštatoval, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i
povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák.
č. 566/2001 Z. z. a od 1. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa
ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.. Dospel preto k záveru, že v prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,

ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku
Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie
Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä
pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné

opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj
schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala
právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla
2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v

činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do
6. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala

Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto
však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvej inštancie v jej postupe nezistil
namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu

v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup žalovanej a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej
súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobcovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom,
ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo
len Družstvo. Taktiež poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák.

č. 566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a §
137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a
rozloženiarizika,prípadnekrytiarizikaaNárodnábankaSlovenskapodľaplatnejúpravyvdanomobdobí
(rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na

Družstvo v tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený
zákonom. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalovaná sa nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustila, z dôvodu absenciepriamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobcu, keď z listinných dôkazov, najmä z
rozhodnutíNárodnejbankySlovenskaouloženípokutyvovýške16.596,96eur(500.000,-Sk)avovýške
9.958,18 eur (300.000,- Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými

papiermisledovala,pričomnebolojejpovinnosťouinformovaťDružstvoovýslednýchzisteniach,nakoľko
dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom
konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný
subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. Bol názoru, že bolo primárne
povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s

cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči
Družstvu, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti žalobcu, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a
včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., článkom 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú
žalobcom Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti
ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia a

nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť
prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom
Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok, a to otázky týkajúce sa výkladu úniových
právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov s tým, že Súdny dvor
Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom a

ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie po posúdení návrhu žalobcu
na predloženie ním navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je porušením práva Európskej únie,
ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici
2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 a na tento inštitút verejnej

ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom,
že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy,
na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na túto otázku, či je

porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 smernice 2003/71/
ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri
verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice
2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d/ a
f/ citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú

Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad
subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska nemala
v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné a
sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových
hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad

na finančnom trhu), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď na uvedené otázky
nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho determinovala po právnej
stránke. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že inštitút verejnej ponuky majetkových
hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov vzhľadom na to, že tieto
inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych

zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR. Súd prvej inštancie uviedol, že verejná ponuka
majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už
existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a
ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie
a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej

ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu cenných papierov.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“).2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu na zaplatenie istiny
820 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, resp. rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať
náhradu trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,

pretože vychádzal z garancie žalovanej ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa žalovanej len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu
žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií
nedefinoval a postup žalovanej bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporkyňu z hľadiska
stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135
ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne
irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
žalovanej, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.

z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať
o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku
toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva,aniobchodníkascennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocenných

papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už
od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,

patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu,
že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať
všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a

obchodníkoviscennýmipapiermistým,žepovinnýzákonnýdohľadzostranyNárodnejbankySlovenska
bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako
vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci
nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobca. Poukázal na skutočnosť, že v

konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
J.. D. Q., E.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,

investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.

a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R.
Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že žalovaná naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktoromkonštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich
aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani
po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie

v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie
opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie
na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Mal
za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými
papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom

žalovaná svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už
nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu žalovaná svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná tým, že
dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov Národnou bankou Slovenska minimálne od roku 2008 do

roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že žalovaná svojím rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že žalovaná ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu
až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa

27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006

z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra
2006, avšak žalovaná voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.
V ďalšom žalobca uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý

jediný je podľa názoru žalovanej, ako aj prvostupňového súdu, povinný mu dané plnenie vrátiť s tým,
že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Mal za to, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako

i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna
zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol, že zo
zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej
inštancie, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1

O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012,
sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR
všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je
právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a
predstavám žalobcu, a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne

navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí
vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu a tiež
fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.
Poukázala na skutočnosť, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojhonároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad

dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým,
že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi,

nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s
cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona
o cenných papieroch. Bola názoru, že žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie
jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za

také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy

mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite

zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na

rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že

s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,
že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových

hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého
ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie žalovaná nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s

tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom
sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o
cennýchpapieroch,zák.č.747/2004Z.z.odohľadenadfinančnýmtrhom aozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Zároveň uviedla, že v zápisnici o
pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich

presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce
sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust.
§ 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z
odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva,
že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol

desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom žalovanej je známe, že na Okresnom súde Bratislava
I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.4. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 24. júna 2015, č. k.
3Co/220/2014-127 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako

vecne a právne správny potvrdil.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16. decembra 2015, č. k.
6Cdo/591/2015-161 vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu bez meritórneho preskúmania zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu porušenia práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie,

keď žalobcovi nedoručil vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu (č. l. 117-121) obsahujúce skutkovú i
právnu argumentáciu, čím nerešpektoval princíp rovnosti zbraní a žalobcovi odňal možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p..

6. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§
379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“),

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku

na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220
ods. 2 C.s.p.). K opätovnému rozhodnutiu pristúpil po tom, ako v intenciách pokynov dovolacieho súdu
žalobcovi doručil rovnopis vyjadrenia žalovanej k odvolaniu (č. l. viď doručenka pripojená na č. l. 168).

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 C.s.p.), sa
v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu na náhradu škody

spôsobenej orgánom štátu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací
súd uvádza nasledovné.

8. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v
danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na

súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

9. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo

oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).10. Nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou zákon č. 514/2003 Z. z.. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

11. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že
škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

12. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák.
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až
od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť

dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 01.06.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo
dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák.č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby
od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

(§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa

mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať
i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z.
v znení platnom do 21.07.2013; §§ 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol,

nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť
zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS
nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

14. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

15. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako

klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť ( čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do
rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,

ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV -
274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom

táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.

16. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
euro, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21.

decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v
takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,

keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

17. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.

č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

18. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,

že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok

sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do
úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že

dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky

poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z

podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu
otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného
konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu
prvého stupňa i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

19. Vo vzťahu k námietke žalobcu k okolnosti, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. v tom čase platného ust. § 129 O.s.p. treba
uviesť, že v sporovom konaní účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (od 1.7.2016 ust. §

204 C.s.p.) sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu
alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba, následné podania
žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvej inštancie doručované pred
pojednávaním nariadeným na deň 27. 1. 2014. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň
27.1.2014vyplýva,že vjehopriebehu súdprvéhostupňapodľa§118 O.s.p.oznámilvýsledkyprípravy

pojednávania, oznámil, ktoré právne významné skutkové tvrdenia možno považovať za zhodné, ktoré
sú sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, následne vykonal dokazovanie oboznámením sa
s obsahom spisu a listinnými dôkazmi predloženými a označenými žalobcom v podaní zo dňa 11. 4.
2013, obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4C/176/2011. Uvedené znamená,že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania
nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods. 1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie , vrátane výroku
o trovách konania pred súdom prvého stupňa, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).