Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/47/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314202561
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4314202561.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o., so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, proti
povinnému: S. N., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom T. Q., A. XXX/XX, t. č. na neznámom mieste,
zast. opatrovníčkou Janou Vrecníkovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Levice, o vymoženie
383,13 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa

9. júla 2014 č. k. 4Er/129/2014-26 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa späťvzatie návrhu, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla
2014 č. k. 4Er/129/2014-26 z r ušuje a exekučné konanie zastavuje.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD.
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 10. 02. 2014 doručenej súdu prvého stupňa dňa
14. 02. 2014 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, §
57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1,
2, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj článkami smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho rozhodnutia
súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere,
ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Rozhodcovská doložka je neoddeliteľnou súčasťou VOP. Podľa

názoru súdu prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého
stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej

zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
teda adhézna, tzn. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ
bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Vzhľadom
k uvedenému súd prvého stupňa preskúmal rozhodcovský rozsudok spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a dospel k

záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovanýchdo takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre

exekútora. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo
svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odoprená ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd prvého
stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. o udelenie poverenia zo dňa 10.
02. 2014 zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, namietajúc prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako pripúšťa
výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,

ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému
súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie
nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického
výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16.
júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania namietal prekročenie zákonných limitov pre

skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej
veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby

bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k
porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel na rámec zákona. V tejto
súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s
odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra
2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný

postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle
ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala
v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej
doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods.

1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010
sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o
rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol

vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty

a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný

súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Podaním zo dňa 21. 12. 2014, doručeným súdu prvého stupňa dňa 29. 12. 2014, podal oprávnený návrh
na zastavenie exekúcie, ktorým v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku žiadal
exekúciu zastaviť a vrátiť zaplatený súdny poplatok.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP), hodnotiac podanie oprávneného zo dňa 21.

12. 2014 podľa jeho obsahu v zmysle § 41 ods. 2 OSP, dospel k záveru, že ide o späťvzatie návrhu na
vykonanie exekúcie a vzhľadom na to, že späťvzatie návrhu bolo podané potom ako súd prvého stupňa
rozhodol, ale jeho rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, je potrebné späťvzatie návrhu pripustiť,
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a exekučné konanie zastaviť.

Podľa § 208 OSP, ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho

rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože oprávnený po rozhodnutí súdu prvého stupňa do času, kým rozhodnutie nenadobudlo

právoplatnosť, písomným podaním zo dňa 21. 12. 2014 (č. l. 50 spisu) vzal svoj návrh na vykonanie
exekúcie v celom rozsahu späť a žiadal exekučné konanie zastaviť a súhlas povinného potrebný nebol,
odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené všetky podmienky stanovené v § 208 OSP. Pre uvedené
dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a exekučné konanie zastavil.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) a § 224 ods. 1 OSP tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.