Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/728/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813204885
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813204885.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľov: 1/ Evy E., bytom S., E. cesta XX/
X, 2/ MUDr. B. L., Z., bytom S., S. XX, 3/ B. L., bytom ako navrhovateľ X/, Xa/ Z. L., Xb/ Z.. M. L., obaja
bytom N. 41/XX, S., 5/ O. L., bytom S., N. XX/XX/X, Xa/ E. K., bytom Z. U. XX, Xb/ Z. K., bytom S.- S. P.
H., M. XXX/X, 7/ Z. K., bytom R. XXX, 8/ P.. R. D., bytom S., E. cesta XX/X, proti odporcovi: Trenčiansky

samosprávny kraj, Trenčín, K dolnej stanici 7282/20A, IČO: 36 126 624, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov 4a/, 4b/, 5/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
8. augusta 2014, č.k. 11C/52/2013 -132, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo vzťahu k navrhovateľom 4a/, 4b/ a
5/ p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia,
že pozemok parc. číslo 1961/5- zastavaná plocha a nádvorie o celkovej výmere 283 m2 v celosti
(1/1) nachádzajúci sa v katastrálnom území Prievidza, obec Prievidza, okres Prievidza identifikovaný
geometrickým plánom číslo 101/2012-PD overeným Správou katastra v Prievidzi pod číslom 1087/2012

je v ich ideálnom podielovom spoluvlastníctve. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovateľom
1/, 2/, 3/ a 8/ náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že návrh vo veci samej navrhovatelia odôvodnili tým, že časť pozemku parcelné
číslo 1961/1, ktorá je vo vlastníctve odporcu podľa listu vlastníctva č. 8874, okres Prievidza, obec
Prievidza, kat. územie Prievidza, register ,,C“ identifikovaná geometrickým plánom č. 101/2012-PD

ako pozemok parcelné číslo 1961/5- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 283 m2 dobromyseľne
(bona fides) užívajú ako vlastný od roku 1983, teda 30 rokov. Právny predchodca odporcu, Okresný
ústav národného zdravia v Prievidzi v rokoch 1980 až 1983 na pozemku parc. č. 1961/1 realizoval
prístavbu svojho nelôžkového zdravotníckeho oddelenia tuberkulózy a respiračných chorôb. V rámci
tejto svojej stavebnej činnosti právny predchodca odporcu zameral a vytýčil hranicu a vybudoval aj
oplotenie medzi pozemkami parc.č. 1961/1 a parc.č. 1961/2. Odporca má v pláne stavebnou činnosťou

prestavať svoju budovu súpisné číslo 10055 a orientačné číslo 9. V súvislosti s plánovanou investičnou
činnosťou odporca si dal zamerať reálny stav- hranicu svojho pozemku parcelné číslo 1961/1, pričom
zistil, že reálna hranica tvorená plotom - oplotením medzi pozemkami parc.č. 1961/1 a parc.č. 1961/2
nezodpovedá právnemu stavu, preto navrhovateľov listom zo dňa 29.1.2013 vyzval, aby vypratali časť
pozemku parc. č. 1961/5 o celkovej výmere 283 m2 identifikovanej geometrickým plánom č. 101/2012-
PD, ktorý užívajú bez právneho dôvodu a ktorý je časťou pozemku parc. číslo 1961/1. Navrhovatelia

poukázali, že to bol právny predchodca odporcu, ktorý v teréne vytýčil oplotením hranicu medzi
pozemkami parc.č. 1961/1 a parc. č. 1961/2 a oni, resp. ich právni predchodcovia nemali žiadnydôvod spochybňovať správnosť takto vytýčenej hranice pozemkov. Ďalej poukázali na to, že ich právni
predchodcovia resp. oni sami v dobrej viere užívali časť pozemku parcelné číslo 1961/1, o výmere 283
m2, ako svoj vlastný pozemok, kosili ho, sadili na ňom plodiny a zavlažovali ho. Svoju dobromyseľnosť

vyvodzovali i z toho, že v roku 1990, v čase kedy sa budoval tepelný napájač, boli vykupované stromy,
ktoré sa nachádzali na spornom pozemku, a tieto boli vykupované od navrhovateľov, resp. ich právnych
predchodcov, ktorí ich sadili, a neboli vykupované od odporcu.
Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania mal preukázaný nasledovný skutkový stav:

Na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v Prievidzi dňa 10. októbra 1968 medzi predávajúcim Čsl.
štátom - Mestským bytovým podnikom v Prievidzi a kupujúcimi: Emilom Kočnerom, narodeným 28. júna
1926 a jeho manželkou Evou (navrhovateľka 1/), Jozefom Uramom, narodeným 27. decembra 1922
a jeho manželkou Emíliou, narodenou 20. Septembra 1931 (právni predchodcovia navrhovateľov 2/,
3/), Jánom Chovancom, narodeným 27. novembra 1927 a jeho manželkou Boženou, narodenou 13.
novembra 1932 (právni predchodcovia navrhovateľov 4/, 5/), Štefanom Konušom, narodeným 30.

decembra 1921 (právny predchodca navrhovateľa 7/) a jeho manželkou Margitou (navrhovateľka 6/),
Vojtechom Reisom, narodeným 27. októbra 1913 a jeho manželkou Šarlotou, narodenou 28. novembra
1914 ( právni predchodcovia navrhovateľky 8/, všetky označené osoby na strane kupujúcich ďalej
spolu len „kupujúci domu č.p. 61“), bol do podielového spoluvlastníctva kupujúcich domu č.p. 61
prevedený dom číslo popisné 61 nachádzajúci sa na pozemku s parcelným číslom 283/7 o výmere

406 m2 v katastrálnom území Prievidza, pozostávajúci z piatich bytov, ktoré boli zároveň prevedené
do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcich domu č.p. 61. Na základe rozhodnutia Finančného
odboru rady ONV v Prievidzi z 9. októbra 1968 bolo na pozemky v katastrálnom území Prievidza s
parcelným číslom 283/7 o výmere 406 m2 a s parcelným číslom 283/9 o výmere 1527 m2 kupujúcim
domu č.p. 61 zriadené právo spoločného osobného užívania, a to bezodplatne. Ďalej boli na základe

rozhodnutíFinančnéhoodboruradyONVvPrievidziz9.októbra1968kupujúcimdomuč.p.61 pridelené
do odplatného osobného užívania i susediace pozemky a to: Emilovi Kočnerovi, nar. 28. júna 1926
a jeho manželke Eve -navrhovateľke 1/ pozemok s parc. číslom 283/10 o výmere 145 m2, Štefanovi
Konušovi, nar. 30. decembra 1921 a jeho manželke Margite -navrhovateľke 6/ pozemok s parc. číslom
283/11 o výmere 143 m2, Vojtechovi Reisovi, nar. 27. októbra 1913 a jeho manželke Šarlote, nar. 28.

novembra 1914 pozemok s parc. číslom 283/12 o výmere 142 m2, Jánovi Chovancovi, nar. 27.
novembra 1927 a jeho manželke Božene, nar. 13. novembra 1932 pozemok s parc. číslom 283/13 o
výmere 142 m2, Jozefovi Uramovi, nar. 27. decembra 1922 a jeho manželke Emílii, nar. 20. septembra
1931 pozemok s parc. číslom 283/14 o výmere 141 m2, všetkým za odplatu 8,- Kčs za 1 m2 pridelenej
výmery pozemku. V územnom rozhodnutí o umiestnení stavby vydaného mestským národným výborom

- odbor územného plánovania a architektúry v Prievidzi, zo 14. decembra 1977 bola v tej dobe
povolená prístavba pavilónu k poliklinike OÚNZ na pozemkoch parcelné čísla: 283/19, 283/18, 283/17,
283/16, 283/15, 283/14, 283/13, 283/12, 283/11, 283/10, a 283/9, v katastrálnom území Prievidza,
a to na pozemku s parcelným číslom 283/19 o výmere 3244 m2 zameranom geometrickým plánom
Ing. Vajdu zo dňa 16. novembra 1977 (č.l. 80), pričom účastníkmi konania boli i kupujúci domu č.p.

61., ktorí v konaní uplatnili námietky, nakoľko plánovaná výstavba zasahovala i do pozemkov parc.
č. :283/14, 283/13, 283/12, 283/11, 283/10, ktoré mali v odplatnom osobnom užívaní, a v časti 255 m2
aj do pozemku parc. č. 283/9, ktorý mali v spoločnom bezodplatnom osobnom užívaní. V námietkach
žiadali vylúčiť zo záberu pozemkov pre stavbu záhrady na pozemkoch s parc. č. : 283/10, 283/11,
283/12 a dvor na pozemku s parc. č. 283/9, a pozemky na parcelách č. 283/13 a č. 283/14 zabrať

len v nevyhnutnej miere. Pre výstavbu náhradných garáží žiadali prideliť náhradný pozemok záberom
pozemku ZDŠ na ul. Pionierov. Ich námietkam vyhovené nebolo, preto uvedené rozhodnutie napadli
odvolaním. Okresný národný výbor odbor výstavby a územného plánovania v Prievidzi rozhodnutím z
26. januára 1978 zamietol odvolania účastníkov konania a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo 14.
decembra 1977, t.j. rozhodnutie o umiestnení stavby. OÚNZ v Prievidzi vo februári 1978 listami oslovil

kupujúcich domu č.p. 61 s ponukou na odkúpenie pozemkov parc. č. :283/14, 283/13, 283/12, 283/11,
283/10 ktoré mali v odplatnom osobnom užívaní, a v časti 255 m2 aj pozemku parc. č. 283/9 , ktorý
mali v spoločnom bezodplatnom osobnom užívaní. Nakoľko kúpne zmluvy uzatvorili iba Ján Chovanec,
nar. 27. novembra 1927 a jeho manželka Božena, nar. 13. novembra 1932 na pozemok s parc. číslom
283/13 o výmere 142 m2 a Jozef Uram, nar. 27. decembra 1922 a jeho manželka Emília, nar. 20.

septembra 1931 na pozemok s parc. číslom 283/14 o výmere 141 m2, podal OÚNZ v Prievidzi v
apríli 1978 návrh na vyvlastnenie zostávajúcich pozemkov. Rozhodnutím mestského národného výboru
- odbor výstavby v Prievidzi zo 7. júna 1978 boli pre Slovenskú socialistickú republiku vyvlastnené
pozemky (zo všetkými právami a vecnými bremenami) v osobnom užívaní Emila Kočnera a jehomanželky za náhradu 15.844,- Kčs, v osobnom užívaní Vojtecha Reisa a jeho manželky za náhradu
2.074,- Kčs a v osobnom užívaní Štefana Konuša a jeho manželky za náhradu 13.770,- Kčs. Toto
rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Okresného národného výboru v Prievidzi odboru územného

plánovania z 19. júla 1978. V odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia sa uvádza, že nehnuteľnosti
boli vyvlastnené na základe geometrického plánu číslo 283/19 zo 16. novembra 1977, vyhotoveného
geodéziou v Prievidzi. V stavebnom konaní kupujúci domu č.p. 61 znova žiadali zmeniť (v tom čase už
v teréne vytýčenú) hranicu pozemku parc. č 283/19, pričom Mestský národný výbor - odbor výstavby
v Prievidzi rozhodnutím zo 8. októbra 1980 ich požiadavku zamietol a stavbu povolil. Stavbu prístavby

pavilónuk poliklinike OÚNZ realizovaldodávateľstavby,ktorýmbolOkresnýstavebnýpodnikPrievidza.
Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 23. marca 1983. Nakoľko dodávateľ stavby nevybudoval
zároveň oplotenie pozemku OÚNZ, uskutočnilo sa na mestskom národnom výbore v Prievidzi dňa 4.
novembra 1983 konanie o oprave oplotenia bytového domu, na podklade ktorého bol následne koncom
roka 1983 na pozemku právneho predchodcu odporcu vybudované priehľadné oplotenie, ktoré existuje
až do súčasnosti. 20. januára 2005 doručil navrhovateľ 2/ odporcovi žiadosť o odkúpenie časti

pozemku parcelné číslo 1961/1 v katastrálnom území Prievidza. Na základe objednávky správcu
odporcu bola dňa 26. októbra 2005 geodetom vytýčená v teréne hranica medzi pozemkami parc.
č. 1961/1, 1961/2, 1941/1, 1835/6, pričom bolo zistené, že priehľadné oplotenie medzi pozemkami
nekopíruje vytýčenú hranicu pozemku a je posunuté o viac ako 5 metrov v neprospech odporcu.

V posudzovanej veci sa celkovo osem navrhovateľov v konaní domáhalo vydržania pozemku, teda
spôsobilého predmetu vydržania a určenia ideálneho podielového spoluvlastníctva k nemu, ich
povinnosťou bolo teda preukázať, že všetci ôsmi súčasne spĺňajú podmienku jeho dobromyseľnej držby
po dobu najmenej 10 rokov. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že navrhovateľky 1/ a 6/ boli
priamymi účastníkmi stavebného konania na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia, vedeli teda

v akom rozsahu boli ich záhrady a stavby garáží na nich vyvlastnené pre účely stavby polikliniky a so
zreteľom na všetky okolnosti stavby oplotenia v roku 1983 im muselo byť zrejmé, že priehľadné oplotenie
jevybudovanéďalejodhranicepozemkuichpozemkuparc.č.283/9(terazparc.č.1961/2) ktorýimspolu
s ďalšími právnymi predchodcami navrhovateľov 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ zostal v podielovom spoluvlastníctve,
nie je vybudované na hranici ich pozemku, tak ako bola táto zameraná a vytýčená v stavebnom konaní,

ale nachádza sa viac ako päť metrov od nej. Z toho vyplýva, že kupujúci domu č.p. 61 mali od roku
1983 pozemok parc. č. 1961/5 v k.ú. Prievidza, zameraný geometrickým plánom č. 101/2012-PD z 26.
novembra 2012, vo svojej faktickej moci, aj s ním nakladali ako s vlastným, avšak nie v dobrej viere, že
im tento aj patrí, o čom svedčí i to, že oplotením vytvorený pozemok začali sčasti využívať ako garážové
státie (ako náhradu za zbúrané garáže) a sčasti ako záhrady náležiace k jednotlivým bytom, pričom

užívacie hranice medzi nimi si stanovili orientované zo severu na juh vo vzdialenosti cca 7m. Dobu, po
ktorú mali právni predchodcovia navrhovateľov 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ tento pozemok vo faktickej držbe tak
nemožno započítať navrhovateľom 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ do plynutia vydržacej doby. Uvedené má ďalej za
následok to, že hoci aj navrhovatelia 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ mali iusta causa usucapionis (kúpa, dedenie)
a ich putatívný titul držby predmetného pozemku vychádzal z ospravedlniteľného omylu, že skutočná

hranica im patriaceho pozemku je totožná s oplotením (keďže neboli osobnými účastníkmi stavebného
konania) a boli tak u nich splnená jedna z podmienok vydržania (dobromyseľná držba), nie všetci z nich
zároveň pozemok držali po dobu aspoň desiatich rokov. Z vykonaného dokazovania napríklad vyplynulo,
že dobromyseľná držba navrhovateľov 2/ a 3/ trvala od dňa nadobudnutia bytu do vlastníctva v roku
2004 do 26. októbra 2005 kedy boli hranice medzi pozemkom v spoluvlastníctve navrhovateľov a

pozemkom vo vlastníctve odporcu znova zamerané geodetom a vyznačené v teréne kovovými rúrkami.
Dobromyseľná držba navrhovateľa 4/ síce trvala najmenej 10 rokov avšak tento žiadal spoluvlastnícky
podiel určiť do bezpodielového spoluvlastníctva spolu s navrhovateľkou 5/, ktorá bola dobromyseľnou
držiteľkou len od kúpy podielu bytu v roku 2002 do 26. októbra 2005. Z vykonaného dokazovania
nevyplynulo odkedy presne začala plynúť vydržacia doba navrhovateľovi 7/ (podľa vyjadrení účastníkov

ohliadky mal byt zdediť pred cca. 15 rokmi, avšak v informatívnom výpise z LV č. 625 sú v legende
zapísané dve dedičské rozhodnutia D 779/94 z 3.marca 1995 a D 112/96 z 18. decembra 1995).
Navrhovateľka 8/ bola dobromyseľnou držiteľkou len od kúpy bytu v roku 2012, ku dňu podania návrhu
jej držba netrvala ani dva roky, pričom dobromyseľnosť držby svojho právneho predchodcu Ing. Katiho
netvrdila, ani nepreukázala.

Za toho stavu súd návrh zamietol ako nedôvodný, keďže navrhovateľom sa nepodarilo preukázať, že
by všetci súčasne splnili zákonné podmienky pre vydržanie pozemku vo vlastníctve odporcu.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a procesne neúspešným navrhovateľom 1/,
2/, 3/ a 8/ (ktorí požadovali aj náhradu trov), náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 4a/, 4b/ a 5/, v ktorom žiadali, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určí že navrhovatelia sú vlastníkmi sporných
pozemkov alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie
a rozhodnutie. V odvolaní uviedli, že s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu nie je možné sa
odpočiatku stotožniť, nakoľko majú za to, že princíp vydržania ako taký, má svoje právne opodstatnenie
zakotvené v právnom poriadku od čias Rímskej ríše a to, čo uvádza Okresný súd Prievidza vo

svojom odôvodnení, považujú za absolútne irelevantné. Sporné pozemky sú v užívaní viac ako desať
rokov (30 rokov), sú užívané v dobrej viere (bona fidé), ani navrhovatelia nemali pochybnosť viac
ako 20 rokov, že sporné pozemky nie sú v ich osobnom vlastníctve. Navyše, právny predchodca
odporcu mohol v prípade pochybností kedykoľvek uplatniť svoje práva na príslušnom súde v prípade,
ak by dospel k záveru, že pozemok (pozemky), ktoré sú ohraničené priehľadným oplotením, boli
ohraničené nesprávnym určením hranice. Niet pochýb o tom, že vlastníci (navrhovatelia), ktorí sú

užívateľmi bytových a nebytových priestorov a priľahlých pozemkov na ulici Košovská cesta 54, v
čase zameriavania pozemkov, vyhotovovania geometrických plánov v tom čase mali pochybnosť, že
pozemky, ktoré navyše zameral bývalý OÚNZ (predchodca odporcu), by mal byť zameraný nesprávne
a že budú po celý čas užívať a obhospodarovať pôdu cudzieho vlastníka, ktorý si vybudoval na vlastné
náklady priehľadné oplotenie. Prieči sa to elementárnemu a logickému mysleniu.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, v ktorom navrhol, aby odvolací súd prvostupňový
rozsudok ako správny potvrdil. Uviedol, že v uvedenej právnej veci v celom rozsahu trvá na svojich
doterajších vyjadreniach. Navrhovatelia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ani
iné dôkazné prostriedky, ktoré by mohli ovplyvniť skutkový stav právnej veci. Má za to, že sporný
pozemok, parc. č. 1961/5- zastavané plochy a nádvoria o celkovej výmere 283 m2, k.ú. Prievidza je vo

vlastníctve Trenčianskeho samosprávneho kraja. Právny predchodca Trenčianskeho samosprávneho
kraja vybudoval oplotenie na spornom pozemku v rozpore s právnym stavom a na základe toho začali
navrhovatelia užívať spornú parcelu. To však nezakladá dobromyseľnosť navrhovateľov a nemôže to
byť dôvodom na určenie vlastníckeho práva inštitútom vydržania.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
v napadnutej časti vo vzťahu k navrhovateľom 4a/, 4b/ a 5/ ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods.
1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Navrhovatelia 1/, 2/, 3/, 6a/, 6b/, 7/ a 8/ odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa nepodali, preto je
rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k nim právoplatný.
Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka 6/ Margita Konušová po vyhlásení rozsudku prvého stupňa
dňa 01.09.2015 zomrela, preto odvolací súd už v odvolacom konaní konal v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p.
s dedičmi a to Karolom Schererom a Marianom Schererom.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol, keď návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali, aby súd určil, že pozemok parc. číslo 1961/5-
zastavaná plocha a nádvorie o celkovej výmere 283 m2 v celosti (1/1) nachádzajúci sa v katastrálnom

území Prievidza, obec Prievidza, okres Prievidza identifikovaný geometrickým plánom číslo 101/2012-
PD overeným Správou katastra v Prievidzi pod číslom 1087/2012 je v ich ideálnom podielovom
spoluvlastníctve ako nedôvodný zamietol, keďže navrhovateľom sa nepodarilo preukázať, že by všetci
súčasne splnili zákonné podmienky pre vydržanie pozemku vo vlastníctve odporcu.

Súd prvého stupňa teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z
nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v sporovom
konaní účastníci majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p.. Tieto
povinnosti spočívajú v tom, že navrhovateľ musí jednak tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré uplatnený
nárok odôvodňujú a jednak označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil

dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. V zásade platí, že skutočnosti, od ktorých sa odvíja uplatnené právo musí tvrdiť navrhovateľ,
zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou odporcu. Bolo teda na navrhovateľoch, abyza účelom dosiahnutia úspechu v konaní tvrdili rozhodujúce skutočnosti a na preukázanie ich tvrdení
označili, alebo predložili dôkazy. O dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. pritom boli poučení
všetci účastníci písomne spolu s predvolaním na súdne pojednávanie a ústne na pojednávaní.

V danej veci teda zaťažovalo navrhovateľov dôkazné bremeno preukázať tvrdenia uvedené v návrhu a
keďže navrhovatelia svoje tvrdenia nepreukázai dôkazmi, hoci boli o povinnosti v zmysle ust. § 120 ods.
4 O.s.p. riadne poučení, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne,
keď z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ich návrh zamietol.

Odvolací súd mal z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa zhodne so súdom
prvého stupňa za preukázané, že v posudzovanej veci sa celkovo osem navrhovateľov v konaní
domáhalo vydržania pozemku, teda spôsobilého predmetu vydržania a určenia ideálneho podielového
spoluvlastníctva k nemu, preto ich povinnosťou bolo teda preukázať, že všetci ôsmi súčasne spĺňajú
podmienku jeho dobromyseľnej držby po dobu najmenej 10 rokov. Z vykonaného dokazovania pred

súdom prvého stupňa vyplynulo, že navrhovateľky 1/ a 6/ boli priamymi účastníkmi stavebného konania
na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia, vedeli teda v akom rozsahu boli ich záhrady a stavby
garáží na nich vyvlastnené pre účely stavby polikliniky a so zreteľom na všetky okolnosti stavby oplotenia
v roku 1983 im aj podľa odvolacieho súdu muselo byť zrejmé, že priehľadné oplotenie je vybudované
ďalej od hranice ich pozemku parc.č. 283/9 (teraz parc. č. 1961/2), ktorý im spolu s ďalšími právnymi

predchodcami navrhovateľov 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ zostal v podielovom spoluvlastníctve, teda že nie je
vybudované na hranici ich pozemku, tak ako bola táto zameraná a vytýčená v stavebnom konaní, ale
nachádza sa viac ako päť metrov od nej. Z toho aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že kupujúci domu
č.p. 61 mali od roku 1983 pozemok parc. č. 1961/5 v k.ú. Prievidza, zameraný geometrickým plánom
č. 101/2012-PD z 26. novembra 2012, vo svojej faktickej moci, aj s ním nakladali ako s vlastným,

avšak nie v dobrej viere, že im tento aj patrí, o čom svedčí i to, že oplotením vytvorený pozemok začali
sčasti využívať ako garážové státie (ako náhradu za zbúrané garáže) a sčasti ako záhrady náležiace
k jednotlivým bytom, pričom užívacie hranice medzi nimi si stanovili orientované zo severu na juh
vo vzdialenosti cca 7m. Dobu, po ktorú mali právni predchodcovia navrhovateľov 2/,3/,4/,5/,7/ a
8/ tento pozemok vo faktickej držbe tak nemožno započítať navrhovateľom 2/,3/,4/,5/,7/ a 8/ do

plynutia vydržacej doby. Uvedené má ďalej za následok to, že hoci aj navrhovatelia 2/,3/,4/,5/,7/ a
8/ mali iusta causa usucapionis (kúpa, dedenie) a ich putatívný titul držby predmetného pozemku
vychádzal z ospravedlniteľného omylu, že skutočná hranica im patriaceho pozemku je totožná s
oplotením (keďže neboli osobnými účastníkmi stavebného konania) a boli tak u nich splnená jedna
z podmienok vydržania (dobromyseľná držba), nie všetci z nich zároveň pozemok držali po dobu

aspoň desiatich rokov. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že
dobromyseľná držba navrhovateľov 2/ a 3/ trvala od dňa nadobudnutia bytu do vlastníctva v roku 2004 do
26. októbra 2005 kedy boli hranice medzi pozemkom v spoluvlastníctve navrhovateľov a pozemkom vo
vlastníctve odporcu znova zamerané geodetom a vyznačené v teréne kovovými rúrkami. Dobromyseľná
držba navrhovateľa 4/ síce trvala najmenej 10 rokov avšak tento žiadal spoluvlastnícky podiel určiť

do bezpodielového spoluvlastníctva spolu s navrhovateľkou 5/, ktorá bola dobromyseľnou držiteľkou
len od kúpy podielu bytu v roku 2002 do 26. októbra 2005. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo
odkedy presne začala plynúť vydržacia doba navrhovateľovi 7/ (podľa vyjadrení účastníkov ohliadky
mal byt zdediť pred cca. 15 rokmi, avšak v informatívnom výpise z LV č. 625 sú v legende zapísané dve
dedičské rozhodnutia D 779/94 z 3.marca 1995 a D 112/96 z 18. decembra 1995). Navrhovateľka 8/

bola dobromyseľnou držiteľkou len od kúpy bytu v roku 2012, ku dňu podania návrhu jej držba netrvala
ani dva roky, pričom dobromyseľnosť držby svojho právneho predchodcu Ing. Katiho netvrdila, ani
nepreukázala.

Za toho stavu súd prvého stupňa správne návrh zamietol ako nedôvodný, keďže navrhovateľom sa

nepodarilo preukázať, že by všetci súčasne splnili zákonné podmienky pre vydržanie pozemku vo
vlastníctve odporcu.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci teda dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil,
dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými navrhovateľmi 4a/, 4b/ a 5/ v odvolaní, preto

odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti vo vťahu k navrhovateľom 4a/, 4b/ a
5/ potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p vo zvyšku poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu týchto trov
neuplatnil postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .