Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/92/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213787
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Novotnej a sudcov JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu v Rimavskej Sobote, č. k. 14C/303/2012-64 zo dňa 23. februára 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobcovu žalobu, ktorou sa tento domáhal náhrady
škody vo výške 125.-Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 359,58 eur, ktorá mu mala vzniknúť
nezákonným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v exekučnej veci vedenej proti dlžníkovi
Dávidovi Lakatošovi. Nezákonný postup spočíval v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Prvostupňový súd rozhodnutie

odôvodnil tým, že zo spisu predmetnej exekučnej veci č.k. 3Er/2338/2010 zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia bola zamietnutá. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nie je v zmysle § 44 ods. 2, 3
exekučného poriadku stanovená lehota. Lehota je stanovená len na udelenie poverenia. Ďalej dôvodil
tým, že rozhodovanie súdu trvalo 20 dní od podania žiadosti súdneho exekútora. 15-dňová lehota
neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu, so zákonom. V konaní nebolo
preukázané, že sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu, naopak bolo preukázané,
že súd v exekučnom konaní postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by rozhodol

so zbytočnými prieťahmi, preto nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne
mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Prvostupňový súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu
v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti vznikla škoda, pričom nekonkretizoval, či uplatňuje škodu
v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku. Rozhodnutie o trovách odôvodnil tým, že žalovaná mala
síce v konaní úspech, avšak si žiadne trovy neuplatnila, a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,
aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. V odvolaní
uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom poukázal na skutočnosť,
že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď riadnea včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Podľa názoru žalobcu súd vychádzal
z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a tým
nesprávne aplikoval ustanovenie §101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti

žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti pritom žalobca zdôraznil, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na pojednávaní, ale na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých vychádzal
súd pri svojom rozhodovaní a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie,
a preto podľa jeho názoru došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu

na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Namietal aj skutočnosť, že
žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov, prednesov, sám nemal možnosť sa k daným veciam vyjadriť a navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Žalobca uviedol aj skutočnosť, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v

danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej konštatoval, že súd úplne
ignorovalvšetkytvrdeniaomajetkovejškode,ktorámuvzniklaztituluudržiavaniaasprávyinformačného
systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdavky spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky (urgovanie a kontrolu stavu konania

na exekučnom súde). V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodovajeprejavomsvojvôlesúdu,pretojepotrebnéhoakoarbitrárnezrušiť.Zodôvodneniarozsudku
nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla, pričom sa to rovnako týka aj chýbajúcich dôkazov pri nemajetkovej ujme.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o

výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, vyhotovenie ktorého zabezpečil. Súd
však neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor
navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ďalej uvádza, že napriek tomu, že súd sám zistil, že o návrhu
nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, nenašiel pre túto nečinnosť a nesprávny postup žiadne

objektívne ospravedlňujúce dôvody. Súd porušenie práva nekonštatoval a napriek tomu na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavný

súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné

zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.

Podľa §3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012
(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zapletanie
náhrady majetkovej škody 125.-Eur a nemajetkovej ujmy 359,58 Eur, ktorá mu mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci.
Žalobca už v žalobe žiadal, aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne
príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom
na ich pomer k veci a účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil
svojim nesprávnym úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň

orgánomsúdnejmoci,ktorýbudeotejtoškoderozhodovať.Akbolsámtentosúdškodcomvsporemedzi
žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu
námietky zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek
zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom bolo prerušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo

veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú
žalobcom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho
sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodovacia v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je
podkladom práva žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup

súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto
neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom
súde, nemožno vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej
veci, mala byť žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 102/2013). Je potrebné

zdôrazniť, že tak ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol
z prejednania a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení
ani fakt, že žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú
sťažnosť z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý

súdny proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. 1 ÚS 89/2013 zo
dňa 6.2.2013, 1 ÚS 92/2013 zo dňa 13.2.2013, ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu
proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť
zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným súdom a ani odvolacím

súdom zistené neboli, je námietka žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a nezaujatý sudca
nedôvodná. Odvolací súd preto žalobcovu námietku, podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca,
vyhodnotil ako nedôvodnú.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody a
nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď v
exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodoval v lehote podľa § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že konanie začalo dňa 19.7.2010 a exekučný súd rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia až 30.1.2011. Výšku škody žalobca vyčíslil ako náhradu istiny, ktorá pozostáva
z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému 70.-Eur a na udržanie a správu informačného systému 40.-Eur a administratívne
spracovanie textov urgencií plus publikačné a poštovné výdaje spojené s kontrolou stavu konania
na exekučnom súde 15.-Eur, spolu 125.-Eur. Náhrada nemajetkovej ujmy ma podľa žalobcu základ v

požiadavkenaspravodlivéusporiadanievzťahovadosiahnutieadekvátnejnápravyaprimeranejsankcie
za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr

súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 09.2.2015.
Pojednávanie bolo nariadené na deň 23.2.2015, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca
doručil prvostupňovému súdu 20.2.2015 elektronicky návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru
nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci

na prejednanie a rozhodnutie nestranného súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania až do
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal na
ústavný súd. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovanej doručené. Okresný súd návrhu na prerušenie konania
ani návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec
prejedná v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a

§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že o námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd a zákonný
sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia prejednávanej veci. Uviedol tiež, že subjektívny názor
účastníka konania nezakladá dôvod pre legitímne obavy z nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013 a Nc/14/2010
zo dňa 31.5.2010. Súd rozhodol aj vo veci samej napadnutým uznesením.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že
konajúci sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne nadriadený súd.
prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď

prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota
na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že neboli splnené podmienky
na prerušenie konania a nezistil dôvod na odročenie pojednávania. Takýto postup v žiadnom prípade
nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť

konania pred súdom.

Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo
veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám
tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Keď
tu takéto dôvody chýbali a žalobca sa pojednávania nezúčastnil, sám si zmenil možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné práva.

Žalobca vo svojej žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených

dôkazov okresný súd vychádzal, a to z exekučného spisu 3Er/2338P/2010. V súlade s obsahom tohto
spisu zistil, že súdu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci žalobcu ako oprávneného, proti povinnému Dávidovi Lakatošovi pre vymoženie 322.-Eur a prísl.
doručená 23.9.2010. Exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením z 13.10.2010.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR otázka, či bolo alebo nebolo porušené v konkrétnom
súdnom konaní právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy podľa okolností
konkrétneho prípadu. Podstatné sú 3 kritéria, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Žalobca namietal, že nebola dodržaná 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora exekučnému úradu. Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku súd po

preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučnéhotituluvprípade,ženezistírozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciealebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúcie. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z predmetného ustanovenia
je nepochybné, že 15-dňová lehota platí len pre prípady, kedy je návrh na začatie exekúcie, žiadosť o
vydaniepoverenia,akoajexekučnýtitulvsúladesozákonom.Akvšakexekučnýsúdzistilrozporžiadosti
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom nemá stanovenú lehotuna vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie (pozri aj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013, IV. ÚS 605/2012). V predmetnom prípade exekučný súd rozhodol o
žiadosti na udelenie poverenia doručenej mu 23.9.2010, uznesením zo dňa 13.10.2010. Takýto postup

je odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného
titulu. Bolo úlohou exekučného súdu skúmať, či mu bol alebo nebol predložený exekučný titul. Neobstojí
ani tvrdenie žalobcu, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, keď súd zistil, že poverenie pre
exekútoranebolovydanév15-dňovejlehoteanapriektomužalobuonáhraduškodyzamietol.Podstatné
v danom prípade bolo, že vo veci nebol predložený exekučný titul. Preto nebolo možné rozhodnúť o

vydaní poverenia v lehote 15 dní. Žalobca si sám zavinil, keď žiadal vykonanie exekúcie bez toho, aby
disponoval exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa predmetného zákona to
platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu - rozhodcovskej zmluvy.

Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Nie nepodstatnou je aj
skutočnosť, že žalobca sám iniciuje v exekučných veciach veľké množstvo aj hromadných podaní pred
okresným súdom a za takej situácie je akceptovateľná predmetná lehota v ktorej bolo rozhodnuté. Z

uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že bola splnená podmienka nesprávneho úradného
postupu nezodpovedá skutočnostiam obsiahnutým v príslušnom exekučnom spise a zisteniam, ku
ktorým dospel okresný súd z tohto dôkazu.

K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil o

možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho spisu.
Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na toto
pojednávanie nedostavil.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo rozhodnuté
o návrhu na prerušenie konania. Keďže žalobca podal návrh na prerušenie konania, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, pričom poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd
rozhodol o žalobcových návrhoch na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní ani netvrdí, že by ním

tvrdené porušenie povinnosti prvostupňovým súdom malo mať za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Takýto žalobný dôvod neobstojí, pretože nie je v súlade ani s § 109 Občianskeho súdneho
poriadku ani s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ak nie sú žiadne dôvody na
prerušenie konania bez ohľadu na to, či sa žalobca domnieva, že takéto dôvody sú, súd je povinný
postupovať v konaní tak, aby bolo rozhodnuté plynulo a bez prieťahov. V danej veci nebol dôvod na

prerušenie konania, pretože prvostupňový súd bol viazaný právoplatným rozhodnutím nadriadeného
súdu o tom, že konajúci sudca nebol vo veci vylúčený. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu netvrdil, že o jeho ústavnej sťažnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, teda že bola jeho sťažnosť Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie
konanie v zmysle § 23 ods. 3 zákona o ústavnom súde č. 38/1993 Z. z.

Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o
objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez
toho, aby bol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvod zaoberať sa výškou škody a ani príčinnou súvislosťou
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny

úradný postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu
za škodu, a preto okresný súd správne postupoval, keď žalobu zamietol.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdpodľa§219ods.1a2O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňa
z jeho správnych dôvodov potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3 O.s.p.).

Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v
zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a
preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.