Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/515/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202365
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202365.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a

sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 602,60 eur, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredaz5.mája2015č.k.5C/81/2014-78,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sumami 125 eur a 477,60 eur
(okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci
samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v
exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 16Er/1105/2011 s následným vyvodzovaním
z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. a), §

5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZoZzŠ“) a §
41 ods. 1 a ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „E.p.“), avšak pred jeho
novelizáciou s účinnosťou od 1. júna 2010, § 9 ods. 1, § 115a a § 200ae O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení)) i s odkazmi na čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov),

čl. 6 ods. 1 dohovoru (tu rozumej Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejnený v
prílohe oznámenia Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.); vecne potom o. i. tým, že
vo vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup
súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so
zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
následnému zastaveniu exekučného konania a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo
vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E.p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia

rozporu titulu so zákonom a udelenia poverenia (o aký tu nešlo). Žalobkyňa navyše nepreukázala
existenciu nezákonného rozhodnutia a žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež
okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazomna § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá si náhradu trov konania neuplatnila a zo
spisu jej trovy nevyplývali.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej

lehote. Zároveň namietala, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom a nerozhodol o návrhu žalobkyne na prerušenie tohto konania z
dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), prejednal v medziach odvolania celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci
samej (napadnutého ako celok) bol závislým i výrok rozsudku o trovách konania (podľa § 212 ods. 1 a

ods. 2 písm. b) O.s.p.) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008
Z.z.)bezpojednávania(pretožetunevzniklapotrebadopĺňaniaaniopakovaniadokazovania,súdprvého
stupňaprejednalvecnapojednávaníaneboltuaniverejnýzáujemvyžadujúci nariadeniepojednávania),
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba napriek námietkam žalobkyne považovať za vecne
správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec

predovšetkým správne posúdil po právnej stránke. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený
dňa 28. júna 2016 (§ 156 ods.1 a 3 O.s.p.).

Predovšetkýmtotižodvolacísúdnemaldôvodnesúhlasiť argumentácioupoužitousúdomprvéhostupňa
na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z

odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo by (okrem nedôvodnosti citácie ust. § 9 ods. 2 citovaného ZoZzŠ v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. ako to správne namietala žalobkyňa) tak zásadne postačovalo konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť

nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne

nešlo nič namietať, avšak práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia aj na
prípad v tejto konkrétnej veci bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne
konanie. Nepatričnými boli pritom najmä, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktoréhoúčastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, ktoré neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude
uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky nevykonania dostatočného dokazovania

znaleckým posudkom (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli
na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť), najmä ak súdu žiaden znalecký posudok pred jeho
rozhodnutímvovecisamejdoručenýnebolakoajnerozhodnutíonávrhunaprerušeniekonania,nakoľko

takýto návrh taktiež súdu prvého stupňa doručený nebol. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej
republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v
jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však uniklo, že
podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre
rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa ust. § 44 ods. 2 E.p. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade
rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 41 ods. 2 E.p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Napokon podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E.p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu

so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak

zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či

prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných

obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o
poverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmtoúčelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 16Er/1105/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 12. augusta 2011 síce zareagoval „až“ uznesením zo 7. októbra 2011 č.k. 16Er
1105/2011-31, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie však pre
nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné jej

uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo
právoplatnosť (20. januára 2012) a nasledované bolo zastavením exekučného konania uznesením
Okresného súdu Galanta z 2. marca 2012 č.k. 16Er 1105/2011-39, EX 11112/11, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 5. decembra 2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo

jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany

oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosťmedzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobkyni.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej
judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.

Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,
teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti),
ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,

prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti

žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď
tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol i o náhrade trov konania. Rozsudok
odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 9. júna 2015 (§ 156 ods.1 a 3 O.s.p.).

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O.s.p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh
na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov
konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.