Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/118/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226262
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226262.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudcovJUDr.Beáty
ČupkovejaJUDr.AlenyZáhumenskejvprávnejvecinavrhovateľaX.,zastúpenéhoG.protiodporcoviQ.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín, č.k. 12C/378/2012-79 zo dňa 22. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Po právnej
stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6
ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods.
2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a príslušné články Smernice rady 93/13/EHS.
Zo spisu Okresného súdu Trenčín súd zistil, že dňa 19.08.2003 podala súdna exekútorka P.. F. A., so
sídlom v X. B. na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného: X., s.r.o., B. (navrhovateľa) proti povinnému P. F.. Dňa 22.11.2010 podal
oprávnený - navrhovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa

19.01.2011, č.k. 23Er/2938/2003-9, EX 927/2003 vyhovel žiadosti o zmenu
exekútora. Od podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010 do vydania predmetného
uznesenia dňa 19.01.2011 exekučným súdom po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba
28 dní. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy
nesprávnym úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a

to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho
orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi
normami. Podľa ustálenej praxe ústavného súdu nie každé prekročenie zákonnej lehoty automaticky
znamená,žedošloknesprávnemuúradnémupostupu,pretožejenutnéskúmaťvšetkyokolnosti,ktoré k

tomutoprekročeniuviedli.Súdprvéhostupňabolnázoru,žepostupexekučnéhosúdu, nemožnooznačiť
za rozporný so zákonom a lehotou, teda nemožno ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní,
pretože musel skúmať platnosť spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnutie rozhodcovskéhosúdu v zmysle súčasnej judikatúry. Ako vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika
je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie,
vrátane Smernice č. 93/13/EHS a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z

členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym poriadkom platným na
území Slovenskej republiky. Podľa článku 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť,
aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné
prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe
ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania, bola
zmluvou spotrebiteľskou a táto zmluva, ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých
zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v
rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva

spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na
vydanie poverenia na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky
spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného
práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul
a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom

súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu
a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už
nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej,
nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z
ktoréhobytietoskutočnostivyplývali.Vkonečnomdôsledkuboloexekučnékonaniezastavenézdôvodu,

že navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán -
rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť
tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné

súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa,
súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na
exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom

úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika ako
člen Európskej únie viazaná, a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku
a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom
prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ani

výška skutočnej škody a súd prvého stupňa žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Súd prvého
stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričomokolnosť,žeodvolacísúdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohtosudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že
konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z
ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd
sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol
oboznámenýsobsahomdôkazovaprednesov,nemalmožnosťsaktýmtodôkazom aprednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,

že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej

iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z
nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia
poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia

zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné atelekomunikačnévýdaje.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný
súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu

rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov (rozsudok
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku

ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu a upozornil, že tento bol

bezdôvodne nečinný viac ako 62 dní.

Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 22.11.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh
oprávneného na zmenu súdneho a exekučný súd uznesením zo dňa 19.01.2011, č.k. 23Er/2938/2003-9
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie nového

súdneho exekútora. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora až do vydania
predmetného uznesenia exekučného súdu pod odpočítaní 30- dňovej zákonnej lehoty
uplynula doba 28 dní.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene

exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol
o zmene exekútora v lehote 28 dní, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Odvolací
súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len

Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnickýchosôb.NapriektomusúdpoukazujenajudikatúruÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(1ÚS
27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS
66/02). Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižpostupdotknutéhosúdunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzhľadom k
tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,

či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval
rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu
vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“). V zmysle záverov ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania

návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o tomto návrhu s poukazom
na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola
neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvodsa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Súdprvéhostupňasariadnezaoberalvyhodnotením

návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Q.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal,
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie
nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 22.09.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného

pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,
preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po
poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť,
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých

sa nenariaďuje pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého
stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 28.07.2014,
ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil
s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal

dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti,
princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako

jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl.
48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania
na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého
stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov

a kontradiktórnosti sporového konania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .